Fráza "čo dá Pán Boh, to sa stane" je hlboko zakorenená v slovenskej kultúre a odráža pohľad na život, v ktorom zohráva významnú úlohu viera a Božia vôľa. Niektorí veria, že Boh určuje každý aspekt nášho života a že nemôžeme zmeniť Jeho zvrchovanú vôľu. Avšak Biblia nám hovorí, že Boh je oveľa väčší, ako si myslíme.
Dobrý Otec býva spolu s deťmi v dome a dáva im slobodu a načúva im. Neurčuje všetko v ich živote. Máme šancu kreatívne tvoriť a vyjadriť náš život a ovplyvniť život ľudí a komunity okolo nás.
Boh ako tréner
Predstavme si, že sme vo futbalovom tíme so skvelým Trénerom. Za tým Trénerom môžeme kedykoľvek prísť a povedať mu, ako chceme hrať, na akom poste chceme byť umiestnení, ako chceme prispieť k úspechu tímu. A dobrý Tréner to zvažuje, rozpráva sa s nami, snaží sa nám čo najviac vyjsť v ústrety, dáva nám spätnú väzbu a dáva nám na výber rôzne možnosti.
Nesprávne postoje v živote
V živote sa nám môže stať, že sa ocitneme v dvoch nesprávnych postojoch. Jedným je, že sa nemodlíme, lebo sa bojíme sklamania. Boha robíme malým bohom. Ten druhý postoj je, že si myslíme, že všetko, za čo sa budeme vytrvalo modliť, si "vymodlíme". Boh nám musí všetko dať. A aj vtedy robíme Boha malým.
Modlitba nie je o tom, či získam od Boha maximum. Modlitba nie je len prosba. Je to dôvera, že Boh sa o mňa stará a vie lepšie ako ja.
Otázky a dôvera v Boha
V živote sú situácie, ktoré sa nám nepáčia a vôbec nerozumieme, prečo sa dejú. Avšak, vôbec tomu tak byť nemusí. Pýtame sa "Prečo?", lebo chceme Boha viac poznať aj v tých ťažkých časoch a viac rozumieť Jeho spôsobom a cestám.
Najväčšie nebezpečenstvo prichádza, keď začneme spochybňovať, že Boh je náš dobrý Otec, že chce pre nás len dobro, že na nás nezabudol, stále sa o nás stará a pod. Zvlášť vtedy je namieste v modlitbe poprosiť o odpoveď na otázky, ktoré sa nám vynárajú a znamenajú ťažkosti pre našu vieru.
Tak, ako keď volal mladého Samuela, až kým neporozumel, že ide o Boží hlas, rovnako sa nevzdá ani pri nás, ak Ho budeme chcieť počuť. Boh má mnoho spôsobov- hovorí cez Sväté Písmo, cez sviatosti, dobrého spovedníka, cez rodinu i priateľov, cez cudzích ľudí, cez prírodu, cez rôzne situácie...
Je veľmi podstatné vedieť, že nie všetko, čo sa deje, je Božia vôľa a "tak to malo byť". Ak sa bude diať len Božia vôľa, tak ako sa modlíme v modlitbe Otče náš, budeme mať na zemi raj. Božia vôľa isto nie sú vraždy, lúpeže, podvody,... no predsa sa dejú. Pravdou zostáva, že „tým, čo milujú Boha, všetko slúži na dobré“ a Boh pre nás aj z tejto situácia vyťaží ešte viac dobra.
| Pôvod problému | Príklad |
|---|---|
| Telesný | Dieťa odmieta nosiť čiapku až do dospelosti, v dospelosti trpí silnými bolesťami hlavy ako dôsledok chronického zápalu v ušiach |
| Psychický | Študent si necháva stále učenie na poslednú chvíľu, v strese robí úlohy a učí sa pod tlakom, pravidelne má bolesti hlavy- ich príčina je najmä psychická- časový stres |
| Duchovný | Mladá žena má od návštevy veštice na kultúrnych slávnostiach silné bolesti hlavy, pričom sa zdravo stravuje, nemá nadmerný stres a dostatočne veľa spí. |
| Zmiešaný | Mladý muž pracuje v hlučnej kovovýrobe, často pod stresom, okrem iného vyrába aj rôzne kovové predmety vrátane okultných symbolov, trpí silnými bolesťami hlavy- jeho problém bude zmiešaný- treba odstrániť všetky 3 faktory, ktoré vplývajú na jeho zdravie. |
Pomoc v ťažkých časoch
Boh nám daroval úžasný spôsob, ako v ňom prežiť, a tým je každý deň spolupracovať s Duchom Svätým. Podobne ako Jeho pomoc, by sme nemali odmietať pomoc iných- materiálnu, duševnú, duchovnú. Je to tiež spôsob, akým sa Boh stará o nás a ako nám chce v danej situácii pomôcť.
Myslím, že každý (veriaci) človek aspoň raz v živote vyslovil túto otázku. Najmä v ťažkých okamihoch života prosíme v modlitbe Boha o pomoc. Boh nás počuje. Len či my počujeme Jeho.
Lorene Hanley Duquin, katolícka autorka, lektorka, organizátorka webových seminárov a workshopov zameraných na evanjelizáciu a praktickú pomoc farnostiam, sa odhodlala napísať knihu, v ktorej sú zaznačené skutočné príbehy vyslyšaných modlitieb. Všetky príbehy majú spoločného menovateľa a to fakt, že jednotliví protagonisti do svojej životnej situácie prizvali Boha. Je to kniha plná dôvery a odovzdanosti. Kniha, ktorá čitateľa povzbudzuje, aby s dôverou zveril svoje starosti a trápenia Bohu.
Nie každá modlitba a prosba je vypočutá presne podľa našich predstáv, ale isté je, že každá je vypočutá. Boh vo svojej prozreteľnosti vie, čo je pre nás najlepšie.
Ľudia sa pýtajú: „Ako sa mám modliť? Ako sa to naučím?“ Každý vo svojom vnútri cítime, že nám modlitba prospieva.
Posolstvom Anselma Grüna je myšlienka: „Človek sa narodil, aby bol šťastný." Mnoho rodičov skutočne investuje nemalé finančné prostriedky do vzdelávania či záujmovej činnosti svojich detí. Osvojovanie si pravidelnej osobnej modlitby, čítanie biblických príbehov (neskôr Svätého písma), štúdium katechizmu je taktiež hodnotná investícia do našich detí.
Modlitbu často realizujeme ako svoj monológ. Prosíme, možno aj ďakujeme, pridáme k tomu Otče náš a „Amen“. Lenže modlitba má byť rozhovor. Aj Boh nám niečo hovorí. Počujeme ho? Vieme ho vôbec počúvať? Pozrime sa na možnosti, ako sa to dá.
Ježiš je náš Dobrý pastier, máme ísť za jeho hlasom, lebo je to to najlepšie, čo na tejto zemi môžeme mať. Jeho slovo, radu, povzbudenie, vôbec hocičo, čo nám chce povedať.
Sestra Helena Torkošová je františkánka. Prečítam si aj pasáž z Božieho slova. Pýtam sa Pána, čo mi chce týmito slovami povedať a ako ich mám uskutočniť dnes v živote, za čo ďakovať, za čo odprosovať, za čo prosiť, za čo sa prihovárať, čo ma dnešný deň čaká, čo mu chcem odovzdať a podobne. Ale v prvom rade chce sestra Helena sedieť ako Mária pri jeho nohách a byť pri ňom a s ním. Načúvať mu alebo len tak nasávať.
Ježiš takto trávil celé noci v kontemplatívnej modlitbe s Otcom, keď počúval jeho hlas. Keď som s ním, Boh ma vedie, ak sa už práve ani nemodlím, a usmerňuje ma vnuknutiami.
Ako môžem vedieť, že je to skutočne Boží hlas?
Vtedy to Bohu ide odovzdať -a hoci by chcela ako dieťa poprosiť o zmenu Otca, tu zrazu počuje veľmi nežný, jemný hlas: „Daj mi všetko. Ja prijmem všetko. Odkiaľ má človek istotu, že počuje Boží hlas? Ak to robí dlhšie, už nepochybuje, ľahko to rozlíši. Jeho hlas je tichý, nežný, jemný. Niekedy, ak má človek pochybnosť, najprv nereaguje. Ale Boh sa ozve viackrát. Preto očakávajme, že ho budeme počuť.
Jana Mihaľová, vedúca modlitebnej služby spoločenstva Marana Tha v Prešove hovorí: Zvyčajne je to, čo Boh hovorí, sprevádzané pokojom, radosťou. Niekedy to tak nemusí byť. Stáva sa, že niekedy nie sme schopní rozlíšiť svoj hlas od Božieho. Boží hlas je veľmi jemný. Ani prorok Eliáš nestretol Boha v silnom vetre, ani v búrke, ani v krupobití, ale v jemnom vánku. Nikdy na sto percent nevieme, že či to, čo počujeme, je Boží hlas, ale občas vieme, že to je on.
Boh k nám hovorí prostredníctvom nadprirodzeného zjavenia - a tým je Božie slovo. Biblia je pre nás odpoveďou na všetky otázky života. Kto chce počuť Boží hlas, musí čítať aj študovať Božie slovo. Mali by sme Boha prostredníctvom Biblie počúvať, potrebujeme modlitbu spojenú s rozjímaním. Pomôcť môže napríklad čítanie nahlas. Pri nejakom verši či slove, ktoré nás zaujme, sa zastavme a skúsme si ho vychutnať.
Ak obsahujú aj pokyny týkajúce sa budúcnosti, treba vyhľadať radu múdreho človeka. Boh k nám hovorí aj prostredníctvom okolností. Funguje tzv. „princíp otvorených a zatvorených dverí“. Boh k nám hovorí cez svedomie. Tichý lahodný šum či vnem k nám prichádza počas tichej modlitby, ale aj neskôr pri práci či prechádzke v prírode, či v záhrade, vtedy, keď na to už až tak sústredene alebo usilovne nemyslíme. Vnuknutia od Boha môžu prísť v podobe obyčajných myšlienok alebo prekvapivých nápadov.
Sestra Helena sa pri takom rozhodovaní modlí k Bohu, aby ju zastavil, ak ide svojou cestou, ak to nie je jeho vôľa. Je to hlavne vtedy, keď ide do nejakého nového projektu a nemá stopercentnú istotu, že je to jeho zámer. V Skutkoch apoštolov sa píše, že Boh takto zastavil aj apoštola Pavla.
Čo robiť, ak ho niekto nepočuje? Je dobré začať čítať Božie slovo. V ňom k nám hovorí Boh. My hovoríme v modlitbe k Bohu a Boh hovorí k nám prostredníctvom Božieho slova. Keď budeme v ňom zakorenení, potom uvidíme ďalšie veci. Nebojme sa tiež prosiť o to, aby nám Boh otvoril duchovné zmysly (oči aj uši).
Kde môže byť príčina, ak je niekto „hluchý“? Mnohí si povedia, že toľké roky sa modlia a ozaj nič nepočujú. Možno je nutné niečo zmeniť. Odstrániť škodlivé alebo nesprávne vplyvy a zvuky či šumy. Skontrolovať - aké hlasy počúvam? Alebo niekto sa v minulosti mohol namočiť do nejakých foriem okultizmu, a to mohlo spôsobiť „hluchotu“ na Boží hlas.
Lucia Ceľuchová ako členka modlitebnej služby v spoločenstve Marana Tha priznáva, že jej počutie Boha v modlitbe závisí od niekoľkých vecí. Boha počujem cez ľudí okolo, každé milé slovo, povzbudenie a pochvalu, napomenutie i výčitku. Tiež cez úsmev blížnych, aj zadívanie sa na obraz, ktorý mám v izbe, cez pohľad priateľov. Počujem ho cez pieseň, ktorú mu spievam - a zároveň on mne. Cez pohľad na Eucharistiu pri adorácii vidí Lucia Ježišovu tvár. Takto ho počujem. Boha počujem denne vo svojom živote. Lebo môj život je mojou modlitbou.
Boží posol o ňom povedal, že je „Spasiteľ, Kristus, Pán“.„Spasiteľ“ znamená, že je Bohom poslaný záchranca človeka a ľudstva. Názov „Kristus“ je z gréckeho výrazu, ktorý znamená pomazaný, čiže naplnený Božím Duchom. A napokon „Pán“ nie je zdvorilostné oslovenie niekoho - slovo „Kyrios“ (Pán) používal grécky text Starého zákona na označenie samého Boha.
Veľmi dôležití sú pre nás tí, čo mali možnosť byť v priamom a osobnom kontakte s osobou Ježiša Krista. Jedným z nich bol aj apoštol Ján. Jeden svoj list uvádza takto: „Čo sme počuli, čo sme na vlastné oči videli, na čo sme hľadeli a čoho sa naše ruky dotýkali, to zvestujeme: Slovo života.
Aby sa Ježišovo posolstvo zachovalo neporušené, niektorí apoštoli a ich spolupracovníci ho zachytili v písomnej podobe a dali tieto texty na používanie spoločenstvám veriacich, Cirkvi. Predstavme si, čo sa vtedy deje: bohoslužobné zhromaždenie veriacich v Krista je akoby prístrojom, ktorý umožňuje Kristovu živú prítomnosť. Takto sa jeho slovo stáva živým, pozýva nás k dialógu a k osobnej odpovedi.
Keď ta prišli, našli to, čo im bolo povedané v posolstve: dieťa v jasliach, Máriu a Jozefa.V čase exodu izraelského ľudu z egyptského otroctva dostal Mojžiš tabule zmluvy, na ktorých boli napísané Božie prikázania. Toto sa udialo na vrchu Sinaj, kde Pán uzavrel zmluvu so svojím ľudom. Toto zjednotenie bolo posilnenie ľudu v pravej slobode.
Daním prikázaní nám Pán pripomenul, že to on vyviedol Izrael z Egypta, miesta otroctva a nevoľníctva. Božie prikázania sú veľmi jasné. Pán nás povoláva v prvom rade k vernosti. Vernosť znamená nehľadať náhradu za Boha v našich životoch.
Počas dejín si ľudia sami vytvárali svoje vlastné modly: klaňali sa prírodným silám, zvieratám alebo predmetom, ktoré vytvorili svojimi vlastnými rukami. Niekedy sa ľudia sami vyhlásili za bohov.
No nemyslite si, že klaňanie sa modlám je minulosťou! Nie ďaleko od toho sú mnohí ľudia, ktorí pripisujú predmetom a zvyšku obyvateľstva význam, ktorý nie je pre ne charakteristický, a robia si z nich modly. Takíto ľudia vynakladajú všetko svoje úsilie na získavanie hmotných dobier. Modloslužbou sú aj také rozšírené javy, ako je viera v horoskopy, veštenie a iné magické úkony. Uchyľovaním sa k týmto praktikám prestávame dôverovať Bohu a veriť v jeho prítomnosť a všemohúcnosť.
Keď sa oddávame okultným praktikám a ezoterike, konzultujeme mágov, jasnovidcov, duchovné médiá a veštcov. Veríme na osud ako niečo nevyhnutné, porušujeme prikázanie: „Nebudeš mať iných bohov okrem mňa.“Toto prikázanie porušujú aj tí, ktorí sú oddaní rôznym novo-pohanským učeniam a kultom. Potrebujete byť veľmi opatrní, pretože často sú to veľmi rozšírené povery.
Nepozdraviť niekoho cez prah, mať strach z čiernej mačky, byť znepokojení, keď prechádzame cez cestu s prázdnymi vedrami, veriť v čary, čarodejnice, nosiť červenú nitku - to je len niekoľko príkladov veľmi rozšírených povier.Ak človek verí na povery, tak potom zdôrazňuje, že nejaký predmet alebo nejaký čin môže mať zásadný vplyv na našu budúcnosť, hoci takáto moc je len v Božích rukách. Človek nemôže pripisovať nadprirodzený význam obyčajným veciam - akoby od nich záviselo niečo v našich životoch.
Pri hľadaní šťastia sa človek môže dopustiť chýb. Boh je náš Pán. Nič a nikto nám nemôže nahradiť Boha. Moderné novo-pohanské kulty a praktiky sú priamym porušením tohto prikázania, pretože zahmlievajú náš pohľad na Boha ako toho, kto dozerá na vesmír.
Žalm 98 sa začína ohlásením Božieho zásahu do vnútorných dejín Izraela (porov. v. 1-3). Obrazy „pravice“ a „svätého ramena“ pripomínajú exodus, vyslobodenie z egyptského otroctva (porov. v. 1). Zmluvu s národom o_vyvolení zasa naopak, pripomínajú dve veľké božské dokonalosti: „dobrota“ a „vernosť“ (porov. v. Tieto znamenia spásy sú dosvedčené „pred očami pohanov“ a „vo všetkých končinách zeme“ (v. 2.
Pavol si poslúžil 2. veršom na vyjadrenie témy vo svojom veľkom Liste Rimanom: v evanjeliu „sa zjavuje Božia spravodlivosť“ (porov. Rim 1, 17), „zjavila sa“ (porov. Pavlova interpretácia vnáša do žalmu väčší a plnší zmysel.
Keď ho čítame z pohľadu Starého zákona, žalm ohlasuje, že Boh spasí svoj ľud a všetky národy, a keď to vidia, sú užasnutí. Naopak, z kresťanského pohľadu Boh pôsobí spásu v Kristovi, synovi Izraela; vidia ho všetky národy a sú pozvané využiť jeho spásu, lebo evanjelium „je Božou mocou na spásu každého, kto verí, najprv Židovi, potom Grékovi“ - čo znamená pohanovi (Rim 1, 16).
Dvoch zomrelých vyprevádzajú. Jeden je bohatý, leží v skvostnej rakve, vezú ho na drahom umrlčom voze, mnohí ho vyprevádzajú. Druhého zomrelého sprevádza päť sirôt a trpko plačúca vdova, oplakávajú strateného hľadača chleba, ten úbožiak zomrel v biede, opustene, ani na jeho poslednej ceste ho nik iný nesprevádza.
Na toto by bol stvoril Pán Boh človeka? Kto v Boha verí, ten cíti, ten vie, že so smrťou ešte je nie koniec všetkému. Tam za hrobom nasleduje zúčtovanie, vyrovnanie.Nie, tisíckrát nie! Nemôže byť, žeby práce, radosti, žiale, nádeje celého nášho života jedna tmavá hrobová jama pohltila. Do nášho srdca vštepená tajná túžba nám šepoce, viera nás učí, že musí byť i druhý život, kde zásluha vezme svoju odmenu, zločin svoju pokutu.
Prechádzal som sa po rozľahlom lese, sedel som na temene až k oblakom siahajúceho vrchu, počúval som hučanie veľkej vody, tešil som sa tajnému stánku hviezdnatej nebeskej oblohy.Moja duša vnorila sa do obdivovania krásnej prírody, zvolal som: Aký krásny je tento svet! V tomto rozkošnom pôžitku ma cudzie hlasy prerušili, počul som niekoho sa zhovárať.
Ak niektorý z nás i miluje Pána Boha, len nútene ho miluje, lebo sa trestu bojí. Nie tak, najmilejší! Dobrovoľne, viac než všetko iné milujme tohto láskavého Boha! Nech nám je Boh viac než zdravie a život. Boh nech je našou nádejou pri smrti, Boh nech je našou odplatou v živote večnom.
Svätý Augustín prechádzal sa večerom po morskom brehu. Zamyslený hľadel na nesmierne more, jeho srdce skľučoval akýsi nevysloviteľný, tajomný zármutok.Obe svoje ramená k prsiam pritisnúc, ľútostivo si povzdychol: „Duša moja, prečo si tak zarmútená?“ Akýsi hlas obtrel sa mu o ucho, akoby ho vlny boli doniesli: „Nad sebou hľadaj!“ Augustín mimovoľne obrátil oči hore ku hviezdam a opäť sa spýtal: „Duša moja, prečo si tak zarmútená?“ Akoby mu hviezdy odpovedali: „Nad nami hľadaj!“
Vtedy Augustín dušu svoju povzniesol k anjelským zborom a opakoval svoju otázku: „Vy ste nebeskí duchovia, či viete, prečo je zarmútená moja duša?“ A tak sa mu zdalo, akoby mu anjeli odvetili: „Nad nami hľadaj!“Vtedy jeho myseľ zaletela k Bohu a v nevysloviteľnej blaženosti vo vytržení takto zvolal: „Toto bolo, čo mojej duši chýbalo, čo som si žiadal: za Bohom som túžil. Ó, Pane, kedy uvidím Tvoju spanilú tvár? Kedy sa k Tebe dostanem? Lebo nepokojné je srdce naše, kým sa nedostane Tebe!“