Katedrála svätého Víta: História a Architektúra Duchovného Srdca Prahy

Praha, často nazývaná srdcom Európy, je mestom, kde sa história na každom kroku mieša so súčasnosťou. Jej architektúra a pamiatky odrážajú bohatú kultúrnu a politickú históriu, ktorá formovala nielen samotné mesto, ale aj celú Európu. Medzi budovami obrovského komplexu Pražského hradu nájdete všetky architektonické štýly predošlého tisícročia. A dominantou hradu ale aj celej Prahy je Katedrála sv. Víta, ktorá je miestom odpočinku mnohých českých kráľov a je domovom českých korunovačných klenotov.

Katedrála svätého Víta, Václava a Vojtecha, (tiež Chrám sv. Víta), je najväčšou a najvýznamnejšou sakrálnou stavbou Prahy. Katedrála je zasvätená trom svätcom a patrónom Čiech: sv. Vítovi, mučeníkovi, přemyslovskému kniežaťu Václavovi, ktorý na terajšom mieste založil prvú rotundu a sv. Vojtechovi, druhému pražskému biskupovi. V nijakom inom monumente nie sú tak výrazne vpísané české dejiny, ako práve v ňom. Je najvýznamnejším pražským chrámom a najvýraznejšou budovou Pražského hradu, pričom sa považuje za duchovný symbol a centrum českého štátu. Patrí medzi najatraktívnejšie turistické ciele nielen v Prahe, ale v celej Českej republike, kde ročne zavíta okolo dva a pol milióna návštevníkov.

Vo štvrtok 21. novembra uplynie 675 rokov od položenia základného kameňa katedrály sv. Základný kameň tejto impozantnej gotickej katedrály bol položený 21. novembra 1344.

Historický Vývoj Katedrály

Katedrála sv. Víta sa skladá zo Svätovítskej rotundy, Baziliky sv. Víta a Katedrály sv. Víta. Stavebné dejiny tohto chrámu sú skratkou dejín výtvarného umenia v Čechách od desiateho po 20. storočie. Zatiaľ čo väčšina európskych katedrál sa budovala vo vnútri miest, pražská vyrastala počas takmer šiestich storočí mimo mesta, vysoko nad ním, uprostred areálu Pražského hradu.

Panoramatický pohľad na Pražský hrad s Katedrálou svätého Víta

Svätovítská rotunda

Najstaršie stavebné fragmenty katedrály predstavujú zvyšky kruhovej románskej rotundy svätého Víta, ktorá bola dokončená v 30. rokoch 10. storočia. Prvou stavbou bola predrománska rotunda, ktorú okolo roku 925 nechal postaviť knieža Václav, ktorého dejiny poznajú ako sv. Václava. Miestny kostol založil Svätý Václav ako tretí v poradí zrejme po roku 929. Bolo to po kostoloch Panny Márie a Sv. Juraja. Zasvätil ho Sv. Vítovi, talianskemu svätcovi, ktorého ostatky sú v chráme aj uložené.

K jej stavbe kniežaťa pravdepodobne inšpiroval dar v podobe relikvie (paže) sv. Víta od východofranského kráľa Henricha Vtáčnika, čím rotunda získala svoje zasvätenie. Po Václavovej mučeníckej smrti boli jeho pozostatky prenesené zo Starej Boleslavy práve do rotundy sv. Víta, ktorá tak získala nové zasvätenie a začal sa kult sv. Rotunda sa neskôr stala aj sídlom pražského biskupstva vďaka kniežaťu Boleslavovi II. a jeho sestre Mlade, pričom nemalý vplyv na to malo práve aj uloženie pozostatkov sv. Václava.

Svätovítská rotunda bola založená kniežaťom Václavom na najvyššom mieste vtedajšieho hradného areálu. Bola vybudovaná v rokoch 926-930. Archeologický prieskum umožnil rekonštrukciu celej stavby. Podobnými stavbami bol uchovaný odkaz byzantského génia Ravenny.

Z rotundy sa zachovali len malé časti základového muriva, kostol mal tvar kríža. Rotunda bola kniežacím dvorným kostolom vznikom pražského biskupstva v roku 973 sa stala katedrálnym kostolom biskupským.

Bazilika sv. Víta

V 11. storočí boli potom do rotundy prenesené aj ostatky druhého pražského biskupa sv. Vojtecha, ktoré knieža Břetislav I. ukoristil pri výprave do Hnezdna. V roku 1038 v chráme uložili aj ostatky Sv. Vojtecha, čím boli v kostole už traja svätci. Aj preto sa kostol niekedy nazýva aj jeho celým názvom, ktorý znie Katedrála svatého Víta, Václava a Vojtěcha.

Postupom času však rotunda začala byť svojimi rozmermi nevyhovujúca, a tak Břetislavov syn Spytihněv II. nechal v roku 1060 na jej mieste vybudovať trojloďovú románsku baziliku s dvoma vežami. Nakoľko kapacita rotundy už nestačila, Spitihněv II., syn Břetislava, prebudoval v rokoch 1060-1096 rotundu na trojloďovú románsku baziliku s dvoma vežami. Bazilika bola zasvätená sv. Vítovi, Vojtechovi, Václavovi a Panne Márii. V tejto bazilike boli pochovaný králi a členovia rodiny Přemyslovcov a Luxemburgovcov.

V roku 1060 nechal knieža Spytihnev II. strhnúť svojimi rozmermi nedostačujúcu rotundu a na ich mieste začal s veľkolepou výstavbou dvojchórovej baziliky rovnakého zasvätenia, čo je vlastne Bazilika sv. Víta. V stavbe pokračoval prvý český kráľ Vratislav a dokončil ju až jeho nástupca Břetislav II. v roku 1096. Rozsiahle zvyšky stavby zachované pod dnešnou katedrálou umožňujú urobiť si presnú predstavu o jej podobe.

Na Východnej strane mala bočné podkovité apsidy, stredný štvorcový chór s apsidou a pod ním trojloďovú kryptu. Slohovo je kostol veľmi mnohotvárny a jednoznačne ukazuje na ovplyvnenie umením otónskym.

Katedrála sv. Víta, Václava a Vojtecha

Hlavným momentom v histórii českých krajín bolo povýšenie pražského biskupstva na arcibiskupstvo. Toto bolo dosiahnuté za vlády Jána Luxemburského, ktorý sa spoločne so svojím synom Karolom o jeho vznik postaral. V roku 1344 bol Jánom Luxemburským položený základný kameň stavby katedrály, čo bolo dôsledkom povýšenia kostola na arcibiskupstvo. K položeniu základného kameňa katedrály došlo v roku 1344 v súvislosti s povýšením pražského biskupstva na arcibiskupstvo za prítomnosti kráľa Jána Luxemburského a tiež jeho syna, neskoršieho českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV., ktorý sa o rozvoj katedrály významne zaslúžil. Týmto počinom sa z pražskej baziliky stal metropolitný chrám, pričom bolo jasné, že bude potrebný nový chrám, viac reprezentatívny. A tak o niekoľko mesiacov neskôr, v novembri 1344, začala výstavba nového kostola východne od románskej baziliky.

Stavba mala byť dominantou mesta a symbolom českého kráľovstva a ríše. Stavbou bol poverený Matej z Arrasu, s ktorým do Prahy prišla aj tzv. juhofrancúzska katedrálna architektúra. Z Francúzska povolal architekta Matyáša z Arrasu, ktorý začal s výstavbou chrámu. Po jeho smrti pokračovali práce ešte niekoľko rokov podľa jeho plánov, kým sa pomyselného kormidla ujal mladý nemecký staviteľ Peter Parler. Na neho, po jeho smrti v roku 1352, nadviazal Petr Parléř, povolaný zo švábskeho Gmundu. Jeho nástupcami sa stali jeho syn Jan a majstri Václav a Petr. Parlerov sloh sa vyznačoval väčšou voľnosťou a predznamenával už obdobie neskorej gotiky. Parlerovská huta dostavala východnú časť chrámu a stihla dokončiť svätováclavskú kaplnku a korunnú komoru, kam boli uložené korunovačné klenoty. Rovnako stála za vybudovaním veľkej veže s výškou 55 metrov.

K výstavbe chrámu bol povolaný Matyáš z Arrasu Karlom IV. On vybudoval za svojho života celý záver s priľahlými kaplnkami a celým chórom. Na severnej strane kaplnku sv. Anny a časť zákristie (východnú stenu) a na južnej strane kaplnku Márie Magdalény, kaplnku s pozdejšie vystavenou Vladislavským oratoriom a polovicu kaplnky sv. Kríža. Chór má 5 klenbových polí a jeho záver je vytvorený 5 stranami 8-uhelníka. Arkádami sa otvára do priľahlého krížového vstupu, ku ktorému sú pripojené polygonálne kaplnky. Múry chóru boli vybudované do výšky trifória. Dielom Mayáša z Arrasu prenikol do Čiech dokonalý francúzsky katedrálny systém. Slohovo najbližšia stavba sa uvádza katedrála sv. Justína v Narbonne. Matyáš z Arrasu zomrel v roku 1352 a bol pochovaný v kaplnke sv. Anny.

Vtedy Karol IV. povoláva k dostavbe architekta Petra Parléře zo Švábskeho Gmundu. Tento sa však neprispôsobil plánom, ale pokračoval úplne samostatne. Dokončil katedrálu schématicky podľa započatej gotickej časti. Pretiahol loď a potom pokračoval trifóriom a na západnej strane viedol dvojicu veží.

Práce na chráme postupne pokračovali až do roku 1419, kedy vypukli husitské vojny. So stavbou sa pokračovalo do roku 1419, kedy práce zastavili husitské vojny. Po ich skončení sa snahy o dokončenie chrámu stretávali s menšími, väčšími či žiadnymi úspechmi. K tým lepším obdobiam patrila vláda Vladislava II. Jagelovského, ktorý sa hlásil k odkazu Karola IV., a ktorý do mesta povolal staviteľov Hansa Spiessa a Benedikta Rieda, ktorí mali zásluhy na obohatení chrámového interiéru.

Obdobie úpadku a obnovy

K najsmutnejším okamihom v histórii chrámu bezpochyby patrí požiar Malej Strany a Pražského hradu v roku 1541. Počas neho oheň poničil drevené časti chrámu a oporný systém chóru a západné priečelie Svätováclavskej kaplnky. Keď v roku 1541 zničil rozsiahly požiar kráľovský hrad, značnú skazu spôsobil aj v chráme, do ktorého vnikol cez vežu a strechu. K náprave škôd došlo postupne, najprv za vlády Ferdinanda I. a neskôr aj Rudolfa II. Z jeho vôle bolo zhotovené tzv. Jeho obnovou boli poverení dvorní architekti Bonifác Wohlmut a Hanuš Tirol, ale práce boli po 20 rokoch opäť zastavené a chrám zostal na dlhé stáročia, prakticky až do polovice 19. storočia stavebným torzom. Šťastena sa k chrámu opäť otočila chrbtom v prvej polovici 17. storočia, keď padol za obeť prívržencom Fridricha Falckého a kalvínskemu kazateľovi Abrahámovi Scultetovi.

V období po Bielej hore došlo opäť k postupnému obnoveniu, na ktorom sa podieľalo mnoho umelcov. Myšlienka na dostavbu svätovítskeho stánku ožila opäť v roku 1673, kedy bol položený aj základný kameň západnej časti katedrály. V 18. storočí sa o dostavbe neuvažovalo. O dostavbe sa začalo diskutovať opäť až v 19. storočí. Veci sa výrazne pohli 1. októbra 1873, kedy bol v rámci osláv 900. ročného jubilea vzniku pražského biskupstva položený základný kameň dostavby katedrály.

Základný kameň na dostavbu trojlodí podľa návrhu Josefa Mockera bol položený v októbri roku 1873 v rámci osláv 900-ročného jubilea vzniku pražského biskupstva. Jej dokončením poverili architekta Josefa Mockera, ktorý dal chrámu súčasnú, novogotickú podobu. Práce postupne viedli Josef Ondřej Kranner a architekt Josef Mocker. Jozef Mocker zomrel v roku 1899 a dostavby sa ujal Kamil Hilbert, ktorý citlivo uchoval archeologické nálezy z predchádzajúcich stavebných stavebných etáp kostola. K slávnostnému vysväteniu došlo v roku 1929 pri príležitosti tisícročného výročia zavraždenia sv. Václava. Vysvätený bol 12. mája 1929 a pre verejnosť sa brány chrámu slávnostne otvorili 28. septembra 1929 pri príležitosti svätováclavského milénia. Hlavná dostavba však bola ukončená až v roku 1938. Po vojne sa pokračovalo v rekonštrukcii.

Jeho slávnostné opätovné vysvätenie sa konalo 12. mája toho roku. Praha/Bratislava 27. septembra (TASR) - V Česku pred 85 rokmi 28. septembra 1929 po dostavbe slávnostne a oficiálne otvorili pražský Chrám sv. Víta (v súčasnosti Katedrála sv. Víta, Václava a Vojtěcha).

Architektonické prvky a umelecká výzdoba

Svojou stavbou pripomína francúzske gotické chrámy. Vo vnútri je vybudovaný bohatý operný systém a vysoký chór. K obom priečnym lodiam sú postavené gotické točivé schody. Vnútorná sála je zaujímavá 21 bustami rôznych panovníkov, biskupov a osobností pracujúcich na stavbe chrámu, vždy umiestnenými na niektorom z pilierov v niekoľko metrovej výške.

Interiér Katedrály svätého Víta

Čo sa týka umeleckej výzdoby kostola, tak katedrála je bohato vyzdobená kamennými detailami,z ktorých predovšetkým chrlice sú doležité. Čo sa týka západného priečelia tak ním sa otvára hlavný vstup do kostola a to tromi bránami s bronzovými dverami. Autorom reliéfov je Otakar Španiel. Na stredných dverách sú zachytené dejiny katedrály, na bočných výjavy z legiend o sv.Václavovi a sv.Vojtechovi. V strednom štíte sú ružice so sklenenou vitrážou od Františka Kyselu na námet Stvorenie sveta.

Čo sa týka južného priečelia, tak tam sa nachádza 100 metrov vysoká južná veža, v ktorej je umiestnený zvon Zigmund a jeho autorom je zvonár Tomáš Jaroš z Brna, a vznikol v roku 1549. V okne 1.poschodia je renesančná zlatená mreža z počiatku 17.storočia. Vpravo od veže je Zlatá Brána. V jej oblúkoch je bronzová veža z roku 1954 od J.Horejca. Najvýznamnejšia je výzdoba čelnej steny, okolo okien komory s korunovačnými klenotami. Je to mozaika z rokov 1370-71. Meria 95 metrov štvrcových a je na nej Posledný súd. s Eliškou Pomoranskou. Bola prevedena benátskými umelcami podľa predlohy, vytvorenej domácimi umelcami. V portikuse brány najdeme podstatne mladú mozaiku Karla Svolinského z roku 1939 predstavujúcu Adama a Evu, a Ukrižovanie.

Najžiadanejším je kaplnka Sv. Václava, postavená nad pôvodným hrobom. Je ozdobená pašijovým cyklom, ale aj ďalšími maľbami. Pôvodný obraz Karola IV. bol v 15. storočí doplnený o ďalšie postavy.

V interiéri katedrály zasluhuje výzdoba kaplnky sv.Václava a ideové centrum tvorí náhrobok s pozostatkami sv. Václava. Dnešná podoba je dielom Kamila Hilberta z rokov 1911-12. Spodná časť stien je obložená ametystami a jaspisami, a medzi nimi cyklus vrcholne gotických nástenných malieb s christologickými výjavmi pripisovaný Majstrovi Theodorikovi. Po stranách Kalvárie, ktorá je vyvrcholením celého cyklu, najdeme znovu Karla IV. a Elišku Pomoranskú. Druhý cyklus, umiestnený nad vyššie menovaným je venovaný výjavom zo života sv. Václava, oprávnene sa predpokladá, že ich autorom je Majster litoměřického oltára a,že pochádzajú zo začiatku 16.storočia.

Na čelnej východnej stene najdeme robustnú postavu Vladislava Jagellonského a jeho ženy a ďalej pod nimi českých patrónov s dvomi anjelmi, ktorých postavy tvoria rámec najvýznamnejšej plastiky kaplnky sochy sv.Václava. Táto socha vznikla ako dielo parlérovskej huti ajkeď býva v staršej literatúre pripisovaná Petrovi Parléřovi. Jej umelecko-historickým rozborom zrejmé, že jej autorom je sochár o generáciu mladší. Ak pominieme ostatné umelecké prvky kaplnky zo 14.storočia, 15.stor. a 16.stor., pripomeňme aspoň tabuľkový obraz zavesený pri hl.vchode do kaplnky a je to zavraždenie sv.Václava, z konca polovičky 16.storočia.

Kaplniek sa tu však nachádza niekoľko. V gotickej časti je to tiež Kaplnka Božieho hrobu. Z iných možno spomenúť ešte kaplnku Anežky Českej, Sv. Anny, sv. Jána Krstiteľa, Sv. Michala, sv. Márie Magdalény, predtým Valdštejnská, sv. Ján Nepomucký a kaplnka sv.zostatkov. Z mladších je to potom kaplnka sv.Zigmunda s nástennou maľbou Nanebovzatia Panny Márie z druhej polovice 16.stor. a v tej istej kaplnke sú výjavy zo života sv.Zigmunda z doby okolo r.1600.

Najstaršia umelecká výzdoba katedrály obsahuje v sebe fragmenty gotických malieb zo 14.stor.v kaplnke sv.Kríža a je tam tiež tabuľkový obraz Veraikonu z časov po roku 1400. Potom sú tu plastiky, pričom najstaršou, dochovanou sochárskou prácou, umiestnenou v katedrále je ranne gotický bronzový kruh v leviej hlave na Železných dverách v portále do svätováclavskej kaplnky. V súvislosti s gotickou výstavbou katedrály nasledujú práce z parlérovskej hute. Sú to tiež náhrobné kamene Přemyslovcov, Přemysla Otakara II., Břetislava I.,Břetislava II., Bořivoje II. a Spytihněva II. K nim sa pripája náhrobník arcibiskupa Jána Očka z Vlašimi a ďalej v kaplnke sv.Márie Magdalény. Náhrobné kamene oboch staviteľov nájdené Kamilom Hilbertom v roku 1918 na severnej strane katedrály. Z parlérovskej hute pochádza najvýznamnejší gotický cyklus plastík t.j. portrétne galérie v trifóriu, na konci katedrály s 21 portrétmi bust, ktoré predstavujú 11 členov panovníckeho rodu, 3 arcibiskupov, 5 riaditeľov stavby a 2 prvých staviteľov. Je potrebné pripomenúť si výnimočnosť faktu, že uprostred stredoveku, kedy bolo posvätné miesto vyčlenené výhradne pre svätcov sa do tejto galérie dostali nielen panovníci a ich rodiny, ale i arcibiskupi, ale aj riaditelia stavby t.j. šľachtici. A navyše obaja architekti.

Ďalšie obdobie je barokové. Čo sa týka maliarskeho umenia, tak baroková doba v tejto oblasti nijako do interiéru chrámu nijako výrazne neprenikala. Ikeď by sme mohli vymenovať celú radu diel, ktoré sa v katedrále nachádzajú, ale patria k bežnej umeleckej produkcii. Zdôrazníme teda 2 najdôležitejšie. Prvý je závesný obraz Panny Márie, umiestnený v novej arcibiskupskej kaplnke od Bartolomea Sprangera z roku 1593. Druhý obraz je dielom Petra Brandla z roku 1722 z vrcholného obdobia tohoto maliara. Je to obraz Krst Kristov nad renesančne vykladanou ľavicou pri starej zákristii.

Celkovo sa nachádza vo zvonici 7 zvonov. Zvon Žigmund z roku 1549, zvon Václav z roku 1542, Zvon Ján Krstiteľ z roku 1546 a Jozef z roku 1602.

Posledným panovníkom, ktorý na Pražskom hrade trvale sídlil bol posledný český kráľ Ferdinand V. Dobrotivý, ktorý v roku 1848 abdikoval v prospech svojho synovca Františka Jozefa I., pričom sídlo českých kráľov sa presunulo do Viedne.

Okrem bohoslužieb sa v chráme konali korunovácie českých kráľov a kráľovien. Je miestom uloženia pozostatkov svätých patrónov zeme, panovníkov, šľachticov a arcibiskupov. Kultovým centrom dnešnej katedrály je Kaplnka sv. Václava. Jej výnimočnosť zdôrazňuje nádherná výzdoba - obklad stien z drahých kameňov a nástenné maľby pašiového cyklu a výjavov zo života sv. Václava.

Zaujímavosťou je, že posledným kráľom, ktorý bol v kráľovskej hrobke pod katedrálou pochovaný, bol Rudolf II. (1552-1612), cisár rímsky a kráľ český. Postava známa z filmových príbehov Cisárov pekár a Pekárov cisár. Po ňom tu miesto odpočinku našla už len parmská vojvodkyňa Mária Amália Rakúska (1746-1804).

S katedrálou sv. Víta je spojených množstvo legiend. Najznámejšia legenda hovorí o udalosti krátko pred smrťou českého kráľa a rímskeho cisára Karola IV. Keď umieral, na chráme sa vraj sami od seba rozozvučnili zvony a následne aj všetky ostatné v krajine. Práve to mal počuť Karol IV. samotný a poznamenať „Hle, dítky mé, již mne volá Pán Bůh, budiž s vámi na věky!“. Toto majstrovské architektonické dielo je Národnou kultúrnou pamiatkou.

tags: #chram #svateho #vita #praha