Nedávno bol pohreb bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou spáchal v cele väznice samovraždu. Mnohí sa pýtali, ako je možné, že mal riadny cirkevný obrad a pohreb.
V reakcii na diskusie po nedávnom pohrebe bývalého policajného prezidenta Milana Lučanského, historik, duchovný, slavista a archivár Arcidiecézneho archívu v Košiciach Peter Zubko vysvetľuje, ako sa v priebehu dejín menil pohľad cirkvi na samovraždy, ktoré považuje za ťažký hriech.
Konferencia biskupov Slovenska uviedla, že ide o skutok milosrdenstva, pretože nikto nevie, čo sa dotyčnému v poslednej chvíli odohralo v jeho duši.
Historický vývoj pohľadu cirkvi na samovraždy
Je pravda, že od roku 563 až do roku 1983 platil v cirkvi zákaz pochovávania samovrahov? Ono to súvisí s odpoveďou na otázku, kto je samovrah.
V literatúre sa uvádza, že už niektorí cirkevní otcovia vo 4. storočí hovoria o samovraždách. Napríklad Lactancius, Ambróz, Hieronym a Augustín. Tie dátumy si treba upresniť.
Našiel som tri synody zo 6. storočia, kde hovorili o samovraždách. Sú z Franskej ríše, ktorá bola považovaná za „prvú dcéru cirkvi“, pretože Frankovia boli prvý pohanský nerománsky národ, ktorý uveril v Krista.
Ešte pred Karolom Veľkým získala táto ríša silný politický aj teologický vplyv. To, čo sa v nej teologicky ustálilo, sa potom šírilo do sveta prostredníctvom misionárov. Franskí kňazi prichádzali aj na Veľkú Moravu. Veľký vplyv mali aj v Ríme, takže tie veci boli potom všeobecne prijímané celou cirkvou.
Prvá synoda, ktorá spomína samovrahov, zasadala v meste Orleans v roku 533. To tam definované nie je. Iba sa uvádza, že sú aj takí, ktorí si spôsobili smrť vlastnou rukou. To vo franskom období znamenalo zapichnúť sa mečom.
V roku 561 bola ďalšia synoda v mestečku Braga. O samovrahoch uvádza kánon 16 toto: „Je tiež ustanovené, že počas omše sa nekonajú nijaké spomienky na tých, ktorí sami sebe spôsobili smrť zbraňou, otravou jedom, skokom z výšky, zavesením sa akýmkoľvek spôsobom. Ich ostatky nie sú vyprevádzané na pochovávanie so spievaním žalmov. Nekoná sa teda nijaký pohrebný obrad. Podobné ustanovenie platí aj o tých, ktorí sú trestaní za svoje previnenia.
Že bol pohreb iba v tichosti. Bez kňaza a bez obradu, bez spevu, bez modlitieb.
Najstaršia prax, o ktorej vieme, je zo stredoveku. Mali sme v Uhorsku minimálne dve synody, ktoré detailnejšie spomínajú samovrahov. Prvá je Nitrianska synoda z roku 1494, druhá bola Ostrihomská diecézno-provinčná synoda z roku 1560. Konala sa v Trnave, viedol ju Mikuláš Oláh, prvý potridentský veľký reformný arcibiskup.
Takí ľudia boli pochovaní za plotom, za hranicou cintorína. Na výstrahu živým, že sa sami vylúčili z kresťanského spoločenstva.
Súčasný postoj cirkvi
Na rozdiel od minulosti, dnes je už cirkev oveľa ústretovejšia. Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Martin Kramara vysvetľuje, že pochovanie človeka je ponímané ako skutok milosrdenstva. Obrad pohrebu bude podľa neho v takomto prípade o niečo skromnejší, uskutoční sa však.
Toto prišlo s 20. storočím, keď nastal rozmach spoločenských vied, aj psychológie, najmä Freudovej psychoanalýzy. Cirkev vždy sledovala, čo sa deje vo vedách. Od začiatku 20. storočia mali mnohí pápeži vyjadrenia, že akceptujú psychologické náuky.
Peter Zubko v Dóme sv. Alžbety v Košiciach. Zdroj: zahfoto
Definitívnu bodku za „starými časmi“ urobil Druhý vatikánsky koncil v rokoch 1962 až 1965 v pastorálnej konštitúcii o cirkvi v súčasnom svete s názvom Radosť a nádej. Bod 27 hovorí o úcte k ľudskej osobe a vnáša do tejto témy psychologické pohľady.
Konferencia biskupov Slovenska v aktualizovaní pohrebných obradov z roku 2019 má inštrukcie, kde je v bode 13 napísané toto: „Podľa všeobecného názoru psychiatrov samovrahovia nie sú celkom zodpovední za svoj čin. Preto sa im neodoberá právo na katolícky pohreb, ak počas svojho života preukazovali oddanosť viere a Cirkvi. Účastníkom takéhoto pohrebu by sa mala táto situácia vysvetliť. Ak sa objaví vážna pochybnosť, treba sa obrátiť na ordinára a držať sa jeho úsudku.
V konečnom dôsledku musí rozhodnutie vydať miestny kňaz. Dospeje k tomu tak, že hovorí s pozostalými. Nejde o zosnulého, pretože cirkev sa za neho dnes modlí - na rozdiel od stredoveku. Ide o pozostalých, aby nevzniklo pohoršenie. Isteže, pre priamych pozostalých je to vždy útecha, ak sa za zomrelého modlíme. A tak by to malo byť. Lebo zo Svätého písma nevieme ani o Judášovi, že by bol zatratený. Môže byť a nemusí. Aj príbeh o boháčovi a Lazárovi je iba podobenstvo.
Kresťanský pohreb sa zásadne neodmieta. Keď však ide o človeka, ktorý celý život zanedbával dobré skutky a úmyselne žil nemravne alebo brojil proti cirkvi a vysmieval sa viere, tak potom sa pohreb musí odmietnuť. Ak ide o samovraha, príbuzným sa vysvetlí, že nádej je to posledné, čo zomiera, a zvolí sa úplne jednoduchá forma pohrebu, napríklad bez spevu.
Morálne aspekty samovraždy
Katechizmus Katolíckej cirkvi v bode 2281 hovorí, že samovražda je v „závažnom rozpore s pravou láskou k sebe samému. Zároveň uráža lásku k blížnemu, lebo neprávom pretŕha putá solidarity s rodinným a národným spoločenstvom a s ľudskou spoločnosťou, voči ktorým máme záväzky.
Veriaci preto nemajú strácať nádej na večnú spásu tých, ktorí si vzali život. „Boh im môže dať príležitosť na spasiteľnú ľútosť cestami, ktoré pozná len on sám.
Moderný katechizmus rozpráva rečou modernej doby. Ak to chceme mať úplne „po lopate“, tak stačí vziať do rúk Tridentský katechizmus, ktorý bol zostavený po Tridentskom koncile z rokov 1545 až 1563. Tam sa uvádza, čo je hriech. Inými slovami, za normálnych okolností má človek po spáchaní hriechu výčitky svedomia. Hriechy sú podľa morálky dvojaké - ľahké a ťažké. Aj Sväté písmo ich takto rozlišuje.
Ak spácha ťažký hriech človek, ktorý ešte žije, má možnosť ho oľutovať. Samovrah už takú možnosť po smrti nemá. Principiálne je to tak, ako hovoríte: mŕtvy už nápravu urobiť nemôže. Cirkev napríklad nikdy nevyhlásila, či Judáš je zatratený alebo nie je. Pretože Sväté písmo o tom mlčí.
Pokánie spočíva v oľutovaní zlého skutku, aj keď je to len začiatok pokánia, pretože potom treba napraviť, čo sme pokazili. My sa už nikdy nedozvieme, čo sa odohralo v duši samovraha tesne pred smrťou. Taký človek už rozhodne nestihol urobiť skutočnú nápravu, aby odčinil zlo.
Morálny teológ Ivan Šulík uvádza, že priama samovražda nie je dovolená. Je pravda, že od roku 563 až do roku 1983 platil v cirkvi zákaz pochovávania samovrahov?
Morálny teológ Ivan Šulík hovorí, že priama samovražda z pohľadu náuky Cirkvi nikdy nie je dovolená. Ani ako cieľ, ani ako prostriedok. Chcená ako prostriedok je, keď človek prostredníctvom samovraždy sleduje nejaký cieľ. Ten môže byť sebavznešenejší.
Prečo ani v prípade vznešeného cieľa Cirkev pri samovraždách nevidí výnimku? „Ľudský život je posvätný, nedotknuteľný od počatia po prirodzenú smrť. Preto samovražda nie je dovolená a vždy bude vážnym, ťažkým zlom,“ vysvetľuje Ivan Šulík. Žiadny rozdiel z pohľadu morálneho posúdenia v porovnaní so samovraždou Cirkev nevidí ani pri eutanázii.
Morálny teológ na druhej strane pripomína, že samovražda je abnormálny jav. „Človek je donútený poprieť seba samého, svoju vlastnú existenciu a vrodený pud sebazáchovy. To znamená motív, ktorý on považuje za vážny.
Dostávame sa k otázke z nadpisu článku. Majú samovrahovia nádej na spásu? Mala vážne pochybnosti o jeho spáse a skôr si myslela, že bude zatratený.
Mnohých pozostalých tiež trápi otázka, či ich príbuzný, ktorý spáchal samovraždu, môže mať cirkevný pohreb. „Cirkev od roku 563 zakazovala pochovávať samovrahov. Tento zákaz bol aj v starom Kódexe kánonického práva, ktorý platil do roku 1983. Dnes by sa tak nemalo stať, že kňaz odmietne pochovať človeka, ktorý si vzal život.
„Cirkev už chápe, že človek, ktorý pácha samovraždu, koná v momente zatemnenia rozumu. „Samovrah môže konať z jeho pohľadu v dobrej viere, ponímajúc svoj čin síce chybne ako racionálny a správny. V morálnych situáciách, ktoré sú extrémne, ako sú úzkosť či strach, len Boh môže pochopiť a poznať utrpenie ľudského srdca. Nemôžeme si nárokovať odsúdiť takéhoto človeka.
Zo spomenutého teda vyplýva otázka, či sa pozostalí majú modliť za samovraha. Morálny teológ hovorí: „Samozrejme! napr. drogami a podobne... Tento obrad by sa podľa zvyku Cirkvi mal sláviť bez svätej omše.
Ako rozpoznať varovné signály samovraždy a čo robiť
Samovraždy netreba vnímať ako vec sterilnú či vyseparovanú, ale v kontexte celej spoločnosti. Vždy sú za tým širšie súvislosti. V 20. Moderná spoločnosť aj vďaka výsledkom v spoločenských vedách všetko relativizuje. To nie je len Freud či Jung, ale aj Einstein.
| Synoda | Rok | Ustanovenia týkajúce sa samovrahov |
|---|---|---|
| Orleans | 533 | Spomína tých, ktorí si spôsobili smrť vlastnou rukou |
| Braga | 561 | Zakazuje spomienky počas omše, pohrebné obrady a spievanie žalmov pre samovrahov |
| Nitrianska synoda | 1494 | Detailnejšie spomína samovrahov |
| Ostrihomská | 1560 | Detailnejšie spomína samovrahov |
Pohreby sú jedny z mála bohoslužieb, ktoré nie sú úplne rovnaké po celom svete. Na rozdiel od toho rítus omší musí byť rovnaký. Pohreby zohľadňujú miestne zvyky. Krajiny bývalej podunajskej monarchie to majú zhruba rovnaké.
Myšlienky na samovraždu sa pritom nevyhýbajú ani samotným kňazom. Nanešťastie sa o čine verejnosť zvyčajne dozvie až po jeho dokonaní. Aj to nie z oficiálnych stanovísk diecézy, ale z médií.
Za posledných desať rokov spáchalo samovraždu na Slovensku minimálne päť kňazov.
Profesor Duda hovorí, že v súčasnosti sa prípady úmrtí kňazov vlastným zavinením neposudzujú tak prísne. Pri prevencii je podľa neho najpodstatnejšia samotná príprava kňaza na jeho službu.
Psychoterapeut Karol Pollák je rovnako presvedčený, že treba venovať viac pozornosti výberu budúcich kňazov. „Napríklad ak je kandidát homosexuálne orientovaný a myslí si, že ho celibát pred vlastnou sexualitou uchráni.
Samozrejme, uplatňovať náročné kritériá potenciálne ‚zrelých osobností‘ pri biednom počte záujemcov nie je ľahké. Každý seminarista absolvuje psychotesty dvakrát. Prvé pred vstupom do seminára a druhé v piatom ročníku, keď je už kandidátom na svätenie.
Profesor Duda hovorí, že by sa tieto posudky od psychológov mali detailne posudzovať. „Vysviacať by sa mal iba zdravý muž,“ konštatuje. Ak diecéza o problémoch vie, mala by sa o kňaza častejšie zaujímať.
Môže pravidelnejšie využívať vizitácie, pri ktorých biskupi navštevujú farnosti, bližšie spoznávajú kňaza a jeho ľudí vo farnosti. „Raz do roka by mal farnosť navštíviť dekan,“ upozornil Duda s tým, že komunikácia dekana s kňazmi by mala byť ešte častejšia. Podľa Dudu sa tieto skutočnosti zanedbávajú. Preto sa môžu u kňazov objavovať rôzne problémy.
„Starostlivosť o kňazov je minimálna, ak nie nulová,“ kritizuje Duda. „Korona nás preverila.
Podľa psychológa Polláka, aj keby boli prípady kňazov bojujúcich so samovražednými myšlienkami zriedkavé, pre závažnosť problému ich nemožno podceňovať a ignorovať. „Človek, ktorý sa pokúsi o samovraždu, často na svoje okolie pôsobí, že je ‚v pohode‘. Keď sa to stane, všetci sa čudujú a hovoria, že by to práve od neho neočakávali. Ľudia zo skupiny samovrahov vôbec nemusia pôsobiť ako chorí.
Pri diagnostike psychických porúch, a pri samovražednom konaní zvlášť, zohráva kľúčovú úlohu premorbidná osobnosť, teda aký bol človek pred chorobou. „Príprava“ na vznik porúch sa deje už v ranom detstve.
„Iste, niečo závažné sa môže prihodiť pred rozhodnutím siahnuť si na život, dlhodobý stres, nečakaná trauma... Človek môže mať aj určité osobnostné dispozície na niektoré ochorenia.
„Ale to len v prípade, ak on sám chce, aj nevedome, pred veriacimi pôsobiť ako svätý a jeho predstavy o svätosti sú neprimerané. Perfekcionizmus, neprijatie svojej hriešnosti môžu namiesto svätosti viesť k chorobe.
Praktickou formou prevencie môže byť program Holy-days pre kňazov, ktorý organizuje v Duchovnom centre v Lukovom dvore pri Nitre kňaz Andrej Darmo. Na mesačnom pobyte pre unavených kňazov sa nevenujú krízovej intervencii, ale skôr prevencii.
Hoci je kapacita programu desať kňazov, naplní sa len zriedkavo. Niektorí kňazi prídu z vlastnej iniciatívy, iných pošle biskup. „Na prvom turnuse sme mali päť účastníkov, naposledy štyroch.
tags: #cirkev #samovrazds #pochovanie