V roku 451 sa v Chalcedóne pod predsedníctvom pápežských legátov zhromaždilo šesťsto biskupov. Pápežov postoj mal vopred zaistený úspech aj vďaka podpore nového cisára Marciana. Dioskuros Alexandrijský bol zosadený.
Spor medzi Cyrilom a Theodoretom znova ožil pri násilných útokoch uskutočnených v rokoch 444 - 448, po Cyrilovej smrti, jeho nasledovníkmi na Irenæa z Tyru, Ibasa z Edessy a ďalších. Súd s Eutychom v Konštantínopole, ktorý viedol sv. Flavian, priviedol spor do krajnosti. Theodosius II. zvolal v roku 449 do Efezu ekumenický koncil, ktorému predsedal Dioskuros, ozajstný zakladateľ monofyzitskej sekty.
Svätý pápež Lev už vo svojom liste Flavianovi odsúdil učenie o jednej prirodzenosti. Je to majstrovské dielo presnej terminológie, neprekonateľné v jasnosti myslenia, odsudzuje na jednej strane Nestoria a na druhej strane Eutycha.
Aj keď koncil Eutycha oslobodil, svätý Lev trval na tom, aby biskupi Východu, najmä tí, ktorí sa zúčastnili na hanebnej „zbojníckej“ synode v Efeze, tento list podpísali.
Priebeh koncilu
Cisárovmu pozvaniu vyhovie dovtedy nevídaný počet východných biskupov, zatiaľ čo Západ je zastúpený iba veľmi slabo. Lebo popri štyroch pápežských legátoch prídu zo Západu iba dvaja severoafrickí biskupi, ktorí sú na úteku pred Vandalmi. Už 1. septembra 451 sa mnohí biskupi dostavili do Nicei a očakávajú cisára. Tam sa zhromaždia 8. októbra 451 v Chráme sv. mučeníčky Eufémie k otváraciemu zasadaniu. Naľavo sa posadia rímski legáti, Anatolius z Konštantínopolu, biskupi Antiochie, Cézarey v Kapadócii a Efezu, ako aj biskupi z Pontu, Asiany, Trácie a diecézy Oriens (1). Oproti nim sa nachádzajú po pravici cisárskych úradníkov Dioskur z Alexandrie, Juvenal z Jeruzalema, ako aj biskupi Egypta, Palestíny a Illyrika.
Legát Paschaninus požiada hneď na začiatku o vylúčenie Dioskura z koncilového spoločenstva. Prevažná koncilová väčšina - aj Juvenal a biskupi Palestíny a Illyrika - rehabilituje Flaviána. Avšak Dioskur z Alexandrie trvá na kristologickej formule „z dvoch prirodzeností (ek dyo fyseos)“ a pokúša sa len obhájiť sa a zabrániť rehabilitácii Flaviána. Už na konci prvého zasadania komisári dajú najavo koncilovým otcom, že cisár od nich očakáva novú, písomnú vieroučnú formulu.
Na začiatku druhého zasadania 10. októbra preto komisári vyzvú biskupov, aby na spomenutom základe vypracovali novú vieroučnú formulu. Avšak biskupi sú názoru, že nová formula by porušila zákaz z roku 431 (2). Avšak pochybnosti biskupov Illyrika a Palestíny vedú k tomu, že sporné body sa majú objasniť ešte raz v priebehu piatich dní s Anatoliom z Konštantínopolu a niekoľkými odborníkmi.
Keď sa komisári 17. októbra na štvrtom zasadaní začnú zaoberať otázkou pravovernosti „Tomus Leonis“, biskupi, aj Illyrika a Palestíny, vyhlásia, že tento dokument zodpovedá viere Nicejského, Konštantínopolského a Efezského koncilu.
Porady dosiahnu kritické štádium, keď 22. októbra na piatom zasadaní narazia na seba rozličné až protikladné presvedčenia a záujmy: cisár striktne trvá na vypracovaní novej vieroučnej formuly, pretože si od toho sľubuje urovnanie sporov a upevnenie jednoty ríše. V tomto konflikte koncilový výbor predloží otcom návrh novej vieroučnej definície, ktorú vypracoval deň predtým pod vedením Anatolia z Konštantínopolu. Je koncipovaná ako zmierovacia formula a naliehavo odporúčaná synodálmi prikláňajúcimi sa k miafyzitizmu, narazí však na silný odpor pri koncilovej menšine.
Aby sa zabránilo roztržke, komisári vystupujú za novú komisiu, v ktorej zástupcovia všetkých diecéz (4) zúčastnených na koncile majú s legátmi a biskupom Anatoliom zostaviť vytúžený vieroučný dokument. Vzhľadom na tento cisársky nátlak sa zíde nová komisia a zostaví text, ktorí akceptujú aj rímski legáti, pretože patrične oceňuje „Tomus Leonis“.
Konciloví otcovia sa 25. októbra zhromaždia na šiestom zasadaní, ktorému predsedá cisársky pár Marcián a Pulcheria. Následne sa znovu verejne prečíta nový vieroučný dokument a slávnostne potvrdí aklamáciami a podpismi biskupov.
Tajomstvo Božieho Vyvolenia a Požehnania
Chalcedónske vyznanie viery
Výsledkom koncilu bolo vypracovanie slávneho chalcedónskeho vyznania viery, odsudzujúceho monofyzitizmus nasledujúcimi slovami:
„Nasledujúc svätých Otcov teda my všetci zhodne učíme, že vyznávame nášho Pána Ježiša Krista ako jedného a toho istého (ena kai ton auton) Syna: ten istý je dokonalý v božstve a ten istý je dokonalý v ľudstve; ten istý je skutočne Boh a skutočne človek pozostávajúci z rozumovej duše a tela (ek psyches logikes kai somatos); ten istý je podľa božstva jednej podstaty (homoousion) s Otcom a podľa ľudstva jednej podstaty (homousion) s nami, vo všetkom nám podobný okrem hriechu [...] один и тот же Христос, Сын, Господь, Единородный, познаваемый в двух природах неслитно, неизменно, нераздельно, неразлучимо (‚en dúo phýsesin ‚asugchútos, ‚atréptos, ‚adiairétos, ‚achorístos gnorizómenon); rozdiel medzi týmito dvoma prirodzenosťami nie je v žiadnom ohľade ich spojením odstránený, ale vlastnosti každej prirodzenosti sú naopak zachované a zbiehajú sa v jednej osobe a jednej hypostáze, nie ako rozdelené alebo oddelené na dve osoby, v jednom a tom istom Synovi a jednorodenom, Bohu, Logose, Pánovi Ježišovi Kristovi; tak, ako to o Ňom učili proroci a ako nás učil sám Pán Ježiš Kristus a ako nám odovzdalo vyznanie viery našich Otcov.“
Do tohto ústredného textu Chalcedónskej definície (lat. definitio; gr. horos) boli integrované vieroučné dokumenty, ktoré zadal na konci prvého zasadania cisár a tento ústredný text bol rozčlenený na dve časti. Druhá časť rozvíja viac definujúcim spôsobom učenie o dvoch prirodzenostiach. Od Cyrila je prevzatá odlišnosť prirodzeností zostávajúca napriek spojeniu, zatiaľ čo z „Tomus Leonis“ pochádza formula, že vlastnosť každej z obidvoch prirodzeností zostáva zachovaná a „spája sa v jednej osobe (eis en prosopon [...] syntrechouses)“.
Dodatok „a [v] jednej hypostáze (kai mian hypostasin)“ má, naopak, „zmieriť pohľad Leva s pohľadom Cyrila“ (5) a siaha asi k druhému Cyrilovmu listu Nestóriovi, v ktorom je reč o „spojení do jednej hypostázy (enosis katha hypostasin)“.
Napokon adverbiá „nezmiešane, nezameniteľne, nerozdelene a neoddelene“ v rámci učenia o dvoch prirodzenostiach zamietajú nielen striktnú kristológiu jednoty (tzv. monofyzitizmus), ale aj striktnú kristológiu oddeľovania (tzv. nestorianizmus), teda nielen extrémne alexandrijskú, ale aj extrémne antiochijskú kristológiu. Adverbiá „nezmiešanie“ a „nezameniteľne“ sa obracajú proti učeniu o jednej prirodzenosti, zatiaľ čo adverbiá „nerozdelene“ a „neoddelene“ zamietajú kristologiu oddeľovania.
Prijali pápežov list s nadšením a Dioskura zosadili nie kvôli heréze (ako mal Austolius z Konštantínopolu drzosť tvrdiť), ale pre porušenie kánonov. Postaviť sa na Dioskurovu stranu znamenalo znášať trest.
Výsledkom však bolo vypracovanie slávneho chalcedónskeho vyznania viery, odsudzujúceho monofyzitizmus nasledujúcimi slovami:
Takže nad monofyzitizmom bol vykonaný exorcizmus; dôležitá je však neochota veľkého počtu zo šesťsto otcov urobiť také jednoznačné vyhlásenie.
Kardinál Newman hovorí: „Historická správa o koncile je taká, že doktrína, ktorú Krédo nedeklarovalo, ktorej otcovia neboli jednomyseľne svedkami a proti ktorej sa niektorí významní svätí pevne postavili a ktorú celý Východ odmietol ako krédo, nie raz, ale dvakrát, patriarcha za patriarchom, metropolita za metropolitom, najprv ústami vyše sto, potom ústami vyše šesťsto svojich biskupov, a odmietli z dôvodu, že ide o dodatok k vyznaniu viery, bola uvalená na koncile, nie síce ako vyznanie viery, ale na druhej strane ani nie ako len obyčajný podpis pod koncilovým dokumentom. Jej prijatie za definíciu viery bolo pod hrozbou anatémy vnútené koncilu uznesením vládnuceho pápeža, prostredníctvom jeho legátov a za podpory svetskej moci.“
Theodosius vydal v marci a júli 452 proti eutychiánom edikty, ktoré im zakazovali mať kňazov alebo konať zhromaždenia, robiť závety alebo dediť majetok alebo vykonávať vojenskú službu. Kňazi, ktorí tvrdošijne zotrvávali v omyle, mali byť vyhnaní za hranice ríše.
Theodosius vydal v marci a júli 452 proti eutychiánom edikty, ktoré im zakazovali mať kňazov alebo konať zhromaždenia, robiť závety alebo dediť majetok alebo vykonávať vojenskú službu. Kňazi, ktorí tvrdošijne zotrvávali v omyle, mali byť vyhnaní za hranice ríše.
Dôsledky koncilu
Problémy začali takmer okamžite po skončení koncilu. Mních menom Theodosius, ktorý bol v Alexandrii potrestaný za obviňovanie Dioskura, sa teraz naopak postavil proti rozhodnutiu koncilu a odchod do Palestíny presvedčil tisícky tamojších mníchov, že koncil učí čistý nestorianizmus. Podnikli nájazd na Jeruzalem a vyhnali Juvenala, biskupa, ktorý sa nevzdal chalcedónskej definície, hoci bol predtým jedným z vodcov zbojníckej Efezskej synody.
Zhorelo viacero domov a niektorí pravoverní boli zabití. Theodosius sa stal biskupom a po celej Palestíne boli biskupi vyháňaní a nahradzovaní novými. Biskup zo Scythopolisu prišiel o život; násilie a nepokoje boli na dennom poriadku. Eudocia, vdova po cisárovi Theodosiovi II., sa utiahla do Palestíny a podporovala vzbúrených mníchov.
Cisár Marcian a cisárovná Pulcheria prijali mierne opatrenia na obnovenie mieru a posielali dokola listy, v ktorých starostlivo vysvetľovali skutočný zmysel chalcedónskych dekrétov.
Svätý Euthymius a jeho komunita boli takmer jediní mnísi, ktorí sa postavili za koncil, ale ich vplyv spolu s dlhým listom svätého Leva vzbúreným mníchom mal nepochybne veľký dopad na dosiahnutie mieru. V roku 453 veľký počet ľudí uznal svoju chybu, Theodosius bol vyhnaný a po dvadsaťmesačnej tyranii sa uchýlil na vrch Sinaj.
Egypt
V Egypte boli dôsledky koncilu oveľa vážnejšie, pretože takmer celý patriarchát sa priklonil na Dioskurovu stranu a zostal v tejto heréze až do súčasnosti. Koptská (egyptská) cirkev, ako ju poznáme dnes, sa vyformovala v tomto okamihu.
Zo sedemnástich biskupov, ktorí v Chalcedóne reprezentovali sto egyptských biskupov, len štyria mali odvahu podpísať koncilový dekrét. Títo štyria sa vrátili do Alexandrie a namiesto Dioskura vysvätili arcidiakona Proteria.
Ale zosadený patriarcha bol až príliš populárny a trinásť biskupov, ktorým bolo dovolené odložiť podpísanie listu sv. Leva, rozširovalo, že učenie koncilu odporuje sv. Cyrilovi Alexandrijskému. Tým vyvolali vzburu. Vojaci, ktorí sa ju pokúsili potlačiť, boli zahnaní do starobylého Serapisovho chrámu, ktorý bol zmenený na kostol a ten bol spálený nad ich hlavami. Marcian sa pomstil tým, že zadržal obilie, ktoré mesto zvyčajne dostávalo, zakázal verejné vystúpenia a divadlo a zrušil rôzne privilégia. Dvetisíc vojakov, ktorí mali posilniť posádku sa dopustilo škandalózneho násilia.
Ľud sa musel podriadiť, ale patriarcha bol v bezpečí pod vojenskou ochranou.
Schizma začala odchodom kňaza Timoteja, zvaného Ælurus a diakona Petra, zvaného Mongus a k nim sa pripojili štyria alebo piati biskupi. Keď prišla správa, že Dioskuros (september 454) vo vyhnanstve v Gangre zomrel, dvaja biskupi vysvätili Timoteja Ælura za jeho nástupcu.
Od tej chvíle takmer celý Egypt uznával monofyzitského patriarchu. Keď prišla správa o smrti cisára Marciana (február 457), vypukli nepokoje, pravoverný patriarcha Proterius bol zavraždený a katolíckych biskupov všade nahradili monofyziti.
Nový cisár, Lev, potlačil vzburu silou, ale Ælura chránil jeho minister Aspar. Lev si želal nový koncil, ale ustúpil pred námietkami pápeža a ťažkosťami so zhromaždením toľkých biskupov.
Preto rozoslal otázky po celej Východnej ríši, aby na ne biskupi odpovedali - išlo o rešpektovanie Chalcedónskeho koncilu a o Ælurovu vysviacku. Keďže konzultoval iba s katolíckymi biskupmi, odpovede boli jednomyseľné.
Jeden alebo dva z provinčných koncilov, ktoré vyjadrili svoje rozhorčenie nad patriarchom Ælurom, pridali výhradu „ak sú správy presné“ a biskupi z Pamfýlie upozornili na to, že chalcedónsky dekrét nie je vierouka pre ľud, ale skúška pravovernosti biskupov.
Listy, sa podnes zachovali (len v latinčine) pod názvom Encyclia alebo Codex Encyclius a nesú podpisy asi 260 biskupov. Nicephorus Callistus hovorí, že ich bolo dokopy viac ako tisíc a Eulogius, patriarcha Alexandrie v časoch svätého Gregora Veľkého, uvádza číslo 1600. Na tento ohromný súbor svedectiev Chalcedónskemu koncilu sa dnes málo spomína, ale v sporoch s monofyzitmi mal v tých časoch rovnakú dôležitosť ako samotný koncil a jeho slávnostná ratifikácia.
V nasledujúcom roku bol Ælurus vyhnaný, ale v roku 475 počas krátkej vlády monofyzitského uzurpátora Basiliska bol povolaný naspäť. Cisár Zeno Ælura ušetril od ďalšieho trestu kvôli jeho vysokému veku. Tento cisár sa pokúsil zmieriť s monofyzitmi prostredníctvom svojho Henotikonu, dekrétu, ktorým domnelo zrušil Chalcedónsky koncil.
To sa však nemohlo páčiť ani jednej strane a strednú stranu, ktorá Henotikonu nadŕžala a tvorila štátnu Cirkev Východu, pápeži exkomunikovali. V Alexandrii sa monofyziti zjednotili do Zenovej schizmatickej cirkvi vďaka pôsobeniu spomínaného Peter Mongusa, ktorý sa stal patriarchom. No prísnejší monofyziti sa od neho oddelili a vytvorili sektu známu ako acephali.
Rozkol medzi Východom a Západom trval za vlády Zena a jeho definitívne monofyzitského nástupcu Anastázia, napriek konsolidačnej snahe pápežov, najmä veľkého sv. Gelasia.
V roku 518 nastúpil na trón ortodoxný Justinus, ktorý v nasledujúcom roku za aktívnej spolupráce svojho slávnejšieho synovca Justiniána na veľkú radosť celého Východu zavŕšil zmierenie. Pápež Hormisdas poslal legátov, aby zmierili patriarchov a metropolitov, a každý biskup bol nútený - bez výhrad - podpísať petíciu, v ktorej prijal vieru, ktorá sa vždy zachovávala v Ríme a odsúdil nielen vodcov eutychiánskej herézy, ale aj Zenových biskupov Konštantínopolu, Acacia a jeho nástupcov.
Zdá sa, že len málo z východných biskupov nevyznávalo pravú vieru a netúžilo po znovuzjednotení. Slávny monofyzitský spisovateľ Severus bol odstránený z Antiochijského stolca.
Justinián sa počas svojej dlhej vlády postavil na katolícku stranu, ale jeho cisárovná Theodora bola monofyzitka a v starobe sa cisár priklonil tiež týmto smerom (ako sa Konštantín v starobe priklonil k ariánom). Stále máme k dispozícii akty konferencie medzi šiestimi severiánmi a siedmimi pravovernými biskupmi, ktorá sa konala podľa jeho rozkazu v roku 533.
Veľkou kontroverziou jeho vlády bol spor o „tri kapitoly“, úryvky zo spisov Theodora z Mopsuestie, Theodoreta a Ibasa, ktorých chcel Justinián odsúdiť, aby sa zmieril so severiánmi a inými umiernenými monofyzitmi. Podarilo sa mu priviesť pápeža Vigilia k súhlasu s II. konštantínopolským koncilom, ktorý zvolal, aby presadil svoj názor. Západ nesúhlasil s týmto odsúdením ako hanlivým voči Chalcedónskemu koncilu a Afrika a Illyricum nejaký čas odmietali akceptovať tento koncil.
Veľké oživenie a zjednotenie uskutočnil veľký muž sekty, slávny Jacob Baradai, biskup z Edessy (asi 541-578). Vo svojich skorších rokoch žil zatvorený vo svojom kláštore, ako biskup strávil svoj život cestovaním v žobráckom odeve, vysväcoval biskupov a kňazov všade v Mezopotámii, Sýrii, Malej Ázii, aby napravil duchovnú skazu spôsobenú medzi monofyzitmi Justiniánovou obnovou pôvodných zákonov proti ich biskupom a kňazom. Ján z Efezu uvádza počet duchovných, ktorých vysvätil okolo 100 000, iní hovoria o 80 000.
Cestoval neuveriteľne rýchlo. Verilo sa, že má dar zázrakov - prinajmenšom vykonal ten zázrak, že vlial nový život do suchých kostí svojej sekty, hoci ich nedokázal zjednotiť a zomrel vyčerpaný hádkami medzi monofyzitskými patriarchami a teológmi.
Zaslúžil si však, že jeho meno nesú monofyziti zo Sýrie, Mezopotámie a Babylónie, v Malej Ázii, Palestíne a na Cypre, ktorí zostali od jeho čias vo všeobecnosti zjednotení pod monofyzitským patriarchom z Antiochie. Volajú sa jakobiti.
Mnohí z nich sa v roku 1646 zjednotili s katolíckou Cirkvou a vedie ich sýrsky arcibiskup z Aleppa.
Egypťania mali od Dioskurovej smrti dvoch patriarchov. Jeden je monofyzitský koptský pápež Alexandrie, patriarcha celej Afriky a držiteľ apoštolského stolca svätého Marka, druhý je melchitský biskup Alexandrie. Slovo melchitský je odvodené zo semitského m-l-k, čo znamená kráľ. Melchitský, znamená cisársky biskup, čím sa označuje, že tento biskup prijal Chalcedónsky koncil.
Väčšina obyvateľov Egypta sa však pridala k monofyzitskému vyznaniu a dobytie Arabmi v 7. storočí spôsobilo komunikačnú bariéru medzi nimi a ostatnými cirkvami Východu.
Katolícka Cirkev sa však mnohokrát pokúšala dosiahnuť znovuzjednotenie s koptmi v Egypte. Počas Florentského koncilu v roku 1442 sa prítomní koptskí delegáti dohodli na opätovnom zjednotení s pápežom v Ríme, no koptské obyvateľstvo bolo proti tejto myšlienke a únia nenadobudla platnosť. Ďalšie neúspešné pokusy o znovuzjednotenie podnikli koptskí delegáti v rokoch 1560 a 1582.
V 17. storočí začali do Egypta na príkaz pápeža Urbana VIII. prichádzať katolícki misionári (predovšetkým františkáni). V roku 1630 založil Jozef z Paríža v Levante niekoľko misií kapucínskeho rádu, vrátane misií v Káhire.
Hoci misia v Káhire spočiatku čelila neúspechom, napätie s miestnym koptským kňazstvom sa minimalizovalo príchodom kapucínskeho kňaza Agathangela z Vendome do mesta v roku 1633. Počiatočné vzťahy medzi katolíkmi a koptmi v Egypte boli zlé.
Cisárovná Theodora so sprievodom, Bazilika San Vitale, Ravenna (6. stor.)
Ilustrácia z Norimberskej kroniky, stvárňujúca Chalcedónsky koncil
Koptská ikona nad koptským oltárom
tags: #chalcedonsky #koncil #knihy