Veľkým problémom súčasnej spoločnosti sú rozvody. Často počujeme, že príčinou rozvodu je manželská zrada, nesúlad pováh.
Manželské problémy, ktoré sa končia rozvodom zanechávajú negatívne následky na deťoch, ktoré takýmto spôsobom stratia teplo domova. Preto katechizmus učí, že katolícke manželstvo má dva podstatné prvky: jednotu a nerozlučiteľnosť (KKC 1643) a je zamerané na plodenie a výchovu potomstva.
Jednota sviatosti manželstva znamená, že zväzok môže byť uzavretý medzi jedným mužom a jednou ženou (vylučuje sa polygamia - mnohoženstvo a polyandria - mať viac mužov). Nerozlučiteľnosť manželstva spočíva v tom, že manželské spoločenstvo nezaniká inak, len skrze smrť jedného z manželov.
Nerozlučiteľnosť manželstva má svoj pôvod v tom, že skrze sviatosť novomanželia boli včlenení do trvalej jednoty, aká je medzi Kristom a Cirkvou - jeho mystickým Telom. Ako Kristus - Hlava a Cirkev tvoria jeden nerozlučiteľný organizmus, tak aj manželia, posvätení Kristovou milosťou, tvoria až do smrti jedno nerozlučiteľné telo.
Sviatostné manželstvo je niečím viac než čisto ľudskou zmluvou a sľubom vzájomnej lásky. Trvalosť manželstva vyžaduje samotná nátura lásky. Čudne by zneli slová prísahy len na časový úsek lásky a vernosti. Napríklad: „Sľubujem ti lásku až po okamih, keď si nenájdem lepšiu než ty.“ Boh vyžaduje od človeka trvalú lásku, pri ktorej berie zodpovednosť za druhého človeka. Trvalosť a vernosť manželstva vyžaduje aj dobro detí.
Zapamätajme si: Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný. Spája ich sám Boh. Uzavreté manželstvo pokrstených osôb nemôže byť nikdy rozviazané žiadnou ľudskou mocou. Oslobodzuje ich len smrť.
Prečo manželstvo NIE JE zmluva (je to zmluva)
V nasledujúcom bode exhortácie nazýva osobitným darom: „Nerozlučnosť manželstva »Čo teda Boh spojil, človek nech nerozlučuje« (Mt 19, 6) sa nemá chápať predovšetkým ako „jarmo“ uvalené na ľudí, ale ako „dar“ pre osoby spojené v manželstve. [...] Božia zhovievavosť neustále sprevádza ľudské napredovanie, uzdravuje a premieňa zatvrdnuté srdce svojou milosťou, obracia ho smerom k jeho pôvodu prostredníctvom cesty kríža. Z evanjelií sa jasne vynára príklad Ježiša, ktorý... ohlásil posolstvo o význame manželstva ako plnosť Zjavenia, ktoré obnovuje pôvodný Boží plán (porov. Mt 19, 3)“
Všimnime si, že slovo milosť sa rovná daru. Podobne aj v bode číslo 75 sa uvádza, „Podľa latinskej tradície Cirkvi sú vysluhovateľmi manželstva muž a žena, ktorí sa sobášia- a títo, keď prejavia obojstranný súhlas a vyjadria ho vo vzájomnom telesnom darovaní, prijímajú veľký dar.“
Slovo dar, čo znamená osobitný Boží dar čiže milosť, je kľúčovým slovom pre pochopenie manželstva ako osobitého kresťanského povolania. V istom zmysle aj o ňom platí „Nie vy ste si vyvolili mňa, ale ja som si vyvolil vás“ (Jn 15, 16). Sviatosť je dar na posvätenie a spásu manželov, pretože skutočnosť, že si vzájomne prináležia „prostredníctvom sviatostného znaku, je reálnym zobrazením samotného vzťahu Krista s Cirkvou. Manželia sú teda pre Cirkev neustálou pripomienkou toho, čo sa stalo na kríži; sú jeden pre druhého a pre deti svedkami spásy, na ktorej im sviatosť dáva účasť“(bod č. 64).
Manželstvo je povolanie, keďže je odpoveďou na špecifické volanie k prežívaniu manželskej lásky ako nedokonalého znaku lásky medzi Kristom a Cirkvou. Preto rozhodnutie vstúpiť do manželstva a založiť si rodinu musí byť ovocím rozlišovania povolania.
Na začiatku tretej kapitoly Amoris Laetitia Svätý Otec hovorí: „Naše učenie o manželstve a rodine sa nesmie prestať inšpirovať a pretvárať vo svetle ohlasovania lásky a nežnosti, aby sa nestalo len obranou chladnej doktríny bez života. Vskutku ani tajomstvo kresťanskej rodiny nemožno naplno pochopiť inak než vo svetle nekonečnej lásky Otca: tá sa prejavila v Kristovi, ktorý sa daroval až do konca a je medzi nami živý. Preto túžim kontemplovať živého Krista, ktorý je prítomný v toľkých príbehoch lásky, a zvolávať oheň Ducha na všetky rodiny sveta.“ (AL 59)
Toto učenie sa zakladá na učení Druhého vatikánskeho koncilu v pastorálnej konštitúcii o Cirkvi v súčasnom svete Gaudium et Spes, ktorá sa v bode číslo 48 zameriava na vysvetlenie posvätnosti manželstva a rodiny. Manželstvo sa definuje ako spoločenstvo života a lásky, pričom lásku umiestnilo do centra rodiny; skutočná láska medzi manželmi znamená vzájomnú sebaúctu, zahŕňa sexuálne odmietnutie a náklonnosť zodpovedajúcu božskému zámeru.
Kristus Pán štedro požehnal túto mnohotvárnu lásku, vyvierajúcu z prameňa Božej lásky a utvorenú podľa vzoru jeho spojenia s Cirkvou. Lebo ako kedysi Boh vyšiel v ústrety svojmu ľudu zmluvou lásky a vernosti, tak teraz Spasiteľ ľudí a Ženích Cirkvi ide kresťanským manželom v ústrety sviatosťou manželstva. A naďalej zostáva s nimi, aby manželia jeden druhého vo vzájomnej oddanosti navždy verne milovali, ako si on zamiloval Cirkev a sám seba obetoval za ňu.
Pravá manželská láska je zapojená do Božej lásky a vedie i obohacuje ju vykupiteľská moc Krista a spasiteľná činnosť Cirkvi, aby manželia boli účinne vedení k Bohu a aby sa im dostalo pomoci a povzbudenia pri vykonávaní vznešených otcovských a materských povinností. Kresťanskí manželia sú posilňovaní a akoby posväcovaní osobitnou sviatosťou na úlohy a dôstojnosť svojho stavu. Jej pôsobením konajú svoje manželské a rodinné poslanie naplnení Kristovým Duchom, ktorý preniká celý ich život vierou, nádejou a láskou, a tak čoraz viac napredujú v zdokonaľovaní seba, vo vzájomnom posväcovaní, a teda aj v spoločnej oslave Boha.
Svätý Otec nás pozýva, aby sme hlbšie chápali tajomstvo sviatostného manželstva, ktoré je tiež zmluvou, no zmluvou, ktorá nie je iba jednoduchým chladným právnym úkonom, ktorý sa podobá ľudským zmluvám, ale hlbokým tajomstvom viery, ktoré je založené na jedinej novej a večnej zmluve, ktorú Boh uzavrel s ľudstvom v Kristovej krvi vyliatej za nás na Kríži. Má svoj prameň a silu, tak ako všetky sviatosti vo veľkonočnom tajomstve Ježiša Krista.
Kresťanskí manželia sa spájajú v Kristovi a on sa im zaväzuje svojou vernosťou, že ich nikdy neopustí, že ich bude sprevádzať vo všetkých radostiach i starostiach života, že ich privedie do večného života. Zamyslime sa v rodine nad naším sviatostným manželstvom, či ho chápeme len ako pekný obrad v kostole, z ktorého máme nejaké video a fotografie, alebo ako občiansku zmluvu, alebo ako Boží dar, za ktorý sme vďační. Ak zistíme, že sme boli azda na povrchu chápania nášho vlastného manželstva, pouvažujme o tom, ako by sme mohli hlbšie vniknúť do jeho tajomstva a hlbšie ho prežívať vo viere nádeji a láske.
Na začiatku svojho verejného života Ježiš vykonal svoje prvé znamenie - na žiadosť svojej Matky - počas svadobnej hostiny. Cirkev pripisuje veľkú dôležitosť Ježišovej prítomnosti na svadbe v Káne.
Ježiš vo svojom kázaní jednoznačne učil, aký je pôvodný význam zväzku muža a ženy, takého, aký ho chcel Stvoriteľ na začiatku. Dovolenie prepustiť vlastnú manželku, ktoré dal Mojžiš, bolo ústupkom pred tvrdosťou srdca. Manželský zväzok muža a ženy je nerozlučiteľný.
Toto jednoznačné naliehanie na nerozlučiteľnosť manželského zväzku mohlo vyvolávať rozpaky a zdať sa neuskutočniteľnou požiadavkou. Ježiš však neuložil manželom neúnosné a príliš ťažké bremeno, ťažšie ako Mojžišov zákon. Keďže prišiel znovu nastoliť prvotný poriadok stvorenia narušený hriechom, on sám dáva silu a milosť žiť manželstvo v novej dimenzii Božieho kráľovstva.
Ak manželia budú nasledovať Krista, ak zaprú seba samých a vezmú na seba svoj kríž, budú môcť „pochopiť“ pôvodný zmysel manželstva a s Kristovou pomocou podľa neho žiť. Podľa latinskej tradície si manželia ako vysluhovatelia Kristovej milosti navzájom udeľujú sviatosť manželstva tým, že pred Cirkvou vyjadria svoj súhlas. Cirkev považuje výmenu súhlasu medzi manželmi za nevyhnutný prvok, ktorý „dáva vznik manželstvu“.
Kňaz (alebo diakon), ktorý asistuje pri slávení manželstva, prijíma v mene Cirkvi súhlas manželov a udeľuje im požehnanie Cirkvi. V latinskom obrade sa sviatosť manželstva medzi dvoma veriacimi katolíkmi normálne slávi počas svätej omše vzhľadom na to, že všetky sviatosti sú späté s Kristovým veľkonočným tajomstvom. V Eucharistii sa uskutočňuje pamiatka Novej zmluvy, ktorou sa Kristus navždy spojil s Cirkvou, svojou milovanou nevestou, za ktorú vydal seba samého.
Je teda vhodné, aby manželia spečatili svoj súhlas dať sa jeden druhému obetou svojich životov tým, že ju spoja s obetou Krista za svoju Cirkev sprítomnenou v eucharistickej obete, a prijmú Eucharistiu, aby účasťou na tom istom Kristovom tele a na tej istej Kristovej krvi boli „jedno telo“ v Kristovi.
(Ne)rozlučnosť manželstva určite je téma, ktorú mnohí manželia, žiaľ, často s bolesťou, riešia. Ako sa s ňou dobre vysporiadať? Manželstvo, na rozdiel od všetkých ostatných sviatostí, existuje aj mimo Cirkev. Patrí do tohto sveta a týka sa „prirodzeného“ ľudského života, či už sa žije vo viere alebo nie.
Manželstvo však nie je ľudským dielom. Boh stvoril človeka ako muža a ženu, aby sa navzájom spojili. Bohom stvorená ľudská bytosť je muž a žena, ako to vidíme v Gn 1,27: „A stvoril Boh človeka na svoj obraz, na Boží obraz ho stvoril, muža a ženu ich stvoril.“ Manželia ostávajú dve odlišné osoby, každá stvorená na Boží obraz, ale zároveň sú aj ako celok obrazom Božím. Biblickým jazykom povedané: „už nie sú dvaja, ale jedno telo“ (Mt 19,6a).
Každý človek sa môže slobodne rozhodnúť, či uzavrie manželstvo alebo nie, a koho si za manžela či manželku vezme. S manželstvom samotným však človek podľa svojej vôle zaobchádzať nemôže, pretože to ustanovil sám Boh, keď človeka stvoril. Potvrdzuje to aj Pán Ježiš v tej istej reči, kde zaznie verš Mt 19,9, na ktorý sa pýtate, keď povie: „Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje“ (Mt 19,6).
Okrem toho Ježiš manželstvo medzi pokrstenými povýšil na sviatosť, ktorá má byť obrazom spojenia Krista a Cirkvi. Čo to znamená? To, že ako Kristus miluje Cirkev až natoľko, že za ňu položí svoj život, tak sa majú aj manželia milovať a obetovať jeden za druhého a manželstvo je ich osobnou cestou svätosti (alebo zatratenia). Pri poslednom súde budú teda manželia v prvom rade skladať účty z toho, ako svojho manželského partnera milovali, ako sa za neho alebo za ňu obetovali, ako im záležalo na jeho či jej šťastí.
Ak manželstvo raz vzniklo - a to sa týka aj manželstva medzi nepokrstenými - manželstvo je nerozlučiteľné už kvôli tomu, že takto sme boli stvorení (Gn 1, 27). Manželský zväzok manželská nevera neruší. Ani Cirkev, v prípade pokrstených, nemá právo rozlúčiť takéto manželstvo, pretože Kristus potvrdil manželskú nerozlučnosť (Mt 19, 6). To sa týka predovšetkým cudzoložstva. Hoci aj v tomto prípade je lepšia veľkorysosť manželského partnera, ktorý sa stal obeťou nevery.
Takáto veľkorysosť ide presne v línii podstaty sviatosti manželstva, ktorá je obrazom lásky Krista k Cirkvi, a aj sviatostného sľubu, kde si manželia sľubujú, že sa nikdy neopustia: „ani v šťastí, ani v nešťastí“, a že sa budú „milovať a ctiť po všetky dni svojho života“.
Ak ale zranený manželský partner či partnerka nedokáže kvôli cudzoložstvu manžela či manželky manželské spolužitie obnoviť, môže Cirkev požiadať o manželskú odluku - dočasnú alebo trvalú, ktorá však manželstvo neruší, ale manželom dovoľuje žiť oddelene. Odkedy Cirkev ich manželský sľub prijala, manželstvo nie je len ich súkromnou záležitosťou.
Dnes Ježiš odpovedá na otázky svojich súčasníkov o skutočnom význame manželstva zdôraznením jeho nerozlučiteľnosti. Pri návrate manželstva k pôvodnému Božiemu plánu Ježiš zdôrazňuje štyri veci, ktoré sú dôležité preto, prečo môžu byť v manželstve spojení len jeden muž a jedna žena:
- „Stvoriteľ ich od počiatku stvoril ako muža a ženu“ (Mt 19, 4). Ježiš učí, že v Božom pláne má našamužskosť a ženskosť veľký význam. Ignorovať to znamená ignorovať to, kým sme.
- „Muž opustí svojho otca i matku a pripojí sa k svojej žene“ (Mt 19, 5). Boží plán nie je taký, abymuž opustil svojich rodičov a priľnul ku komukoľvek, ale k manželke.
- „Tí dvaja sa stanú jedným telom“ (Mt 19, 5). Toto telesné spojenie presahuje krátkodobé fyzickéspojenie. Poukazuje na trvalé spojenie, ku ktorému dochádza, keď muž a žena prostredníctvom láskyskutočne splodia dieťa, ktoré je trvalým manželstvom alebo spojením ich tiel. Je zrejmé, že muž a muža žena a žena sa takto nemôžu stať jedným telom.
- „Čo Boh spojil, človek nech nerozlučuje“ (Mt 19, 6). Boh sám spojil muža a ženu v manželstve akedykoľvek sa pokúšame rozdeliť to, čo spojil, robíme to na svoj vlastný úkor a na úkor spoločnosti.
„Úcta k panenstvu kvôli kráľovstvu a kresťanské chápanie manželstva sú neoddeliteľné anavzájom sa posilňujú.“ (Katechizmus Katolíckej cirkvi, č.
Moderný svet suverénne praktizuje rozvody. Na cirkev, ktorá do dnešného dňa rozvod neuznáva a ktorá pre tvrdosť ľudských sŕdc uskutočňuje a dovoľuje iba rozluku, sa súčasný svet pozerá ako na spiatočnícku.
Ak sa sústavne otvárame Kristovej milosti, je v nás stále niečo nové a stále o čosi viac dobra, takže aj vzájomná príťažlivosť a láska neslabnú, ale silnejú. Ježiš nám všetkým prízvukuje: „Nečítali ste, že na počiatku ich Stvoriteľ ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a prilipne k svojej manželke a budú dvaja jedno telo. A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, človek nerozlučuj!”
V dnešnom príbehu z evanjelia vidíme farizejov, ktorí kladú Ježišovi veľmi aktuálnu otázku o ľudskom manželstve a o jeho rozlučiteľnosti. Ako právnikov ich zaujíma, či a za akých okolností môže človek prepustiť svoju manželku. Podľa názoru niektorých rabínov to mohol muž urobiť z akejkoľvek príčiny, napríklad už vtedy, keď žena presolila polievku. Druhá skupina rabínov takýto laxný prístup zavrhovala. Vidíme, ako im odpovedal Pán Ježiš: „Nečítali ste, že Stvoriteľ ich od počiatku ako muža a ženu stvoril a povedal: „Preto muž opustí otca i matku a pripúta sa k svojej manželke a budú dvaja v jednom tele?“ A tak už nie sú dvaja, ale jedno telo. Čo teda Boh spojil, nech človek nerozlučuje.“
Oni rozmýšľajú ako právnici, ale Ježiš myslí srdcom. Nerozlučnosť manželstva vyplýva priamo zo zjavenej vôle Božej. Prečo? Pretože človek aj v tomto svojom rozmere má byť obrazom Božím. Človek je pozvaný napodobniť a žiť Boha, ktorý miluje večnou a nepodmienečnou láskou. Boh miluje človeka takého aký je. Muž a žena sú pozvaní k tomu, aby sa milovali tou istou láskou. Aby zjavovali aj tento rozmer Božej lásky. Stálosť a vernosť. Dobré manželstvo je odrazovým mostíkom k poznaniu Božej lásky.
Muž a žena sú stvorení, to znamená že ich Boh chcel: v dokonalej rovnosti ako ľudské osoby na jednej strane a na druhej zase v ich bytí ako muža a ženy. „Byť mužom”, „byť ženou” je dobrá skutočnosť, ktorú chcel Boh: muž i žena majú neodňateľnú dôstojnosť, ktorá pochádza priamo od Boha, ich Stvoriteľa. Muž a žena sú s rovnakou dôstojnosťou Božím obrazom.
Keďže muž a žena boli stvorení spolu, Boh chcel, aby boli jeden pre druhého. Božie Slovo nám to oznamuje v rozličných častiach posvätného textu: „Nie je dobre byť človekovi samotnému. Nuž učiním mu pomocnicu, ktorá mu bude podobná” (Gn 2,18). Žena, jemu podobná a najbližšia, je mu daná Bohom ako „pomocnica”, predstavujúc tak „Pána”, od ktorého „príde pomoc”. „Preto opustí muž svojho otca a svoju matku a priľne k svojej manželke a budú jedným telom” (Gn 2,24).
Každý človek má skúsenosť so zlom okolo seba i v sebe. Táto skúsenosť sa dáva pocítiť aj vo vzťahoch medzi mužom a ženou. Ich zväzok bol vždy ohrozovaný nezhodou, duchom panovačnosti, nevernosťou, žiarlivosťou a konfliktmi, ktoré môžu viesť až k nenávisti a k roztržke. Podľa viery tento neporiadok, ktorý s bolesťou konštatujeme, nepochádza z prirodzenosti muža ženy, ani z povahy ich vzťahov, ale z hriechu. Prvý hriech, roztržka s Bohom, má ako prvý následok roztržku v prvotnom spoločenstve muža a ženy.
Ich vzťahy sú pokrivené vzájomnými výčitkami, ich vzájomná príťažlivosť, ktorá je darom samého Stvoriteľa, sa mení na vzťahy panovačnosti a žiadostivosti. Predsa však poriadok stvorenia, hoci je ťažko narušený, pretrváva. Aby vyriešili rany po hriechu, muž a žena potrebujú pomoc milosti, ktorú im Boh vo svojom nekonečnom milosrdenstve nikdy neodmietal.