Prv než by sme začali hovoriť o katechéze cirkevných otcov z hľadiska inšpirácie, ktorú nám môže poskytnúť pre našu súčasnú katechetickú prax je hádam potrebné objasniť si, či skôr pripomenúť si samotný význam slova katechéza, a to ako po jeho etymologickej stránke, tak aj v rovine historickej, ako terminus technicus, s presným štylisticko-rétorickým, metodickým i didakticko-pedagogickým významom a ohraničením.
Slovo katechéza pochádza z gréckeho slova katechésis odvodeného zo slovesa katecheo, ktoré znamená ozývam sa, vyvolávam ozvenu, zvučím, rozoznievam, nechávam zaznieť hlas zdola. V prenesenom, či obraznom zmysle sa týmto slovom označuje aj spôsob vyučovania, pri ktorom učiteľovo slovo je vlastne odpoveďou na otázky, ktoré zaznievajú v žiakovi, pričom tak ide o akýsi spôsob vzájomnej a spätnej vnútornej ozveny.
Ako podotýka sv. Ján Zlatoústy na úvod svojej prvej krstnej katechézy, slovo prihovárajúceho sa musí totiž vyvolať ozvenu v srdci poslucháča:
“Neprihovárame sa vám preto, aby ste iba počúvali, ale aby ste si aj pamätali počuté veci a aby ste nám prostredníctvom vašich skutkov dokázali, že sa na nich pamätáte, ba vlastne nie aby ste do dokázali nám, ale Bohu, ktorý pozná tajomstvá mysle. Preto, to čomu vás učíme sa nazýva katechézou, aby vám aj vtedy, keď my nie sme prítomní, znel náš príhovor neustále v mysli.”
Po formálnej stránke sa katechéza vždy odlišovala od tzv. kerygmy, teda ohlásenia Božieho kráľovstva, ako aj od tzv. didaskalie, ktorá bola skôr systematickým doktrinálnym výkladom predovšetkým formou homílií, či spisov.
Už v apoštolskej dobe sa stretávame s katechézou, ktorej hlásateľmi sú v prvom rade apoštoli, čoskoro sa však k nim pridávajú tzv. evanjelisti (Sk 21, 8) proroci a učitelia (Ef 4,11), využívajúci rozličné dary Božieho Ducha: prorokovať, slúžiť, vyučovať, povzbudzovať (porov. Rim 12, 6).
Obsahovo sa už v apoštolskej dobe vykryštalizovali “začiatočné prvky Božích slov” (Hebr 5, 12) a to: pokánie, viera v Boha, krst a vkladanie rúk (birmovanie), vzkriesenie z mŕtvych a eschatologické témy (porov. Hebr 6, 1-3), ktoré mali priviesť k poznania a zdieľaniu základných kristologických právd, ako ich vyjadril sv. Pavol v 1 Kor 15, 3-6.
Všetky tieto témy boli ale vždy ohlasované aj v spojení s trojičnou náukou (porov. Sk 19, 3), ktorá sa aplikovala už v základnej krstnej formule “v mene Otca i Syna i Svätého Ducha”, ako ju nachádzame u Mt 28, 19.
Poapoštolská doba (1.-3. stor.) nám zanechala svedectvo o katechéze, ktorá vychádzajúc z biblického základu privádza adresáta k formovaniu morálnych zásad a k jeho zaradeniu do cirkevného spoločenstva, ktoré sa stáva osobitným spôsobom viditeľným predovšetkým pri eucharistickom slávení.
Nepriame svedectvá o témach ranokresťanskej katechézy nám poskytujú aj prvé apológie. Aj keď apológie sú osobitným literárnym druhom so špecifickou teologickou základňou a finalitou, predsa v nich nájdeme odozvu formálnych i obsahových katechetických postupov.
Prvoradý cieľ apológií - obhajoba kresťanského učenia a spôsobu života, určuje a podmieňuje aj ich obsah. Apológie boli v istom zmysle akousi pred-katechézou, pretože pripravovali pôdu na prijatie a prehĺbenie kresťanských právd v ich kontraste s pohanským či židovským spoločensko-kultúrnym prostredím.
Vyvracajúc pohanské, či židovské náboženské, ale aj spoločenské názory a tendencie, apológie dokazovali spásny Boží zásah do ľudských dejín, osobitný plán spásy, teda tú ekonómiu milosti, ktorá sa uskutočnila vo vtelenom Božom Slove, poukazujúc tak na vykupiteľské dielo Krista.
Súčasne boli povzbudením k nasledovaniu kresťanských cností a k definitívnemu stotožneniu sa s kresťanskými náboženskými pravdami a životným štýlom.
Medzi patristickou literatúrou, ako jej ďalší, takpovediac záverečný vývinový stupeň, majú svoje osobitné miesto spisy asketického charakteru, ktoré sú akoby pokračovaním diel katechetických, či apologetických. Smerujú k prehĺbeniu poznaných právd a ich „vstrebaniu“ do každodenného duchovného života kresťana.
Tieto spisy sú teda akoby zavŕšením procesu kresťanskej formácie, ktorá prechádza cez spoznanie právd viery, ich zdôvodnenie, či obhájenie až k ich prijatiu do osobného života.
Ikonostas: spojenie medzi nebom a zemou
Keď západný kresťan zavíta do chrámu byzantskej tradície, jeho zvedavému oku neunikne ikonostas, drevená stena s tromi dverami zdobená ikonami, ktorá z teologického hľadiska viac odhaľuje, než ukrýva. Ikonostas sa štandardne považuje za východné kresťanské špecifikum.
Málokto si uvedomuje, že similárne architektonické štruktúry boli pred Tridentským koncilom bežnou súčasťou interiéru kostolov v sfére vplyvu Christianitas Latina. Na niektorých miestach, napríklad v anglikánstve, pretrvali dodnes. O aké architektonické formy vlastne ide a čím sa líšia od svojich byzantských „bratov“? Existuje čosi ako latinský „ikonostas“?
Interiér Hagie Sofie v Istanbule.
Latinský jazyk pozná termíny fanum a profanum. Fanum je sakrálny priestor, svätyňa. Profanum je to, čo žije za touto hranicou (odtiaľ do moderných jazykov preniklo adjektívum profánny, synonymum všetkého svetského).
Raní kresťania mali obrovskú úctu k mystériu oltára a uvedomovali si, že oltár nie je obyčajný stôl, ale Boží trón, preto je súčasťou fanum. Naše pátranie sa preto začína v ranokresťanských bazilikách 4. a 5. storočia.
Z archeologických pamiatok vieme, že oltárna časť (presbytérium, východný chór, apsida) bola od chrámovej lode oddelená viditeľnou hranicou. Architektúra bola a je vierou vpísanou do kameňa a hmoty. Mysterium fidei a starodávny princíp disciplina arcani (poriadok utajovania, ochrana posvätnosti a vážnosti obradu pred zrakom nezasvätených) sa v architektonickej skúsenosti raných kresťanov prejavovali budovaním bohato dekorovaných oltárnych prepážok, v taliančine známych napríklad pod označením recinto presbiterale.
Tieto štruktúry mali dvojakú podobu: existovali ako pluteum alebo ako pergula, ktorú byzantský Východ poznal pod gréckym názvom τέμπλον (v transliterácii do latinky je zaužívaný tvar templon).
Pluteum: kamenná hranica medzi priestormi
Pluteum (niekde sa namiesto latinského neutra stretávame s maskulínom pluteus) bola nízka, asi metrová (aliquando plus, aliquando minus) priečka tvorená rektangulárnymi kamennými platňami. Laik by ju nazval múrikom alebo ohradou. Pluteum bývalo dekorované reliéfmi, ornamentami či florálnymi motívmi.
Funkciou plutea bolo oddeľovať rôzne sektory interiéru. V ranokresťanskom umení sa pluteum uplatňovalo vo funkcii oltárnej priečky či ako delimitácia priestoru pre chrámových spevákov (schola cantorum).
Oltárna priehrada (pluteum) v bazilike 4. storočia.
Z antických čias môžeme obdivovať plutei (po grécky anaglypha) z 2. storočia po Kristovi nesúce mená cisárov Trajána a Hadriána, ktoré boli objavené v roku 1872 a pravdepodobne ohradzovali priestor verejnej rečníckej tribúny (rostrum) na rímskom Fóre.
Ak si v slovníku nalistujeme rostrum, dozvieme sa, že pomenúva vtáčí zobák aj zobák lode. Chrám je loď plaviaca sa do nebeského prístavu. Každá loď má svojho kormidelníka. V prípade chrámu je kapitánom kňaz stojaci pri kormidle - Pánovom oltári.
Pergula (Templon): Predchodca ikonostasu
Druhým typom archaickej oltárnej bariéry je pergula, po grécky templon. Grécke slovo templon znamená chrám, v latinčine sa ujalo v tvare templum. Grécky templon alebo latinská pergula je prakticky nízke pluteum obohatené o stĺpovú konštrukciu zakončenú architrávom (epistylium).
Séria stĺpov alebo pilastrov bola vlastne optickým predĺžením plutea. Zo stĺpov často viseli votívne olejové lampy (lampady). Priestor medzi stĺpmi (intercolumnium, medzistĺpie) zahaľovali bohato zdobené luxusné tkaniny (vela, singulár velum).
Oltárna prepážka s pergulou, v helenofónnych (gréckojazyčných) oblastiach sa jej hovorilo templon.
Vo vyvýšení plutea hrali okrem estetických a teologických aspektov (dôraz na kontinuitu s veterotestamentárnou najsvätejšou svätyňou v Jeruzaleme sancta sanctorum) svoju úlohu aj praktické dôvody. V stredoveku ľudia (prevažne nobilita) prichádzali do chrámov aj so svojimi koňmi. Vysoký templon mal zabezpečiť ochranu oltára a jeho nedotknuteľnosť.
Z templonu (v latinskom milieu z perguly) sa po víťazstve ikonodulov nad protivníkmi uctievania obrazov vyvinuli prvé ikonostasy. Do intercolumnia (priestoru medzi stĺpmi) sa začali vkladať ikony.
S primordiálnymi typmi ikonostasov, ktoré vznikli obohatením perguly o ikony, sa stretávame v stredovekých balkánskych chrámoch a monastieroch, napríklad v gréckom Hosios Lukas.
Katholikon (hlavný chrám) monastiera prepodobného Lukáša (Hosios Loukas) má starobylý templon.
Latinský svet neprešiel traumou ikonoklazmu, preto nemal tendenciu zdobiť svoje perguly drevenými či mozaikovými ikonami. Dôraz sa kládol na dôstojnú dekoratívnosť. Na západných pergulách sa z toho dôvodu začali postupne objavovať početné reliéfy a sochy.
Aj bývalá svätopeterská bazilika v Ríme, nesúca pečať imperátora Konštantína Veľkého, mala vlastnú pergulu. Dominovali jej točené stĺpy inšpirované Jeruzalemským chrámom. Špirálovité stĺpy zdobia súčasný baldachýn nad pápežským oltárom v spektakulárnej Berniniho barokovej feérii, ktorá nahradila pôvodnú konštantínovskú stavbu.
V komparatívnych štúdiách však nie je vhodné aplikovať pojem ikonostas na každú oltárnu prepážku, najmä ak si uvedomíme, že v západnej kultúre nebolo všeobecným zvykom umiestňovať na oltárne steny ikony s byzantskou štýlotvornou aurou.
Na druhej strane, vyňať z teológie obrazu detailne vypracované reliéfy a decentne umiestnené sochy nie je správne. Do tvárí mnohých románskych sôch je vpísaná vážnosť a dynamická statickosť ikony.
Medzi latinskými a gréckymi „ikonostasmi“ (požičajme si na chvíľu tento termín) však existovali signifikantné rozdiely. V čom spočívali?
Príklad jednoduchej starolatinskej perguly bez reliéfov a závesov. Interiér takzvaného Longobardského kostolíka (Tempietto Longobardo) v Cividale del Friuli.
Tvar latinskej perguly nebol prísne kodifikovaný. Medzi exempláre pergúl, ktoré sa nám zachovali do dnešných dní prevažne na území Talianska, nenájdeme dva identické typy.
Na juh talianskej čižmy (Magna Grecia) a na Benátsko vždy svietili liturgické lúče byzantského slnka.
Chrám Nanebovstúpenia Bohorodičky na benátskom ostrove Torcello. Príklad perguly s goticko-byzantskou ikonografiou. V tomto prípade skutočne môžeme hovoriť o latinskom type ikonostasu v zmysle obrazovej oltárnej steny.
Dôležitým rozdielom oproti východnému ikonostasu je absencia trojdverovej dispozície. „Latinské ikonostasy“ majú iba jeden centrálny vchod (kráľovské dvere).
Vo východorímskom impériu bolo zvykom, že cisár, Bohom pomazaná osoba, mal privilégium prechádzať týmito dverami do svätyne a prijímať sviatostného Krista spolu s klérom.
Troje dvier na ikonostasoch byzantského obradu nepriamo súvisia s trojdverovým riešením antického divadla.
Byzancia sa na pohanské kultúrne dedičstvo (vrátane divadla) dívala kriticky, jej cieľom však nebolo odstrihnúť sa od vlastných koreňov. Zalievať tieto korene znamená dať im správnu výživu, aby z nich vyrástli stromy rodiace zdravé plody.
Kostolík sv. Leva Veľkého (Capena, Rím, Lazio) s balustrádovou pergulou a víťazným oblúkom nad centrálnym vchodom. Slovanský Východ ho nazval cárskymi dverami.
Schizma z roku 1054 žiaľ obmedzila prúdenie životodarného vzduchu medzi západnými a východnými kresťanskými pľúcami. Výhybka menom schizma rozdelila smer oboch koľají tradície, čo sa prejavilo aj v architektonickom riešení oltárnych stien.
Slavia orthodoxa sa vybrala cestou navyšovania ikonostasu (pôvodne templonu s ikonami) o ďalšie pásma smerom k teologicky dokonale prepracovanej koncepcii päťradového ikonostasu.
Na Západe 12. a 13. storočia kraľovala gotika. Gotické umenie dalo paleokresťanským pergulám novú funkciu. Akú? Čo je to lektórium a prečo oltárne prepážky zmizli z latinských kostolov?
Reflexie nad krátkymi výrokmi a poučeniami svätého Theodorosa Veľkého Asketika, ktoré nachádzam vo Filokalii pod názvom „100 duchovných textov“. Zaznamenaná duchovná skúsenosť svätého Theodorosa neponúka systematické učenie o duchovnom živote. Napriek tomu je zdrojom inšpirácie a poznania mnohých jeho zákonitostí.
Vysvetlenie ikonostasu (obrazovky s ikonami)
tags: #chram #v #byzantskej #tradicii #kniha