Písmo sväté a Tradícia Cirkvi vidia v bytosti, ktorá zviedla Adama a Evu, padlého anjela, ktorý sa volá satan alebo diabol. Cirkev učí, že spočiatku to bol dobrý anjel, stvorený Bohom.
Pád anjelov
Písmo hovorí o hriechu týchto padlých anjelov. Ich „pád“ spočíva v slobodnej voľbe týchto stvorených duchov, ktorí zásadne a neodvolateľne odmietli Boha a jeho kráľovstvo. Ozvenu ich vzbury nachádzame v slovách, ktorými sa Pokušiteľ obracia na našich prarodičov: „Budete ako Boh“ (Gn 3, 5).
Anjelom nemôže byť ich hriech odpustený pre neodvolateľnú povahu ich voľby, a nie pre nedostatok nekonečného Božieho milosrdenstva.
Démoni sú padlí duchovia pod vedením satana. Satan je nazvaný kniežaťom alebo vodcom všetkých zlých duchov (Mt 9, 34; 12, 24, Mk 3, 22; Lk 11, 15). Démoni sa tiež volajú služobníkmi alebo vyslancami satana (Lk 4, 35; 9, 1.42; Jn 10, 21).
Sv. Augustín dodáva: „A tak zatiaľ čo jedna časť anjelov pod vplyvom bezbožnej pýchy opustila Boha a bola vyhnaná z výšok nebeského pobytu do temných hĺbok ovzdušia, čo nás obklopuje, zvyšok ostal pri Bohu v stave večného šťastia a svätosti.
Ako démoni v skutočnosti fungujú
Satanova moc a Božia Prozreteľnosť
Satanova moc však nie je nekonečná. On je iba tvor, ktorý je síce mocný, pretože je čistý duch, ale vždy je iba tvor: nemôže prekaziť budovanie Božieho kráľovstva. Hoci satan pôsobí vo svete z nenávisti voči Bohu a jeho kráľovstvu v Ježišovi Kristovi a hoci jeho pôsobenie zapríčiňuje každému človekovi i spoločnosti veľké škody duchovnej a nepriamo aj fyzickej povahy, toto pôsobenie dopúšťa Božia prozreteľnosť, ktorá mocne a láskavo riadi dejiny človeka a sveta.
To, že Boh dopúšťa diablovo pôsobenie, je veľké tajomstvo, ale my „vieme, že tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ (Rim 8, 28).
Pád človeka a prvotný hriech
Boh stvoril človeka na svoj obraz a urobil ho svojím priateľom. Človek ako duchovný tvor môže žiť v tomto priateľstve iba tak, že sa slobodne podriadi Bohu. Túto skutočnosť vyjadruje zákaz daný človekovi, že nesmie jesť zo stromu poznania dobra a zla: „lebo v deň, keď by si z neho jedol, istotne zomrieš“ (Gn 2, 17).
Strom „poznania dobra a zla“ (Gn 2, 17) symbolicky pripomína neprekročiteľnú hranicu, ktorú človek ako tvor má slobodne uznať a s dôverou rešpektovať. Človek pokúšaný diablom nechal vo svojom srdci vyhasnúť dôveru k svojmu Stvoriteľovi, zneužil svoju slobodu a neposlúchol Boží príkaz. V tom spočíval prvý hriech človeka. Odvtedy je každý hriech neposlušnosťou voči Bohu a nedostatkom dôvery v jeho dobrotu.
Týmto hriechom človek dáva prednosť sebe samému pred Bohom a tým pohŕda Bohom: zvolil si seba proti Bohu, proti požiadavkám svojho stavu ako stvorenia, a teda aj proti svojmu vlastnému dobru. Človek ustanovený v stave svätosti bol určený na to, aby ho Boh úplne „zbožstvil“ v sláve.
Písmo ukazuje tragické následky tejto prvej neposlušnosti. Adam a Eva okamžite strácajú milosť prvotnej svätosti.
Svätý Pavol potvrdzuje: „Neposlušnosťou jedného človeka sa mnohí [t. j. všetci] stali hriešnikmi“ (Rim 5, 19). „Ako skrze jedného človeka vstúpil do tohto sveta hriech a skrze hriech smrť, tak aj smrť prešla na všetkých ľudí, lebo všetci zhrešili…“ (Rim 5, 12).
Cirkev, nasledujúc svätého Pavla, vždy učila, že nesmiernu biedu, ktorá dolieha na ľudí, ich náklonnosť na zlé a ich podrobnosť smrti nemožno pochopiť bez ich spojitosti s Adamovým hriechom a so skutočnosťou, že Adam na nás preniesol hriech, ktorým postihnutí sa všetci rodíme a ktorý je „smrťou duše“.
Následky dedičného hriechu a všetkých osobných hriechov ľudí spôsobujú hriešny stav sveta ako celku, ktorý možno slovami svätého Jána označiť ako „hriech sveta“ (Jn 1, 29).
Táto tragická situácia sveta, ktorý „je celý v moci Zlého“ (1Jn 5, 19), robí zo života človeka boj: „Celými ľudskými dejinami sa tiahne tvrdý boj proti mocnostiam temnosti, ktorý sa začal hneď na počiatku sveta a potrvá, ako hovorí Pán, až do posledného dňa.
Boh človeka po jeho páde neopustil. Naopak, volá ho a tajomným spôsobom mu predpovedá víťazstvo nad zlom a pozdvihnutie z pádu. Príslušný úryvok Knihy Genezis bol nazvaný „protoevanjelium“, lebo je prvou zvesťou o Mesiášovi Vykupiteľovi, zvesťou o zápase medzi hadom a ženou a o konečnom víťazstve jedného z jej potomkov.
Kresťanská tradícia vidí v tomto úryvku zvesť o „novom Adamovi“, ktorý svojou poslušnosťou „až na smrť na kríži“ (Flp 2, 8) prehojne napráva Adamovu neposlušnosť. Ostatne, mnohí Otcovia a Učitelia Cirkvi vidia v žene zvestovanej v „protoevanjeliu“ Kristovu matku Máriu ako „novú Evu“.
Svätý Lev Veľký odpovedá: „Nevýslovnou Kristovou milosťou sme dostali väčšie dobrá, ako sme stratili diablovou závisťou.“ A svätý Tomáš Akvinský tvrdí: „Nič nebráni tomu, aby po hriechu bola ľudská prirodzenosť povznesená k niečomu vyššiemu. Boh totiž dopúšťa, aby sa stalo zlo, aby z neho vyvodil niečo lepšie.