Český Biskup Istanbulský: Pohľad do História a Súčasnosti

Turecko a Európska únia zdieľajú spoločný pohľad na Rusko, čo je jedným z kľúčových aspektov ich vzájomných vzťahov. V súčasnosti však Turecko čelí vnútorným výzvam, ktoré vyvolávajú obavy o stav demokracie v krajine. V tureckých uliciach už vyše týždňa protestujú tisíce ľudí, pričom cez 1400 osôb doteraz skončilo vo väzení.

Demonštrácie, ktoré vyvolalo zatknutie opozičného lídra Ekrema Imamoglua, sa úrady snažia zakázať alebo ich tvrdo potláča polícia. Situácia zároveň vyvoláva obavy o stav tureckej demokracie.

Analytik Vladimír Bízik z Katedry medzinárodných vzťahov Masarykovej univerzity pre denník SME uviedol: „Demokracia v Turecku pravdepodobne zažívala svoj najväčší rozkvet v úvodných rokoch Erdoganovej vlády. V poslednej dekáde však v Turecku došlo už k niekoľkým prekročeniam červených čiar.“ Bízik v rozhovore vysvetľuje napríklad aj to, prečo je spojenectvo s Tureckom pre Západ kľúčové.

Vývoj Politickej Situácie v Turecku

Premena Režimu po Roku 2016

Zmena nastala predovšetkým v roku 2016, keď v krajine došlo k neúspešnému vojenskému pokusu o puč, ktorý proti Erdoganovej vláde zosnovala frakcia tureckej armády. Následne sa z rôznych vládnych pozícií vytratilo obrovské množstvo ľudí a moc sa významne centralizovala v prezidentskom paláci.

V poslednej dekáde však v Turecku došlo už k niekoľkým prekročeniam červených čiar, takže postupne už môžeme hovoriť minimálne o akejsi konsolidácii autoritárskeho režimu.

Zatýkanie Oponentov a Obmedzovanie Slobodných Volieb

Istanbulský starosta Ekrem Imamoglu, kľúčový oponent tureckého prezidenta Recepa Tayyipa Erdogana, je v súčasnosti vo väzbe, pričom mu Istanbulská univerzita dokonca odobrala aj diplom, bez ktorého nemôže kandidovať v prezidentských voľbách. Zároveň ani nejde o prvého kľúčového oponenta, ktorého Erdoganova vláda zadržala. K niečomu podobnému došlo v danom období v prípade opozičníka Selahattina Demirtasa. Erdoganova vláda zatýka popredných opozičných politikov, ktorým je znemožnené kandidovať, čo do veľkej miery stelesňuje obmedzenie slobodných volieb. Rozhodne to vo všeobecnosti predstavuje ďalší krok smerom k diktatúre.

Protesty v Turecku vypukli 19. marca po zatknutí starostu Istanbulu Ekrema Imamoglua, ten sa mal stať hlavným kandidátom opozície v prezidentských voľbách, ktoré sa majú konať v roku 2028, v hre sú však aj predčasné voľby, Recep Tayyip Erdogan je tureckým prezidentom od 2014, medzi rokmi 2003 až 2014 bol tureckým premiérom.

Aj keď však v minulosti dochádzalo k problémom v rámci výkonu demokracie, tak treba dodať, že nikdy nedochádzalo k rozsiahlej manipulácii hlasov za volebnou plentou. To je dodnes posvätné. Dá sa teda povedať, že v deň hlasovania doteraz vždy išlo o slobodné voľby.

Podobnosti Medzi Erdoganom a Imamogluom

Zároveň existujú medzi Erdoganom a Imamogluom určité podobnosti. Erdogan to jednoducho vníma ako symbolickú záležitosť, keďže sám začínal ako starosta Istanbulu, odkiaľ sa následne dostal až do prezidentského paláca. Naposledy, keď bol istanbulský starosta zatknutý, tak strávil desať mesiacov vo väzení. Následne takmer okamžite po prepustení putoval z väzenskej cely do premiérskej stoličky. A išlo práve o Erdogana. V podstate sa z neho vtedy stal mučeník.

Imamoglu je však tŕňom v oku predstaviteľov vládnucej strany už niekoľko rokov. Je to veľmi charizmatický politik, pričom sa tiež etabloval ako úspešný podnikateľ. Zároveň dokáže oslovovať nielen mestských vzdelaných voličov, ale tiež dedinčanov a rôzne náboženské či národnostné menšiny. Vďaka svojej charizme za sebou Imamoglu dokázal v podstate zjednotiť významnú časť obyvateľstva. Erdogan sám vždy tvrdil, že človek, ktorý vyhrá Istanbul, vyhrá Turecko, takže v Imamogluovi zrejme z časti vidí aj samého seba. A samozrejme nechce, aby sa história opakovala a Imamoglu ho nahradil v prezidentskom paláci.

Možnosť Predčasných Volieb

Najbližšie turecké voľby sa majú konať v roku 2028, ale hovorí sa, že budú skôr. Prečo? Alternatívou k predčasným voľbám je zmena ústavy, ktorá by zrušila obmedzený počet mandátov tureckého prezidenta, čiže dve prezidentské obdobia po päť rokov. Ak by však turecká vláda odhlasovala predčasné voľby, tak by Erdogan mohol opäť kandidovať bez zmeny ústavy. Limit počtu mandátov sa totiž vzťahuje iba na dokončené prezidentské obdobia, takže by mu predčasné voľby hrali do karát.

Je to však oveľa komplikovanejšie, pretože Erdogan sa vo všeobecnosti stal tureckým prezidentom už trikrát, ale jeho mandáty sa počítajú v dvoch rôznych ústavných rámcoch. Po referende v roku 2017, ktoré schválilo zmenu ústavy, sa Turecko zmenilo na prezidentský systém, pričom post premiéra bol zrušený. Erdogan už vtedy využil možnosť predčasných volieb, ktoré vyhlásil na rok 2018, aby urýchlil prechod na nový systém. Pôvodne mali byť v roku 2019.

V daných voľbách zvíťazil a stal sa prezidentom po druhýkrát, ale po prvýkrát pod zmenenou ústavou. A tretíkrát zvíťazil v roku 2023, čo je jeho druhé obdobie v prezidentskom systéme.

Súčasné Protesty a Obmedzenia

Súčasné demonštrácie však v Turecku spôsobili ekonomický otras, ktorý vyvolal chaos na akciových trhoch. Protesty sú v Turecku momentálne celoplošne zakázané. Zároveň platí aj zákaz zhromažďovania sa, a to predovšetkým na miestach, na ktorých v minulosti k protestom často dochádzalo. Ľudia však protestujú aj napriek zákazom, pričom polícia proti nim zasahuje pomerne brutálnym spôsobom, čo voličov určite stmelí.

Avšak súčasné protesty sú stále relatívne slabé. Najväčšie demonštrácie v Turecku boli v roku 2013, keď Turci protestovali proti likvidácii Gezi Parku, ktorý symbolizoval akúsi oázu pokoja v srdci Istanbulu. Situácia vtedy prerástla do obrovského protivládneho protestu. Všetko však časom vyprchalo, pretože ľudí nikto neviedol.

V súčasnosti zároveň neexistuje niečo, čo by mohli ľudia skutočne zmeniť. To by dokázal urobiť štátny prevrat, ktorý je extrémne nepravdepodobný. Súčasná vlna odporu nemá veľkú šancu na úspech.

Turecká vláda očakáva, že demonštranti budú v uliciach nejaký čas, možno aj niekoľko mesiacov, ale určite nepredpokladá, že ľudské vášne vydržia medzi voličmi zopár rokov. Ak sa teda opäť nestane niečo, čo by ich vzpružilo.

Historický Kontext Tureckej Demokracie

Turecko bolo počas svojej storočnej histórie vždy veľmi nedokonalou demokraciou. Takmer nikdy nemôžeme hovoriť o nejakej liberálnej demokracii západného strihu. Predtým, ako sa Erdogan dostal k moci, mala v Turecku veľmi výrazné slovo turecká armáda, ktorá pravidelne zasahovala vždy, keď politici vybočili z cesty, ktorú vojaci považovali za správnu pre Turecko. Takže si nemôžeme predstavovať Turecko pred Erdoganom ako nejaký ostrov dokonalej demokracie.

Paradoxne, keď sa Erdogan dostal po prvýkrát k moci, tak bol demokratickým kandidátom, ktorý obmedzil vplyv tureckej armády v krajine. Obrovskú podporu získal nielen v tureckej vláde, ale tiež na Západe. Stelesňoval vtedy akéhosi miláčika liberálnych voličov vo svete. Demokracia v Turecku pravdepodobne zažívala svoj najväčší rozkvet v úvodných rokoch Erdoganovej vlády.

Meniť sa to začalo približne okolo protestov v Gezi Parku v roku 2013. Erdogan sa vtedy čoraz viac sústreďoval na uzurpovanie moci, čo vyvrcholilo až do neúspešného pokusu o puč v roku 2016. Turecký prezident odvtedy označuje opozíciu za teroristov.

Medzinárodné Vzťahy a Postavenie Turecka

Turecko má pomerne silnú pozíciu vo vojne Ruska na Ukrajine, ale tiež v NATO. Úprimne si neviem v momentálnej politickej atmosfére vo svete predstaviť, že by reakcie západných lídrov boli výrazne ostrejšie, ak sa teda situácia v Turecku naozaj nejako výrazne nevyhrotí. Európa a Turecko sa jednoducho navzájom potrebujú predovšetkým teraz, keď sa bezpečnostné záruky USA vytrácajú. Turecko je nesmierne dôležitým členom NATO, keďže má v organizácii druhú najsilnejšiu armádu. Avšak kľúčové je aj to, že Turecko má s EÚ rovnaký pohľad na Rusko, keďže chce zachovanie územnej celistvosti Ukrajiny.

Zastavenie rozpínavosti Ruska je tureckým strategickým cieľom, odkedy Turecko existuje, ale podobne to Turci vnímali už v časoch Osmanskej ríše. Turecko však do istej miery s Rusmi spolupracuje. Erdogan sa s ruským prezidentom Vladimirom Putinom dokázal v niektorých bodoch dohodnúť, aby si vzájomne priveľmi neprekážali.

Erdogan chce dlhodobo patriť do EÚ. Členstvo v EÚ pre Turecko stále predstavuje tŕnistú cestu. V žiadnom prípade nemožno hovoriť, že by sa Turecko v súčasnej podobe stalo členom bloku. To však neznamená, že turecká vláda nemôže mať špeciálny vzťah s EÚ, a to hlavne v čase, keď USA európskych lídrov opustili.

Problém pre EÚ odjakživa predstavovala predovšetkým absencia demokracie v Turecku, ale časy sa menia. Turecko je momentálne na koni. K moci sa vo svete dostávajú čoraz častejšie populisti, ktorí upúšťajú od akýchkoľvek hodnotových politík. Erdoganova vláda sa podobným prístupom nijako netají.

Turecko sa nestalo za posledných pätnásť rokov západnejším, práve naopak. Západ sa stal tureckejším. Problém však predstavuje aj centrum gravitácie v EÚ, kde dominujú Nemecko a Francúzsko. Ich postavenie by členstvo Turecka pochopiteľne oslabilo.

Zdá sa, že v súčasnosti vo svete demokratické normy ustupujú do úzadia pre bezpečnostné záruky. Západ by to dokázal iba veľmi ťažko. Spolupráca s USA dnes stojí na vode, pretože NATO je predovšetkým o vzájomnej pomoci, pričom medzi spojencami panujú obrovské pochybnosti o samotnej dôvere v USA. Je to, akoby už USA v NATO ani neboli, keďže sa na amerického prezidenta Donalda Trumpa nikto nedokáže spoľahnúť.

Avšak strata Turecka by predstavovala pre Západ obrovskú ranu, z ktorej by sa spamätal s ťažkosťami. Turecko predstavuje významného partnera aj v oblasti migrácie, pretože sa EÚ dodnes spolieha na to, že Erdogan zastaví utečencov pred hranicami Európy. Sýrski utečenci sú zároveň pálčivou témou v EÚ, ktorá sa bez spolupráce s Tureckom nezaobíde, a to ani v prípade vyjednávania s novým režimom v Sýrii.

Turecko je zároveň čoraz vplyvnejšie aj na Blízkom východe. Je to krajina svojho druhu, ktorej historická skúsenosť nie je prenositeľná na okolité štáty. Takže aj keby demonštrácie nakoniec vyústili v destabilizáciu na domácej pôde, tak to ešte neznamená, že sa nepokoje rozšíria do regiónu.

tags: #cesky #biskup #istanbulsky