Cirkev a škandál sexuálneho zneužívania

V dňoch 21. - 24. februára 2019 sa na pozvanie pápeža Františka vo Vatikáne stretli predsedovia všetkých biskupských konferencií sveta, aby sa spoločne zamýšľali nad krízou viery a Cirkvi, ktorá sa prejavuje vo svete v dôsledku šírenia otrasných správ o sexuálnom zneužívaní páchanom klerikmi na maloletých. Rozsah a závažnosť správ o týchto prípadoch hlboko otriasli kňazmi i laikmi a u nemálo z nich spôsobili pochybnosti o dôvere v Cirkev ako takú. Keďže som v čase verejného vzplanutia krízy a počas jej postupného vývoja sám pôsobil v zodpovednom postavení pastiera Cirkvi, musel som si položiť otázku - hoci už viac ako emeritný pápež nemám nijakú priamu zodpovednosť - ako by som mohol na základe retrospektívneho pohľadu prispieť k znovuoživeniu dôvery v Cirkev. A tak som v čase medzi ohlásením stretnutia predsedov biskupských konferencií a jeho skutočným začiatkom spísal niekoľko poznámok, ktorými chcem - s úmyslom pomôcť Cirkvi v týchto ťažkých časoch - ponúknuť isté perspektívy ako ďalej.

Môj príspevok je rozdelený do troch častí. V prvej časti som sa pokúsil veľmi stručne predstaviť všeobecný spoločenský kontext problému, bez ktorého by sa mu nedalo porozumieť. Snažím sa ukázať, že v 60-tych rokoch sa objavil dovtedy nevídaný proces takých rozmerov, aké nemajú v dejinách páru. A napokon v tretej časti predstavím niekoľko pohľadov na možnú odpoveď zo strany Cirkvi.

Spoločenský kontext problému

1. Celý proces sa začal štátom nariadeným a podporovaným uvádzaním detí a mládeže do podstaty sexuality. V Nemecku dala vtedy ministerka zdravotníctva Käte Strobelová urobiť s cieľom sexuálnej osvety film, v ktorom sa predvádzalo všetko, čo sa dovtedy nemohlo verejne ukazovať, vrátane pohlavného styku. Podobné dôsledky mal aj tzv. „sexkufor“, ktorého vydanie zaistila rakúska vláda. Filmy so sexuálnym a pornografickým obsahom sa stali realitou až do tej miery, že boli premietané aj v staničných kinách. Ešte si spomínam, ako som v istý deň cestou do Regensburgu videl pred veľkým kinom stáť a čakať množstvo ľudí, aké som dovtedy videl iba v čase vojny, keď sme očakávali nejaký mimoriadny prídel. Medzi slobodami, ktoré chcela vydobyť revolúcia v 1968, bola aj úplná sexuálna sloboda, ktorá by nemusela rešpektovať nijaké normy. Násilné sklony, ktoré poznačili tie roky boli s týmto duchovným rozvratom úzko spojené. V skutočnosti sa v lietadlách už viac nesmelo premietať filmy so sexuálnym obsahom, pretože v malej spoločnosti pasažierov to strhávalo k násiliu.

K charakteristickej črte revolúcie roku 1968 patril aj fakt, že pedofília bola posúdená ako dovolená a primeraná. Najmä pre mladých ľudí v Cirkvi, no nielen pre nich, to bola po mnohých stránkach veľmi ťažká doba. Stále som sa pýtal, ako sa v tejto situácii môžu mladí muži rozhodnúť pre kňazstvo a prijať ho do všetkých dôsledkov.

2. Nezávisle od tohto vývoja sa v rovnakom období prejavil rozvrat katolíckej morálnej teológie, ktorý spôsobil, že Cirkev sa stala voči týmto procesom v spoločnosti bezbrannou. Pokúsim sa veľmi stručne načrtnúť tento vývoj. Až do Druhého vatikánskeho koncilu bola katolícka morálna teológia široko založená na prirodzenom práve, pokým Sväté písmo sa chápalo ako jeho pozadie alebo podpora. V koncilom zápase o nové chápanie Zjavenia bol prirodzeno-právny základ temer úplne opustený a požadovala sa morálna teológia úplne založená na Biblii. Spomínam si tiež ako jezuitská fakulta vo Frankfurte pripravila veľmi kvalifikovaného pátra (Bruna Schüllera), ktorý mal vypracovať morálku plne založenú na Svätom písme. Táto pekná dizertácia pátra Schüllera bola prvým krokom k vypracovaniu morálky založenej na Svätom písme.

Páter Schüller bol potom poslaný do USA na ďalšie štúdiá a vrátil sa s poznaním, že nie je možné systematicky vypracovať morálku len na základe Biblie. Napokon sa široko presadila téza, podľa ktorej sú pre morálku určujúce ciele ľudského konania. Staré úslovie „cieľ svätí prostriedky“ síce nebolo v takejto drsnej podobe potvrdené, no predsa sa myšlienka, ktorú vyjadruje, stala určujúcou. A tak už viac nemohlo existovať niečo absolútne dobré a vôbec nie niečo vždy zlé, ale len relatívne hodnotenia.

Koncom 80-tych a v 90-tych rokoch nadobudla kríza základov a prezentovania katolíckej morálky dramatickú podobu. Dňa 5. januára 1989 bolo uverejnené „Kolínske vyhlásenie“, ktoré podpísalo 15 profesorov katolíckej teológie a týkalo sa rôznych kritických bodov vo vzťahu medzi biskupským magistériom a úlohou teológie. Tento text, ktorý na začiatku neprekračoval zvyčajnú úroveň protestu, sa veľmi rýchlo zmenil na hlas pozdvihnutý proti magistériu Cirkvi, ktorý dobre viditeľným a počuteľným spôsobom zhromaždil celý potenciál opozície, povstávajúcej po celom svete proti očakávaným textom magistéria Jána Pavla II. (porov. D.

Pápež Ján Pavol II., ktorý veľmi dobre poznal situáciu v morálnej teológii a pozorne ju sledoval, nariadil, aby sa začalo pracovať na encyklike, ktorá by dokázala dať tieto veci do poriadku. Bola publikovaná pod názvom Veritatis splendor 6. augusta 1993 a vyvolala vášnivé reakcie zo strany morálnych teológov. Nemôžem zabudnúť na to, ako vedúci predstaviteľ morálnej teológie v Nemecku Franz Böckle, ktorý sa po odchode do dôchodku vrátil do svojej vlasti, do Švajčiarska, s ohľadom na rozhodnutia, ktoré by mohla priniesť encyklika Veritatis splendor, vyhlásil, že ak by encyklika rozhodla, že existujú skutky, ktoré sú vždy a za každých okolnosti považované za zlé, pozdvihne proti tomu z celej sily svoj hlas. Dobrý Boh ho uchránil od uskutočnenia jeho úmyslu; Böckle zomrel 8. júla 1991. Encyklika bola publikovaná 6. augusta 1993 a skutočne obsahovala tvrdenia, že existujú skutky, ktoré sa nikdy nemôžu stať dobrými. Pápež si bol v danej chvíli plne vedomý závažnosti tohto rozhodnutia, a práve preto túto časť svojho textu konzultoval ešte raz s prednými odborníkmi, ktorí sa priamo nepodieľali na redakcii encykliky. Nemohlo a nesmelo byť nijakej pochybnosti o tom, že morálka založená na princípe porovnávania dobier musí rešpektovať definitívne hranice. Existujú dobrá, s ktorými nemožno ľubovoľne nakladať. Existujú hodnoty, ktoré nikdy nie je dovolené obetovať v mene ešte vyššej hodnoty a ktoré stoja aj nad zachovaním fyzického života. Boh je viac aj ako fyzické prežitie. Život, ktorý by bol vykúpený za cenu zapretia Boha, život založený na definitívnom klamstve, je „neživotom“. Mučeníctvo je základnou kategóriou kresťanského života.

V morálnej teológii sa medzičasom stala naliehavou ďalšia otázka: rozšírilo sa tvrdenie, že magistérium Cirkvi má definitívnu kompetenciu len v otázkach viery („neomylnosť“), pokým otázky morálky nemôžu byť predmetom neomylných rozhodnutí cirkevného magistéria. V tejto téze je zaiste niečo pravdy, čo si zasluhuje ďalšiu diskusiu a hlbšie skúmanie. Avšak existuje isté morálne minimum, ktoré je neoddeliteľne spojené so základným rozhodnutím viery a ktoré treba brániť, ak nechceme vieru zredukovať len na teóriu, ale uznávať jej požiadavky vzhľadom na konkrétny život. Z toho všetkého je zjavné, ako radikálne bola spochybnená autorita Cirkvi na poli morálky. Nezávisle od tejto otázky sa v širokých kruhoch morálnej teológie rozvíjala téza, že Cirkev nemá a ani nemôže mať vlastnú morálku. Poukazovalo sa na to, že všetky morálne tvrdenia majú svoje ekvivalenty aj v iných náboženstvách a že teda nemôže existovať kresťanské proprium (niečo kresťanstvu vlastné). No na otázku ohľadom propria biblickej morálky, nemožno odpovedať tvrdením, že pre každú jednotlivú vetu možno nájsť ekvivalent niekde v iných náboženstvách. Ide totiž o celok biblickej morálky, ktorý je ako taký nový a odlišný vzhľadom na jednotlivé časti. Osobitosť morálneho učenia Svätého písma spočíva v konečnom dôsledku v jeho zakotvení v Božom obraze, vo viere v jediného Boha, ktorý sa zjavil v Ježišovi Kristovi a ktorý žil ako človek. Desatoro je aplikáciou biblickej viery v Boha na ľudský život. Boží obraz a morálka idú spolu ruka v ruke a tak vytvárajú niečo, čo je špecificky nové v postoji kresťana k svetu a k ľudskému životu. Napokon kresťanstvo už od počiatkov bolo opisované slovom hodòs. Viera je cestou, spôsobom života. V prvotnej Cirkvi bol vzhľadom na čoraz nemorálnejšiu kultúru zriadený katechumenát ako životný priestor, v ktorom sa osvojoval špecifický a nový spôsob kresťanského života a ktorý bol zároveň chránený voči vtedajšiemu všeobecne rozšírenému životnému štýlu.

Dôsledky pre kňazov a formáciu

1. Proces rozkladu kresťanského chápania morálky, ktorý sa pripravoval už dávno a ktorý stále prebieha, zažil v 60-tych rokoch, ako som sa pokúsil ukázať, takú radikálnosť, ako nikdy dovtedy. Tento rozklad doktrinálnej autority Cirkvi v oblasti morálky sa musel nutne odraziť aj v rozličných oblastiach života Cirkvi. V rámci stretnutia predsedov biskupských konferencií celého sveta s pápežom Františkom nás zaujímala predovšetkým otázka života kňazov a tiež život v seminároch. V rôznych kňazských seminároch sa vytvárali homosexuálne kluby, ktoré fungovali viac či menej otvorene a ktoré jasne menili atmosféru v seminároch. V jednom juhonemeckom seminári žili spolu kandidáti na kňazstvo a kandidáti na laický úrad pastoračného referenta. Počas spoločného stolovania boli seminaristi spolu so ženatými pastoračnými referentmi, z ktorých niektorí boli s manželkou a dieťaťom, ďalších sprevádzali ich priateľky. Atmosféra v seminári nenapomáhala kňazskú formáciu. Svätá stolica vedela o týchto problémoch, hoci nebola informovaná do detailov. Pretože po Druhom vatikánskom koncile sa zmenili kritériá na výber a menovanie biskupov, aj vzťah biskupov k ich seminárom bol veľmi odlišný.

Za kritérium menovania nových biskupov sa teraz považoval predovšetkým ich „prokoncilový postoj“, pričom pod týmto termínom sa rozumeli často rôzne veci. V mnohých častiach Cirkvi sa za koncilové zmýšľanie považoval kritický alebo negatívny postoj voči dovtedy platnej tradícii, ktorá mala byť teraz nahradená novým, radikálne otvoreným vzťahom so svetom. Biskup, ktorý bol predtým rektorom, ukazoval seminaristom pornografické filmy, pravdepodobne s úmyslom, aby sa stali odolnými voči správaniu protirečiacimu viere. Existovali jednotliví biskupi - a nielen v USA - ktorí odmietali katolícku tradíciu ako celok a snažili sa vo svojich diecézach rozvíjať istý druh novej, modernej „katolíckosti“. Možno má význam poukázať na skutočnosť, že v nemálo seminároch boli študenti, ktorí boli prichytení pri čítaní mojich kníh, posúdení ako nespôsobilí pre kňazstvo. Vizitácia, ktorá nasledovala, nepriniesla nijaké nové poznatky, pretože sa evidentne rôzne sily spojili, aby utajili reálnu situáciu. Bola nariadená druhá vizitácia, ktorá priniesla podstatne viac poznatkov, ale celkovo nemala napokon nijaké dôsledky. Predsa len sa situácia v seminároch v 70-tych rokoch vo všeobecnosti konsolidovala.

2. Problém pedofílie sa však, pokiaľ si pamätám, stal pálčivým až v druhej polovici 80-tych rokov. V USA sa už medzitým rozšíril a stal sa verejným problémom. Preto biskupi prosili Rím o pomoc, keďže kánonické právo, tak ako bolo uzákonené v novom kódexe, sa zdalo na prijatie potrebných opatrení nedostatočné. Rím a rímski právnici mali v prvom momente s touto požiadavkou problém; podľa ich názoru musí stačiť na očistenie a vyjasnenie dočasná suspenzácia z kňazského úradu. To však nemohli americkí biskupi prijať, pretože by kňazi ostávali v službe biskupa a boli by považovaní za osoby s ním priamo spojené. K tomu sa pripojil základný problém týkajúci sa koncepcie trestného práva. Teraz bol považovaný za „koncilový“ iba takzvaný garantizmus. To značí, že museli byť garantované predovšetkým práva obvinených, a to až do tej miery, že to fakticky vylúčilo dosiahnutie rozsudku.

Dovoľte mi v tomto momente krátky exkurz. Ohľadom rozsahu pedofílie mi prichádzajú na um Ježišove slová, keď povedal: „Kto by pohoršil jedného z týchto maličkých, čo veria vo mňa, bolo by lepšie, keby mu zavesili mlynský kameň na krk a hodili ho do mora“ (Mk 9, 42). V pôvodnom význame toto slovo nehovorí o sexuálnom zvádzaní detí. Termín „maličkí“ v Ježišovej reči označuje jednoduchých veriacich, ktorí by mohli byť otrasení vo svojej viere intelektuálnou pýchou tých, ktorí si namýšľajú, že sú múdri. Ježiš tu teda chráni dobro viery pod dôraznou hrozbou trestu pre tých, ktorí by mu škodili. Moderné používanie týchto slov nie je samo osebe nesprávne, ale nemožno zabúdať ani na ich pôvodný zmysel. Z neho je jasné, že je dôležité a potrebné garantovať nielen právo obvineného, ako tvrdil garantizmus. Rovnako dôležité sú totiž veľké dobrá ako viera. Správne vystavané kánonické právo, ktoré zodpovedá Ježišovmu posolstvu v jeho úplnosti, preto musí poskytovať dvojakú garanciu - právnu ochranu obvineného a právnu ochranu dobra, ktoré je ohrozené. Keď sa dnes predloží toto jasné stanovisko ohľadom právnej ochrany viery, vo všeobecnosti sa nestretne s nijakou odozvou. V bežnom právnom vedomí sa viera nejaví ako kategória dobra, ktoré treba chrániť.

Stručné poznámky ohľadom stavu kňazskej formácie v dobe, keď verejne prepukla spomínaná kríza, by som chcel teraz doplniť niekoľkými poznámkami o vývoji kánonického práva ohľadom tejto veci. Deliktmi spáchanými kňazmi sa ako takými zaoberá Kongregácia pre klerikov. Pretože v nej vtedy široko prevládal garantizmus, dohodli sme sa s pápežom Jánom Pavlom II. na tom, že bude vhodné udeliť kompetenciu nad týmito deliktmi Kongregácii pre náuku viery a to pod právnym označením delicta maiora contra fidem. Vďaka tejto prenesenej kompetencii bolo možné udeliť aj maximálny trest, teda prepustenie z klerického stavu, ktoré nebolo možné uložiť pod iným právnym označením tohto deliktu. Nešlo o akýsi trik, aby bolo možné udeliť maximálny trest, ale vyplývalo to zo závažnosti viery pre Cirkev. Je totiž dôležité si uvedomiť, že pri podobných vinách klerikov je v konečnom dôsledku poškodená viera: iba tam, kde viera už viac neurčuje konanie ľudí, sú takéto zločiny možné. Závažnosť trestu však predpokladá aj jasný dôkaz o spáchanom zločine: teda garantizmus ostáva stále v platnosti. Inými slovami: aby bolo možné legitímne udeliť maximálny trest, je potrebný skutočný trestný proces. To však veľmi zaťažilo diecézy, ako aj Svätú stolicu. A tak sme ustanovili istú minimálnu formu trestného procesu a ponechali sme otvorenú možnosť, aby sama Svätá stolica prevzala prípad tam, kde toho nie je diecéza alebo metropolia schopná. Každopádne musel byť proces preverený Kongregáciou pre náuku viery, aby boli garantované práva odsúdeného. Nakoniec sme na zhromaždení všetkých členov kongregácie (Feria IV) vytvorili odvolací súd, aby existovala aj možnosť odvolať sa proti trestnému procesu.

Možná odpoveď zo strany Cirkvi

Čo musíme urobiť? Musíme vari vytvoriť inú Cirkev, aby sme mohli veci napraviť? Nuž takýto experiment sa už udial a už aj stroskotal. Iba láska a poslušnosť nášmu Pánovi Ježišovi Kristovi nám môžu ukázať správnu cestu. Najskôr by som povedal, že ak chceme skutočne veľmi stručne zhrnúť obsah viery na základe Biblie, môžeme povedať: Pán začal s nami príbeh lásky a chce do neho zapojiť celé stvorenie. Protisila proti zlu, ktoré ohrozuje nás i celý svet, môže spočívať len v tom, že sa dáme na túto lásku. Ona je skutočnou protisilou proti zlu. Moc zla vzniká skrze naše odmietnutie lásky k Bohu. Vykúpený je ten, kto sa zverí Božej láske. Naše nevykúpené bytie sa zakladá na neschopnosti milovať Boha.

Pokúsme sa teraz trocha ďalej rozvinúť túto podstatnú náplň Božieho zjavenia. Potom môžeme povedať: Prvý základný dar, ktorý nám ponúka viera, spočíva v istote, že existuje Boh. Svet bez Boha môže byť len svetom bez zmyslu. V každom prípade to nemá nijaký duchovný dôvod. Je to nejako jednoducho tu a potom to nemá ani nejaký cieľ, ani nejaký zmysel. Potom neexistujú nijaké kritériá dobra alebo zla. Potom sa môže presadiť len to, čo je silnejšie než to ostatné. Potom je moc jediným princípom. Pravda neplatí, ona vlastne neexistuje. Že existuje Boh ako Stvoriteľ a kritérium všetkých vecí, je najskôr prapôvodnou požiadavkou.

Ale Boh, ktorý by sa vôbec nevyjadril, nedal spoznať, by zostal dohadom a tak by nemohol určovať podobu nášho života. Aby Boh bol aj skutočne Bohom vo vedomom stvorení, musíme očakávať, že sa v nejakej forme vyjadrí. A tak sa konečne veta „Boh je“ stane skutočne radostným posolstvom, pretože Boh je viac ako poznanie, pretože tvorí lásku a je láskou. Spoločnosť, v ktorej chýba Boh, spoločnosť, ktorá ho nepozná a zachádza s ním ako s neexistujúcim, je spoločnosťou, ktorá stráca svoju mieru. V našej prítomnosti bolo vynájdené heslo o smrti Boha. Boli sme uisťovaní, že keď Boh zomrie v spoločnosti, spoločnosť sa stane slobodnou. V skutočnosti smrť Boha v spoločnosti znamená aj koniec jej slobody, lebo zomrie zmysel, ktorý dáva orientáciu. Západná spoločnosť je spoločnosťou, v ktorej Boh absentuje vo verejnej sfére a už sa mu nenačúva. A preto je spoločnosťou, v ktorej sa stále viac vytráca rozmer ľudskosti. Tak je to s pedofíliou. Prednedávnom ako ešte úplne správne teoretizovaná sa pedofília šírila stále ďalej. A teraz spoznávame so zhrozením, že na našich deťoch a mladých sa dejú veci, ktoré ich ohrozujú zničením. „Boh je považovaný za stranícku záležitosť nejakej malej skupiny a nemôže už stáť ako kritérium pre spoločenstvo celkovo.

Štatistiky a Fakty

Konferencia biskupov Slovenska založila v roku 2018 komisiu pre ochranu maloletých. Tvrdila, že jej cieľom je, aby sa všetky prípady zneužívania pravdivo a spravodlivo vyriešili a zároveň, aby sa zabránilo ďalším.

Konferencia biskupov nedávno zverejnila štatistiku za roky 2018 až 2022. Bolo nahlásených 33 podnetov, z toho päť sa ukázalo ako nepravdivých. Dvanásť je otvorených a 16 je uzavretých. Podrobnejšiu štatistiku zverejnia vo výročnej správe na začiatku roka 2024.

Prehľad prípadov sexuálneho zneužívania v Cirkvi na Slovensku (2018-2022)

Katolícka cirkev v USA vyčlení vyše pol miliardy dolárov na odškodné pre obete sexuálneho násilia. Newyorský kardinál Timothy Dolan tento týždeň oznámil, že jeho arcidiecéza zhromažďuje 300 miliónov dolárov, ktoré chce použiť na odškodnenie obetí. Dolan uviedol, že arcidiecéza chce dosiahnuť dohodu s obeťami sexuálneho násilia v cirkevnom prostredí za použitia takzvaného celkového urovnania, pri ktorom proces odškodnenia riadi mediátor. Podľa agentúry AFP médiá už skôr uviedli, že arcidiecéza čelila žalobám zo strany zhruba 1300 ľudí. V pondelok súd schválil aj urovnanie medzi niekoľkými stovkami obetí sexuálneho násilia a arcidiecézou v New Orleans. Arcidiecéza by mala vyplatiť obetiam najmenej 230 miliónov dolárov. Odškodnému sa tamojší cirkevní predstavitelia dlhší čas bránili a arcidiecéza vyhlásila v roku 2020 insolvenciu.

tags: #cirkev #a #skandal #sexualneho #zneuzivania