Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša je drevená gréckokatolícka cerkev byzantského obradu v obci Ruská Bystrá v okrese Sobrance v Košickom kraji. Obklopujú ju Vihorlatské vrchy.
Chrám Prenesenia ostatkov svätého Mikuláša v Ruskej Bystrej
Chrám Prenesenia ostatkov sv. Mikuláša v obci Ruská Bystrá je najvýchodnejším zástupcom spomedzi všetkých slovenských drevených kostolíkov zapísaných na Zozname svetového dedičstva UNESCO. Najvýchodnejší drevený kostolík na Slovensku zapísaný v UNESCO kostolík postavili v roku 1730 na vyvýšenine uprostred obce Ruská Bystrá a je zasvätený svätému Mikulášovi.
Od roku 1968 je vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku a od roku 2008 zapísaný vo vyššie spomenutom Zozname svetového dedičstva UNESCO v rámci súboru Drevené chrámy v slovenskej časti Karpát resp. Karpatského oblúka. 7. júla 2008 konferencia Výboru Svetového dedičstva UNESCO na 32. zasadnutí v kanadskom Quebecu rozhodla o zápise cerkvi v Ruskej Bystrej spolu s ďalšími ôsmimi drevenými pamiatkami do zoznamu Svetového kultúrneho dedičstva UNESCO pod spoločným názvom Drevené chrámy v slovenskej časti Karpatského oblúka (angl.
K cerkvi v Ruskej Bystrej vedie turistický chodník z obce Remetské Hámre vyznačený zelenou turistickou značkou cez Pilníkovú lúku (812 m n. m.).
Architektúra a Konštrukcia
Cerkev bola postavená v roku 1730, na návrší obce v čase panovania rímskonemeckého cisára Karol VI. Je to zrubová stavba z ihličnanových ručne tesaných trámov, na koncoch spojených tesárskym čapovaním a zadlabaním.
Spodné trámy, povrchovo ošetrené čiernou farbou proti drevokaznému hmyzu, sú uložené na kamennej podmurovke. Pôdorys cerkvi je z troch štvorcov umiestnených v jednej osi orientovaných z východu na západ.
Drevený kostol je vyrobený z ručne tesaných trámov a pozostáva z troch štvorcových miesností - oltárnej miestnosti, lode a veže. Samotný kostol nie je opláštený, ale chráni ho prečnievajúca šindľová strecha. Celkovo kostolík pôsobí skromne.
Interiér Chrámu s Ikonostasom
Cerkva v Ruskej Bystrej je architektonicky odlišná od gréckokatolíckych cerkví v Bodružale a v Ladomirovej (zapísaných tiež do zoznamu Svetového dedičstva UNESCO) preto, že zrubové trámy nie sú z exteriéru kryté žiadnymi vonkajšími doskami alebo šindľom, ako je to napríklad pri cerkvách vo Svidníckom okrese. Ďalšou zaujímavosťou, je že strop nie je zrubový voľné vystupujúci priestor do výšky (v podobe zrezaného ihlanu), ako je to pri iných cerkvách, ale pohľadovo plošne uzatvorený rovnými doskami.
Gréckokatolícke cerkvi sú pozoruhodné konštrukciou strechy. Cerkva v Ruskej Bystrej má jednoduchú šindľovú valbovú strechu bez akýchkoľvek dekoratívnych prvkov, ktoré by jej dodávali jedinečnosť oproti iným svetským stavbám. Spodný rad drevených šindľov má tesársky upravené okraje v tvare zubov.
Na západnej strane vystupuje z hornej tretiny valbovej strechy vertikálnymi doskami exteriérovo upravená veža so zvonmi. Nad vežou je stanová strecha. Na nej je nepravidelný osemboký šindľový dekoračný prvok, z ktorého vystupuje tiež osemboký skoro kužeľový nadstavec, ktorého vrchol tvorí kovaný kovový kríž. Zvláštnosťou týchto prvkov je to, že plynulo prechádzajú z jedného geometrického tvaru do druhého. V ostatných cerkvách majú guľovité cibuľky spravidla presné geometrické tvary, z ktorých vyčnievajú stĺpiky, na ktorých sú ďalšie dekoračné prvky.
Interiér a Ikonostas
V najmenšom, východnom, je svätyňa, presbytérium s malým východne orientovaným dvojkrídlovým oknom. Tretí štvorec za uzatvorenou stavbou vypĺňajú exteriérové nosné stĺpiky, nad ktorými vyčnieva veža so zvonmi.
Interiéru dominuje päťradový barokový ikonostas. Ikonostas je srdcom každého chrámu východného obradu a tvorí architektonicko-sakrálny predel medzi svätyňou (priestorom pre Boha) a loďou (priestorom pre veriacich).
Drevený barokový ikonostas s výklenkami pre ikony predeľuje svätyňu od lode. V ostení dverí je olejová maľba svätého biskupa Mikuláša, byzantského cirkevného hodnostára zo 4. storočia. Po obidvoch stranách dverí pri obvodových stenách sú z ľavej - severnej strany a pravej - južnej strany otvory pre diakonské dvere.
Dominantou kostolíku je barokový ikonostas. Ikonostas je stena s ikonami, ktorá v gréckokatolíckom, resp. pravoslávnom chráme delí časť pre veriacich od svätyne - priestor pre Boha. Výzdoba máva honostný a slávnostný charakter. V ikonostase je trojo dverí, cez stredné - cárske dvere môže prechádzať iba biskup, kňaz, diakon alebo cár (kráľ). Bočné dvere (severné a južné) sa nazývajú diakonské. Kompletný ikonostas má 5 radov a každý rad má ustálený zoznam ikon.
V prvom, hlavnom rade ikonostasu sú ikony Bohorodičky Hodegetrie a Krista Učiteľa. Ďalšie ikony prvého radu, sv. biskup Mikuláš a netradične sv. Paraskieva, sú na bočnej stene. Druhý rad sviatkov má uprostred ikonu Poslednej večere. V treťom, apoštolskom rade, je v strede hlavná ikona Krista Veľkňaza a vedľa neho ikony Bohorodičky a sv. Jána Krstiteľa.
V Chráme Prenesenia ostatkov sv. Mikuláša v Ruskej Bystrej sú v hlavnom rade ikonostasu ikony zobrazujúce Bohorodičku Hodegetriu, Krista Učiteľa, sv. Mikuláša a sv. Paraskievu. Vzhľadom k malému priestoru kostolíka netradične presahuje ikonostas aj na bočné steny a strop. Vo svätyni sa nachádza vzácna ikona Ukrižovania na prestole.
ДЕРЕВЯНЫ ХРАМЫ ВЫХОДНЁГО ОБРЯДУ - DREVENÉ CHRÁMY VÝCHODNÉHO OBRADU - BODRUŽAL
Svätý Mikuláš a Prenesenie ostatkov
Sv. Mikuláš, sa narodil v maloázijskej Patare okolo roku 260 a zomrel okolo roku 334 v Myre, v ktorej bol biskupom asi od roku 300. Je veľmi pravdepodobné, že bol prítomný aj na prvom všeobecnom koncile, ktorý sa konal v Nicei v roku 325. Sarkofág s jeho ostatkami sa nachádza v Pápežskej bazilike sv.
Nemáme priame svedectvo o tom, že by táto politická situácia bola priamym motívom prenesenia pozostatkov sv. Mikuláša do Bari, ale história jednoznačne potvrdzuje, že príchod Mikulášových pozostatkov do Bari znamenal oživenie mesta a vyzdvihnutie jeho významu.
V Bari už pred rokom 1000 existoval kult sv. Mikuláša, ktorému bolo zasvätených viacero chrámov. Ako však došlo k tomu, že sa tu nakoniec ocitli aj jeho pozostatky? V roku 1087 sa skupina 62 barijských námorníkov na troch lodiach vybrala na obchodnú cestu do východného Stredomoria. Pravdepodobne už pri jej plánovaní existoval aspoň predbežný úmysel získať pozostatky svätého Mikuláša. Pôvodným cieľom ich cesty bola Antiochia.
Po vybavení obchodných záležitostí sa námorníci vybrali na spiatočnú cestu. Pri nej sa zastavili v prístave Andriake. Necelé tri kilometre od neho sa nachádzalo miesto, kde boli uložené pozostatky sv. Mikuláša. 47 námorníkov sa prezlieklo za pútnikov a tak sa priblížili k mestu. Od štyroch miestnych byzantských mníchov, strážcov Mikulášových pozostatkov, si nechali ukázať hrob, ktorý bol už vtedy známy tým, že bol zdrojom tzv. myra, tekutiny, ktorá sa v ňom pravidelne vytvára a ktorej sa už vtedy pripisovali nadprirodzené, zvlášť liečivé účinky.
Barijskí námorníci najprv naliehavo žiadali odovzdanie posvätných relikvií, a keď sa mnísi vzpierali, tak ich jednoducho poviazali. Podľa záznamov istý mladík menom Matúš prelomil kamennú dosku chrániacu hrob a vybral z neho relikvie, ktoré odovzdal dvom barijským kňazom, Lupovi a Grimoaldovi, ktorí celú výpravu sprevádzali. Na nejako osobitne slávnostné preváženie relikvií nebolo dosť času, lebo námorníci museli rýchlo zdvihnúť plachty, aby unikli hnevu miestneho obyvateľstva, ktoré - privolané mníchmi - sa začalo zbiehať, aby chránilo relikvie. Podľa našich dnešných kritérií by sme jednoznačne mohli povedať, že zo strany barijských námorníkov išlo o krádež - hoci so zbožným cieľom, ale predsa len krádež.
Vráťme sa ale k histórii pozostatkov. Po strastiplnej plavbe dorazili lode s relikviami do Bari 9. mája v roku 1087. Tento deň je aj dodnes patronátnym sviatkom mesta Bari a má svoje osobitné miesto aj v kalendári slovanských byzantských cirkví. V Bari boli Mikulášove pozostatky najprv objektom sporu medzi arcibiskupom Ursom a benediktínskym opátom Eliášom. Nakoniec sa dospelo k rozhodnutiu, že na ich uloženie bude vybudovaný osobitný chrám. Na jeho stavbu sa využila už existujúca budova sídla spomínaného byzantského katepana. V roku 1089 tak prišiel uložiť relikvie svätca do pripraveného hrobu osobne pápež Urban II.
Dnešná bazilika nad hrobom sv. Mikuláša je architektonickým skvostom románskeho štýlu plným umeleckých a historických klenotov. Mikulášov hrob je dodnes žriedlom tzv. manny sv. Mikuláša. Prior dominikánskej komunity, ktorá dnes spravuje baziliku ju každoročne vyberá z hrobu osobitnou trubičkou, ktorú zasúva do otvoru na vrchnej strane kamennej platne prikrývajúcej v zemi zapustený sarkofág. Po chemickej stránke je táto tekutina fakticky podobná čistej vode. Jej chemické zloženie vylučuje, že by šlo o priesak spodnej vody, či kondenzáciu vlhkosti zo vzduchu. Vytváranie tejto tekutiny na kostiach sv. Mikuláša je dnes vedecky overiteľné - bolo možné pozorovať ho aj počas rokov 1953-1957, keď kvôli rekonštrukčným prácam na hrobe, boli kosti sv. Mikuláša uložené v priesvitnej rakve na verejnú úctu a podrobené lekárskemu výskumu. Pozostatky boli ponechané na ľanovej plachte a bolo možné pozorovať, že zhromažďujú vlhkosť, aj keď štúdia pokračovala. Dodnes nie je tento úkaz vedecky vysvetliteľný, pre nábožných pútnikov je však tzv. manna sv. Mikuláša vzácnou relikviou a spomienkou na sv.
Úcta k svätému Mikulášovi
Je pozoruhodné, že úcta sv. Mikuláša je veľmi rozšírená najmä v Rusku a ostatných slovanských pravoslávnych krajinách a ruskí pútnici od stáročí putujú v hojnom množstve do Bari k Mikulášovmu hrobu. Bari sa tak vďaka sv. Mikulášovi stáva centrom ekumenických aktivít, ktoré podporuje aj miestny teologický inštitút špecializovaný na otázky ekumenizmu.
O živote sv. Mikuláša nevieme veľa a aj to, čo je známe, je poznačené rôznymi legendami. Je isté, že sv. Mikuláš bol dlhé roky biskupom v Myre (Myrách), v provinci Lýcia (Lýkia) v Malej Ázii (dnešné Turecko). Zúčastnil sa na prvom Nicejskom ekumenickom koncile v Nicei r. 325. Zomrel okolo r. 345. Počas celého svojho života preukazoval milosrdenstvo a veľkodušne pomáhal ľuďom.
Sv. Mikuláš zomrel v pokročilom veku a bol pochovaný vo svojom biskupskom sídle Myra. V r. 1087 boli pozostatky sv. Mikuláša prenesené do talianskeho prístavného mesta Bari (9. mája), pretože Myru obsadili v 11. storočí moslimovia. Po smrti ho Boh oslávil darom zázrakov, a preto dostal prímenie Divotvorca. Kult sv. Mikuláša sa začal šíriť od čias, keď byzantský cisár Justinián I. (527- 565) dal postaviť v Carihrade chrám zasvätený sv. Mikulášovi.
Svätý Mikuláš na Slovensku
Na Slovensku je vyše 80 chrámov a kaplniek, ktoré majú patrocínium sv. Mikuláša (v minulosti v ďalších vyše 50 prípadoch kostolov bolo pôvodné patrocínium sv. Mikuláša nahradené iným svätcom či sviatkom). Prešovská rímskokatolícka konkatedrála je tiež zasvätená sv. Mikulášovi (1233). V Trnave je sv. Mikulášovi zasvätený známy chrám, kde sa nachádza kaplnka Panny Márie Trnavskej , dnes Bazilika minor, pôvodne z r.
Cerkvi zasvätené sv. V našich gréckokatolíckych farnostiach na východnom Slovensku sú sv. Kaplnka Prenesenia ostatkov sv. Mikuláša (1760) je napr. v Ruskej Bystrej (farnosť Ruský Hrabovec, protopresbyterát Sorbance) i v Legnave (farnosť Malý Lipník, protopresbyterát Stará Ľubovňa) z r. V Bratislave je Chrám sv. Mikuláša (1699) pod Bratislavským hradom, ktorý bol poskytnutý pre potreby našej Cirkvi od zriadenia gréckokatolíckej farnosti v 30-tych rokoch 20. stor (od r. V bratislavskej eparchii je sv.
Na sviatok sv. Mikuláša sa tradične koná v prešovskom gréckokatolíckom seminári mikulášsky večierok seminaristov za účasti miestneho biskupa. O veľkej úcte k sv. Mikulášovi vo východnej cirkvi svedčí aj skutočnosť, že jeho ikona býva umiestnená spravidla na každom ikonsotase, a to v hlavnom rade, úplne vľavo (vedľa severných diakonských dverí).
tags: #chram #prenesenia #ostatkov #sv #mikulasa