Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium: Matus vysvetlenie

Jas pravdy sa skvie vo všetkých dielach Stvoriteľa, predovšetkým však v človeku stvorenom na obraz a podobu Boha (porov. Gn 1,26): pravda osvecuje rozum a formuje slobodu človeka, a tak ho privádza k tomu, aby Pána poznal a miloval. Svetlo Božej tváre žiari plnosťou svojej krásy na tvári Ježiša Krista, ktorý "je obraz neviditeľného Boha" (Kol 1,15), "odblesk jeho slávy" (Hebr 1,3), "plný milosti a pravdy" (Jn 1,14): On je "cesta, pravda a život" (Jn 14,6). Nikto sa nemôže vyhnúť základným otázkam: Čo mám robiť? Ako možno rozoznať dobro od zla?

Ježiš Kristus, "svetlo národov", žiari v tvári svojej Cirkvi, ktorú posiela do celého sveta hlásať evanjelium všetkému stvoreniu (porov. Mk 16,15). Tak Cirkev, Boží ľud medzi národmi, uvedomujúc si nové výzvy dejín, ako aj úsilie, s akým ľudia hľadajú zmysel života, prináša všetkým odpoveď, ktorá pramení v pravde Ježiša Krista a jeho evanjelia. Skutočne vie, že mravný život všetkým otvára cestu spásy, ako to pripomenul Druhý vatikánsky koncil: "Lebo tí, čo bez vlastnej viny nepoznajú Kristovo evanjelium a jeho Cirkev, ale hľadajú Boha s úprimným srdcom a usilujú sa pod účinkom milosti plniť jeho vôľu, ktorú poznávajú z hlasu svedomia, môžu dosiahnuť večnú spásu."

V mene Ježiša Krista a s jeho autoritou povzbudzovali, odhaľovali zlo, vysvetľovali; vedomí si svojej povinnosti bojovali o človeka tým, že ho posilňovali, podporovali a utešovali; opierajúc sa o pomoc Ducha pravdy prispeli k lepšiemu skúmaniu mravných požiadaviek v oblasti ľudskej sexuality, rodiny, sociálneho, hospodárskeho a politického života. Pápeži vždy, ale predovšetkým v posledných dvoch storočiach, či už osobne alebo spoločne s biskupským zborom, rozvíjali a predkladali učenie o mravnosti týkajúce sa mnohorakých a rôznych oblastí ľudského života.

Lenže dnes sa zdá nevyhnutným zaoberať sa učením Cirkvi o mravnosti vcelku, aby sa presne vysvetlili niektoré základné pravdy katolíckej náuky, ktorým hrozí nebezpečenstvo, že v dnešnom kontexte budú zdeformované alebo poprené. Vo vnútri vlastného kresťanského spoločenstva totiž vznikla nová situácia, v ktorej sa voči mravným disciplínam Cirkvi šíria mnohé pochybnosti a námietky ľudskej a psychologickej, sociálnej a kultúrnej, náboženskej, ba i vyložene teologickej povahy. Základ tohto rozkolu spočíva vo viac či menej zjavnom vplyve myšlienkových prúdov, ktoré pretŕhajú podstatné a konštitutívne spojenie medzi ľudskou slobodou a pravdou. Otázky bývajú takéto: Môžu Božie prikázania, ktoré sú zapísané v ľudskom srdci a tvoria súčasť zmluvy, naozaj riadiť každodenné rozhodovanie jednotlivcov i celých spoločností? Možno poslúchať Boha, teda milovať Boha i blížneho bez toho, aby sa tieto Božie prikázania zachovávali za všetkých okolností?

Rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom

Rozhovor Ježiša s bohatým mladíkom v 19. kapitole Evanjelia sv. Matúša nám poskytuje možnosť živo a jasne si zopakovať jeho učenie o mravnosti. V mladíkovi, ktorého Matúšovo evanjelium nemenuje, treba vidieť každého človeka, ktorý vedome alebo nevedome pristupuje ku Kristovi, Vykupiteľovi človeka, a kladie mu otázku o mravnosti. Mládenec sa nepýta ani tak na to, aké zákony treba zachovávať, ako skôr na to, akým spôsobom naplniť zmysel života. Napokon je táto otázka oslovením najvyššieho Dobra, ktoré nás priťahuje a volá k sebe; je to ozvena volajúceho Boha, pôvod i cieľ ľudského života. Aby ľudia mohli dosiahnuť toto "stretnutie" s Kristom, Boh ustanovil svoju Cirkev.

Otázka, s ktorou sa obracia na Ježiša Nazaretského bohatý mladík, vychádza z hĺbky srdca: je to zásadná otázka v živote každého človeka a treba na ňu odpovedať; týka sa totiž mravného dobra, ktoré treba konať, a večného života. Ak sa pýta Ježiša, zrejme to nerobí preto, že by nepoznal odpoveď obsiahnutú v zákone. Naozaj vidí nevyhnutnosť stretnúť sa s tým, ktorý svoju kazateľskú činnosť začal týmto novým zásadným povzbudením: "Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo. Aj dnes musia ľudia znovu obrátiť pozornosť na Krista, aby od neho dostali odpoveď na otázku, čo je dobré a čo zlé. On je Učiteľom, ktorý vstal z mŕtvych, majúc život v sebe samom, a ktorý je vždy prítomný vo svojej Cirkvi a v celom svete. Ak teda chceme hlboko vniknúť do evanjeliového učenia o mravnosti a pochopiť, čo je v jeho vnútri, jeho hlboký a nemenný obsah, musíme pozorne skúmať zmysel otázky bohatého mladíka z evanjelia a ešte väčšmi zmysel Ježišovej odpovede, aby nás mohol viesť.

Ježiš hovorí: "Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. Ale ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Prv než Kristus odpovie na otázku, vyzve mladíka, aby pouvažoval, prečo ju položil. "Dobrý učiteľ" vysvetľuje tomu, čo sa pýta - i nám všetkým - že odpoveď na otázku "čo dobré mám robiť, aby som dosiahol večný život" možno nájsť iba vtedy, ak sa myseľ i srdce upriamia na toho, ktorý "jediný je dobrý": "Nik nie je dobrý, jedine Boh (Mk 10,18; porov. Lk 18,19). Klásť si otázku o dobre v skutočnosti znamená obracať sa na Boha, plnosť dobra. Ježiš ukazuje, že otázka, ktorú mu dal mladík, je naozaj predovšetkým náboženskou otázkou a že dobrota, ktorá človeka priťahuje a súčasne zaväzuje, má svoj prameň v Bohu, je sama Bohom, ktorý jediný je hodný toho, aby bol milovaný "celým srdcom, celou dušou a celou mysľou" (Mt 22,37), ktorý je prameňom ľudskej blaženosti.

Cirkev, poučená slovami Učiteľa, verí, že človek stvorený na obraz Tvorcu, vykúpený Kristovou krvou a posväcovaný prítomnosťou Ducha Svätého nachádza najvyšší cieľ svojho života v tom, aby bol "na chválu slávy" Boha (porov. Ef 1,12), konajúc tak, aby každý z jeho skutkov odrážal jeho jas. Čím človek je a čo má robiť, sa stáva zrejmým vtedy, keď Boh zjavuje seba samého. Mravný život sa javí ako povinná odpoveď na nespočetné nezištné iniciatívy, ktoré Božia láska pripravuje človeku. Je odpoveďou lásky o najdôležitejšom prikázaní podľa výroku v Deuteronómiu: "Počuj, Izrael, Pán je náš Boh, Pán jediný! A ty budeš milovať Pána, Boha svojho, celým srdcom svojím a celou dušou svojou a celou silou svojou. A tieto slová, ktoré ti dnes prikazujem, nech sú v tvojom srdci, poúčaj o nich svojich synov" (Dt 6,4-7).

Tvrdenie, že "len jeden je dobrý", vracia nás k "prvej tabuli" prikázaní, ktorá nám ukladá uznávať Boha za jediného a najvyššieho Pána a iba jemu vzdávať úctu pre jeho nekonečnú svätosť (porov. Ex 20,2-11). Dobro znamená patriť Bohu, poslúchať ho, pokorne s ním kráčať životom, pričom treba spravodlivo konať a oddane milovať (porov. Mich 6,8). Ak však iba Boh je Dobro, človek ani najprísnejším dodržiavaním prikázaní nikdy nedokáže vlastným úsilím "naplniť" zákon, teda uznať Pána ako Boha a vzdať mu česť, aká náleží iba jemu (porov. Mt 4,10). "Naplnenie" môže byť len Božím darom: je to ponuka účasti na Božej dobrote, ktorá sa otvára a spĺňa v Ježišovi, ktorého bohatý mladík oslovuje "Učiteľ dobrý" (Mk 10,17; Lk 18,18).

Iba Boh môže odpovedať na otázku o dobre, pretože sám je Dobro. Boh však už dal odpoveď na túto otázku: urobil tak, keď stvoril človeka a múdrosťou a láskou ho priamo uspôsobil na dosiahnutie istého cieľa tým, že mu do srdca vpísal zákon (porov. Rim 2,15), "prirodzený zákon". Tento zákon "nie je ničím iným, než svetlom rozumu, ktoré nám dal Boh a pomocou ktorého poznávame, čo treba robiť a čomu sa vyhýbať. Toto svetlo a tento zákon dal Boh človeku pri stvorení." Preto po významnom zdôraznení "len jeden je dobrý" hovorí Ježiš mladíkovi: "Ak chceš vojsť do života, zachovávaj prikázania!" (Mt 19,17). Týmto spôsobom sa dáva najavo úzka súvislosť medzi večným životom a poslušnosťou voči Božím prikázaniam: Božie prikázania totiž vyznačujú človeku cestu života, ku ktorému vedú. Ústami samého Ježiša, nového Mojžiša, sa ľuďom znova ponúkajú prikázania Desatora; sám ich dôkladne potvrdzuje a predkladá nám ich ako cestu a podmienku spásy.

Autori evanjelií a ich posolstvo

Na internete sa občas objaví názor, ktorý obviňuje evanjelia z toho, že sa jedná len o vymyslené, mýtické príbehy. V prvom rade je potrebné vysvetliť pojem evanjelium. Slovo samotné pochádza z gréčtiny a jeho význam je, doslova, „dobrá novina/správa.“ Ich cieľom bolo zachytiť účinkovanie Ježiša Krista a jeho učenie. Žáner evanjelií je antický bioi. Nejedná sa teda o diktát, ale o vieru, že Biblia, vrátane evanjelií, nemá protirečenia či chyby, keďže je inšpirovaná Bohom.

V prvom rade vieme, kto boli autori. Tertullian okolo roku 200 n.l. píše v diele Proti Marcionovi o 4 autoroch evanjelií (Matúš, Ján, Marek, Lukáš). Svätý Irenej, žijúci v tom čase vo Francúzsku, nám zasa okolo roku 180 podáva rovnakú informáciu. Klement Alexandrijský opäť ponúka rovnaký zoznam 4 autorov a to isté dosvedčuje aj Muratoriho kanón, fragment pôvodne datovaný okolo roku 170. Posledným dôkazom by mohol byť zachovaný úryvok Papiasa z Heriopolisu, ktorý spomína evanjelium podľa Marka.

Matúš bol apoštolom Ježiša Krista a bývalým vyberačom daní/mýta pre Rimanov, čo bola, v tom čase, pre židov ponižujúca práca, ktorú židia považovali za zradu ľudu. Marek bol cestovným spoločníkom apoštolov Petra a Pavla (Skutky apoštolov 12:25). Témou tohto evanjelia je vyobrazenie Ježiša ako pravého Božieho Syna so silným zameraným na rímskych kresťanov, bývalých pohanov, ktorý o židovstve nemuseli veľa vedieť. Lukáš bol „milovaný lekár“ Pavla a jeho cestovný spoločník (Kol 4:14). Evanjelium samotné bolo zamerané na kresťanov, ktorý konvertovali z pohanstva, teda prevažne Grékov a Rimanov. Posledné evanjelium je Jánovo. Za autora je tradične považovaný Ján apoštol (Jn 21:20). Bolo určené pre židov, ktorý konvertovali na kresťanstvo, keďže sa sústreďuje na Slovo - Boha/Božiu „myseľ,“ ktorá sa stala človekom.

Ako ale vznikli tieto evanjeliá? V prvom rade sa formovali ústnou tradíciou. Aj Ježiš na konci evanjelia podľa Marka (16:15) apoštolom vraví: „A povedal im: „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu.“ Je rozumné teda predpokladať, že sa z tohto ústneho kázania a prvých písomných opisov stali evanjeliá.

Veľký prekrývanie sa v tom, čo hovoria evanjeliá, nájdeme v podobe Synoptického problému. Synoptický znamená „jedným okom“ či „jedným pohľadom“ a označuje to značné prekrývanie sa medzi evanjeliami podľa Lukáša, Matúša a Marka. Každý z nich opisuje rovnaké udalosti, no z iného pohľadu. Preto sa objavuje otázka: Aký je medzi týmito evanjeliami vzťah? Existuje viacero hypotéz na vysvetlenie toho, prečo tieto evanjeliá zdieľajú toľko spoločného. Najzaujímavejšou je hypotéza o spoločnom zdroji Q (z nemeckého Quelle - zdroj). Q je hypotetický zdroj spoločných učení Ježiša Krista, z ktorého čerpajú spoločne všetky evanjeliá.

V poslednom rade netreba zabúdať na apokryfné evanjeliá. Jedná sa o evanjeliá, ktoré sa objavili hlavne v minulom storočí vďaka ich (znovu)objaveniu v podobe zvitkov na Blízkom východe. Prvý dôvod je ten, že ich kresťanské komunity nepoužívali, naproti tomu boli 4 evanjeliá používane naprieč celým Stredozemným morom. Mnohé z nich sú gnostické (Gnosticizmus - zbierka náboženských presvedčení siahajúcich pred časy Ježiša Krista, ktorá zažila najväčší rozmach v 2.-3. storočí po Kristovi vo forme kresťanských a židovských siekt). Napr. evanjelium podľa Tomáša je úplne odlišným textom od ostatných evanjelií a to nie len formou akou je napísané, ale aj Ježišom, ktorého opisuje.

K dnešnému dňu máme k dispozícii cca. 20 tisíc kópii častí Nového Zákona (Dr. Craig Bloomberg), pričom prevažujú evanjeliá - rozsahom od fragmentov po všetkých 27 kníh Nového Zákona. Kópie v gréčtine, latinčine, koptčine, aramejčine, staroslovenčine, atď. Vieme teda, že evanjeliá sú spoľahlivé historické dokumenty, pričom poznáme, s malými variáciami, ich pôvodný význam.

Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium

Ako to hovoril Ježiš? Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium... Vymedzil Ježiš nejaký časopriestor, kde sa to má diať? Napríklad len v kostoloch počas nedeľňajších omší? A prečo by šírenie evanjelia nemohlo prebiehať napríklad aj v krčme na pive, kde sedí posledný somrák z ulice. Aj on možno hľadá Boha, aj keď do kostola nikdy nevkročil...

Ježiš žiada, aby sme kráčali po jeho stopách a nasledovali ho na ceste jeho lásky, lásky, ktorá sa bez zvyšku odovzdáva bratom z lásky k Bohu: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12). Ježišov spôsob konania a jeho slová, jeho skutky a príkazy sú mravným pravidlom kresťanského života. Po tom, čo povedal: „Toto je moje prikázanie: Aby ste sa milovali navzájom, ako som ja miloval vás“ (Jn 15, 12), pokračuje Ježiš slovami, ktoré poukazujú na obetný dar jeho života na kríži, na svedectvo jeho lásky až „do konca“ (Jn 13, 1): „Nik nemá väčšiu lásku ako ten, kto položí svoj život za svojich priateľov“ (Jn 15, 13).

Nasledovanie Krista nie je jednoduchým vonkajším napodobňovaním, pretože sa dotýka vnútra človeka. Byť Kristovými učeníkmi znamená stať sa podobnými tomu, ktorý sa stal sluhom až po obetovanie seba samého na kríži (porov. Flp 2, 5 - 8). Vierou Kristus prebýva v srdciach veriacich (porov. Ef 3, 17) a takýmto spôsobom sa učeník pripodobňuje svojmu Pánovi a nadobúda jeho črty. To je ovocie milosti a činnej prítomnosti Ducha Svätého v nás. Napojením sa na Krista stáva sa kresťan údom jeho Tela, ktorým je Cirkev (porov. 1 Kor 12, 13 - 27). Účasť na Eucharistii, sviatosti novej zmluvy (porov. 1 Kor 11, 23 - 29), je potom vrcholom pripodobnenia sa Kristovi, prameňu „večného života“ (porov. Jn 6, 51 - 58), princípom a jadrom obetovania seba samého, čoho pamiatku - ako dosvedčuje Pavol - prikazuje Ježiš konať pri eucharistickej slávnosti a v živote.

Záver Ježišovho rozhovoru s bohatým mladíkom znie trpko: „Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok“ (Mt 19, 22). Učiteľ však poukazuje na Božiu moc: „Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné“ (Mt 19, 26). Iba vlastnými silami nemôže človek napodobňovať a prežívať Kristovu lásku: súcim pre túto lásku sa stáva iba pomocou daru, ktorý prijal. Kristovým darom je jeho Duch, ktorého prvým „ovocím“ (porov. Gal 5, 22) je láska: „Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali“ (Rim 5, 5).

Apoštol Pavol nás uvádza do úvahy o vzťahu medzi zákonom (starým) a milosťou (novým zákonom) pod zorným uhlom dejín spásy, ktoré sa završujú v Kristovi. Iba v tomto novom živote možno zachovávať Božie prikázania. Pavol uznáva výchovnú úlohu zákona, ktorý tým, že umožňuje hriešnemu človeku spoznať svoju nemohúcnosť, a tak sa zbaviť hrdosti na svoju sebestačnosť, robí ho ochotným prosiť o „život v Duchu“ i prijať ho. Lásku a život podľa evanjelia nemožno chápať v kategórii príkazu, pretože ich požiadavky presahujú ľudské sily; stávajú sa dosiahnuteľným len ako výsledok daru Boha, ktorý privádza k rozvahe, ktorý svojou milosťou uzdravuje a premieňa srdce človeka.

Napokon vedomie, že sme prijali dar a že v Ježišovi Kristovi vlastníme Božiu lásku, plodí a udržiava vedomú odpoveď nezištnej lásky k Bohu a medzi bratmi, ako naozaj naliehavo pripomína apoštol Ján vo svojom prvom liste: „Milovaní, milujme sa navzájom, lebo láska je z Boha a pozná Boha. Kto nemiluje, nepoznal Boha, lebo Boh je láska… Milovaní, keď nás Boh tak miluje, aj my sme povinní milovať jeden druhého… My milujeme, pretože on prvý miloval nás“ (1 Jn 4, 7 - 8; 11; 19). V láske možno „zostávať“ iba vtedy, ak sa zachovávajú prikázania, ako hlása Ježiš: „Ak budete zachovávať moje prikázania, ostanete v mojej láske, ako ja zachovávam prikázania svojho Otca a ostávam v jeho láske“ (Jn 15, 10).

Ježišov rozhovor s bohatým mladíkom pokračuje istým spôsobom v každom historickom období, teda aj dnes. Otázka: „Učiteľ, čo dobré mám robiť, aby som mal večný život?“ vzniká v srdci každého človeka a vždy jedine Kristus poskytuje úplnú a konečnú odpoveď. Učiteľ, ktorý učí o Božích prikázaniach, ktorý pozýva, aby sme ho nasledovali, a ktorý dáva milosť k novému životu, je vždy prítomný a činný uprostred nás podľa prisľúbenia: „A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta“ (Mt 28, 20). Paralela Kristových čias s človekom ktorejkoľvek doby sa uskutočňuje v jeho tele, ktorým je Cirkev: preto Pán prisľúbil svojim učeníkom Ducha Svätého, ktorý im pripomenie jeho prikázania a bude ich o nich poúčať (porov. Jn 14, 26) a stane sa začiatkom prýštiacim do nového života vo svete (porov. Jn 3, 5 - 8; Rim 8, 1 - 13).

Cirkev a ohlasovanie Božieho slova

Povinnosť šíriť vieru i učenie o mravnosti a chrániť ich v jednote Cirkvi zveril Ježiš apoštolom (porov. Mt 28, 19 - 20) a táto povinnosť pretrváva v službe ich nástupcov. Vnútri tradície sa pod ochranou Ducha Svätého rozvíja autentická interpretácia Pánovho zákona. Učiteľský úrad, poslušný Ježišovi Kristovi a verný tradícii Cirkvi, cíti naliehavejšiu povinnosť vyjadriť sa práve k otázkam, ktoré sa v súčasnosti stali predmetom diskusií o problémoch mravnosti a v súvislosti s ktorými vznikli nové smery myslenia i nové predstavy, aby tak pomohol ľuďom kráčajúcim za pravdou a slobodou.

Evanjelista sv. Ján napísal: „Lebo ten, koho poslal Boh, hovorí Božie slová“ (Jn 3, 34). Ježiš ohlasuje vlastné slová. Ježiš ohlasuje živé slovo. Nenapísal svoje slová a ani neprikázal nikomu, aby ich napísal. Prikázal, aby sa ohlasovali. Apoštoli počúvali Ježišovo evanjelium a dostali príkaz: „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“(Jn 20, 21) a „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu“ (Mk 16. 15). Zásluhou poslania apoštolov a ich nasledovníkov je dobrá zvesť ohlasovaná na celom svete až po súčasnosť.

Hlásenie Božieho slova je osobnou a spásnou udalosťou a preto má sviatostný charakter. Božie slovo je nie len prameňom právd viery, ale aj aktuálnou milosťou. Božie slovo a sviatosti patria spolu. Kristus je reálne prítomný aj v slove aj vo sviatosti. Pri ohlasovaní Božieho slova ľudský faktor hrá kľúčovú úlohu - opus operantis. Táto vzájomná závislosť slova a svedectva sa týka spôsobu, akým sám Boh hovoril ľuďom prostredníctvom svojho Syna. Božie Slovo sa totiž napĺňa v autentických svedkoch. Ohlasovateľ, ktorý sa snaží žiť podľa toho, čo sa naučil od svojho Pána, prispieva k tomu, že ohlasované slovo sa stáva prítomným a živým.

Kazateľ je poslaný Kristom a Cirkvou. Je účastný v spásnom poslaní Krista a Cirkvi: Boh Otec posiela svojho Syna Ježiša, Kristus posiela svoju Cirkev a Cirkev posiela kazateľov. Kazateľ je nevyhnutným podmetom kázania. Je akoby spojovateľom medzi Bohom a ľuďmi. Nie je to však nejaký pasívny činiteľ, ale sprostredkovateľ osobný, aktívny a zodpovedný, ktorý má potrebné náboženské dispozície a homiletickú kvalifikáciu, ktorý chápe proces kazateľskej komunikácie, ako udalosť božsko-ľudskú. Fundamentálnou dispozíciou kazateľa má byť jeho personálno-existenciálne zaangažovanie vo viere a v láske Boha. Ohlasovanie Ježišovho evanjelia musí prežívať sám kazateľ. Len vtedy je Ježišovo slovo v homílii živé, keď koná a vplýva na poslucháčov.

Homília

Slovo „homília“ pochádza z gréckeho jazyka a jeden z jeho významov je priateľský rozhovor - familiárny rozhovor - blízky vzťah - fyzická blízkosť. Vzájomný vzťah je personálny a dá sa vyjadriť „ja“ a „ty“ .

Uvažovanie o dialógu medzi Ježišom a bohatým mladíkom dáva nám možnosť zhrnúť podstatné prvky zjavenia o mravnom konaní v Starom i Novom zákone. Sú to: podriadenosť človeka a jeho konania Bohu, ktorý „jediný je dobrý“; súvislosť medzi mravným dobrom ľudských skutkov a večným životom; nasledovanie Krista, ktoré otvára človeku perspektívu dokonalej lásky; a konečne dar Ducha Svätého, prameň a opora mravného života „nového stvorenia“ (porov. 2 Kor 5, 17).

tags: #chodte #do #celeho #sveta #a #hlasajte