Premonštrátsky kláštor v Košiciach: História a Architektúra

Košice, mesto s bohatou históriou a kultúrnym dedičstvom, sa nachádza na východnom Slovensku, v Košickej kotline. V minulosti bolo mesto svedkom mnohých významných udalostí, ktoré formovali jeho súčasnú podobu. Jednou z dôležitých kapitol v dejinách Košíc je prítomnosť a vplyv premonštrátskeho rádu. V tomto článku sa pozrieme na históriu a architektúru premonštrátskeho kláštora v Košiciach a jeho vplyv na vývoj mesta.

Premonštrátsky rád založil sv. Norbert z Xantenu v prvej tretine 12. storočia. Už v detskom veku ho určili pre cirkevnú dráhu, samotný sv. Norbert z Xantentu si spočiatku zakladal na svojom aristokratickom pôvode a netajil sa vysokými politickými ambíciami.

Do Uhorska prišli prví premonštráti z Premontré v roku 1130, ešte počas života sv. Norberta z Xantenu. Svoj prvý kláštor postavili vo Veľkom Varadíne v Rumunsku, najstarším premonštrátskym kláštorom na Slovensku bol kláštor v Bzovíku, k ďalším známym premonštrátskym kláštorom na Slovensku patrili kláštory v Šahách, Jasove, Lelesi či Kláštore pod Znievom.

V roku 1643 získali stavbu košickí jezuiti. Po porážke Turkov pri Viedni v roku 1683 habsburské vojská začali s oslobodzovaním Turkami obsadených území Uhorska. Premonštráti v Uhorsku (Veľký Varadín, Jasov, Leles) sa stali súčasťou českej rodiny premonštrátov (Louka pri Znojme na Morave).

V roku 1918 po rozpade Rakúsko-Uhorska boli však všetky premonštrátske gymnázia poštátnené.

Premonštráti sa na Slovensko opäť vrátili v roku 1990 pod vedením opáta Tomáša Karola Bartala O. Praem. Od roku 2009 stojí v čele premonštrátov na Slovensku súčasný opát Ambróz Martin Štrbák O. Praem.

Vďaka svojej polohe sa Košice stali hlavným mestom Horného Uhorska. Mesto vyrástlo v úrodnej doline rieky Hornád. Dnes je možné vidieť len málo zvyškov starých mestských hradieb, bývalý rozsah je vyznačený centrom mesta.

Centrum mesta pretína po celej dĺžke impozantná široká Hlavná ulica, na ktorej oboch stranách niekoľko pozoruhodných starých budov hlása majestátnosť minulosti, zatiaľ čo početné zdobené nové budovy hlásajú pulzujúci život a bohatstvo, ktoré prekvitalo v posledných desaťročiach.

Všetky tieto historické obrazy ožívajú v našej pamäti, keď sa pozeráme na starobylé budovy Košíc: dom hlavného kapitána, ktorý dnes patrí armáde; starý generálny dom, ktorý daroval Ferdinand III. jezuitom - na jeho mieste dnes sídlia premonštráti, dominikánsky kostol, ktorý je po Kaplnke sv. Michala a Dóme tretím najstarším kostolom v Košiciach; kostol uršulínok, ktorý bol pôvodne reformovaný kostol, no počas vlády Leopolda I. bol zabratý a neskôr, po sto rokoch, reformovaní veriaci postavili nový chrám na pozemku premonštrátov.

Po smutnom období krvavých bojov a nemilosrdných prenasledovaní nastalo pokojnejšie obdobie, ktoré privítalo Košice s najkrajšími nádejami - obdobie rozvoja a pokroku v poľnohospodárstve, kultúre i priemysle. Vnútorný i vonkajší rozvoj mesta napreduje míľovými krokmi, takže dnes sú Košice nielen najväčším, ale aj najkrajším mestom Horného Uhorska.

V sledovaní osudov Miklušovej väznice sme sa dostali k zlomovému obdobiu jej histórie, keď prestala byť mestským áreštom a záchytkou a rozhodlo sa, že z nej vytvoria múzeum. No kým sa tak stalo, takmer došlo k tomu, že ju mesto dalo v rámci skrášľovania zbúrať. Pokúšalo sa o to v časoch prvej ČSR hneď niekoľkokrát.

Aj tunajšia maďarská komunita, ktorá sa nehodlala zmieriť s príslušnosťou Košíc k Československu a stále rátala s rekonštrukciou pôvodného Uhorska, plánovala využiť Miklušovu väznicu na svoje ciele.

Táto malebná budova je asi jedinou košickou stredovekou stavbou, ktorá si dodnes zachovala pôvodný kolorit meštianskeho obytného domu z dávnych storočí, keď boli Košice bohatým obchodným centrom horného Uhorska.

Presnejšie povedané je Miklušova väznica dvojbudova, pretože ju svojho času „stvorili" z dvoch domov. Paradoxne sa jej gotický charakter zachoval práve preto, že prestala fungovať ako obytný dom a začala slúžiť mestu ako väznica.

To zafixovalo jej stavebný stav natoľko dokonale, že dnes je to jediná stavba v historickom jadre, na ktorej sa zachovali starobylé valbové strechy, krásne kamenné okná či zvyšky prastarých uzáverov dverí.

S mapovaním minulosti košických radničných budov sme sa dostali až na sklonok 19. storočia. To už budova začala vážne chátrať, čo najviac postihlo Krausovu sochársku výzdobu na balustráde nad uličnou fasádou.

Už v dvadsiatom storočí, tesne pred vypuknutím prvej svetovej vojny, sa začalo mesto zaujímať o tento problém a hľadať riešenie - rekonštruovať, či odstrániť alegorickú výzdobu?

Vtedy ešte nik nemohol tušiť, že vypukne obrovský vojenský konflikt, vznikne Československá republika a magistrát Langerovu radničnú budovu opustí.

Košickí kronikári sa všeobecne zhodujú na fakte, že v roku 1756 bola budova starej radnice na ostrove uprostred mesta v takom katastrofálne schátranom stave, že ju mesto pre istotu dalo strhnúť a dočasne miesto nej vybudovať letnú zasadaciu sieň.

Možno si len domýšľať, že typovo sa stará radnica Košíc podobala dodnes zachovanej radnici v Levoči, meste na sklonku stredoveku zhruba podobne veľkom a bohatom ako Košice.

Už niekoľkokrát v minulosti sme na stránkach rubriky Písané históriou priniesli materiály, týkajúce sa košických radníc - množné číslo je tu namieste, pretože naše mesto malo radníc v minulosti viac a v dvadsiatom storočí až požehnane veľa.

Seriál, ktorý začíname dnes, bol inšpirovaný starými kresbami a plánmi, deponovanými vo Východoslovenskom múzeu a nedávno „vykutranými" počas fyzickej kontroly a štúdia toho, čo vlastne depozity obsahujú.

Bilancovaním luxemburskej éry dochádzame k poznaniu, že až v tomto čase dostali stredoveké Košice svoj definitívny charakter a stavebnú podobu, ktorá sa potom už v nasledujúcich storočiach iba dopĺňala novými stavbami.

Európsku úroveň vtedajších Košíc potvrdzuje najväčší dobový investičný počin - výstavba Dómu svätej Alžbety, ktorý je až podnes pýchou mesta.

Je doslova neuveriteľné, že tunajšia mestská komunita, odhadovaná maximálne na desaťtisíc duší, dokázala financovať a realizovať v jedinej generácii toľko náročných stavebných diel.

Začiatkom roka 1423 navštívili Košičania kráľa Žigmunda počas jeho zimného pobytu v Bratislave.

V takmer každom sprievodcovi po našom meste, každom historickom prehľade či úvode špecializovaných publikácií o Košiciach, sa spomína celouhorský monopol na výrobu barchetu, ktorý v roku 1411 udelil Košiciam kráľ Žigmund Luxemburský.

Málokto, ak vôbec niekto, však pozná bližšie problematiku súvisiacu s touto výsadou, kde prím hrajú otázky, ako k jeho udeleniu došlo a nakoľko reálny tento monopol skutočne bol. Rovnako málo dnes bežní ľudia vedia, čo sa pod pojmom barchet v stredoveku myslelo, a že produkcia tejto tkaniny závisela na diaľkovom obchode so vzdialenými oblasťami severnej Afriky a Malej Ázie.

Posledné diplomatické pokusy predísť vypuknutiu vojny medzi Rádom nemeckých rytierov a Poľským kráľovstvom sa udiali opäť na východnom Slovensku.

Z čias panovania kráľa Žigmunda pochádza aj jedna z najstarších a najcennejších košických písomných pamiatok - Kniha súdnych zápisov mesta Košice.

Vznikla v rokoch 1393 až 1405 a doktor Halaga, ktorý ju študoval, analyzoval a pred pár rokmi vydal v modernej edícii tvrdí, že je to "najstaršia mestská kniha svojho druhu zachovaná v pôvodnom celku kompletne na území bývalého Uhorska".

Časy, keď v uhorsku panoval kráľ Žigmund, boli zároveň aj dobou mimoriadne prajúcou rozvoju Košíc, ktoré tento panovník priam zasypal svojou priazňou a rôznymi privilégiami.

No mesto malo vo vtedajšom obchodnom svete natoľko veľkú váhu, že si i samo dokázalo presadiť svoje záujmy, dokonca aj za uhorskými hranicami.

Príkladom dobovej mestskej diplomacie sú styky a zmluvy medzi Krakovom a Košicami, uzatvorené na sklonku 14. storočia a udržiavané až do dvadsiatych rokov 15. storočia.

Veľmi podrobnému a dôkladnému štúdiu košickej obchodnej činnosti a politiky tých čias sa venoval známy historik Ondrej R.

Architektonické pamiatky Košíc

Medzi najvýraznejšie architektonické pamiatky Košíc patrí Dóm svätej Alžbety, najväčší chrám v Hornom Uhorsku. Postavený bol v 14. storočí, no dokončený mohol byť len vďaka štedrosti kráľa Mateja Korvína a aj to nie úplne.

Za kráľa Vladislava II. bola stavba južnej veže prerušená a v tomto nedokončenom stave je dodnes. Rozpadajúcu sa pamiatku začali obnovovať v roku 1877 po predchádzajúcej nevydarenej rekonštrukcii.

Najzaujímavejšie budovy v meste sú všetky na Hlavnej ulici, ktorá je rozdelená na dve časti hlavným kostolom. Tu stojí Urbanova veža znázornená na fotografii, ktorá bola postavená pre katedrálu v 17. storočí.

Bola postavená pre zvon odliaty začiatkom 16. storočia, ktorý sa kvôli veľkosti nedal umiestniť do veže katedrály; ďalej sa v blízkosti nachádza radnica a župný dom, obe postavené v minulom storočí.

Južne od katedrály, v jej tesnej blízkosti, sa nachádza najstaršia budova v Košiciach postavená v ranogotickom štýle, Kaplnka sv. Michala, ktorá si ako architektonická pamiatka zvlášť zaslúži našu pozornosť.

Ako môžeme vidieť na najstarších známych obrazoch Košíc, hoci sa stali miestom veľkého významu už v stredoveku, v 14. storočí a v 15. storočí ešte zaberal malú plochu, sotva štvrtinu či pätinu dnešných Košíc.

Na východnej strane centra sú to: Casserne /takzvané Horné kasárne na Hlavnej 113/, Convict /budova konviktu na Hlavnej 91/, Seminarium /bývalý františkánsky kláštor, dnes kňazský seminár na Hlavnej 89/, Franciskaner kirche /seminárny, bývalý františkánsky kostol/, K.k. Hauptwache /cisársko-kráľovská hlavná strážnica na Hlavnej 69/, Zeichenschule /kresličská škola na Kováčskej 30/, Jesuiten Kirche /dnes kostol premonštrátov na Hlavnej ulici/, Gymnasium /donedávna gymnázium na Kováčskej 28/, K.k. Verbungskomando /cisársko-kráľovské vojenské náborové veliteľstvo na Kováčskej 41/, Reformer Kirche /kostol kalvínov/, Leutschauer Gasthaus /hostinec Levočský dom na Hlavnej 65/, Rathaus /radnica na Hlavnej 59/, K.K. salniter Pulver Inspection /cisársko-kráľovská inšpekcia sanitrového prachu na Kováčskej 9/, Komitats Gebäude /župný dom na Hlavnej 27/, Gasthaus zum der Schwartzen Adler /hostinec U čierneho orla na Hlavnej 25/, Evang. luther.

Na Dolnom košickom predmestí má Ott po nemecky popísaných najviac z predmestských budov. Pri Mlynskom náhone je to areál mlynov na pušný prach - K.k. Pulvermühlen. Dnešný starobinec býval vtedy ešte dvoma budovami, pričom severná je popísaná ako Spital /nemocnica/ a južná ako K.k. Knaben Erziehungs Hauss Benczur I. R. No. 94 /Cisársko-kráľovský chlapčenský výchovný ústav Benczurovho pešieho pluku číslo 94/. Na Mlynskom náhone sú navyše vyznačené verejné kúpele na mieste dnešnej administratívy VEZ slovkom Baadhaus. 27.

Ottov plán Košíc

Keď sme pred časom písali o zmiznutej mape Košíc, nakreslenej v roku 1832 a pomenovanej latinsky Idea protographica, čiže Prvotná grafická idea, konštatovali sme zároveň, že toto dielo bolo iba akousi skicou pre presnejšie a podrobnejšie mapové dielo Košíc.

Logicky nám vyplynulo, že Idea bola predchodcom plánu Košíc, známeho medzi zasvätenými ako Ottov plán, alebo zjednodušene iba Ott. Svoje výnimočné postavenie má Ottov plán jednak pre mimoriadne precízne prevedenie, jednak preto, že bol dlho používaný ako bežný pracovný plán rôznymi osobami a inštitúciami, takže sa doň dokresľovalo, čo medzičasom vzniklo ale aj to, čo sa svojho času plánovalo.

V neposlednom rade tkvie význam Ottovho plánu aj v tom, že vznikol ešte pred maďarizáciou krajiny a Košice sú na ňom podané popismi jednoznačne ako mesto trojjazyčné, čo sa už neskôr v dejinách mapového zobrazovania nášho mesta nikdy nestalo. Ottov plán je nakoniec zaujímavý aj tým, že jeho postupný vznik dokladuje už spomínaná Idea. Mimochodom, medzičasom sa podarilo ešte viac spresniť datovanie jej vzniku prostredníctvom údajov o smrti prepošta Paldiána /v Idei sa nachádzal v položke číslo 11, ešte ako žijúca osoba/, ktorý zomrel 17. apríla 1832. To zužuje čas vzniku Idey na obdobie medzi 17. aprílom a 24.

Na svoj výtvor sa autor precízneho mapového diela Košíc podpísal po nemecky týmito slovami: Aufgenommen und gezeichnet von Joseph Ott privat Ingenieur - Zamerané a nakreslené Jozefom Ottom, súkromným inžinierom. Jeho meno a údaje o ňom sa v slovníku košických osobností nenachádzajú.

O jeho diele a o ňom niet žiadnej zmienky ani v Turčániho a Tutkovej kronike. Táto pasáž kroniky nie je priradená k žiadnemu konkrétnemu roku, takže ani Plath, aj keď dal najavo, že o Ottovi a jeho mape vie, nepomáha pri zisťovaní bližších dát o ňom, prípadne pri datovaní vzniku jeho plánu.

Oproti doteraz opisovaným plánom mesta, ktoré existovali v podstate iba ako unikátne kusy, zväčša ručne kreslené a kolorované, vieme v prípade Ottovho plánu, ktorého nemecky písaný nadpis tvorí medzititulok, o doslova celej plejáde exemplárov. Tu v Košiciach ich vlastní Východoslovenské múzeum tri, v Budapešti sú minimálne dva kusy a vo Viedni, vo Vojenskom archíve ďalšie dva. Nemožno tiež vylúčiť, že nejaké exempláre sú v súkromnej držbe, obvykle tajenej, prípadne ešte aj na iných miestach.

Napriek relatívne značnému počtu známych výtlačkov /Ottov plán je litografické dielo s osobitnou farebnou podtlačou, ktoré sa rozmnožovalo v rôznych úpravách/ je tento historický dokument Košičanom takmer neznámy a pre prípadných záujemcov o štúdium ťažko dostupný.

Moja generácia o Ottovom pláne tušila z textov profesora Menzla, ktorý sa zmieňoval o mape Košíc z polovice 19. storočia /datoval ju odhadom/. Neskôr mi kolega Paľo Šalamon zapožičal farebný veľkoformátový negatív, zhotovený v Budapešti, v Štátnom Széchényiho archíve, na ktorom bol Ottov plán nasnímaný.

Prvý kontakt s plánom som teda mal prostredníctvom fotokópie, našťastie kvalitnej. Neskôr som sa sám stal zamestnancom Východoslovenského múzea a úradne mi bol pridelený fond po pracovníčke, ktorá uchovávala až dva Ottove plány, samozrejme, bez toho, že by o tom vedel jej múzejný kolega!

Veľmi kvalitnú fotoreprodukciu Ottovho plánu nasnímal a rozšíril v Košiciach pán Kládek. Jej originálna predloha sa nachádza v niektorom budapeštianskom archíve, pričom to evidentne nie je ten exemplár, ktorý som už poznal od Paľa Šalamona. Dva Ottove plány som osobne študoval v už spomínanom viedenskom Kriegsarchive. Oba používali kedysi vojaci a značili si do nich vojenské stavby a zariadenia, ale aj civilné stavby a inžinierske diela.

Východoslovenské múzeum vlastní celkom tri kusy Ottovho plánu. Jeden je farebne kolorovaný, ďalšie dva sú iba čiernobiele, vytlačená je iba základná kresba mapy. Práve takéto nepodfarbené exempláre sa používali ako pracovné mapy pre úradnú potrebu, do ktorých si držitelia ručne zakresľovali zmeny a návrhy.

Do jedného z košických čiernobielych exemplárov si zakresľoval svoje poznámky vtedy už preslávený mestský architekt Jozef Bellágh. Papier plánu má hrubý rozmer 797 krát 585 milimetrov a fazeta s kresbou plánu o niečo menší rozmer 725 krát 511 milimetrov. Plán je orientovaný tak, že sever je na ľavej strane, hore je východ.

Pod horným okrajom je aj nemecký nápis PLÁN KRÁĽOVSKÉHO SLOBODNÉHO MESTA KOŠICE, vyvedený plastickým kaligrafickým písmom. Za nápisom je nie celkom správne orientovaný ukazovateľ svetových strán.

O tom, čo všetko autor stihol do plánu zaznačiť, hovorí rozsiahla legenda písaná po nemecky a nadpísaná ako ERKLAERUNG DER FARBEN UND SONSTIGE BEZEICHNUNGEN /Vysvetlivky farieb a zvláštností kresby/. Murované budovy, Verejné budovy, Kostoly, Hostince, Pošta, Murované mlyny na obilie, Drevené mlyny na obilie, Ruiny, Ovocné záhrady, Zeleninové záhrady, Lúky, Pastviny, Lesné porasty, Vinice, Polia, Pohrebné miesta, Novoprojektované záležitosti, Rieky a potoky, Ulice, Cesty s postrannými priekopami, Vozové cesty, Pešie cesty, Mosty so stavidlami, Mosty bez stavidiel, Ovocné stromy, Ihličnaté stromy, Listnaté stromy, Topole, Lesné stromy, Kroviny, Studne, Značka najrýchlejšieho prúdu, Kaplnky a mučenícke stĺpy.

Jednotlivé domy na Ottovom pláne sú číslované. Nie sú to ešte nami dnes používané poradové čísla v rámci ulíc, ale popisné čísla v rámci jednotlivých mestských štvrtí. Centrálne štyri kvartály, takzvané „Prezídium" má čísla od 1 po 779, Dolné predmestie /Untere Vorstadt/ je číslované od 1 po 240, Stredné /Mittlere Vorstadt/ od 1 po 215 a Horné /Obere Vorstadt/ od 1 po 285.

Nadpis a základný popis Ottovho plánu je síce nemecký, ale ako sme už uviedli, objavujú sa na ňom všetky tri dobovo používané jazyky Košíc - nemčina, slovenčina a maďarčina. Nemecky sú popísané významné budovy centra mesta a tunajšie ulice. Ako významné budovy centra mesta uviedol Ott: Domkirche /Dóm svätej Alžbety/, St. Michaels Kirche /kaplnka svätého Michala/, Urbanthurm /Urbanova veža/, Theater-Kaffeehaus /už neexistujúca budova starého divadla a kaviarne/, K.k. Salniter Magazin /už neexistujúci cisársko-kráľovský sanitrový úrad na nároží Pribinovej a Mojmírovej ulice/, Pfarr Hof /mestská fara na Hlavnej 26/, Bischöfliches Gebaude /dnes arcibiskupský palác na Hlavnej 28/, Gasth. zu d. 3 Rosen /hostinec U troch ruží na Alžbetinej 26/, Dominikaner Kloster /kláštor dominikánov/, Kirche /kostol dominikánov/, K.k. Verpflegsamt /cisársko-kráľovský zásobovací úrad na Mäsiarskej 8/, Brauhaus /už neexistujúci mestský pivovar na Poštovej ulici/, Nonen Kloster /kláštor uršulínok na Mäsiarskej ulici/, Kirche /kostol uršulínok/, Königl. Cammeral Geb. /už neexistujúca budova kráľovskej komory na Hlavnej 66/, Gasthaus zum goldner Stern /už neexistujúci hostinec U zlatej hviezdy na Hlavnej 76/, Commandanten Haus /palác mestských vojenských veliteľov na Hlavnej 88, dnes budova STM/, K.k. Milit.

Premonštrátsky kláštor v Nižnej Myšli

V intraviláne obce Nižná Myšľa, v okrese Košice-okolie, na kopci pri kostole sv. Mikuláša stojí impozantná stará budova s vnútorným dvorom a priľahlou záhradou. Je to miesto, ktoré azda najviac formovalo stredoveké dejiny Nižnej Myšle - niekdajší kláštor, ktorý už v 13. storočí založil rad premonštrátov.

Prvá písomná zmienka o obci pochádza z roku 1270, ktorá sa zachovala iba v prepise z roku 1369. Avšak lokalita obce ako taká bola osídlená oveľa skôr. Počiatočné dejiny obce sú úzko späté aj s existenciou myšlianskeho premonštrátskeho kláštora a prepoštstva. Ide o druhú polovicu 13. storočia. Kláštor sa rýchlo stal centrom cirkevného aj hospodárskeho života.

V 14. storočí obec i kláštor prosperovali. Kľúčovým dokladom sú súpisy pápežských desiatkov z rokov 1332 - 1337. V nich sa spomínajú tri farnosti: Myšľa, druhá Myšľa (dnešná Vyšná Myšľa) a zaniknutá dedina Musla.

Podľa tradovaných informácií bol kláštor v stredoveku opevnený hradbami a mal charakter hradu. Ani to ho neuchránilo od nájazdov Jiskrových vojsk v 15. storočí, keď bol značne poškodený a pravdepodobne aj vyhorel.

Obyvatelia z miestneho premonštrátskeho prepošstva tu ukončili svoju misiu v roku 1527. Takto sa celý objekt ocitol vo svetskej moci. V roku 1643 však stavbu získali košickí jezuiti.

tags: #byvaly #klastor #premonstratov #v #kosiciach #barok