Pojem čistého božského ducha je komplexný a mnohovrstevný, ktorý sa prelína rôznymi filozofickými a náboženskými systémami. V tomto článku preskúmame jeho význam v kontexte sánkhje, existencializmu, fenomenológie a kresťanstva.
Ikona Svätej Trojice od Andreja Rubleva
Sánkhja: Dualizmus hmoty a ducha
Sánkhja je jeden zo šiestich ortodoxných systémov indickej filozofie (daršana), ktorý vytvoril Kapila (pravdepodobne to je však mýtická postava) ešte azda v predbuddhistickom období (7. - 6. stor. pred n. l., podľa iných prameňov medzi 750 - 500 pr. n. l.) a ktorého hlavným cieľom je odlíšiť dušu (purušu) od hmoty (prakrti), z ktorých spojenia vzniká vesmír. Vedomí a duší existuje toľko, koľko existuje živých bytostí.
Sánkhja uznáva existenciu dvoch prvotných (nestvorených) princípov vo vesmíre: hmotného - prakrti (hmota, príroda) a duchovného - puruša (vedomie). Preto sánkhju označujú ako ateistický dualizmus. Z teoretického i praktického aspektu je sánkhja totožná s jogou, od ktorej sa odlišuje iba v dvoch bodoch a) na rozdiel od jogy je ateistická, b) cestou k oslobodeniu je len metafyzické poznanie: keby v joge nebolo pojmu boha, tak by vlastne nebolo nijakého podstatného rozdielu medzi jogou a sánkhjou.
Princípy sánkhje
Podľa sánkhje (i jogy) je tento svet skutočný (a nie iluzórny, ako napríklad pre védántu).
- puruša (Cosmic Spirit, kozmický duch; etymológia tohto slova je čistá.
- prakrti ((< pra, skôr, prv, najprv + kar, robiť) Cosmic Substance, kozmická substancia, základná, prvotná, prvopočiatočná príroda. Je to druhý princíp, ktorý postuluje sánkhja, primárny zdroj všetkých vecí; nerozvinuté, ktoré sa rozvíja alebo vyvíja; nespôsobená príčina fenomenálnej (javovej) existencie; je večná, nezničiteľná a všeprenikajúca; je to všeprenikajúcno; nemá tvar, hranice, pohyb; je imanentná; pozostáva z troch konštituentov (gún) - sattvy, radžasu a tamasu.
- manas (< man, myslieť, domnievať sa, predstavovať si, predpokladať) Cosmic Mind, kozmická myseľ; piaty princíp postulovaný sánkhjou, princíp poznania (v joge je to individuálna myseľ, schopnosť pozornosti, výberu a odmietnutia).
Manas treba odlišovať od mahat (kozmickej inteligencie), ktorá je vyvíjajúcnom (evolventou), čiže tým, čo je produkované a čo zároveň produkuje, zatiaľ čo manas je devolúta, evolúta, odvinuté, čiže to, čo je produkované, avšak samo neprodukuje nové formy bytia. Manas je ten stav, keď sa ideálne univerzum stáva viditeľným objektom ako jasne vymedzeným obrazom.
Existencializmus: Sloboda a zodpovednosť
Jean-Paul Sartre, francúzsky filozof a spisovateľ, predstaviteľ ateistického existencializmu, ktorého filozofovanie sa metodologicky opieralo o fenomenológiu a odmietanie esencializmu v intencii devízy existencia predchádza esencii (l'existence précède l'essence), čo sa výrazne prejavilo v jeho filozofickom myslení pred druhou svetovou vojnou napr. na jeho chápaní vedomia, ktoré podľa neho môže byť len tým, čím nie je: vedomie je prázdnota a ničota závislá od toho, čo v ňom nie je, dokonca aj o sebe samom vie až odstúpením od seba samého.
Naša existencia (autenticita) spočíva vo vrhaní sa mimo seba, v projektovaní sa a v neustálej voľbe: človek je tým, čím ešte len bude, čo zo seba spraví. V tomto zmysle je slobodný, ba priam odsúdený k slobode, nemôže sa totiž vymaniť z nevyhnutnosti neustále, v každom okamihu (sa) voliť. V tomto zmysle je absolútne zodpovedný za seba i za druhých, čo sa markantne prejaví najmä v extrémnych situáciách, Sartrom majstrovským spôsobom opisovaných v jeho umeleckých dielach (v románoch, esejach a najmä drámach).
Fenomenológia: Skúmanie skúsenosti
Max Scheler, nemecký filozof, predstaviteľ mníchovsko-göttingenskej školy fenomenológie, jeden zo zakladateľov filozofickej antropológie, fenomenologickej axiológie a sociológie poznania. Jeho filozofia je pokusom o syntézu novokantovstva a filozofie života na základe Husserlovej fenomenologickej metódy.
V živote človeka a jeho orientácii majú hodnoty apriórnu funkciu - emóciami sme už viazaní na objektívne materiálne hodnoty: poznaniu veci predchádza určitý záujem o vec a táto sympatia je prejavom objektívneho poriadku lásky (ordo amoris), ktorým je predznamenaná ľudská existencia. V realita (na ktorej má účasť človek) sa prejavuje jednak slepé pudenie (Drang), jednak usmerňujúci duch (Geist).
Kresťanstvo: Boh ako zdroj života
V kresťanskej teológii je Boh chápaný ako zdroj všetkého života a bytia. Apoštol Ján vyjadril najhlbší zmysel rozjímania nad zjaveným posolstvom o ľudskom živote: „Čo bolo od počiatku, čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života. Lebo zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám. Čo sme videli a počuli, zvestujeme aj vám, aby ste aj vy mali spoločenstvo s nami“ (1, 1 - 3). V Ježišovi, v „Slove života“ ohlasuje sa nám teda a udeľuje večný Boží život. Vďaka tomuto zjaveniu a obdarovaniu fyzický a duchovný život človeka, a to už v jeho pozemskej fáze, nadobúda plnú hodnotu a význam: večný Boží život je totiž cieľom, ku ktorému smeruje a je povolaný človek, žijúci na tomto svete.
Plnosť evanjeliového posolstva o živote bola v skutočnosti pripravená už v Starom zákone. Boh sa zjavuje ako Spasiteľ, schopný zabezpečiť budúcnosť národu, zbavenému nádeje. Vyvedenie z otroctva znamená obdarenie národa totožnosťou a uznanie jeho trvalej dôstojnosti a dáva mu tiež počiatok nových dejín, v ktorých objavovanie Boha ide ruka v ruke s objavovaním seba.
Život je vždy dobrom. Človek je povolaný, aby chápal hlboké dôvody toho intuitívneho presvedčenia, ktoré je aj skúsenostným faktom. Život, ktorý dal Boh človeku, je darom, pomocou ktorého Boh udeľuje niečo zo seba stvoreniu. Človek je obdarený najväčšou dôstojnosťou, ktorá je zakorenená vo vnútornom spojení so Stvoriteľom: skvie sa v ňom jas skutočnosti samého Boha.
Aj jahvistický opis stvorenia je vyjadrením toho istého presvedčenia. V tomto prastarom rozprávaní hovorí sa totiž o Božom vdýchnutí, ktorým sa človek naplní, aby sa stal živou bytosťou. Božský pôvod tohto dychu života vysvetľuje stály pocit neuspokojenia, ktoré celý život človeka sprevádza. Človek, ktorého stvoril Boh, a ktorý v sebe nosí jeho nezmazateľnú stopu, prirodzene túži po Bohu. Každý človek, keď sa započúva do najhlbších túžob svojho srdca, musí uznať, že aj na neho sa vzťahujú pravdivé slová sv.
Ako dosiahnuť vnútorný pokoj
Žiaľ, vznešený Boží zámer sa zatemní hriechom, ktorý sa votrel do ľudských dejín. Hriechom sa človek búri proti Stvoriteľovi, čo ho vedie k modloslužobnému uctievaniu stvorenia: „Uctievali stvorenia a slúžili radšej im ako Stvoriteľovi“ (Rim 1, 25). Takto človek nielenže zneuctieva Boží obraz v sebe samom, ale cíti pokušenie deformovať ho aj v iných, keď dobré vzájomné vzťahy nahrádza nedôverou, ľahostajnosťou a nepriateľstvom až po vraždiacu nenávisť. Kto neuznáva Boha ako Boha, spreneveruje sa hlbokému pojmu človeka a narúša spoločenstvo medzi ľuďmi.
Boží obraz znovu zažiaril v živote človeka a ukázal sa v celej plnosti, keď prišiel na svet v ľudskom tele Boží Syn: „On je obraz neviditeľného Boha“ (Kol 1, 15), „On je odblesk jeho slávy a obraz jeho podstaty“ (Hebr 1, 3). On je dokonalým obrazom Otca. Kým Adamova neposlušnosť ničí a zneucťuje Boží zámer s ľudským životom a privádza na svet smrť, vykupujúca Kristova poslušnosť je prameňom milosti, ktorá sa vylieva na ľudí, a tak všetkým otvára dokorán brány kráľovstva života (porov. Rim 5, 12 - 21).