Až do novoveku vo všeobecnosti prevládal aristotelovský pohľad na prírodu, že druhy sú nemenné. Počas nasledujúcich storočí však bádatelia prišli na to, že druhy nie sú statické, ale že sa postupne vyvíjajú. Darwin nebol prvý, kto zistil, že sa v prírode odohráva evolúcia. Už predtým existovali určité vývojové modely, napríklad evolučná teória francúzskeho bádateľa Jeana-Baptista Lamarqua. Darwin však objavil aj hnací motor evolúcie - prírodný výber a svoj objav podporil veľkým množstvom dôkazov, ktoré nazhromaždil počas plavby na lodi Beagle.
Darwinov prírodný výber bol provokatívny a hneď sa o ňom diskutovalo vo vedeckých kruhoch. Hoci sa dnes často predkladá, že reakcia na Darwina bola v náboženských kruhoch hysterická, nie je to celkom pravda. Samotný Darwin v mladosti študoval teológiu. Vo svojom životopise píše, že v čase vydania O pôvode druhov bol teistom. Navyše v tejto knihe uvádza: „Nevidím žiaden skutočný dôvod, prečo by mali názory prezentované v tejto knihe raniť náboženské cítenie ktorékoľvek čitateľa.“ Je treba povedať, že Darwin sa v neskoršom období (aj kvôli smrti svojej dcéry) priklonil k agnosticizmu a naturalizmu.
Neskôr sa tábory ohľadom výkladu evolučnej teórie začali značne diferencovať a vyhrocovať. Na jednej strane sa vyprofilovali naturalisti a ateistickí materialisti, ktorí videli v prírodnom výbere slepý mechanizmus bez potreby Boha. Tento prístup však presahoval rámec samotnej vedy. Urputne doslovný, fundamentalistický až prírodovedecký výklad Biblie a hlavne prvých kapitol knihy Genezis bol prehnanou reakciou na nové vedecké objavy. Kreacionisti v USA začiatkom 20. storočia rozpútali boj proti evolúcii. Presadzovali, aby sa evolúcia na školách nevyučovala a vrcholom všetkého bol takzvaný „opičí proces“ z roku 1925. Zaujímavé je, že tento boj dodnes neustal. Podľa prieskumov, 45% Američanov verí v doslovný výklad prvých kapitol knihy Genezis. Kreacionisti ignorujú základné fakty z biológie a geológie a ich boj skôr pripomína boj proti veterným mlynom.
Kreacionizmus vs Evolúcia
Určitou alternatívou ku kreacionizmu bol koncept inteligentného plánu (ID), ktorý v 90. rokoch rozvinul biochemik Michael Behe vo svojej knihe Darwinova čierna skrinka. Zástancovia ID tvrdia, že určité zložité systémy ako napríklad oko alebo bakteriálny bičík sa nemohli vyvinúť postupne prirodzeným výberom, pretože celý orgán by bez jediného komponentu nefungoval. Preto musí existovať nejaký inteligentný dizajnér, ktorý by tieto systémy zkomponoval. Problémy ID sformuloval napríklad biológ a kresťan Francis Collins v knihe Boží reč: „ID je teória Boha, ktorý opravuje trhliny, čo znamená, že vkladá predpoklad potreby nadprirodzeného zásahu na miestach, o ktorých si jeho zástanca tvrdia, že ich veda nedokáže vyriešiť.“ Navyše veda najnovšími poznatkami tieto trhliny skutočne opravuje.
Kreacionizmus a inteligentný plán sa tak stáva obľúbeným terčom kritiky a výsmechu zo strany prívržencov hnutia nového ateizmu na čele s biológom Richardom Dawkinsom. Dawkins svoje protináboženské myšlienky postuloval vo svojej knihe Boží blud. Jeho svetonázor však predstavuje opačný extrém ku kreacionizmu. Problematický je hlavne jeho názor, že veda má monopol na všetku pravdu. Môžeme povedať, že ani evolučná teória nevysvetľuje všetko - ani odkiaľ sa v nás vzal morálny zákon a ani to prečo sme tu a aký má zmysel naša existencia.
Katolícka Cirkev si zachovala v týchto búrlivých polemikách, typických skôr pre angloamerické protestantské prostredie určitý odstup. Aj v katolíckom prostredí boli určité pochybnosti ohľadom evolučnej teórie, ale nikdy ju oficiálne neodsúdila. Učiteľský úrad Cirkvi nevykladá prvé kapitoly knihy Genezis v prísne prírodovedeckom, ale skôr v morálnom a duchovnom zmysle. Zdroj tohto rozporu s kreacionistami je pravdepodobne ešte hlbší. Vieroučná konštitúcia II. vatikánskeho koncilu o Svätom Písme (Dei verbum) „formuláciou - pravda na našu spásu - obmedzuje pravdu Biblie na Božie zjavenie, ktoré sa týka Boha samotného a spásy ľudského pokolenia.“ (citované z dokumentu Inšpirácia a pravda Svätého Písma). Preto je pochopiteľné, že katolíci nechápu Písmo ako neomylné v otázkach prírodných vied. Jednoducho povedané, Biblia vychováva Božích ctiteľov, nie biológov alebo geológov.
Kreacionisti však absolutizujú reformačný princíp „iba Písmo“ a Bibliu chápu neomylne vo všetkých ohľadoch - aj v otázkach prírodovedeckých. Katolícka Cirkev rovnako ako iné kresťanské denominácie rozhodne odmieta myšlienku, že evolúcia je iba slepým procesom bez účelu. Katolíci nechápu Písmo ako neomylné v otázkach prírodných vied. Pápež Pius XII. napísal v roku 1950 encykliku s názvom Humani generis, ktorá bráni učenie Katolíckej Cirkvi pred niektorými názormi tej doby. Napokon sa pápež vyjadruje aj k otázke evolúcie: „Magistérium Cirkvi nezakazuje, aby evolučná teória bola výskumami a rozpravami prerokúvaná medzi odborníkmi oboch oblastí, primerane dnešnému stavu profánnej vedy a teológie, nakoľko sa to týka pôvodu ľudského tela z už existujúcej a živej hmoty, lebo ohľadom duše nám katolícka viera prikazuje držať sa toho, že ju tvorí bezprostredne Boh.“ Napriek určitej opatrnosti, pápež evolúciu nepostavil do opozície voči viere. Za zmienku stojí aj jeho vyjadrenie k otázke polygenizmu, ináč povedané či na začiatku bolo viacero párov ľudí.
Ján Pavol II. vyjadril stanovisko k otázke evolúcie v príhovore k Pápežskej akadémii vied v roku 1996: „V encyklike Humani generis z roku 1950 už môj predchodca Pius XII. vysvetlil, že evolúcia a to, čo o človeku a jeho povolaniu učí viera nie je vo vzájomnom rozpore. Dnes bezmála polstoročia po vydaní tejto encykliky dávajú nové poznatky podnet k tomu, aby sme v evolučnej teórii videli viac než len hypotézu. Je naozaj pozoruhodné, že po mnohých objavoch v rozličných vedných odboroch bola bádateľmi stále viac akceptovaná. Táto neúmyselná a nijak neriadená zhoda výsledkov výskumu už sama o sebe predstavuje významný argument v prospech tejto teórie. Otázka evolúcie sa bezprostredne dotýka Učiteľského úradu Cirkvi pretože sa dotýka obrazu človeka. Namiesto jednej evolučnej teórie by sme mali hovoriť o niekoľkých evolučných teóriách. Táto pluralita na jednej strane súvisí s rôznymi výkladmi mechanizmu evolúcie, na druhej strane s rôznymi filozofiami, na ktorých sa zakladá. Tak existuje interpretácia materialistická, spiritualistická a ďalšie ... Zjavenie nás učí, že človek bol stvorený k Božiemu obrazu a preto nie sú zlučiteľné s pravdou o človeku tie evolučné teórie, inšpirované svetonázorom, ktorý považuje ducha za niečo čo povstáva zo sil oživenej hmoty alebo za vedľajší produkt tejto hmoty.
Pápež Ján Pavol II. „Vidím že v súčastnosti sa v Nemecku ale taktiež v Spojených štátoch vedie dosť urputná debata medzi takzvaným kreacionizmom a evolucionizmom prezentovanými ako by to boli alternatívy, ktoré sa vzájomne vylučujú: Kto verí v Stvoriteľa, mal by odmietnuť evolúciu a naopak, kto je zástancom evolúcie, musel by vylúčiť Boha. Tento protiklad je absurdný, pretože existujú mnohé vedecké dôkazy v prospech evolúcie. Tá sa javí ako skutočnosť, ktorú musíme poznať a ktorá obohacuje naše poznanie vo vzťahu k životu a bytí ako takého. Aj súčasný pápež František sa v roku 2014 vyjadril priaznivo nielen k evolučnej teórii, ale aj k veľkému tresku: „Keď čítame o stvorení v Genesis, riskujeme predstavu Boha ako kúzelníka, s kúzelnou paličkou, ktorý dokáže hocičo. Ale tak to nie je. Veľký tresk, ktorý je dnes najpopulárnejšou teóriou o pôvode univerza, nie je v protiklade k božskému stvoreniu, vyžaduje ho.
Kardinál Christoph Schönborn a evolučná biológia
Iste nie je obvyklé, aby kardinál a viedenský arcibiskup uverejnil esej o stránkach s názormi novín The New York Times. A predsa, kardinál Christoph Schönborn to v júli 2005 urobil. Jeho esej mala názov „Hľadanie dizajnu v prírode“ a noviny dodali čosi ako podtitulok v znení „oficiálne katolícke stanovisko k evolúcii“. Kardinál uviedol, že dlhé roky mu prekážal spôsob, akým mnohí spisovatelia (vrátane katolíckych teológov) dezinterpretovali stanovisko Cirkvi, akoby táto súhlasila s predstavou evolúcie ako náhodného procesu: predstava takejto evolúcie, ak by bola pravdivá, by zjavne vylúčila akúkoľvek rolu Boha v prírode. Čo ho trápilo najviac, bolo zneužívanie poznámky, ktorú povedal pápež Ján Pavol II.
Kardinál v celej eseji potvrdzuje katolícke učenie, že v prírode je poriadok a účel, ako aj vnútorná konečnosť, ktorá odhaľuje existenciu Boha ako ich zdroja. Okrem toho cituje výrok cirkevného katechizmu: „Existenciu Boha Stvoriteľa možno ľudským rozumom z jeho diel bezpečne poznať.“ Kardinál je toho názoru, že „evolúcia v neodarvinistickom zmysle“ s jej tvrdením, že biologická zmena je vo svojej podstate „neriadená“, „neplánovaná“ a „náhodná“, je nezlučiteľná s katolíckym učením o stvorení a o Božej prozreteľnosti, ktorá riadi svet. Okrem toho sa nazdáva, že „akýkoľvek myšlienkový systém, ktorý odmieta nesmierny dôkaz o úmysle v biológii, alebo ktorý sa snaží nájsť také vysvetlenie, ktoré by tento dôkaz vylúčilo, je vo svojej podstate ideológia, a nie veda“. Toto je, samozrejme, filozofické tvrdenie, a nie teologické, no kardinál si je dobre vedomý tradičnej katolíckej obrany rozumu, nakoľko, ako povedal Tomáš Akvinský, rozum je cestou k Bohu. Predposledná veta v jeho eseji znie takto: „Teraz, na začiatku 21. storočia, tvárou v tvár takým vedeckým vyhláseniam, ako je neodarwinizmus a multiverzná hypotéza v kozmológii, ktoré boli vynájdené na obídenie veľkolepého dôkazu účelu a úmyslu, ktorý možno nájsť v modernej vede, bude Katolícka cirkev opäť brániť ľudský rozum vyhlasovaním, že imanentný úmysel, zrejmý v prírode, je skutočný.“
Stačí čítať diela Richarda Dawkinsa alebo Daniela Dennetta, aby sme prišli k záveru, že kardinál Schönborn má určite pravdu, keď usudzuje, že medzi evolučnou biológiou a katolíckym učením je konflikt. Dawkins koniec koncov píše, že viera v Boha je „počítačový vírus mysle“ a že vesmír, ktorý odhalila evolučná biológia, „má presne tie vlastnosti, ktoré by sme mali očakávať, ak v jeho základoch nie je úmysel ani účel, dobro ani zlo, skrátka nič okrem slepej neľútostnej ľahostajnosti“. Daniel Dennett nie je vo svojom vyjadrovaní o nič menej výrazný: „Či už to budete milovať alebo nenávidieť, úkazy, ako je tento (DNA), poukazujú na silu darvinovskej myšlienky. Definitívnym základom všetkej činnosti, a tým aj zmyslu, a tým aj vedomia vo vesmíre je neosobný, neuvažujúci, mechanický a nemysliaci zdrap molekulárnej mašinérie. Aj nedávno zosnulý Stephen Jay Gould, ktorý bol len málokedy kritický voči neodôvodneným extrémom takých učencov ako Dawkins a Dennett, vo svojom komentári k objaveniu sa človeka ako druhu napísal, že ak by sme „miliónkrát prehrali pásku od samého začiatku... nepochybujem, že by sa vôbec objavilo čosi také ako homo sapiens“.
V Spojených štátoch prebiehala diskusia o vyučovaní evolúcie na verejných stredných školách. Pri nej vysvitlo, ako sa diskusie o stvorení a evolúcii môžu ľahko zahmliť v širších politických, sociálnych a kultúrnych kontextoch. Evolúcia a stvorenie prebrali kultúrny význam a slúžia ako ideologické značky, čo má za následok, že za oboma pojmami stoja navzájom si konkurujúce svetonázory. Pre niekoho znamená prijatie evolúcie potvrdenie výlučne svetského a ateistického pohľadu na realitu, a potom evolúciu prijíma alebo odmieta z týchto dôvodov.
Veľká časť toho, čo kardinál Schönborn napísal, bola dobrým pripomenutím katolíckeho učenia, pričom však autor priznal prírodným vedám primeranú autonómnosť, pokiaľ ide o opis fyzického vesmíru. Odmieta však filozofické tvrdenie, ktoré sa niekedy maskuje ako vedecký záver, že by bol vesmír plne sebestačný a že by nepotreboval Stvoriteľa. Niektorým komentátorom robili starosti kardinálove argumenty na podporu katolíckeho učenia. Tieto argumenty možno ľahko dať do súvislosti s diskusiou o evolúcii, ktorá prebieha v Spojených štátoch. Zástancov myšlienky „inteligentného konštruktéra“ môže dostatočne upokojiť kardinálov odkaz na „obrovský dôkaz o účelnosti konštrukcie, ktorý našla moderná veda“. Zástancovia myšlienky „inteligentného konštruktéra“ sú toho názoru, že v prírode existujú miesta „neredukovateľnej zložitosti“, ktoré nemôžu byť následkom náhodného procesu. Koniec koncov, takáto konštrukcia, ak by ju aj biológia objavila, by sa dala vysvetliť len s odvolaním sa na konštruktéra a tento záver je, pravdu povediac, vedecký. Odkaz na „inteligentnú konštrukciu“ ako na vedu nedá spať mnohým vedcom, ktorí sa obávajú, že kardinálova esej znamená odmietnutie základných zásad modernej biológie, a tak dostáva Cirkev do polohy odporcu modernej vedy. Obávajú sa, že kardinál pri obrane tradičného cirkevného tvrdenia, že príroda a ľudská povaha spadajú pod Božiu prozreteľnosť, a tvrdenia pápeža Benedikta XVI; že „nie sme akýmsi náhodným a bezvýznamným produktom evolúcie“, ponúkol obranu, ktorá vyzerá, akoby sa opierala o sporné tvrdenia súvisiace s „inteligentnou konštrukciou“.
Kardinál vo svojej eseji nanešťastie nerozlišoval dostatočne medzi argumentmi o poriadku a konštrukcii v prírode na jednej strane a argumentmi o Bohu ako Stvoriteľovi na druhej strane. Vskutku, jedným z omylov Dawkinsovej a Dennettovej analýzy je, že si myslia, že kto odmietne poriadok a konštrukciu v prírode, zároveň odmieta doktrínu stvorenia. Okrem toho existuje viacero možností, ako chápať „poriadok a konštrukciu“, medzi ktorými treba rozlišovať, ak chceme dôjsť k záveru, že príroda odhaľuje „vnútornú konečnosť“.
Kardinál dôvodí, že diskusia o „inteligentnej konštrukcii“ sa týka otázky, do akej miery moderná veda ponúka „obrovský dôkaz o účelnosti a konštrukcie“. Katolícka tradícia významným spôsobom, najmä cez učenie Tomáša Akvinského, urobila veľa pre to, aby nám pomohla rozmotať prepletenec súčasných diskusií o teologických a filozofických dôsledkoch evolučnej biológie. V prvom rade je tu všeobecná myšlienka Tomáša Akvinského o tom, že viera a rozum sa dopĺňajú a že vedecké pravdy neohrozujú pravdy viery, nakoľko autorom všetkej pravdy je Boh. 3) Príroda odhaľuje „vnútornú konečnosť“, no toto odhalenie možno nájsť v disciplíne filozofie prírody. Na špecifickú otázku stvorenia z ničoho je kľúčom k Tomášovej analýze rozlišovanie medzi stvorením a zmenou.
Predmetom skúmania prírodných vied, či už aristotelovských (s ktorými sa Tomáš zaoberal v prvom rade) alebo našich dnešných, je svet meniacich sa vecí, od subatomárnych častíc až po galaxie. Na druhej strane stvorenie znamená radikálne spôsobenie celej existencie všetkého, čo existuje. Spôsobiť, aby úplne všetko začalo existovať, neznamená spôsobiť niekde zmenu, neznamená to pracovať s nejakým existujúcim materiálom. Ak pri tvorbe niečoho nového musí tvorca použiť niečo, čo už existuje, potom tento tvorca nebude jedinou príčinou tejto novej veci. Byť takouto jedinou príčinou, to je presný význam stvorenia. Stvoriť znamená zapríčiniť existenciu a všetky veci v plnej miere závisia od Stvoriteľa, čisto preto, lebo existujú. Stvoriteľ nič neberie, ale vytvára niečo z ničoho. Každá vec ponechaná výlučne sama na seba, celkom oddelená od príčiny svojej existencie, by bola absolútne ničím. Stvorenie nie je primárne nejakou odlišnou udalosťou, je to úplné spôsobenie existencie všetkého, čo existuje.
Tomáš nevidí konflikt medzi doktrínou stvorenia a fyzikálnou teóriou. Teórie v prírodných vedách vysvetľujú zmenu. Či už je zmena opísaná ako kozmologická alebo ako biologická, nekonečná či konečná, vždy je to proces. Stvorenie vysvetľuje existenciu vecí, nie ich zmeny. Či už sa dívame na vesmír ako na niečo, čo sa vyvíja, ako si to myslíme dnes, alebo je vesmír večný, ako si to myslel Aristoteles, stále je to stvorený vesmír. Tomáš si bol vždy vedomý rozdielu medzi pôvodom vesmíru a začiatkom vesmíru. Aj keby vesmír nemal mať počiatok v čase, stále by závisel od Boha, čisto preto, že je, že existuje. Podstata filozofického pojmu stvorenia sa netýka začiatku v čase, ale je to potvrdenie metafyzickej závislosti. Je pravda, že Písmo odhaľuje, že vesmír má absolútny začiatok. Boh uplatňuje svoju stvoriteľskú moc počas celého trvania dejín vesmíru, bez ohľadu na to, ako sa tieto dejiny vyvíjali.
Nijaké vysvetlenie evolučnej zmeny bez ohľadu na to, nakoľko počíta s náhodnosťou a s podmienenosťou, nemôže otriasť metafyzickým vysvetlením stvorenia, čiže skutočnosťou, že existencia všetkých vecí závisí od Boha, ktorý je jej príčinou. Tomáš považuje tvrdenie o radikálnej závislosti všetkých vecí na Bohu, ktorý jej ich príčinou, za plne zlučiteľné s odhalením príčin v prírode. Božia všemohúcnosť nevylučuje možnosť skutočnej kauzality stvorení, vrátane špecifickej kauzality, charakteristickej pre ľudské bytosti, ktorou je slobodná vôľa. Ako vraví Tomáš: „Boh je prvou príčinou prírodzených príčin i slobodných bytostí. A rovnako ako to, že hýbe prirodzenými príčinami, neznamená, že by účinkovanie týchto príčin nebolo prirodzené, rovnako to, že hýbe slobodnými bytosťami, nebráni týmto bytostiam konať slobodne. Boh spôsobuje, že stvorenia existujú tak, že sú skutočnými príčinami svojich vlastných činov.
Pre Tomáša účinkuje Boh v každom úkone prírody, no autonómnosť prírody neznamená obmedzenie Božej sily či činnosti, ale skôr je znamením jeho dobroty. Je dôležité uznať, že božská kauzalita a kauzalita stvorení fungujú na podstatne odlišných úrovniach. Podľa Tomáša: „Ten istý účinok sa nepripisuje prirodzenej príčine a božskej moci tak, akoby bol čiastočne spôsobený Bohom a čiastočne stvorenou bytosťou, ale v plnej miere ho uskutočňujú obaja, každý iným spôsobom.“ Nejde tu o čiastočné ani o spolupôsobiace príčiny, z ktorých by každá prispela na dosiahnutie účinku osobitným prvkom. Boh natoľko presahuje stvorený poriadok, že je schopný v plnej miere spôsobiť, aby príčiny boli príčinami. Boh spôsobuje, že náhodné udalosti sú náhodnými udalosťami, rovnako ako spôsobuje, že slobodné činy ľudských bytostí sú slobodnými činmi.
Tomáš si nemyslí, že na to, aby sa, takpovediac, vytvoril priestor pre reálne príčiny na svete, by bolo akýmkoľvek spôsobom potrebné obetovať božskú všemohúcnosť. Boh ako primárna príčina nie je ohrozený existenciou reálnych sekundárnych príčin v prírode, vrátane tých príčin, ktoré skúma evolučná biológia. Ako poznamenáva Medzinárodná teologická komisia (2004): „Božská kauzalita a stvorená kauzalita sú radikálne odlišného druhu... Je dôležité rozlišovať analýzu stvorenia od otázok týkajúcich sa poriadku a konštrukcie v prírode, otázok, ktoré právom spadajú do pôsobnosti empirických vied a filozofie prírody.
Biológ Francisco Ayala, ktorý tiež písal o filozofických a teologických implikáciách evolučnej biológie, poznamenáva, že „najväčším Darwinovým komplimentom bolo, keď ukázal, že živé bytosti a ich konfigurácie možno vysvetliť ako výsledok prirodzeného procesu a prirodzeného výberu, bez toho, aby sme sa pritom museli odvolávať na Stvoriteľa alebo na inú vonkajšiu príčinu“. Neodarvinovská syntéza pridáva k Darwinovmu pohľadu tvrdenie, že prirodzený proces začína náhodnou mutáciou na úrovni génov. Zdalo by sa, že náhodnosť, ako zdroj akéhokoľvek poriadku a akejkoľvek konštrukcie, ktorú pozorujeme v prírode, spôsobí, že akékoľvek odvolávanie sa biologického dôkazu na autora tohto poriadku bude neodôvodnené.
Ako poznamenal jezuitský vedec William Stoeger, akákoľvek diskusia o náhode a účelnosti v biológii vyžaduje uznanie, že prírodné vedy objavia v podstate fyzickej reality poriadok a cielenosť: v zákonoch, pravidelných javoch a vyvíjajúcich sa podmienkach, ako fungujú spolu, aby vytvorili procesy a vzťahy, ktoré sa objavujú v každej fáze vesmírnych dejín. Tieto zákony a podmienky sú viac než len vzorcom pravidelných úkazov, ktoré pozorujeme. Táto vzorka musí mať nejakú dostatočnú príčinu v samotnej prírode. Hovoriť o pravidelných úkazoch v prírode alebo o existencii prírodných zákonov znamená, že existujú procesy orientované k určitým všeobecným cieľom. Ak by vo fyzickej realite neexistovalo správanie zamerané na cieľ a hľadajúce cieľ, neexistovali by pravidelné úkazy, funkcie ani štruktúry, okolo ktorých by sme mohli formulovať prírodné zákony, a teda by neexistovali prírodné vedy.
Náhodné udalosti, nech sú akokoľvek časté, sú v biologickej evolúcii, a akokoľvek veľmi sú v dôsledku skutočného priebehu evolúcie nedeterministické, a preto nepredvídateľné, bolo by chybou povýšiť „čistú náhodu“ na definitívny vysvetľujúci princíp. Náhodné udalosti sa vyskytujú v prírode: v kontexte reality, ktorá sa môže stať predmetom výskumu, pretože je pochopiteľná, a práve jej pochopiteľnosť umožňuje existenciu prírodných zákonov. Pre Tomáša je pochopiteľnosť prírody predajom vnútorných zásad, vrátane cieľov, v ktorých dané zmeny nájdu svoje dokončenie. Tu je „vnútorná konečnosť“ prírody tým, čo je tak veľmi dôležité pre katolícku tradíciu. Je to konečnosť, ktorú objavuje filozofia prírody, nakoľko táto disciplína uvažuje o dôkazoch, ktoré poskytli empirické vedy. Tomáš Akvinský by nám pomohol zistiť, kde robíme chybu, ak chceme absolutizovať náhodu ako univerzálny princíp zmeny, alebo ak si chceme myslieť, že existencia náhody v prírode ohrozuje myšlienku, že svet riadi Božia prozreteľnosť.
Evolúcia a kresťanstvo
Tu by bolo užitočné porovnať spôsob, akým kardinál Schönborn kritizuje neodarvinizmus, s úryvkom textu Medzinárodnej teologickej komisie, ktorý cituje v tej istej súvislosti. Kardinál označuje evolúciu v neodarvinistickom zmysle za v podstate „neriadený a neplánovaný proces“ a hovorí, že to je ideológia, a nie veda. Komisia odmieta „tie evolučné teórie, vrátane neodarvinistických, ktoré výslovne odmietajú Božiu prozreteľnosť a skutočnú kauzálnu rolu vo vývoji života vo vesmíre“. Všimnite si, ako Teologická komisia, na rozdiel od kardinála, netvrdí, že by sa neodarvinizmus musel nevyhnutne rovnať odmietnutiu akejkoľvek roly Božej prozreteľnosti, len sa odvoláva na tie evolučné teórie, ktoré naozaj odmietajú Prozreteľnosť.
Niektorí myslitelia určite používajú argumenty, ktoré majú svoje korene v neodarvinizme, na to, aby odmietli Božiu prozreteľnosť, ale k takémuto omylu dochádza len vtedy, keď neoprávnene povýšime biologické argumenty na úroveň metafyzických a teologických výrokov. Skutočný problém teda nespočíva v tom, že by evolučná biológia poskytovala vysvetlenia v termínoch náhodnosti, no v tom, že sa tieto vysvetlenia bezdôvodne extrapolujú a vyvodzujú sa z nich tvrdenia o neprítomnosti významu a účelu v prírode. A práve tieto extrapolácie sú t...