Zabudnite na sladké vianočné filmy - horor Čierne Vianoce prináša napätie, aké ste ešte nezažili. Moderný remake kultového diela zo 70. rokov spája temnú atmosféru zimných sviatkov s aktuálnymi spoločenskými témami.
Čierne Vianoce je remake kultového hororu zo 70. rokov, no tentoraz s posolstvom, ktoré má presah aj do dnešnej doby. Film nás zavedie do ženského univerzitného spolku, kde sa študentky pripravujú na sviatky, kým ich pokojnú atmosféru nenaruší séria brutálnych vrážd.
Ak vás klasické horory často nechávajú premýšľať nad tým, prečo obete radšej neutečú alebo sa nespoja proti zlu, tento film vás príjemne prekvapí. Čierne Vianoce nie sú len o desivých momentoch a strašení. Film vás možno prinúti zamyslieť sa nad tým, aké dôležité je postaviť sa za seba a za druhých, aj keď to nie je ľahké.
Poklidné univerzitné mestečko Bedford sa ako každý rok pripravuje na Vianoce. Žiadna zo študentiek na dievčenskej koleji netuší, že sa do ich súkromia vkradol démonický cudzinec. Všetko začína obscénnymi telefonátmi, avšak brzy nastávajú teror a hrôza, nešetřící žiadnu z dievčat. Ich osud sa ocitá v rukách psychopata...
Príbeh plný napätia a zvratov
Študentka Riley (Imogen Poots) je po zľahka traumatickom zážitku zo stretnutia s opačným pohlavím vysadená na všetkých chlapov. Jej spolubývajúce na internáte ju v tom mohutne podporujú, veď od čoho iného sú tu kamarátky ? Všetky sa tešia, ako si užijú vianočné sviatky v prázdnom vysokoškolskom internáte, z ktorého väčšina študentov odišla tráviť sviatky so svojimi rodinami.
Dokonalú idylu plnú snehu a blikajúcich svetiel naruší séria textových správ, ktoré im začnú chodiť na mobily. Následne jedna z nich zmizne a ďalšiu zavraždí maskovaný útočník. Než si Reily a ostatné dievčatá uvedomia, že im všetkým ide o život, stratia akúkoľvek nádej na únik. Majú len dve možnosti - pasívne čakať, až si smrť príde aj pre ne, alebo sa postaviť na odpor.
Pár obyvateliek internátu, ktorým sa z nejakých dôvodov nepodarilo odísť na sviatky za svojimi rodinami, bolo v ňom konfrontované s tajomným vrahom, ktorý ich prenasledoval, obťažoval svojimi obscénnymi telefonátmi, prípadne im siahol na život dosť svojráznym spôsobom.
Film sa podobne ako jeho halloweensky príbuzný v prvom rade pokúšal prerozprávať príbeh, desiť v náznakoch tak, aby bola do hry čo najviac zapojená divácka predstavivosť a sem-tam dodať tiež značnú dávku poriadne čierneho humoru na odľahčenie. Pri tom tvorcovia nenápadne definovali tradičné žánrové prvky filmového slasheru, ktoré v 80. rokoch do omrzenia recyklovali iné divácky populárnejšie hororové série.
A tak sa (vo filme nikdy neukázaný) vrah skrýval niekde na povale ako akási zlá verzia Santa Clausa, snažiaca sa dostať komínom dnu do domu, s úmyslom zanechať poslúchajúcim deťom pod stromčekom darčeky. Namiesto toho jeho bohato naplnené vrece, vrah zamenil za vrece igelitové, slúžiace mu nejeden krát ako vražedný nástroj. Pretože ako vravela pani domáca, dievčatá sú to síce slušné, len občas by „vyliezli aj na šikmú vežu v Pise, ak by niekde v blízkosti stála“.
Black Christmas
Feministický podtón a kritika žánru
Hoci ženské hrdinky v podstate v žánri hororu, prípadne v jeho slasherovom podžánri ako postavy dominujú, žáner tak od svojich počiatkov robil predovšetkým pre oslovenie mužského publika. Protagonistky boli vykresľované väčšinou ako „sivé myši“ vedľa povinne odstrániteľných postáv so zvýraznenou charakterovou črtou zvodnej femme fatale, siláka, intelektuála a komickej figúrky, z ktorých smrti sa nutne potrebovali poučiť a prebrať tak spomínané vlastnosti. Inak by nikdy neporazili svojho protikladného - a teda prevažne mužského protivníka. Ženskí antagonisti boli skôr vzácnosťou zobrazenou často buď ako variácia na archetyp pohlcujúcej matky, či priame „zosobnenie“ Smrti.
Režisérka Sophia Takal však štandardný príbehový vzorec ozvláštňuje o výrazný feministický podtext. Tým tiež vyjadruje dosť nemilosrdnú kritiku žánru a tak trochu aj jeho skalného fanúšika. Film sa síce svojím remeselným stvárnením napätých a násilných scén veľmi nelíši od toho, čo je možné v súčasnosti vidieť v iných jemu podobných, príbeh sa však zaoberá oveľa vážnejšími témami, než v žánri býva zvykom.
V kontexte s tým sa kameramanom Markom Schwartzbardom nasnímané, hudbou Brookea a Willa Blairovcov dotvorené, štandardne realizované slasherové prvky stávajú dosť nepríjemnými. Pričom akákoľvek snaha o zámerné odľahčenie je ignorovaná. Skoro sa zdá, akoby sa tvorcovia pokúšali v divákovi vyvolať vyčítavú otázku: Toto ťa naozaj baví?
Spočiatku sa môže zdať, že film je cieleným útokom na mužov. Bez predsudkov ale nachádza aj medzi nimi sympatické postavy, rovnako tak negatívne charakterové črty, či zradné postoje u postáv ženských. Jeden hlasno vyjadrený názor je konfrontovaný tiež s protinázorom a film pár krát vykročí premýšľavejším smerom. Nie vždy sa však cesta hororu v obhajovaní dobrej myšlienky ukáže byť tou správnou voľbou.
Psychologický pohľad na hlavnú postavu je v podstate srdcom celého filmu, aj vďaka pôsobivému hereckému výkonu Imogen Poots. Iné ženské postavy však akoby uviazli v bežnom stvárnení hororovej typológie a viac-menej medzi sebou splývajú, podobným spôsobom ako protikladné mužské postavy.
Žáner presahujúca a stále živá téma môže tak byť v bežných hororových scénach zbytočne obmedzovaná vo svojom výraze a neúmyselne zjednodušená. Film na jednej strane oslavuje #MeToo a odvahu najmä k ženskému sebavyjadreniu, či snahu spojením viacerých obetí docieliť spravodlivosť.
Konštatuje ale tiež aj kritický názor, že kampaň sa môže javiť občas až príliš štvavá. Vo vzduchu tiež visí varovný prst a otázka, kde je tá pomyselná hranica, za ktorou sa vyjadrenie obvinenia môže nechtiac obrátiť voči tomu, kto ho hlása?
Pokiaľ bola Riley sama pri svojom pokuse o spravodlivosť, všetko sa obrátilo proti nej a zostala bezmocná. V spolupráci so spolužiačkami, ktoré sa jej rozhodli z vlastnej iniciatívy pomôcť, dostala možnosť sa svojmu cieľu priblížiť. V tomto prípade film vníma podobné priateľské zomknutie pozitívne. Keď sa však okolo útočníka vytvorí oponujúce internátne bratstvo, miera zodpovednosti za akýkoľvek násilný čin, morálne princípy samé sa rozplynú.
Čierne Vianoce (Black Christmas), USA, 2019
- Dĺžka: 98 minút
- Réžia: Sophia Takal
- Scenár: Sopnia Takal, April Wolfe
- Kamera: Mark Schwartzbard
- Strih: Jeff Betancourt
- Hrajú: Imogen Poots, Cary Elwes, Lily Donoghue, Brittany O´Grady, Aleyse Shannon, Lucy Currey, Mafeleine Adams, Ben Black, Simon Mead, Caleb Eberhardt a ďalší
- Distribäcia CinemArt SK
- Premiéra v SR: 12.
Film Čierne Vianoce je remakom hororu Boba Clarka z roku 1974.
Pôvodný film z roku 1974
Jedna z obyvateliek internátu Margot Kidder (neskôr známa ako Lois Lane zo supermanovských dobrodružstiev s Christopherom Reeveom) je pre diváka vďačne komicky takmer v každej scéne s pohárikom alkoholu, či rovno fľaškou v rukách.
Napriek tomu, že od filmu John Carpenter vo svojom Halloweene pár formálnych postupov odpozoroval, zostali Čierne Vianoce z hľadiska popularity tak trochu v jeho tieni, aby sa divácky záujem o ne objavil až neskôr s televíznymi reprízami v 80. rokoch. Zostávajú dodnes akýmsi filmovým „spáčom“, ktorý ešte len čaká na znovuobjavenie.
V roku 2006 síce vznikol zbytočne násilný, nevydarený remake nesúci s originálom len pár vzácnych podobností, najnovšie stvárnenie je podstatne vernejšie pôvodnému filmovému predobrazu. Určitú mieru nekorektnosti v charakterizácií postáv a stvárnení humoru, ktorá v 70. Čierne Vianoce opäť nachádzajú svoje postavy na internáte, pričom divácke sympatie si má získať prevažne ženská časť osadenstva s pár mužskými výnimkami.
Scenár Sophie Takal a April Wolfe divákovi predstaví krehkú hlavnú protagonistku Riley (Imogen Poots) a v náznakoch postupne dokresľuje snahu vyrovnať sa s traumatickým zážitkom, ktorý ju postretol pred tromi rokmi. Znásilnenie prezidentom študentského spolku Brianom (Ryan McIntyre), hoci od tej doby oficiálne riešené, zostalo nepotrestané.
Ako konzervatívna pedagogický časť, tak mužskí spolužiaci pozerajú na ňu buď, ako na obeť, ktorá si za to, čo sa jej stalo môže sama alebo ako na niekoho, kto obvinil zo sexuálneho zločinu nevinného a svoje obvinenie nedokázal dostatočne doložiť dôkazmi. Oficiálne odstránenie busty zakladateľa univerzity, protest proti nedostatočne rasovo a pohlavne diferencovanom výbere autorov na hodinách literatúry, či petícia za odvolanie misogýnneho profesora Glesona (Cary Elwes), tak na seba nenechajú dlho čakať.
Jedna zo spolužiačok je (podľa vzoru originálu z roku 1974) nezvestnou a dievčatám začnú cez sociálne siete chodiť správy od niekoho tajomného, skrývajúceho sa za identitu dávno zosnulého zakladateľa univerzity. Akýkoľvek pokus zo strany protagonistky riešiť vzniknutú situáciu s ochrankou kampusu ju vystaví nedôvere. Reálna situácia už sama o sebe vygraduje v príbehu určitú mieru paranoje a napätého očakávania, nehovoriac už o tom, ako bezmocne sa Riley cíti po vlastnom traumatickom zážitku.
Film je príbehom Billyho, malého chlapca so žltou pokožkou, ktorého pre to matka nenávidela a zároveň ho sexuálne zneužívala. Z nenávisti zabila jeho otca a začala žiť s milencom, ktorý nebol až taký schopný ako sa zo začiatku zdal. Matka si teda našla nového - vlastného syna, ktorému porodila dcéru. Všetku svoju lásku, akej bola vo svojej úbohej násilníckej duši schopná vyprodukovať nasmerovala na svoju dcéru. Billy dlhé roky trpel jej nezáujmom až ju nakoniec spolu s milencom brutálne zavraždil.
Všetko sa to udialo pred rokmi v dome, v ktorom dnes oslavuje Vianoce skupina kamarátok. Slušne znudené dievčatá sa začnú preberať k životu vo chvíli, keď ich niekto začne obťažovať výhražnými telefonátmi a navyše jedna z nich bez stopy zmizne. A to je iba začiatok obrovskej krvavej hrôzy, ktorá ich dnes večer čaká....
Premiéra: 25.12.
Premiéra SK: 20.12.