Keby pandémia vypukla v období najtemnejšieho stredoveku, inkvizítori by mali plné ruky práce a honba na čarodejnice by bežala na najvyššie obrátky. V temných časoch 16. a 17. storočia to bol najpohodlnejší spôsob hľadania vinníka za epidémie cholery, moru, čierneho kašľa či týfusu. Svätá inkvizícia prezentovala, že za tieto pliagy mohli čarodejnice a bosorky, čomu mnohí ľudia verili.
Uľavilo sa im, keď pôvodcovia smrteľných chorôb skončili v plameňoch na hranici, pričom ich netrápilo, že tam inkvizítori poslali aj mnoho šikovných bylinkárok.
Upaľovanie čarodejnice v stredoveku.
Machinácie čarodejníc
V silu diabla, kacírov a bosoriek veril aj Martin Luther (1483 - 1546), nemecký teológ a zakladateľ protestantizmu. Jeho životopisec Julius Köstlin tvrdil, že sa nikdy nezbavil ľudovej predstavy o diablovi, čertovských strašidlách či o sile čarovania a kúzelníctva.
Profesor brnianskej univerzity Bedřich Šindelár napísal, že Luther diablovi pripisoval obrovskú moc - možno väčšiu, než má všemohúci Boh. Luther bol presvedčený, že čarodejnice uzatvárajú s diablom zvláštnu zmluvu, vďaka ktorej dokážu ľuďom počarovať tak, že ochorejú, oslepnú alebo zomrú.
Bol presvedčený, že ženy sú na páchanie čarodejníckych neprávostí náchylnejšie než muži a priznal sa k svojej zvrhlej túžbe ich upaľovať.
Etnologička Katarína Nádaská konštatuje, že čarodejníctvo vychádzalo z najtemnejších stránok ľudskej žiadostivosti, z nízkych myšlienok, z predstáv a pudov zlomyseľných a obmedzených ľudí.
V princípe išlo o zneužitie poznania o skrytých silách na zlé, často egoistické ciele, využívalo prejavy závisti, nenávisti, priania toho najhoršieho, praktiky preklínania, zatratenia, kliatby a podobne.
Pod vplyvom Kalvína mestská rada v Ženeve dala v rokoch 1542 až 1546 popraviť za čarodejníctvo 58 ľudí, ďalších 76 odsúdili na trest vyhnanstva. Kalvín presvedčil vedenie radnice, že za epidémiu moru v roku 1542 môžu diabolské machinácie čarodejníc.
V čase veľkých represií skončilo v ženevských žalároch až okolo deväťsto ľudí podozrivých z čarodejníctva, všetkých podrobili najkrutejšiemu vyšetrovaniu.
K učencom, ktorí na tú dobu odvážne vystupovali proti obviňovaniu ľudí z čarodejníctva a čiernej mágie, patril holandský lekár Jan Weyer (1515 - 1588). Weyer napísal, že ľud, ktorý je zle vzdelávaný v kresťanskom náboženstve, prisudzuje takmer všetky choroby čarodejniciam.
Terčom jeho kritiky boli aj duchovní, ktorí sa z túžby po peniazoch alebo z chorobnej ctižiadosti pokúšajú liečiť choroby, ktoré podľa ich úsudku vznikli z čarovania a obviňujú z čarodejníctva nevinné ženy, ktoré končia vo väzení a pred súdmi.
Choroby z pobosorovania
Katarína Nádaská uvádza, že na Slovensku boli ešte donedávna oblasti, kam ľudia chodili, aby dali pobosorovať nepriateľovi. Medzi takéto regióny patrili Kysuce a prihraničné územie na Morave - Starý Hrozenkov.
Porobeniu sa pripisovali aj niektoré choroby, často kožné ochorenia, ekzémy, ktorých liečenie bolo zdĺhavé a pôvod nejasný. Starší ľudia neraz verili, že niektorá choroba alebo iná ujma môže vzniknúť pôsobením závistlivých alebo žiarlivých ľudí, ktorí používajú magické praktiky, prípadne ich za peniaze objednávajú u bosoriek.
Tento psychosomatický jav je známy ako proces indukovanej autosugescie, pri ktorom obeť - keďže vie o tom, že je počarovaná - často na sebe pozoruje reálne prejavy choroby, ba môže sa utrápiť až na smrť.
Rôzne formy porobenia a urieknutia, ktoré ohrozovali zdravie ľudí, si neprajník jednoducho objednal za stanovenú taxu. To isté platilo, ak si postihnutý človek objednal pomoc proti pobosorovaniu.
V krajinách strednej Európy vystupovali ako ochrancovia spoločenstva muži - benedanti, kresnici, táltosi, ktorí diagnostikovali urieknutie, počarovanie, porobenie, vedeli toho zbaviť postihnutých ľudí.
Bosorka pri práci.
V 16. storočí sa však aj oni stali terčom inkvizície, pričom väčšina z nich bola obvinená z čarodejníctva, pretože prevládal názor, že ten, kto vie liečiť, vie na niekoho aj uvrhnúť kliatbu. S mužmi obvinenými z bosoráctva bolo veľa procesov najmä v severnom Taliansku, v Chorvátsku a Maďarsku.
Nevinné obete
Škaredá história: Hon na čarodejnice - Brian A. Pavlac
Do nemilosrdného prenasledovania ľudí obvinených z čarodejníctva sa v Európe zapojil aj španielsky jezuita Martín del Río (1551 - 1608). Historici považujú jeho knihu Vyšetrovanie mágie za jednu z najstrašnejších a najhanebnejších diel z celej literatúry o čarodejníctve.
Tvrdil, že sudcovia, ktorí váhali odsúdiť na trest smrti ľudí obvinených z čarodejníctva, sa dopustili smrteľného hriechu a hlásal, že kto pochybuje o zločinoch čarodejníc, stáva sa podozrivým, že k nim sám patrí.
V legendárnej knihe Honba na čarodejnice stojí, že neexistuje žiaden telesný neduh, ktorý by čarodejnice nemohli spôsobiť. Historici odhadujú, že v európskych krajinách dali inkvizítori popraviť až okolo 200-tisíc nevinných ľudí, pesimisti hovoria dokonca o milióne obetí.
Na území dnešného Slovenska najviac procesov s čarodejnicami prebehlo v Bratislave a na Spiši. Asi najznámejší čarodejnícky proces sa konal v roku 1642 v Kremnici, kde súdili 80-ročnú starenku Doru Struhárovú z dedinky Ihráč za čarodejnícke liečenie ľudí.
Po mučení na škripci ju sťali a telo spálili. „Bosorkománia“ sa aj v našich končinách týkala predovšetkým žien, lebo pre cirkev boli ženy od prírody zlé, rozumom len málo obdarené a boli považované za nádoby plné smilstva.
Dora Struhárová.
Démoni chorôb
Honbe na čarodejnice podľahlo aj stredoveké Anglicko, kde sa k tradičnému teroru inkvizície pripojila aj kráľovná Alžbeta I. Videla v tom účinný prostriedok na posilnenie svojej autority aj upevnenie autority anglickej koruny medzi poddanými.
Už krátko po nástupe na trón sa na kráľovnú obrátil biskup John Jewel s naliehavou výzvou, aby sa presvedčila o podivnom početnom raste kúzelníkov a čarodejníc v kráľovstve.
O päť rokov neskôr predložila kráľovná parlamentu zákon proti čarodejníctvu, ktorý zakazoval zariekanie, vyvolávanie zlých duchov a obsahoval aj varovania pred používaním čarodejných prostriedkov, ktoré by mohli ohroziť zdravie ľudí alebo dobytka.
Ak niekto pomocou čarodejných machinácií pripraví niekoho o život, mal byť odsúdený na smrť na šibenici. Azda najviac procesov s čarodejnicami prebehlo za panovania Alžbety I. v grófstve Essex.
Na trest smrti obesením odsúdili dve 80-ročné starenky, ktoré mali v okolí lesa v Pendle povesť čarodejníc. Pripisovalo sa im každé zlo, každý problém, každá choroba i smrť. V tom čase za rovnaké obvinenie v Northamptone popravili päť ľudí.
Etnologička Katarína Nádaská vysvetľuje, že podľa starých predstáv o prírode ľudia verili, že do tela človeka, ale aj zvieraťa môžu vniknúť démoni chorôb, ktorí zapríčinia horúčku, zimnicu, nádchu, vredy, kŕče a iné choroby.
Tie vraj na človeka mohli privolať aj ľudia, ktorí to údajne ovládali, a ktorých považovali za polodémonov, ktorým pripisovali nadprirodzenú moc, ktorou vraj dokázali ovplyvňovať úrodu, privolávať živelné pohromy a napokon aj pričarovať choroby.
Medzi ľuďmi vládlo presvedčenie, že čarodejnice, bosorky či strigy vedia na človeka privolať choroby, uškodiť mohli na podnet iného človeka zo závisti či ziskuchtivosti, choroby vraj privolávali pomocou čiernej mágie, ktorá patrila tam kliatba, zaklínanie, zariekanie, prekliatie, porobenie, urieknutie.
Pri vážnom podozrení na porobenie ľudia vyhľadávali špecialistov, ktorí dokázali kúzlo zneškodniť. Negatívne účinky čiernej mágie sa neutralizovali najmä modlitbami.
Praktiky bielej mágie sa nazývali „bosorčenie“, ovládali ho väčšinou staršie ženy, ktoré ľudia považovali za bosorky. Liečenie u lekára sa často kombinovalo s návštevou liečiteľky, profesionálna liečba a magické liečebné praktiky sa v chápaní dedinčanov navzájom dopĺňali.
Upálená zaživa
Výnimkou v prenasledovaní čarodejníc nebolo v stredoveku ani Holandsko. V roku 1566 sa v Rotterdame priznala k čarodejníctvu Geertjen Jansdochterová, ktorá sa pokútne zaoberala liečením ľudí.
Procesy s čarodejnicami sa nevyhli ani Slovensku, ktoré bolo súčasťou Uhorského kráľovstva. V roku 1602 však v Bratislave upálili za čarodejníctvo dve ženy - Agátu Toottovú a Alžbetu Nagysányiovú.
Obidve sa pri mučení priznali, že s pomocou diabla škodili ľuďom na zdraví. Veľký proces sa konal v roku 1691 v Šamoríne na Žitnom ostrove, kde päť žien obžalovali z toho, že pomocou kúzel spôsobili niekoľkým ľuďom nevyliečiteľné choroby.
Za spôsobenie nevyliečiteľných rán súdili aj vdovu Katarínu Tucsérovú z Podunajských Biskupíc, niektorým vraj svojimi čarami privodila smrť.