Kostol svätej Kláry v Trnave je významnou historickou pamiatkou, ktorá je úzko spojená so životom svätej Kláry z Assisi a vznikom rádu klarisiek. Jeho história siaha do stredoveku a prešla mnohými zmenami až do súčasnosti, kedy slúži ako súčasť Západoslovenského múzea v Trnave.
Svätá Klára z Assisi a vznik rádu klarisiek
Klbko odpovedí začnime rozmotávať v talianskom Assisi, kde sa asi koncom roka 1181 narodil Ján (neskôr prijal meno František), synobchodníka Petra Bernardoneho. Rovnako ako o tri storočia neskôr zakladateľSpoločnosti Ježišovej (1540), aj František bol v mladosti dobrodruhom,bažiacim po vojnovej sláve.
Podobne aj on mal v ťažkej chorobe videnia (asi od roku 1205), ktoré od základov zmenili jeho bezstarostný život syna boháča. František najprvvykonal púť do Ríma. Rozhodol sa pre absolútnu chudobu, bosý a v šatách žobráka pomáhať biednyma malomocným. V roku 1209 (asi 28-ročný) spísal pre seba a svojichprvých žiakov veľmi prísne pravidlá, ktoré mu v Ríme až na druhýkrát odobrilpápež Inocent III. (1198-1216). Vzniknú františkáni - Rehoľa menších bratov.
O triroky neskôr sa proti vôli svojich rodičov, Ortolane a FavorinoviSciffovcom, ku skupinke františkánov, žijúcich v kostolíku v lese zamestom, pridá aj s priateľkou ich najstaršia, 18-ročná Klára, tiež z Assisiako František. Ten ich po prijímacom obrade (do ktorého patrilo aj ostrihanievlasov) umiestňuje do kláštora k benediktínkam v neďalekej Bastii.
Spôsob Františkovo zbožného a asketického života a jeho žiakov chcú čoskoroprijať aj ďalšie dievčatá, medzi nimi i mladšia Klárina sestra Agnes. Biskupv Assisi ženskej časti novoutvárajúcej sa františkánskej rehole dáva doužívania kostol zasvätený Damiánovi s priľahlým domom.
V roku 1215 saasi 21-ročná Klára stáva v novom kláštore predstavenou spoločenstva „chudobnýchuzavretých dám sv. Damiána“ (v roku 1226 František zomiera, nie mučeníckousmrťou, ako si želal, ale na podlomené zdravie z vyčerpaniaa asketického spôsobu života). Františkánky - damiánky sa po smrti svojejpredstavenej, ktorej v tom istom roku (1253) stihol pápež Inocent IV. (1243-1254)odobriť ňou inovované Františkove regule rádu, začali nazývať klariskami.
Život svätej Kláry z Assisi
Keď Ortulana di Offreduccio čakala prvé dieťa, často navštevovala neďaleký kostol, kde sa modlila za bezpečný pôrod. Toto dieťa prísľubu, ktoré poznáme ako svätú Kláru z Assisi, naozaj “ožiarilo celý svet”, ako to píše autor jej životopisu. Povesť o jej svätosti “sa rozšírila po okolitých krajinách a priťahovala ženy zo všetkých strán”, aby odhodlane nasledovali príklad svätej Kláry v napĺňaní ideálov svätého Františka (Legenda o svätej Kláre, 10-11). Toto jasné svetlo, ktoré sa prejavovalo vrúcnou láskou ku Kristovi v modlitebnom a rehoľnom živote, odhalilo novú cestu učeníctva. Klára z Assisi sa pre mnohé svoje priateľky a obdivovateľky stala ideálom ženy tej doby. Narodila sa roku 1193 v assiskej šľachtickej rodine. Rástla v prostredí, v ktorom platili privilégiá a postavenie.
Jej otec Favarone bol skutočným rytierom - bojovníkom, kým jej matka bola známa svojou schopnosťou viesť rozsiahlu domácnosť, ako aj svojou zbožnosťou a láskou k blížnym. Klára zdedila matkinho čistého a jemného ducha a otcovu statočnú odhodlanosť. Avšak už od raného veku priťahovalo Klárin záujem niečo iné. Na rozdiel od princezien, ktoré poznáme z rozprávkových kníh, jej život nebol dobrodružstvom, ktoré sa končí veľkolepým “a žili šťastne, až kým nepomreli”. Klára žila v období strašnej vojny medzi Assisi a Perugiou. So svojou matkou a sestrami museli odísť dočasne do vyhnanstva a ešte v mladom veku stratila v boji otca.
Keď bola Klára súca na vydaj, jej strýko Monaldo začal zvažovať, ktorý mladý muž by bol pre ňu vhodným manželom. Hľadal pre ňu niekoho, kto by sa o ňu postaral a ktorého bohatstvo by zabezpečilo väčšiu istotu a česť rodu. V Kláre však rástla túžba ostať slobodná, aby sa mohla celkom zjednotiť s Ježišom, ktorého láska v mnohom presahovala akúkoľvek inú lásku, ktorú poznala. Nakoniec na Monaldovo sklamanie Klára zložila súkromný sľub panenstva a predala rodinné dedičstvo, pričom peniaze rozdala assiským chudobným. Klára prijala jednoduchý život a chcela ho ešte viac podriadiť Pánovi. Počula o svätom Františkovi, mladom rytierovi, ktorý tiež zanechal rodinné bohatstvo, aby žil v chudobe. Svoj čas trávil žobraním pre chudobných a ohlasovaním evanjelia na assiských námestiach.
Aj František počul o Klárinných statočných skutkoch lásky a o jej láske k Pánovi. Keď sa títo dvaja stretli, začal sa medzi nimi rozvíjať bratsko-sesterský vzťah. Klára často navštevovala Františka, počúvala jeho kázne, dala si ním poradiť a spolu s ním sa modlila. V roku 1212 na Kvetnú nedeľu Klára v noci opustila strýkov dom a stretla sa s Františkom a s jeho bratmi v jednom z ich kostolíkov. Ako hovorí stará legenda, František tam Kláre ostrihal krásne vlasy a obliekol ju do drsného habitu. Týmto aktom Klára prijala nový život.
Keď sa rozchýrila správa o Klárinom sľube, pridali sa k nej aj iné ženy a okolo nej sa vytvorilo spoločenstvo modlitby a služby. “Chudobné panie” - tak ich ľudia pomenovali, žili v úplnej chudobe, nevlastnili vôbec nič, aby sa mohli celkom spoliehať na Boha, ktorý sa o nich staral podľa svojho prísľubu. Po prvýkrát v dejinách Cirkvi ženská rehoľa žila v takej radikálnej chudobe, že sa to nezaobišlo bez odporu. Nielen rodinní príslušníci, ale aj biskupi a pápež varovali Kláru, aby nebola príliš idealistická, a že požiadavky evanjelia by sa nemali brať tak doslovne. Ako sa mohla starať o svoje sestry, keď nemala nijakú záštitu a oporu?
Klára si zvolila túto radikálnu cestu z jediného dôvodu: prijatie chudoby jej najlepšie umožnilo nasledovať Krista. On bol jej cieľom, Ježišova jednoduchosť srdca, chudoba ducha a jeho dôverný vzťah s Otcom boli jej motiváciou. Keď taký mocný a dobrý Pán zostúpil do lona Panny, chcel prísť na svet opovrhnutý, biedny a chudobný, aby chudobní ľudia, ktorí lačneli po nebeskom pokrme, stali sa v ňom bohatí, dedičmi nebeského kráľovstva. Preto sa radujte a jasajte!
Pre násje však dôležité (a skoro neuveriteľné), že už počas jej života, v roku1239 sú členky tohto nového rádu už usadené aj v Trnave, o čom svedčílistina pápeža Gregora IX. (1227-1241). V roku 1240 im uhorský panovník BeloIV. (1235-1270) udeľuje dôchodky z dediny Boleráz, v roku 1247 im darujeaj majetok Boleráz, čo predstavovalo veľkú oblasť medzi Dolnou Krupou,Smolenicami, Bukovou, Prievalmi a Bolerázom. V roku 1251, teda dvaroky pred smrťou Kláry, trnavské damiánky berie pápež pod svoju ochranu.
V roku1255 pápež Alexander IV. (1254-1261), ktorý tohoto roku vyhlásil Kláru zasvätú, vyzýva kráľa Bela IV., aby trnavským damiankám pomohol pri zabezpečovaníich potrieb. Konečne v roku 1263 pápež Urban IV. (1261-1264) zjednocuje názovrádu na Rád svätej Kláry.
Prečo toľko všímavosti o žobravý františkánsky rádz talianskeho Assisi zo strany uhorských (aj českých) panovníkov? Odpoveďsa možno skrýva v nasledujúcich informáciách.
Františekv roku 1218 stál aj pri založení tretieho rádu - tzv. terciárov, ktorýzdružoval tých, ktorých nadchol jeho spôsob odovzdania sa Bohu, ale nedokázalisa vzdať svojho spoločenského postavenia a majetkov (hoci veľa z nehoporozdávali chudobným). Členkou tohto rádu bola pravdepodobne aj sestra BelaIV., Alžbeta (*1207- 1231), vydatá za grófaĽudovíta do durínskeho Wartburgu. Jej spovedníkom bol tiež františkán - Konrád z Marburgu (v roku 1235 jupápež Gregor IX. vyhlásil za svätú).
Z arpádovskéhokráľovského rodu pochádzala aj Konštancia (*1181-1240), dcéra uhorskéhoa chorvátskeho kráľa Bela III. (1172-1196) a jeho manželky Anežky deChâtillon. Na sklonku 12. storočia dostala ako súčasť vena od otca aj Trnavu.V roku 1198 sa stala druhou manželkou českého kráľa Přemysla Otakara I. (1198-1230)a splodila mu 9 detí, najmladšou bola Anežka (neskoršia sv. Anežka Česká).Z česko-uhorského manželstva profitovala aj Trnava, ktorou viedla dôležitáobchodná cesta medzi týmito kráľovstvami.
Konštancia dala slobodu nemeckýmhosťom, ktorí sa tu chceli usadiť. Po manželovej smrti (1230) sa pustila dozakladateľskej činnosti, františkánskemu špitálu venovala kostol v Poříčí,v roku 1233 jej zásluhou vznikol v Tišnove na Morave kláštor cisterciánok.Starí českí kronikári zapísali, že vybudovala Trnavu. Pravdepodobne mysleli opravuopevnenia, budované Gejzom II. v polovici 12. storočia, ale možno tupomáhala založiť kostol a kláštor klarisiek.
Časovo to sedí (medzi1230-1239), nebije sa to ani s údajom, že niekedy po roku 1235 odKonštancie odkúpil Trnavu jej synovec Belo IV. (rozhodne pred 14. septembrom1238, kedy Trnave udelil zvláštne kráľovské privilégiá ako druhému mestu v Uhorsku,po Stoličnom Belehrade). Keď sa pozriem do životopisu posledného dieťaťakráľovnej Konštancie, Anežky, nadobúdam priam istotu, že klarisky si vybralimiesto v Trnave vďaka aspoň jednej z nich.
Anežka(*1211-1282) bola odmalička vychovávaná medzi cisterciánkami. Jej kráľovskýmrodičom nevyšlo niekoľko plánov s jej zasnúbením s mocnármivtedajšieho sveta, poslednú ponuku na sobáš odmietla sama. Na vnučku Bela III.mala vplyv aj jej o 4 roky staršia sesternica, vyššie spomínaná AlžbetaDurínska.
Spoločne s bratom Václavom (*1205 - 1253), budúcim českýmkráľom, založila v Prahe špitál sv. Františka (1232), v roku 1234vstúpila do nového kláštora klarisiek (!), v ktorom sa stala matkoupredstavenou. So zakladateľkou františkánok z Assisi, s našou známouKlárou, si vymieňala korešpondenciu - zachovali sa 4 Klárine listy, prvýz roku 1235 (Anežku vyhlásil za svätú až pápež Ján Pavol II., v novembri1989). A približne v rovnakom čase, možno o rôčik neskôr, sa staviapre klarisky jednoloďový kostolík s priľahlou budovou kláštorav Trnave, v prvom meste na území dnešného Slovenska.
História Kostola svätej Kláry v Trnave
odlhovastá, skoro 30 m dlhá stavba kláštora.Ešte v stredoveku prišlo k viacerým zmenám kostola, dobudované boliďalšie obytné krídla, čím vzniklo vnútorné nádvorie so stĺporadím, teda akýsi rajskýdvor s obežným ambitom, so studňou, iste aj záhonmi kvetín. Podľa pôdorysu topodobne vyzerá aj v kláštore pri Františkánskom kostole, žiaľ, nikdy somto nevidel na vlastné oči. Za vzor trnavským františkánom a klariskám bolazrejme architektúra ich bratov a sestier v Assisi, ibaže namiesto kameňa boli používanédostupnejšie tehly.
Prísnepravidlá Rádu sv. Kláry nedovoľovali týmto františkánkam komunikovaťs vonkajším svetom. Svetské kontakty im zabezpečovali františkáni. Hoci satíto v Trnave spomínajú až v roku 1299 (v súvislosti sporus ostrihomskou kapitulou), do Trnavy museli prísť ak nie preddamiánkami-klariskami a rokom 1239, tak aspoň súčasne s nimi. Usadilisa asi v strede západných hradieb, v opustenom opátstve, patriaci predtým možnobenediktínom. Ich ženské náprotivky sú spomínané aj v roku 1292, keď imjobagión Bratislavského hradu Michal odkazuje v testamente časť zeme Zavar,o štyri roky ich pápež Bonifác VIII. (1294-1303) oslobodzuje od plateniadaní.
Trochu zmätku vnáša správa z nasledujúceho roku, konkrétne zmienka oKláštore sv. Alžbety v Trnave, ktorý dostal tretinu zeme Močolany. O akýkláštor ide, je nejasné, buď sídlili spoločne s klariskami v rozrastajúcomsa kláštore, alebo sídlili neďaleko, pri Kostole sv. Heleny, kde sav špitáli starali o chorých.
PriKostole sv. Heleny sa ešte pristavím. Kdesi som zachytil informáciu, že tentokostolík bol zo začiatku zasvätený sv. Krížu. Krucifix hral veľkú úlohu aj privíziách či halucináciách v lete 1205 u do modlitieb pohrúženéhoFrantiška, ktorému v skryte lesa prikázal hlas z kríža opraviťchátrajúci kostolík atď. Takže je veľmi pravdepodobné, že trnavský Malýkostolík, neskôr zasvätený matke cisára Konštantína Veľkého, Helene, postavilipri južných hradbách, v blízkosti svojich sestier damiánok, františkáni,a iba neskôr sa presťahovali do menej frekventovanej časti mesta, doopusteného opátstva.
Túto domnienku potvrdzuje aj fakt, že jednouz hlavných úloh františkánov bolo starať sa o chorých, malomocných,a skutočne, súčasne s kostolíkom, ktorý mnohí poznajú aj pod názvomŠpitálsky, vyrástla pár krokov (15m) od neho aj dvojpodlažná budova, takmer rovnakýchrozmerov (!) ako prvé krídlo kláštora klarisiek, 9 x 32 metrov. Mohla byťkláštorom a zároveň aj izolačkou pre chorých, čomu slúžili aj novšie budovyvybudované po zániku tejto budovy v týchto priestoroch po ďalšie storočiaako mestský špitál, chudobinec.
Príbeh svätej Kláry z Assisi | Príbehy svätých | 75. epizóda
Zrušenie kláštora a súčasnosť
Osudtrnavských klarisiek sa napĺňal. Po dotazníku od kráľovského komisárav roku 1770, ktorý vyplaší obyvateľky kláštora a žiadajú radu odfrantiškánskeho provinciála, nasleduje už počas samostatnej vlády syna MárieTerézie (1741-1780) Jozefa II. (1765-1790) ďalší dotazník, v roku 1781, odarcibiskupa a ordinára. 12. januára 1782 vyšlo nariadenie Jozefa II. o zrušeníkláštorov, 18. apríla v kláštore klarisiek kráľovská komisia na čele spodžupanom Michalom Anibrom vyhlásila príkaz na opustenie kláštora, bezmožnosti odvolania.
Presne o 5 mesiacov, po zhabaní hnuteľnéhoi nehnuteľného majetku rádu, 18. septembra 1782 trnavské klarisky opúšťajúkláštor. S tým, s čím prišli pred takmer 550 rokmi - s prázdnymirukami, ibaže tentoraz v civilných šatách. Odchádza 34 sestier, 10laických sestier a 3 novicky. Niektoré z nich vstúpili do iných rádov, iné savrátili do civilu. Budova bola upravená na vojenskú nemocnicu, na tieto účelyslúžila až do roku 1945. Od roku 1956 slúžia priestory kláštora ako múzeum,dodnes v ňom sídli Západoslovenské múzeum v Trnave.
Význam Kostola svätej Kláry dnes
Vlastne, až tu, v šere rozpadnutých drevených oltárov, skrinkyna monštranciu, pri obitých stenách, freskách a sochách, bez ilúzie mramorovýchstĺpov a podstavcov, s olúpanou polychrómiou anjelských perutí, bez žiariacichkryštálových lustrov, si očitý svedok uvedomí, že nie všetko je zlato, čo sablyští.
V kostole,do ktorého sa vchádza labyrintom (aspoň pre mňa) chodieb Západoslovenskéhomúzea, kedysi kláštora klarisiek, bolo vidno nedávne záchranné zásahypamiatkarov.
Katolík v Trnave si nanedeľné ráno nemusí nastavovať budík, aby neprespal (doma) omšu. Môže si vybraťv historickom centre Jezuitský kostol, Malý, Františkánsky, Univerzitný,Hrubý, Paulínsky, Uršulínsky, alebo v priľahlých štvrtiach kostol naTulipáne, na Kopánke.
Jeden kostol, ktorému pred dvoma-tromarokmi rekonštruovali jeho vysokánsku barokovú strechu veže, som si nechal na konieczoznamu. Volá sa Kostol Panny Márie Nanebovzatej a drvivá väčšina ľudí hopozná iba zvonku, aj to len z jeho severnej strany.
V súčasnosti Kostol svätej Kláry slúži ako súčasť Západoslovenského múzea v Trnave, kde si návštevníci môžu prezrieť jeho historické priestory a dozvedieť sa viac o živote klarisiek a histórii tohto významného miesta.