Biblia, ako základný text judaizmu a kresťanstva, obsahuje množstvo príbehov a učení, ktoré formovali kultúru, etiku a politiku po stáročia. Jednou z dôležitých tém je aj podmanenie si zeme, ktoré sa prejavuje v rôznych kontextoch a interpretáciách.
Nabuchodonozor a jeho snaha o podmanenie Východu
V dvanástom roku vlády kráľa Nabuchodonozora, ktorý kraľoval v Asýrsku vo veľkom meste Ninive, Arfaxad kraľoval nad Médmi v Ekbatanách. On postavil okolo Ekbatan hradby z kresaných kameňov o šírke troch lakťov a dĺžke šesť lakťov. Hradby urobil sedemdesiat lakťov vysoké a päťdesiat lakťov široké. Nad ich bránami postavil sto lakťové veže a ich základy položil na šírku šesťdesiatich lakťov.
V tých dňoch kráľ Nabuchodonozor urobil vojenskú výpravu proti kráľovi Arfaxadovi na veľkej pláni, ktorou je rovina na území Ragau. Pridali sa k nemu všetci obyvatelia vrchov i všetci, čo bývajú pri Eufrate, Tigrise a Hidaspene a na rovinách Elymajského kráľa Ariocha. Tak sa zišlo mnoho národov do boja synov Chaldejcov. Asýrsky kráľ Nabuchodonozor poslal poslov k všetkým obyvateľom Perzie a k všetkým obyvateľom na západe: k obyvateľom Cilície, Damasku, Libanonu, Antilibanonu a k všetkým obyvateľom na morskom pobreží; aj k národom, čo sú v Karmeli a Galaáde, k obyvateľom Hornej Galiley a veľkej roviny Ezdrelon; k všetkým v Samárii a jej mestách i za Jordánom až po Jeruzalem, Batanu, Chelus, Kádeš, Egyptskú rieku, Tafnas, Ramesses a do celej krajiny Gessen, až za Tanis a Memfis, aj ku všetkým obyvateľom Egypta až po hranice Etiópie.
Ale všetci obyvatelia celej zeme opovrhli posolstvom asýrskeho kráľa Nabuchodonozora a nezišli sa bojovať spolu s ním, lebo sa ho nebáli, veď bol sám proti nim. Vtedy sa kráľ Nabuchodonozor veľmi rozhneval na všetky tieto krajiny a zaprisahal sa na svoj trón a kráľovstvo, že sa vypomstí a vyhubí svojím mečom všetky kraje Cilície, Damasku a Sýrie, i všetkých obyvateľov Moabska a synov Ammona, aj celú Judeu a všetkých, čo sú v Egypte, až po hranice dvoch morí.
V sedemnástom roku sa vypravil so svojím vojskom proti kráľovi Arfaxadovi, porazil ho v boji a premohol celé Arfaxadovo vojsko, aj celú jeho jazdu a všetky jeho vozy, a zmocnil sa jeho miest. Dostal sa až do Ekbatan, zaujal veže, vyplienil ich námestia a ich nádheru vyviedol na posmech. Arfaxada chytil v pohorí Ragau, prebodol ho kopijami a v ten deň ho úplne zničil. Potom sa aj s ľudom, ktorý sa mu pridal, veľmi veľké množstvo bojovníkov, vrátil do Ninive. Tam sa zastavil, zabával sa a hodoval on i jeho vojsko stodvadsať dní.
Holofernesova výprava proti Západu
V osemnástom roku, na dvadsiaty druhý deň prvého mesiaca, rozšírila sa správa v paláci asýrskeho kráľa Nabuchodonozora, že sa pomstí na všetkých krajinách, ako predtým pohrozil. I zvolal všetkých svojich sluhov a všetkých svojich veľmožov, predložil im svoje tajné úmysly a rozhodol sa úplne zničiť všetky tie krajiny. Aj oni usúdili, že treba vyhubiť všetkých, čo neposlúchli jeho nariadenia. Keď asýrsky kráľ Nabuchodonozor skončil svoju poradu, zavolal si vrchného veliteľa svojho vojska Holofernesa, ktorý bol druhý po ňom, a povedal mu: „Toto hovorí veľký kráľ, pán celej zeme. Keď teraz odídeš odo mňa, vezmeš si smelých mužov, stodvadsaťtisíc pešiakov a množstvo koní s dvanásťtisíc jazdcami a vyrazíš proti všetkým krajinám na Západe, ktoré neposlúchli môj rozkaz.
Rozkážeš im, aby pripravili zem a vodu, lebo ja vytiahnem proti nim vo svojom hneve a celý povrch zeme zaplavím nohami svojho vojska a vydám mu ich za korisť. Ich ranení zaplnia údolia a všetky potoky a rieky budú také plné mŕtvolami, že sa rozvodnia. Ich zajatcov odvediem až na kraj zeme. Ty tam teda vytiahni a zaber pre mňa celé ich územie. Keď sa ti vzdajú, zachováš mi ich do dňa, keď ich potrestám. Nad tými však, čo neposlúchnu, nech sa nezľutuje tvoje oko a vydáš ich na smrť a za korisť v celej ich krajine. Lebo ako žijem ja a moc môjho kráľovstva: čo som povedal, všetko urobím svojím ramenom.
Keď Holofernes vyšiel od svojho pána, zvolal všetkých vojenských pohlavárov, generálov a dôstojníkov asýrskeho vojska, spočítal mužov, vybraných na výpravu, ako mu rozkázal jeho pán, asi stodvadsaťtisíc mužov a dvanásťtisíc lukostrelcov na koňoch, a zoradil ich ako sa zoraďuje vojsko do boja. Okrem toho vzal preveľké množstvo tiav, oslov a mulíc na nosenie nákladov, i bezpočet oviec, hovädzieho dobytka a kôz na ich zásobovanie, množstvo potravín pre každého muža a veľmi veľa zlata a striebra z kráľovho domu. Potom sa vydal s celým svojím vojskom na pochod. Vytiahli pred kráľom Nabuchodonozorom a svojimi vozmi, jazdcami a vybranými pešiakmi pokryli celý povrch zeme smerom na západ.
Podmanenie mnohých národov
Vyšli z Ninive na tri dni cesty na rovinu Bektilet a keď z Bektilet odišli, utáborili sa pod vrchom, ktorý sa vypína naľavo od Hornej Cilície. Odtiaľ sa Holofernes pohol so všetkým svojím vojskom, pešiakmi, jazdcami a vozmi a odišiel do hornatého kraja. Spustošil Put a Lud a vyplienil všetkých Rassitov a Izmaelitov, čo boli pri púšti na juh od kraja Cheleon. Potom prekročil Eufrat, prešiel Mezopotámiou a rozváľal všetky vyvýšené mestá, čo boli popri potoku Abrona až po more. Okrem toho obsadil územie Cilície, pozabíjal všetkých, čo sa mu postavili na odpor, a prišiel až na hranice Jafeta, ktoré sú na juh smerom k Arábii. Obkľúčil všetkých Madiánčanov a spálil im stany a vyraboval stajne. Potom, v čase žatvy obilia, zostúpil na Damascénsku rovinu a spálil im všetky polia. Stáda a dobytok vyničil, ich mestá vyplienil, ich polia spustošil a všetkých mladíkov pobil ostrím meča.
Národy sa dobrovoľne poddávajú
Preto k nemu poslali poslov s prosbou o mier: „My, služobníci veľkého kráľa Nabuchodonozora, ležíme pred tvojimi nohami; urob s nami, ako uznáš za dobré. Veď naše dvory a celý náš majetok, každé obilné pole, stáda, dobytok a všetky ohrady s našimi stanmi sú pred tebou; urob s nimi ako sa ti páči. On zostúpil so svojím vojskom na morské pobrežie, obsadil opevnené mestá a vzal si z nich vybraných mužov na posilu svojho vojska. Obyvatelia tých miest a celý okolitý kraj ho prijali s vencami, tancom a bubnami. On však spustošil všetky ich svätyne a vyrúbal ich posvätné háje. Dostal totiž za úlohu zničiť všetkých bohov zeme, aby všetky národy vzdávali božskú poctu iba Nabuchodonozorovi a všetky jazyky a kmene vzývali iba jeho ako boha. Potom prišiel k Ezdrelonu neďaleko Dotaina, ktorý je oproti júdskemu horskému masívu.
Strach Izraelitov a verejné prosby k Bohu o pomoc
Izraeliti, čo bývali v Judei, počuli o všetkom, čo urobil vodca vojska asýrskeho kráľa Nabuchodonozora Holofernes národom, ako vyraboval všetky ich svätyne a zničil ich. Zmocnila sa ich veľká hrôza pred ním a báli sa o Jeruzalem a o chrám Pána, svojho Boha. Lebo len nedávno sa vrátili zo zajatia a krátko predtým sa zhromaždil všetok judejský ľud a opäť posvätili nádoby, oltár a chrám po ich zneuctení. Preto vyslali poslov po celej Samárii, do Bethoronu, Belmainu, Jericha, ako aj do Choby, Aisoru a do údolia Salem.
Rýchlo obsadili všetky temená vysokých vrchov, dediny na nich obohnali hradbami a uložili tam zásoby potravy pre prípad vojny, lebo len nedávno skončili zber úrody z polí. Joachim, ktorý bol v tom čase veľkňazom v Jeruzaleme, napísal obyvateľom Betulie a Betomestaimu, ktorý je na svahu oproti Ezdrelonu pri vchode na rovinu neďaleko Dotainu, aby obsadili horské priesmyky. Cez ne bol totiž prístup do Judey, ale bolo ľahké zadržať tých, čo chceli nimi prejsť, lebo boli také úzke, že nimi nemohlo ísť naraz viac ako dvaja muži. Všetci izraelskí muži začali veľmi naliehavo volať k Bohu a korili sa veľkým pôstom. Oni aj ich ženy, ich deti, ich dobytok, i všetci prišelci, nádenníci i otroci si prepásali bedrá vrecovinou. Všetci izraelskí muži i ženy a deti, ktorí bývali v Jeruzaleme, padli na zem pred chrámom, posypali si hlavu popolom a rozprestreli si vrecovinu pred Pánom.
Aj oltár zahalili do vrecoviny a jednohlasne a naliehavo volali k Bohu Izraela, aby nevydal ich deti do záhuby, ich ženy za korisť, ich dedičné mestá na zničenie a svätyňu na znesvätenie a na potupu a posmech pohanom. Pán vypočul ich hlas a zhliadol na ich úzkosť; ľud sa v celej Judei a v Jeruzaleme veľa dní postil pred svätyňou všemohúceho Pána. Veľkňaz Joachim a všetci kňazi, čo boli pred pánom, i služobníci Pánovi, prepásali si bedrá vrecovinou a prinášali každodenné celopaly, votívne obety a dobrovoľné dary ľudu.
Holofernesove vojenské porady a Achiórova reč
Vrchnému veliteľovi asýrskeho vojska Holofernesovi oznámili, že Izraeliti sa pripravujú na boj, že uzavreli horské prechody, múrmi obohnali všetky temená vysokých vrchov a že na rovinách porobili zátarasy. Pochytil ho veľký hnev a zvolal všetky moabské kniežatá, ammonských vojvodcov a miestodržiteľov z prímorského územia a povedal im: „Povedzte mi, Kanaánčania, kto je to ten ľud, čo sa usadil na vrchoch? Ktoré mestá obýva a koľko majú vojska? V čom je ich moc a sila, aký kráľ im vládne a kto je veliteľom ich vojska?
Vodca všetkých Ammončanov Achiór mu odpovedal: „Počúvaj, môj pane, slová z úst svojho sluhu. Poviem ti pravdu o ľude, čo býva na týchto vrchoch blízko tvojho tábora. Lož nevyjde z úst tvojho sluhu. Tento ľud je chaldejského pôvodu. Najprv sa usadili v Mezopotámii, pretože nechceli nasledovať bohov svojich otcov, ktorí boli v chaldejskej krajine. Zanechali náboženstvo svojich otcov a klaňali sa nebeskému Bohu; Bohu, ktorého spoznali. Preto ich vyhnali spred svojich bohov a oni sa uchýlili do Mezopotámie a ostali tam dlhý čas.
Potom im ich Boh rozkázal, aby odišli zo svojho bydliska a šli do krajiny Kanaán. Oni sa tam usadili a veľmi zbohatli na zlato, striebro a veľmi veľké stáda. Potom zostúpili do Egypta, lebo na celú krajinu Kanaán zaľahol hlad, a usadili sa tam, kým nachádzali obživu. Tam sa tak rozmnožili, že sa ich potomstvo nedalo ani spočítať. Ale egyptský kráľ sa postavil proti nim a zákerne ich prinútil vyrábať tehlu z blata. Ponižovali ich a urobili si z nich otrokov. Oni volali k svojmu Bohu a on udrel celú egyptskú krajinu ranami, na ktoré nebolo lieku; preto ich Egypťania vyhnali zo svojej krajiny. Boh vysušil Červené more pred nimi a vyviedol ich na cestu k Sinaju a ku Kadešbarne. Potom vyhnali všetkých, čo bývali na púšti, usadili sa v krajine Amorejčanov a svojou silou vyničili všetkých Hesebončanov. Prešli cez Jordán a zaujali celú hornatú krajinu.
Vyhnali spred seba Kanaánčanov, Ferezejcov Jebuzejcov, Sichemčanov i všetkých Gergezejcov a bývali tam dlhý čas. A kým nezhrešili pred svojím Bohom, viedlo sa im dobre, lebo je s nimi Boh, ktorý nenávidí neprávosť. Ale keď zišli z cesty, ktorú im určil, hrozne veľa ich zahynulo v mnohých vojnách, odvliekli ich ako zajatcov do cudzej krajiny, chrám ich Boha bol zrovnaný so zemou a ich miest sa zmocnili nepriatelia. Teraz sa však opäť obrátili k svojmu Bohu a vrátili sa z miest, kdekoľvek boli rozptýlení, dostali späť Jeruzalem, kde je ich svätyňa, a znova sa osadili v neobývaných horách.
A teraz, vládca a pane, ak je tento ľud vinný, lebo zhrešil proti svojmu Bohu, presvedčme sa, či je u nich tento kameň úrazu, a potom vytiahnime proti nim, porazíme ich. Keď Achiór skončil túto reč, začal všetok ľud, čo bol okolo stanu, šomrať. A Holofernesovi veľmoži i všetci, čo bývali pri mori, i Moabčania žiadali, aby ho zabil: „Nebudeme sa predsa báť Izraelitov, veď je to ľud, ktorý nemá ani vojska, ani sily na tvrdý boj .
Holofernesova pýcha a vydanie Achióra Židom
Keď ustal hluk ľudu, čo bol okolo rady, oboril sa vodca asýrskeho vojska Holofernes na Achióra a na všetkých Moabčanov pred celým zástupom cudzincov: „Kto si ty, Achiór, a vy, efraimskí zapredanci, že sa dnes pred nami hráš na proroka a žiadaš, aby sme nešli do boja s národom Izraelitov lebo ich ochraňuje ich Boh?! A kto je Boh, okrem Nabuchodonozora?! On pošle svoju moc a zmätie ich z povrchu zeme a ich Boh ich nevyslobodí. My, jeho sluhovia, ich porazíme ako jediného muža a nebudú môcť odolať sile našich koní, ktorou ich zničíme. Vrchy sa opoja ich krvou a polia sa napInia ich mŕtvolami. Nezostane ani stopy po ich nohách pred nami, lebo naisto budú zničení. To hovorí kráľ Nabuchodonozor, pán celej zeme. On to povedal a jeho slová nevyznejú naprázdno.
Ty však, Achiór, ammonský zapredanec, ktorý si týmito slovami práve prejavil svoju zvrhlosť, od tohto dňa už neuvidíš moju tvár, kým sa nevypomstím na pokolení tých, čo vyšli z Egypta. Keď prídem, prerazí meč môjho vojska a kopija mojich služobníkov tvoje boky a padneš medzi ich mŕtvoly. Moji sluhovia ťa nateraz zavedú do vrchov a nechajú ťa v jednom zo záložných miest a nezahynieš, kým nebudeš zničený s nimi. Ale ak sa vo svojom srdci nádejaš, že nebudú dobytí, nebuď taký skľúčený!
Tu Holofernes rozkázal svojim sluhom, ktorí konali službu v jeho stane, aby Achióra chytili, zaviedli ho do Betulie a vydali ho do rúk Izraelitov. Sluhovia ho chytili a vyviedli ho von z tábora na rovinu. Z roviny ho zaviedli do hôr, až prišli k prameňom, ktoré boli pod Betuliou. Keď ich mužovia mesta zbadali vystupovať po úpätí vrchu, chopili sa zbrane a vyšli z mesta na vrchol hory. Všetci prakovníci obsadili prístupové miesta a vrhali na nich kamene. Oni zostúpili pod vrch, Achióra zviazali, hodili ho na úpätí vrchu na zem a vrátili sa k svojmu pánovi. Izraeliti zostúpili zo svojho mesta, pristúpili k nemu, rozviazali ho a odviedli ho do Betulie. Zaviedli ho k predstaveným svojho mesta, ktorými boli v tých dňoch Oziáš, Michov syn zo Simeonovho kmeňa, Otonielov syn Chabris a Melchielov syn Charmis. Zvolali všetkých starších mesta a zbehli sa aj všetci ich mladíci, i ženy a ich deti na to zhromaždenie. Achióra postavili doprostred všetkého ľudu a Oziáš sa ho opýtal, čo sa stalo.
Vo svojej odpovedi im oznámil slová Holofernesovej rady, i všetko, čo sám povedal uprostred asýrskych kniežat a ako sa Holofernes spupne vyjadril proti Izraelovmu domu. Vtedy všetok ľud padol na tvár a klaňal sa Bohu a vzýval ho: „Pane, nebeský Bože, pozri na ich nafúkanú pýchu a zmiluj sa nad naším pokoreným rodom a obráť v tento deň svoj pohľad na tých, ktorí sa ti zasvätili.“ I potešovali Achióra a veľmi ho chválili.
Obliehanie Betulie a úzkosť jej obyvateľov
Na druhý deň rozkázal Holofernes celému svojmu vojsku a veľkému množstvu ľudí, ktorí sa k nemu pridali ako spojenci, aby vytiahli proti Betulii, obsadili horské cesty a išli bojovať proti Izraelitom. V ten deň sa dali na pochod všetci bojaschopní muži. Vojenská sila bojovníkov bola stosedemdesiattisíc pešiakov a dvanásťtisíc jazdcov okrem tých, čo boli poverení zásobovaním, a mužov, ktorí ich sprevádzali pešo v preveľkom množstve. Utáborili sa pri prameni v údolí neďaleko Betulie a rozložili sa do šírky od Dotainu až po Belmain a do dlžky od Betulie až po Kyamon, ktorý je oproti Ezdrelonu. Keď Izraeliti videli ich množstvo, veľmi sa zľakli a hovorili jeden druhému: „Títo teraz spasú celý povrch zeme. Ani vysoké vrchy, ani doliny, ani pahorky neunesú ich ťarchu.“ Všetci sa chopili svojich zbraní, zapálili ohne na vežiach na hradbách a zostali celú noc na stráži. Tu prišli za ním všetky kniežatá Ezauov...
Neresti a čnosti
Dnes by som chcel predstaviť nový cyklus katechéz s témou „Neresti a čnosti“. Môžeme začať na samom začiatku Biblie, kde kniha Genezis prostredníctvom rozprávania o prarodičoch predstavuje dynamiku zla a pokušenia. Spomeňme si na pozemský raj. V idylickom obraze, ktorý predstavuje rajská záhrada Eden, sa objavuje postava, ktorá sa stáva symbolom pokušenia: had, ktorý zvádza. Keď sa začne rozprávať s Adamom a Evou, ukáže, že je vie rafinovane argumentovať. Začína tak, ako sa to robí pri zlom klebetení, zlomyseľnou otázkou. Hovorí: „Je pravda, že Boh povedal: Nesmiete jesť zo žiadneho stromu v záhrade?“ (Gn 3, 1). Táto veta nie je pravdivá: Boh skutočne ponúkol mužovi a žene všetky plody záhrady okrem plodov konkrétneho stromu: stromu poznania dobra a zla. Tento zákaz nemá za cieľ zakázať človeku používať rozum, ako sa niekedy nesprávne interpretuje, ale je mierou múdrosti.
Akoby chcel povedať: uznajte hranice, necíťte sa byť pánmi všetkého, pretože pýcha je počiatkom všetkého zla. A tak, ako sa hovorí v príbehu, Boh ustanovuje prarodičov za pánov a strážcov stvorenia, ale chce ich uchrániť pred domýšľavosťou všemohúcnosti, pred tým, aby zo seba urobili pánov dobra a zla, čo je pokušením. Je to zlé pokušenie aj v súčasnosti. Ako vieme, Adam a Eva nedokázali odolať pokušeniu hada. Do ich mysle sa vkradla myšlienka na nie príliš dobrého Boha, ktorý ich chcel udržať v podriadenosti: preto sa všetko zrútilo. Týmto príbehom nám Biblia vysvetľuje, že zlo sa v človeku nezačína zvučným spôsobom, keď sa už prejavuje nejaký čin, ale zlo sa začína oveľa skôr, keď sa ním človek začne zaoberať. Ukolíše ho v predstavách či myšlienkach a nakoniec sa nechá chytiť do pasce jeho lichotenia. Vražda Ábela sa nezačala hodeným kameňom, ale zášťou, ktorú Kain zlomyseľne prechovával a ktorá z neho urobila netvora v jeho vnútri.
S diablom, milí bratia a sestry, sa nedá viesť dialóg. Nikdy! Človek s ním nesmie nikdy viesť rozhovor. Ježiš s diablom nikdy neviedol dialóg, on ho vyhnal. Keď bol na púšti, pri pokúšaní, nerozprával sa s ním; jednoducho odpovedal slovami Svätého písma, Božím slovom. Buďte opatrní: diabol je zvodca. Nikdy s ním neveďte dialóg, pretože je múdrejší ako my všetci a donúti nás za to zaplatiť. Keď príde pokušenie, nikdy neveďte dialóg. Zatvorte dvere, zatvorte okno, zatvorte svoje srdce. Takto sa bránime proti tomuto zvádzaniu, pretože diabol je ľstivý a inteligentný. Dokonca sa pokúšal Ježiša biblickými citátmi! S diablom sa nerozpráva. Pochopili ste to? Buďte opatrní. S diablom sa nerozprávame a s pokušením sa nesmieme zaoberať. Dialóg tu nie je možný. Keď pokušenie prichádza: zatvorme dvere. Strážme si srdce. Človek musí byť strážcom svojho srdca. A práve preto nevedieme dialóg s diablom. Strážiť si srdce, je odporúčanie, ktoré nachádzame u rôznych (púštnych) otcov a svätých. Musíme prosiť o túto milosť, aby sme sa naučili strážiť si srdce. Je to múdrosť, vedieť ako si strážiť srdce. Nech nám Pán pomáha v tejto práci. Ten, kto si stráži srdce, stráži poklad. Bratia a sestry, učme sa strážiť si srdce.
Minulý týždeň sme začali s témou nerestí a čností. To nám poukazuje na duchovný zápas kresťana. Duchovný život kresťana totiž nie je pokojný, nie je lineárny a bez výziev, ale naopak, kresťanský život si vyžaduje neustály zápas: kresťanský zápas o zachovanie viery, na obohatenie darov viery v nás. Nie náhodou prvé pomazanie, ktoré každý kresťan prijíma vo sviatosti krstu - pomazanie katechumenov - je bez akejkoľvek vône a symbolicky oznamuje, že život je zápas. V staroveku zápasníkov pred zápasom celých natreli olejom, aby sa im spevnili svaly a aby ich telo bolo neuchopiteľné pre súperov chvat. Známy výrok pripisovaný opátovi Antonovi, prvému veľkému otcovi mníšstva, znie takto: „Odstráň pokušenia a nikto nebude spasený“.
Svätci nie sú ľudia, ktorí sú ušetrení pokušení, ale ľudia, ktorí si dobre uvedomujú, že nástrahy zla sa v živote opakovane objavujú, aby ich bolo možné odhaliť a odmietnuť, my všetci s tým máme skúsenosti. Prichádzajú ti na myseľ zlé myšlienky, niekedy máš túžbu urobiť niečo alebo ohovárať druhého... všetci, každý z nás je pokúšaný a my musíme zápasiť s tým, aby sme neupadli do týchto pokušení. Ak niekto z vás nemá žiadne pokušenia, povedzte to, pretože to by bolo niečo výnimočné. Na druhej strane je mnoho ľudí, ktorí sú neustále zahľadení do seba, ktorí si myslia, že sú „v poriadku“. Povedia: „Ja nemám problémy, ja som v poriadku, som v pohode!“, ale, nikto z nás nie je v úplnom poriadku, viete? Ak je niekto v poriadku, tak sa mu to len zdá. Každý z nás má veľa vecí, ktoré treba napraviť, musí si dávať pozor. Niektorí sa vysmievajú z tých, ktorí vyznávajú svoje hriechy. Často sa stáva, že keď ideme vyznať hriechy vo sviatosti zmierenia povieme úprimne: „Otče, ja si však nespomínam na žiadny hriech, neviem povedať svoje hriechy“. Toto je však iba nedostatočné vnímanie toho, čo sa deje v srdci. Všetci sme hriešnici, všetci.
Bez toho sme v nebezpečenstve, že budeme žiť v temnote, pretože sme si zvykli na tmu a už nedokážeme rozlíšiť dobro od zla. Izák z Ninive vravieval, že v Cirkvi je väčší ten, kto pozná svoje hriechy a oplakáva ich, ako ten, kto vzkriesi mŕtveho. Všetci máme prosiť Boha o milosť priznať si, že sme úbohí hriešnici, ktorí potrebujú obrátenie, a uchovávať si v srdci dôveru, že žiadny hriech nie je príliš veľký pre nekonečné milosrdenstvo Boha Otca. Vidíme ju na prvých stranách evanjelia, predovšetkým keď nám zaznieva rozprávanie o krste Mesiáša vo vodách rieky Jordán. Tento príbeh má v sebe niečo znepokojujúce: prečo sa Ježiš podrobuje takémuto očistnému obradu? Prečo to Ježiš robí? On je Boh, je dokonalý. Prečo sa podriaďuje obradu očisťovania? Z akéhože hriechu by sa mal Ježiš kajať? Zo žiadneho! Ježiš je však úplne iný Mesiáš, než ako ho predstavoval Ján a ako si ho predstavovali ľudia: nezosobňuje rozhnevaného Boha a nezvoláva na súd, ale naopak, Ježiš stojí v rade s hriešnikmi, Ale ako to? Je to tak: Ježiš nás sprevádza, nás všetkých hriešnikov, ale On nie je hriešnik, to nie, ale je medzi nami. A to je krásna vec. „Otče, mám toľko hriechov!“ - „Lenže Ježiš je s tebou, hovor o nich, on ti z nich pomôže“. Ježiš nás nikdy nenechá samých, nikdy! Dobre o tom premýšľajte. V tých najhorších chvíľach, vtedy, keď skĺzneme do hriechov.
Záver
Podmanenie si zeme je komplexná téma, ktorá sa prelína celou Bibliou. Od vojenských výprav Nabuchodonozora a Holofernesa, cez strach a nádej Izraelitov, až po hlboké teologické úvahy o nerestiach a čnostiach, Biblia ponúka bohatý materiál na premýšľanie o našom vzťahu k svetu a k Bohu. Interpretácia týchto príbehov a učení je však vždy výzvou, ktorá si vyžaduje kritické myslenie a hlboké pochopenie kontextu.