Vzťah Cirkvi a štátu
Moc Cirkvi i štátu pochádza podľa katolíckej náuky od Boha. Moc štátu je zriadená od Boha ako pôvodcu prirodzeného poriadku, moc Cirkvi je od Boha ustanovená ako pôvodcu nadprirodzeného poriadku. Funkcia, ktorú konajú Cirkev a štát, má rozličnú podstatu, oba útvary majú svoj rôzny cieľ, rôzne prostriedky a tak aj rôzne výsledky svojej činnosti.V poslednom čase o správnom pomere Cirkvi a štátu prehovoril veľký pápež Lev XIII. v encyklikách „Diuturnum illud" zo dňa 29. júna 1881 a „Immortale Dei“ zo dňa 1. novembra 1885. V poslednej pápež Lev XIII. píše: „Tak teda Boh starostlivosť o pokolenie ľudské rozdelil medzi dve mocnosti, to jest medzi cirkevnú a svetskú, ustanoviac jednu nad vecami božskými, druhú nad ľudskými. Každá z nich je vo svojom obore suverénna. Každá má určité medze, v ktorých sa má udržovať a to medze, ktoré jej prirodzenosť a vlastný predmet vymeral.“
A o niečo ďalej píše: . „Preto je nevyhnutne potrebné, aby medzi oboma mocnosťami existoval usporiadaný zväzok, ktorý nie bez dôvodu sa prirovnáva spojeniu tela a duše u človeka. Aký však a aký veľký má byť tento zväzok, o tom nemožno súdiť ináč, než ako sme povedali, s ohľadom na prirodzenosť oboch a so zreteľom na vznešenosť a prednosť hodnôt. Presahovanie na cudzie pole kompetencie škodí obidvom, ale najviac tým osobám, o ktorých sa obidve spoločnosti majú starať - ľudom. Spor štátnej moci s cirkevnou je asi tiež jednou z najhlbších príčin vzniku reformácie, hlavne však jej ľahkého a rýchleho šírenia.
Naproti tomu katolícka cirkev vždy bdela na to, aby sa nedostala do závislosti na štáte, a nebola tak zbavená svojej pôvodnej organizácie a pôsobivosti. V pohanskej ríši rímskej, akonáhle zmizla mýlna mienka, že kresťanstvo je židovskou sektou, štát zaujal k Cirkvi stanovisko príkre odmietavé, nepriateľské.
Cisár Theodosius I.
Štvrté storočie znamená priaznivý obrat pre kresťanstvo v rímskej ríši. Za cisára Konštantína Veľkého (312-337) stalo sa kresťanstvo náboženstvom dovoleným, ba od r. 380 štátnym, pohanstvo náboženstvom zakázaným nariadením Theodosia Veľkého (379-395) z r. Medzi obojou vrchnosťou vyvinul sa postupne priateľský pomer. Z počiatku došlo ešte k reakcii, pohanstvo pokúsilo sa, najmä za cisára Juliána Apostatu (361-363), odstrániť kresťanské náboženstvo, ale bol to bezvýsledný pokus v agónii sa nachádzajúceho pohanstva. Kresťanské náboženstvo zachovalo si už trvalé svoje privilegované postavenie.
Vzostup moci pápežstva
Čím viac sa rozpadala rímska ríša, čím viac strácali jej cisári svoju moc a silu, tým viac vystupovala do popredia moc pápežova, aj ako vládára svetského. Zánikom západorímskej ríše vplyv pápežstva na Taliansko a západnú Európu vzrástol ešte viac. V rímskej ríši rýchle a dokonalé preniknutie kresťanského ducha hatila tá okolnosť, že Rimania boli národom vysokej kultúrnej vyspelosti, ktorý sa nerád a nesnadno lúčil so vžitými dávnymi predstavami a obyčajnú pohanskými.Keď však na rozvalenine rímskeho impéria začali sa tvoriť nové štáty Frankov, Gótov, Lombardov a Slovanov, otvorilo sa Cirkvi nové a mnohosľubné pole pôsobnosti. Cirkev stala sa v pravom slova smysle učiteľkou a vychovávateľkou týchto národov, a to nielen vo viere, ale aj v kultúre v najširšom význame. Sami nepriatelia katolíckej cirkvi musia uznať tento jej blahodarný vplyv na stredovekého človeka po každej stránke.
Kultúrny vplyv Cirkvi v stredoveku
T. G. Masaryk píše o stredovekej Cirkvi: „Vplyv stredovekej Cirkvi na ľudstvo bol veľmi prospešný. Mysle boly na dlhú dobu dokonale uspokojené, ľudia sa cítili šťastnými, lebo náboženstvo preduševňovalo všetky životné pomery, privyklo masy duchovnému vedeniu a poskytovalo vo svojom zvláštnom svetovom náhľade pevnú oporu pre všetky príhody a nehody stredovekého života. Lebo treba zvlášť podotknúť, že vtedajší život vzhľadom k pokrokom bol v každom ohľade veľmi ťažký. Ale i pri tom podarilo sa katolicizmu natoľko pretvoriť mravy a celý životný názor, že zhubná sebavražda vôbec nemohla vzniknúť . . . Jednotný svetový názor stredoveký poskytoval kľud a spokojnosť.“.
Svätý František z Assisi pred pápežom Honoriom III.
Univ. prot. Hobza charakterizuje vplyv Cirkvi na stredoveký svet takto: „Cirkev stála na vrcholu svojej moci. Jej právo dosiahlo prednosť pred svetským právom, jej snahy stáli sa snahami štátov, ako ukazujú križiacke vojny, podnikané na pokyn pápežov. Svetový náhľad cirkevný prenikal celý verejný život. Cirkev venuje sa v tejto dobe všetkým praktickým otázkam. Cirkev upravuje svojimi zákonmi vonkajšie pomery občanov, súdi, spravuje obrovský majetok, vyberá dane na základe vlastného finančného systému, Cirkvi náleží starostlivosť o vedu a umenie, ako aj starostlivosť o potreby soc.-politické a humanitné V tejto dobe Cirkev a štát nestoja oproti sebe, ale skôr tvoria jednu kresťanskú spoločnosť pod vrchným vedením hlavy kresťanstva. Zdá sa, akoby bol štát absorbovaný Cirkvou. Kráľ cíti sa duchovným synom pápežovým. Náboženská myšlienka stala sa hybnou silou súkromného i verejného, sociálneho a politického života všetkých národov kresťanských a ich jednotlivých vrstiev. Ideálom všetkých bolo uskutočňovať myšlienku kráľovstva božieho na zemi. K Bohu obracal sa zrak všetkých. Boh bol cieľom a spolu i mierou všetkého ich podnikania. Panovníci rozkazovali v mene božom, ktorému mali vydávať počet zo svojho vladárenia. Na znamenie, že panovníci majú svoju moc od Boha, rímsky panovník bol pomazaný sv.“
Tento pomer duchovnej a svetskej moci, ktorý bol práve korunovaním panovníkov tak symbolicky vyjadrený, usilovali sa cirkevní mužovia už od najstaršej doby zdôvodniť aj teologicky. Odvodzovali to od samého Krista, ktorý bol Kráľ a Kňaz zároveň. Na neho bola spätne vzťahovaná všetka kráľovská moc svetských vladárov, ako aj kňazská moc duchovných hodnostárov, ale tak, že obidve moci sa od seba rozlišovali. Každá moc mala byť neodvislá. Ale i pri tom chceli vyjadriť ich vnútorný vzťah. Smerodajným sa stalo stanovisko pápeža Gelázia I. (492-496) v liste východorímskemu cisárovi Anastáziovi I. (491-518), v ktorom píše, že kňazská moc v pomere ku svetskej moci je vyššia, lebo je určená pre ciele nadprirodzené a že kňazi budú preto skladať Bohu počet aj za kráľov, či ich pridržiavali k plneniu božských zákonov.
Panovníci zbadali skoro, že cirkevná vrchnosť je im dobrým pomocníkom v správe krajiny, a preto sa usilovali, najmä neskoršie, aby biskupský úrad zastávali mužovia súci aj na svetské úlohy. Čím viac upadala náboženská horlivosť panovníkov, tým častejšie sa stávalo, že biskupi stávali sa síce dobrými úradníkmi na panovníckom dvore, ale v tej miere boli menej vhodnými pastiermi duší. Za najideálnejší pomer medzi Cirkvou a štátom, medzi oltárom a trónom, považuje sa pomer za pontifikátu pápeža Inocenca III. (1198-1216). Cirkev neupierala štátu nikdy jeho zvrchovanosť na poli jeho vlastnej pôsobnosti, ale podľa stredovekého všeobecného presvedčenia pokladala seba a svoju moc za takú, ktorá stojí nad mocou svetskou, a vzájomný pomer radi označovali podobenstvom, že Cirkev a štát sú v takom pomere asi, ako duša má významnejšiu funkciu nad telom, duch nad hmotou. Pápež a panovník boli postavení k sebe v pomere otca a syna. Korunovaním panovník nebol ukrátený vo svojej moci, naopak, korunovanie dodávalo v očiach poddaných viac autority osobe panovníkovej. Pri korunovaní sa panovník prísahou zaväzoval, že bude ochrancom kresťanstva.
Karol Veľký prijíma podrobenie od Widukinda
Prvý raz položil cisársku korunu pápež Lev III. (795-816) na hlavu Karola Veľkého (768-814) na Vianoce r. Korunovaním a pomazaním za kráľa začal nový pomer pápežskej moci k moci panovníckej. Pápež cíti sa povolaným rozhodovať o hodnosti a súcosti kandidáta na panovnícky prestol a prípadne - ak boly k tomu vážne príčiny - zbaviť ho tejto dôstojnosti. Sila cirkevnej moci ukázala sa najmä v boji o investitúru a za krížových výprav, ktoré riadila cirkevná vrchnosť.
Budovateľom veľkej pápežskej moci bol predovšetkým pápež Gregor VII. (1073-1085), ktorý si osoboval moc udeľovať svetské hodnosti a majetky. Z duchovnej moci odvodzoval pre seba právo zasahovať i do svetských záležitostí. Potom nastala istá modifikácia, presun aj v tejto náuke. Iným obrazom pre vyjadrenie pomeru pápežskej a panovníckej moci bolo porovnanie slnka s mesiacom, duše s telom, zlata s olovom, pri čom prednosť priznávala sa vždy moci cirkevnej. Ale vývoj vecí nezastal. Šiel ďalej. Každé poručníctvo končieva.
Keď panovníci mali už pevnú pôdu pod nohami, keď utvrdili svoju moc nad svojimi poddanými, začala im byť nadvláda pápežskej moci obávanou a nepríjemnou; radi by sa boli zbavili jeho poručníctva, keď aj otcovského. Trvalo však dlho, kým došlo k otvorenému odporu a konfliktu proti cirkevnej moci. Nesmieme však v tomto spore vidieť odpor a odboj proti náboženstvu kresťanskému alebo čo len proti Cirkvi; išlo aj vtedy o ohradzovanie sa proti domnele neoprávnenej svetskej moci pápežovej. V týchto sporoch musíme skôr vidieť začiatok novej fázy vo vývoji europského ľudstva, znamenie prirodzeného vzrastu moci západných štátov. Mladé západné národy cítili sa zprvu veľmi dobre pod ochranou Cirkvi, radi prijímali starostlivé rady pápežove, aby pod jeho vedením mohli dobre vyrásť pre úlohy, ktoré ich v ich mužskom veku čakali. Keď však už vkročili do mužského veku, chcely už chodiť na vlastných nohách, asi tak, ako je to v živote každého človeka.
Bonifác VIII. (1294-1303) neprišiel s novými nárokmi. Hlásal len to, čo pred ním hlásali Gregor VII. a Innocenc III. No Bonifác nevšimnul si toho, že svet sa medzitým značne zmenil - lebo Gregor a Innocenc žili ešte za celkom iných pomerov. Pápežstvo bolo vtedy ešte dušou kresťanskej spoločnosti a národného spoločenstva západného. Bonifácove úsilia musely v tomto smere stroskotať, i keď Bonifác VIII. nebol bez vynikajúcich vlastností. Odhodlaný k energickému postupu, neľakal sa prekážok a vo chvíli najväčšieho nebezpečenstva prejavil takú veľkosť ducha, že v prvej chvíli zarazila aj jeho najprednejších protivníkov. No, jeho, za každú cenu panovačná, bezohľadná, často odpudzujúca túha po moci, zisku, sláve a lesku zlomila jeho morálnu autoritu, narobila mu na všetkých stranách protivníkov, ktorých on k tomu ešte podceňoval.
Súc vychovaný jednostranne v istých právnických formulkách, domnieval sa, že stačí uplatňovať staré formy energicky a cieľavedome, aby dosiahol takého úspechu a slávy, akej pápež pred ním nemal. Nie bez ideálnych cieľov dal sa do boja s francúzskym kráľom Filipom Pekným (1285-1314). Chcel docieliť mier medzi Anglickom a Francúzskom. Keby sa mu bolo podarilo zamedziť 100-ročnú vojnu medzi týmito dvomi krajinami, bolo by ho vďačne spomínalo celé kresťanstvo. Ani prvý jubilejný rok, ktorý r. 1300 bol slávený v Ríme, nemohol zmazať chyby, ktorých sa Bonifác VIII. pri sledovaní svojich cieľov dopustil. Tisíce pútnikov prichádzalo síce denne do Večného mesta pokloniť sa nástupcovi sv. Petra, ale Bonifác VIII. nespozoroval, alebo nechcel spozorovať, že medzi pútnikmi nebolo ani jedného panovníka. Nezbadal, že pomer jednotlivých štátov k Apoštolskému Stolcu v tej dobe sa úplne zmenil. Neslávne skončil tento pápež túžiaci po najväčšej osobnej sláve. Dal podnet k veľkému literárnemu boju medzi legistami a kanonistami.
Kanonisti hájili stanovisko pápežovo, legisti moc panovnícku. Tento spor vyvolal veľkú traktátovú literatúru o pápežskej a panovníckej moci. Spor dostál europský ráz, najmä vo Francúzsku vyvolal veľkú ozvenu. V tomto spore treba hľadať aj počiatky neskoršej konciliárnej teórie, podľa ktorej cirkevný snem všeobecný je postavený aj nad pápežom. Tak prepiate hájil moc pápežskú Augustinus Triumphus (+ 1328), ktorý učil, že cisár a kráľovia majú právomoc iba delegovanú, cisár nemôže platne vydávať zákony bez súhlasu pápežovho a tak pápež bol predstavovaný, že je pánom sveta v ohľade duchovnom i časnom, on môže rozdávať ríše a zosadzovať kráľov.
Ale ani odporci pápežskej moci nezostali v ústraní. Hlásali vlastne celkom to isté, lenže svrchované právo prisúdili v prospech moci panovníckej. Vynikol v tom smere najmä Marsilius z Padovy (Ť 1343), Viliam Occam a iní z radov fanatických fraticelov. Ozvena týchto náhľadov prejavila sa na kostnickom sneme (1414- 1418) v článku, viac ráz opakovanom na rozkolnej synode bazilejskej r. 1431, o superiorite všeobecného snemu nad pápežom. Naoko zdá sa, akoby toto učenie išlo zvyšovať biskupskú moc, no v skutočnosti vydávalo jednotlivé cirkevné oblasti zbavené všetkej svojej právomoci do štátnej moci, ako to neskoršie Lutherova reformácia previedla a vyjadrila heslom: Cuius regio, eius religio.
Toto štátne cirkevníctvo, ktoré vyrástlo na protestantskej pôde, zapustilo neskôr korene aj v katolíckych krajinách, nie však v takých vonkajších rozmeroch ako v Nemecku. Otázka náboženstva poddaných stala sa panovníkom vhodnou pomôckou, aby mohli upevniť svoj absolutizmus. Najprv stalo sa tak vo Francúzsku r. 1681 prehlásením štyroch galikánskych článkov na sjazde duchovenstva v St. Medzi nemeckými katolíkmi podobné myšlienky hlásal o nie celých 100 rokov neskôr svätiaci biskup trevírsky Mikuláš Hontheim (Ť 1790), ktorý pod pseudonymom Febronius uverejnil r. U nás podobné snahy sa ujímaly už za panovania kráľovnej Márie Terézie (1740-1780) a najmä za jej syna Jozefa II. Pozície, dobyté násilenstvami absolutistických panovníkov stáli sa podnes základňou pre úpravu pomeru Cirkvi a štátu. Jedno musíme o nich zistiť: Všetky tieto smery veľmi poškodili cirkevné záujmy a narobili veľké škody v nábožensko-cirkevnom živote. Pápeži ostro protestovali proti tomuto jednostrannému, neoprávnenému a nespravodlivému zasahovaniu štátu.
Cirkev v Uhorsku v 14. - 16. storočí
Cirkev v 14.-16. storočí na Slovensku podliehala mnohým zmenám, no k zmenám, ktoré postavili ľudí proti nej. Cirkev na Slovensku bola pod Ostrihomským arcibiskupstvom, ktoré sídlilo v Trnave. Z tejto hlavnej cirkevnej inštitúcie na jednotlivých územiach boli vybudované biskupstvá a to Nitrianske a Jágerské. V jednotlivých biskupstvách boli povinnosti biskupov dané Kódexom kanonického práva, no aj napriek tomu boli porušované. Tu začal vznikať tlak šľachty na dekréty a postihy proti cirkevným hodnostárom.
Napriek tomu, že Anjouovská dynastia sa na uhorský trón dostala za výdatnej pomoci pápežskej stolice a vysokých uhorských hodnostárov, nemohol Ľudovít I. roku 1351 odolať nátlaku šľachty, o ktorú sa pri svojich dynastických a veľmocenských podujatiach v prvom rade opieral, aby jeho dekrét neobsahoval aj také články, ktoré sa čiastočne dotýkali záujmov cirkvi, najmä vysokých cirkevných hodnostárov.
Zdôraznilo sa, že cirkevné osoby môžu právoplatne nadobúdať majetky iba privilegiálnymi listinami vydanými kráľom, kráľovnou, alebo ich zastupujúcimi hodnostármi. Tiež sa zakazovalo, že cirkevné osoby, počas majetkových sporov so šľachticmi, nesmú ich vylúčiť z cirkvi, ani dať do kliatby a ak prehrajú spor a sú odsúdení, majú ich postihnúť také isté tresty, aké by boli postihli ich šľachtických odporcov. Všetky tieto nariadenia však nijako podstatne nenarušili dominantné postavenie cirkvi, ani vysokých cirkevných hodnostárov (prelátov), lebo išlo vlastne o zakázanie prehmatov a podvodných manipulácií páchaných prelátmi na upevnenie ich moci a majetkového postavenia inštitúcií, na ktorých čele stáli.
Vplyv cirkvi nezabezpečovala len jej majetková základňa. Aj kráľovská kancelária, ústredný úrad, majúci vplyv na správu celého kráľovstva, bola v rukách cirkevných osôb, od jej predstaveného, hlavného kancelára, ktorým spravidla býval ostrihomský arcibiskup, až po notára a pisárov. Ktorí takmer všetci pochádzali z radov kléru. Úlohou kancelárie bolo nielen vyhotovovať listiny panovníka a vysokých hodnostárov, ale aj vykonávať súdne vyšetrovania a spolupôsobiť pri medzinárodných diplomatických vyjednávaniach.
Veľkú časť súdnej vyšetrovateľskej služby v stoliciach vykonávali hodnoverné miesta, ktorých personál sa takisto skladal z príslušníkov kléru, pretože hodnoverné miesta boli zriadené pri cirkevných inštitúciách. Príslušníci kléru aj naďalej podliehali výlučne cirkevným súdom. Do ich kompetencie však patrilo aj manželské právo a venné právo.
Roľníci a vinohradníci platili svojim zemepánom deviatok- deviatu desatinu zo svojej úrody a samozrejme, aj desiatok cirkvi. Cirkevní feudáli si sami vyberali od svojich poddaných desiatok aj desiatok (spolu dve desatiny, čiže jednu pätinu). Sociálna diferenciácia a triedny boj sa uskutočňovali nielen medzi vládnucou a podriadenou vrstvou obyvateľstva ale aj medzi najvyššími vrstvami- šľachta a klérus. Cirkev, skladajúca sa z vrstvy vysokých cirkevných hodnostárov a z nižšej vrstvy, do ktorej patrili farári, kapláni a rehoľníci pôsobiaci medzi ľudom, mali neraz protichodné záujmy ako šľachta.
Cirkev sa stále snažila posilniť si svoju majetkovú základňu a získať čo najväčší vplyv a moc v krajine, čo , prirodzene, mohla dosiahnuť iba na úkor šľachty, ktorá mala podobné tendencie. Kultúrny vývoj v 14.storočí bol v znamení tendencií poznačených výrazne krízovými otrasmi v cirkvi, ktorá mala aj naďalej v rukách monopol vzdelania a neobmedzeného ideového pôsobenia na všetky vrstvy feudálnej spoločnosti. Do radov vzdelancov však postupne preniká aj laický element, svetskí „literáti“ a rozvoj myslenia a vzdelania sa nesústreďuje výlučne iba v cirkevných inštitúciách, ale čoraz vo väčšej miere aj v prostredí mestských kancelárií a iných zariadení.
Život v cirkevných ustanovizniach charakterizovala deformácia a všeobecný úpadok. Mocenská autorita pápeža sa oslabila najmä v období tzv. Veľkého rozkolu, keď na čele cirkvi stáli dvaja a potom traja pápeži, ktorí sa navzájom stíhali cirkevnými trestami. Rástol počet búl prideľujúcich rozličné cirkevné benefíciá a pápežská kúria nevystupovala účinne proti rozmáhajúcemu sa mnohoobročníctvu (sústredenie niekoľkých cirkevných obročí v rukách jedinej osoby). Rozmáhala sa prax prideľovania cirkevných hodností príslušníkom vysokej šľachty nie podľa zásluh v cirkevnej sfére lež z príbuzenských alebo iných dôvodov a to bez ohľadu na cirkevné svätenia. Neraz sa dávali jednotlivci vysvätiť za kňaza až po vymenovaní za biskupa.
Hromadenie bohatstva, luxusný a parazitný spôsob života vysokého kléru pomáhal udomácňovať inštitúciu gubernátorov, čiže prideľovanie bohatých kláštorov a opátstiev do správy svetského duchovenstva. Gubernátori zvyčajne využívali len hmotné výhody, čo sa odrazilo v uvoľnení kláštornej disciplíny a v morálnom úpadku. V záujme zvyšovania ekonomickej a politickej moci premenila pápežská kúria na predmet obchodu nielen prebendy, hodnosti a funkcie, ale aj duchovné hodnoty (sviatosti, odpustky). Toto všetko prispelo k prehodnoteniu kresťanskej ideológie - kreformácii.
Rehole v 14. - 16. storočí
V stredoveku boli kláštori u nás - tak ako v celej Európe duchovnými i civilizačnými strediskami, miestami modlitby a bohoslužby, šíriteľmi evanjelia, prvými školami a nemocnicami a sociálnymi ústavmi. Úpadok cirkevnej disciplíny sa v neskorom stredoveku prejavoval v kláštoroch. Zo starších reholí si len kartuziáni a sčasti cisterciáni zachovali starú disciplínu, ostatné rehole porušovali najmä sľub chudoby. Rehoľníci začali mať vlastný majetok, nezachovávali klauzúru, v kláštoroch vládla rozmanitosť a pôžitkárstvo. Kláštorny majetok sa zvyčajne delil na dve časti: pre opáta a pre bratov. Kde-tu podelili majetok na prebendky, ktoré dostávali rehoľníci na spôsob benefícii. Kláštory sa menili nazaopatrovacie ústavy pre šľachtických synov. Na kláštory pôsobili aj časté vojny a občianske nepokoje. A nákazlivé choroby v tom období veľmi preriedili rady rehoľníkov.| Rehoľa | Opis | Významné pôsobiská |
|---|---|---|
| Benediktíni | Mnísi sa zaoberali modlitbou, prácou na poli, v lesoch, remeslami či opisovaním kódexov. | Sv. Hypolita na Zobore, Hronský Beňadik, Krásna nad Hornádom |
| Premonštráti | Viacere premonštrátske kláštory boli hodnovernými miestami, kde sa overovala platnosť a pravosť dôležitých dokumentov. | Vzácne archívy a knižnice |
| Cisterciáni | Povzniesli obrábanie pôdy, lesné hospodárstvo a remeslá, učili vyrábať vlnu aj plátno, pestovať záhradné plodiny a pod. | Bardejov, pri Ostrihime, v Lipovníku pri Krásnej Hôrke |
| Templári | Svoje hospice mali (pravdepodobne) | na Oravskom zámku, v Ilave a v Ružomberku |
| Dominikáni | Kláštor mali v Košiciach v r. 1552 v čase náboženských svárov, podľahol kláštor aj s kostolom požiaru. | Košice, Banská Štiavnica, Gelnica, Trnava, Komárno, Kemnica, ,,veľký šariš“ |
| Františkáni | V roku 1444 vytvoriliUhorskú vikáriu observantov. V roku 1517 sa vikária premenila na provinciu najsvätejšieho spasiteľa. | Kláštory na severnom, strednom a východnom Slovensku |
| Kartuziáni |