Biblia je plná spevu a piesní. Vo všetkej múdrosti učte a napomínajte sa… “ káže Pavol v Liste Kolosenským 3:16 a naznačuje, že chvály sú jedným zo spôsobov, ako tak robiť. Spev je nevyhnutný pre osvetu cirkvi.
Vôbec by ma neprekvapilo, ak by božský prejav Boha, ktorým stvoril svet, znel skôr ako pieseň než ako výklad. Prvé Adamove slová Eve sú krásne poetické (1. M 2:23). Najväčšia kniha Biblie je zbierkou piesní. Minimálne raz Pavol citoval alebo tvoril niečo, čo vyzerá ako raná kresťanská hymna (Kol 1:15-20). Mal na to dobrý dôvod: spev výnimočne zamestnáva našu hlavu a srdce, náš intelekt a náklonnosť. Silu spevu zažívame v piesňach, akou je slávna Je to v poriadku od Horatia Spafforda. Spev v spoločenstve nie je len o tebe a zapájaní tvojich emócií. Je za tým aj niečo viac.
Prečo by mali spievať aj tí najhorší speváci?
A teda, prečo by mali i tí najhorší speváci spievať počas svätej omše?
- Minulý rok som mala príležitosť navštíviť so zborom môjho syna domov dôchodcov. Všimla som si jednu ženu na vozíčku, ako kmitala telom do rytmu hudby, snažila sa tlieskať a vyzerala, že zúfalo túži po tom, aby i ona sama mohla spievať. Ale nemohla. Nemohla ani rozprávať, ani spievať.
- V Biblii nájdeme mnoho veršov, ktoré nás povzbudzujú k spevu pre Pána a tiež objasňujú, že je to niečo, po čom Boh túži. V evanjeliu sa dokonca dozvedáme, že i Ježiš spieval hymny (Mt 26,30).
- Keď spievame spoločne, zjednocujeme sa v modlitbe a v chvále Boha.
- Mnoho zo slov, ktoré sa cez omšu spievajú, sa nachádzajú v Písme. Verím, že ste už i na vlastnej koži zakúsili, že je ľahšie zapamätať si pesničku alebo zvučku, ako nejaký text. A tak isto to funguje aj s Božím Slovom.
- Toto je najdôležitejší dôvod, prečo by ste mali spievať počas svätej omše. Svätý Augustín povedal: „Kto spieva, dvakrát sa modlí.“ Naša pieseň je chválou, ktorú ponúkame Pánovi. Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Hudobná tradícia všeobecnej Cirkvi je poklad neoceniteľnej hodnoty. Pamätaj, keď spievaš s radosťou a pre Boha, on počuje modlitbu tvojho srdca. Jedným zo spôsobov, ako sa pripraviť na spev na omši, je učiť sa o hudbe. Vyhraď si čas, aby si počúval piesne a spievaj si ich, napríklad doma alebo v aute.
Nestačí, že spieva pár ľudí. Pavol vraví priamo tebe, aby si spieval pre dobro svojich bratov a sestier. Aké dobro však prináša zboru tvoj spev? Predovšetkým keď tvoj spev znie ako zavýjanie psa?
Sila tvojej účasti na chválach nie je v kvalite tvojho tónu, ale vo svedectve tvojho hlasu o Božej vernosti. Tvoja účasť pre všetkých okolo znamená, že miluješ Ježiša a veríš Jeho evanjeliu. Keď spievaš so srdcom „Čo dokáže zmyť môj hriech? Nič, len krv Kristova!“ vyzývaš tých okolo seba, aby sa pridržiavali tejto vzácnej pravdy. Čo ak sa na to necítiš? Keď je tvoja duša skleslá a tvoja viera malá? Evanjelium je všetkým na očiach práve v našej slabosti. Keď sa ti darí, keď ide život ako po masle, mal by si spievať, no ak to robíš, nie je to pre nikoho prekvapením. Možno sú pri speve na pódiu tí najvýznamnejší vedúci z tvojho zboru. Tí najvýznamnejší vedúci ale nemusia byť vždy zároveň tými najsilnejšími vedúcimi. 76-roční manželia, ktorí nedávno pochovali svoju najmladšiu dcéru a dve vnučky, no stále sedia v nedeľu v druhej lavici, presne tak ako posledných štyridsať rokov a spievajú: „Bude ma pevne držať. Bude ma pevne držať. Bude ma pevne držať, pretože môj Spasiteľ ma miluje. Spev týchto ľudí dokáže popohnať moju vieru tak ako akákoľvek kázeň. Ich prehlásenie vernosti Boha ich účasťou na chválach ma núti milovať pravdu, ktorú spievame s náklonnosťou, ktorú by som nikdy nenašiel, ak by som spieval sám. Takže keď tento víkend začne hrať hudba, nepodceňuj, čo sa deje počas tvojho spevu. Zapájaš svoje srdce, učíš tých okolo teba (a oni učia teba) a deklaruješ Božiu vernosť. Ale práve o tom to je. To nie je šou. To je svätá omša. Sme povolaní dávať sa v plnosti a celí sa zúčastňovať modlitieb na svätej omši.
Uctievanie je viac než spev
Celé roky cirkev rozprávala veľa o Božej svätosti a Božej spravodlivosti a celé roky nám cirkev vravela, že by sme mali mať k Bohu bázeň. Ale potom nastala prudká zmena, a vydali sme sa opačným smerom. Samozrejme, že je dobré hovoriť viac o Božej láske, Božom milosrdenstve a Božom odpustení. Nemali by sme hovoriť o jednom aj o druhom? Nemali by sme hovoriť o milujúcom láskavom odpúšťajúcom Otcovi, ktorý túži po vzťahu s nami, no nevynechávať fakt, že je svätý, nestranný a spravodlivý? Je to dôležité, lebo sám Hospodin vraví: „Buďte svätí, lebo aj ja som svätý! Mal som tú výsadu, že som žil v dobe Jesus Movement, keď sa zrodilo to, čo sme nazvali moderné uctievanie či chvály. Ale toto nikdy nesmieme spustiť zo zreteľa: Keď uctievame, ide o viac než spev. Uctievanie je praktická vec. Deje sa pred bohoslužbami a deje sa po bohoslužbách.
V Liste Rímskym 12:1 apoštol Pavol napísal: „Úpenlivo vás prosím, aby ste Bohu vydali svoje telá pre to všetko, čo už pre vás urobil. Nech sa stanú živou a svätou obeťou - takou, ktorú on uzná za prijateľnú. Takto ho naozaj uctievame“ (podľa angl. Potom dodal: „Nekopírujte správanie a zvyky tohto sveta, ale dovoľte Bohu, aby vás premenil v nového človeka tým, že zmení váš spôsob zmýšľania. Pavol v podstate vravel, že uctievať neznamená len spievať. Neznamená to len modliť sa. Uctievať znamená každý deň dávať Bohu svoj život. Uctievať znamená aj dávať Bohu financie. Byť milujúcim manželom či manželkou. Uctievať znamená byť nezadaným človekom, ktorý žije mravne čistým životom. Uctievať znamená pracovať usilovne, čestne a poctivo.
V skutočnosti, ak neuctievame zo správnych pohnútok, Boh hovorí, že našu hudbu nechce už viac počúvať. Boh prehovoril v starozmluvnej knihe Ámos, kde povedal: „Preč odo mňa s hlukom vašich piesní! Nechcem počuť hudbu tvojich hárf! Uctievame ho, lebo je hoden. Anglické slovo pre uctievanie („worship“) pochádza zo staroanglického slova, ktoré by sa dalo preložiť ako to, „čo má cenu“, resp. „čo má kvalitu“ (angl. „worthship“). Inými slovami, uctievame takého Boha, ktorý za to stojí. Anglické slovo worship znamená aj „pripisovať niekomu či niečomu cenu alebo hodnotu“.
Ako uctievať Boha
Celý rad slov sa v Biblii prekladá slovom „uctievať“. Prvý raz sa to slovo objavuje v 1. knihe Mojžišovej 18, keď k Abrahámovmu príbytku prišli traja návštevníci: „Tu pozdvihol oči, obzrel sa a videl troch mužov stáť pred sebou. Len čo ich zazrel, bežal im v ústrety od stanového vchodu, poklonil sa k zemi“ (1. M 18:2). Ďalšie biblické slovo, ktoré sa prekladá ako „uctievať“, má význam „bozkávať“. Keď dáme tieto dve slová dohromady, dostávame predstavu o tom, čo je uctievanie a čím by malo byť. Uctievame Boha, lebo je toho hoden. A keď to robíme, klaniame sa a vzdávame mu poctu. To hovorí o zbožnej úcte voči Bohu a rešpektu pred Ním.
Boh teda od nás chce, aby sme mu vzdávali úctu a česť. Uctievame Boha, pretože si zaslúži našu chválu. A On je vždy hoden našej chvály, dokonca aj vtedy, keď sa nám nedarí. Spomeňte si na Jóba. Tomu sa hovorí mať zlý deň. V priebehu niekoľkých hodín prišiel o svoju rodinu, svoj majetok a svoje zdravie. Všetko sa rozsypalo. Čo teda urobil? Biblia hovorí, že padol na zem a poklonil sa. Áno, uprostred ťažkých okolností môžeme uctievať. Neznamená to, že vzdávame vďaku za tie zlé veci. Vzdávame skôr vďaku za fakt, že Boh je stále na tróne. Nemali by sme Boha uctievať len preto, že sa nám vo všetkom darí. Nemali by sme Boha uctievať ani z dôvodu, že za to môžeme niečo získať. Boha neuctievame preto, aby sme získali požehnanie, či preto, že túžime po citovom zážitku.
A. W. Tozer povedal: „Ktokoľvek bude hľadať Boha ako prostriedok na dosiahnutie vytúžených cieľov, Boha nenájde. Boh nechce byť použitý ako prostriedok na dosiahnutie nejakého cieľa. On je tým cieľom. On je ten, ku ktorému smerujeme.
Chodievať či nechodievať do kostola?
Istý človek mienil, že vraj je nezmysel, aby človek chodil do kostola každú nedeľu. Uviedol: „Do kostola som chodil viac ako 30 rokov, počas tej doby počul asi 2000 kázní, no neviem si spomenúť ani na jedinú z nich - o čom bola. Som presvedčený, že chodiť do kostola je strata času.” Tento svoj názor uverejnil v diskusii na sociálnej sieti. Dostal naň rôzne reakcie, aj nasledovný komentár: „Viac ako 30 rokov som ženatý. Moja manželka mi za ten čas uvarila približne 10 000 jedál. Hoci je to veľa, neviem si spomenúť, aké jedlo som mal pred týždňom či dvomi. No jedno viem s istotou: všetky mi dodávali potrebnú energiu, aby som mohol pracovať. Keby mi moja manželka zdravo nevarila - bol by som dnes chorý a možno aj telesne mŕtvy. Keby som nechodil do kostola načerpať zdravie a silu pre ducha; bol by som dnes už duchovne mŕtvy!”
Asi ani my si nepamätáme, čo sme jedli pred týždňom či dvomi. Podstatné je, jedávame zdravé potraviny, aby sme mali silu a boli zdraví. Dôležitejšie ako všetko si z kázne zapamätať je, aby Božie slovo pravidelne sýtilo nášho ducha - ako jedlo sýti naše telo. Hoci, niečo si zapamätať, sa snažme. Inak by sme len sotva vedeli aj konať podľa Božieho slova. Biblia blahoslaví - považuje za toho, kto je na tom dobre pred Bohom - nie zábudlivého poslucháča Božieho slova, ale toho, kto podľa počutého slova koná - je jeho činiteľom (por. Jakub 1, 22 - 25; Lukáš 11, 28). Niektorí ľudia nosia náramok so skratkou WWJD, teda: Čo by na mojom mieste (v danej situácii) robil Ježiš. Pán Ježiš pravidelne chodieval na bohoslužby. Byť kresťanom značí nasledovať to, čo robil Ježiš. „Tak prišiel aj do Nazareta, kde bol vychovaný, a podľa svojho zvyku vošiel v deň sobotný do synagógy a vstal, aby čítal.“ (Lukáš 4, 16) Pre Ježiša bola sobotná návšteva synagógy (v dnešnej reči: účasť na nedeľných, či sviatočných službách Božích) takou samozrejmosťou, že v Biblii čítame dokonca o zvyku.
Slovo „zvyk“ zaváňa negatívne - povrchným formalizmom. Z hriešnej povrchnosti a formalizmu by sme Pána Ježiša upodozrievali zbytočne. Veď „On nikdy hriechu neučinil“ (1. Petra 2, 22; 2. Korintským 5, 21; Židom 4, 15). Sú však aj dobré zvyky. (Napr., keď sa denne umývaš, máš vyššiu šancu oženiť sa.) Podľa Ježišovho počínania k dobrým zvykom patrí i pravidelná účasť na službách Božích. Keď si tento dobrý zvyk osvojíme, správame sa, v tomto ohľade, ako Ježiš. Keď kresťanstvo znamená nasledovať Krista, Ježiš na otázku: Chodievať alebo nechodievať do kostola (na služby Božie)? odpoveď jednoznačne znie: Chodievať, lebo, keby sme tak nekonali, trpeli by sme duchovnou podvýživou.
Theodore Roosevelt (v r. 1901 - 1909 americký prezident) zostavil zoznam dôvodov, prečo by človek mal chodiť do kostola. Spomína v nich mimo iného: súdržnosť komunity, pestovanie zodpovednosti za druhých, svätenie nedele (Pánovho dňa), inšpirujúce kázne, spievanie, či stretávanie sa s fajn ľuďmi. - To všetko je pravda, no neuviedol to najdôležitejšie: - Toho, kvôli komu na službách Božích schádzame. Je ním Ježiš Kristus. On nám kázal opakovanie si pripomínať obeť Jeho lásky (Večeru Pánovu). „Pán Ježiš v tú noc, keď bol zradený, vzal chlieb, a keď dobrorečil, lámal a riekol: Vezmite, jedzte, toto je moje telo, ktoré sa za vás vydáva; to čiňte na moju pamiatku! Podobne po večeri (vzal) aj kalich a riekol: Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi: to čiňte, kedykoľvek budete piť, na moju pamiatku!“ (1. Korintským 11, 23 - 25): Kvôli Ježišovi samému - to je najdôležitejší dôvod, prečo sa zúčastňovať služieb Božích. Na nich nám náš Pán Ježiš slúži. Dáva nám vo Večeri Pánovej samého seba.
V období reformácie sa Večera Pánova (VP) prisluhovala každú nedeľu. V časoch protireformácii len párkrát do roka. Tak sa nám, evanjelikom, z VP stal namiesto chleba na cestu nového týždňa, len akýsi „sviatočný zákusok“. Vytratilo sa nám povedomie, že ak vo Večeri Pánovej dostávame dar Kristovho tela a krvi - treba, aby sme boli telesne prítomní. Za možnosť, že smieme byť novým stvorením platil Pán Ježiš svojou obeťou. Zvesť o nej nám prináša cirkev. Človek neuverí sám. Viera nie je iba subjektívna vec. Jej predpokladom je spoločenstvo veriacich, zhromaždené okolo Pána Ježiša Krista - kázania Jeho slova a prisluhovania a sviatostí. Kto mieni: „Viera v Boha áno, ale cirkev (služby Božie) nie“, tomu je potrebné s láskou vysvetľovať, že ide o falošný názor, ktorý nemá biblickú oporu; ide o pestovanie vlastného, nepravdivého náboženstva.
Raní kresťania svätili nedeľu ako Deň Pánov účasťou na službách Božích. Zotrvávali v spoločenstve, spolu počúvali Božie slovo (apoštolské učenie), modlili sa a prijímali Večeru Pánovu (lámali chlieb) - Skutky 2, 42. Práve sviatosti - krst a Večera Pánova vylučujú necirkevné kresťanstvo. Pán Boh nám dal sviatosti ako viditeľné slovo, ktorým nás chráni voči dnes módnemu, no ničivému individualizmu, tvrdiacemu: Veriť, modliť sa môžem aj bez cirkvi, bez služieb Božích, bez sviatostí... - Naozaj? Zaiste, sú neštandardné situácie, keď to tak je. Napr. jeden z mužov, ktorých ukrižovali s Ježišom nebol ani pokrstený a šiel do raja (Lukáš 23, 39 - 43). Neprehliadnime, že Ježišove slová: „Dnes budeš som mnou v raji!“ boli prísľubom milosti pre lotra, ktorý v posledných momentoch svojho života prosil Pána o milosť; neboli návodom veriacim, aby pohŕdali krstom, cirkvou...
Vraj keď pri poruche lietadlo padá, čím je nižšie, tým viacej ľudí v ňom sa modlí (prejavujú vieru individuálne). Mať účasť na sviatostiach však môžeme iba spolu - v cirkvi, v spoločenstve veriacich. Obrazne povedané, vo sviatostiach nás svojou láskou objíma Boh. No skús objať či pobozkať sám seba... Prisluhovaním Večere Pánovej nám cirkev pomáha nestratiť zo zreteľa, že nie pomsta, ale vyznanie viny a odpustenie, sú základom kultúry ku ktorej patríme. Je nepredstaviteľné, aby sme sa nezúčastnili rodinných osláv - napr. narodenín mamy. Zúčastňovať sa ich patrí k rodinnej identite; na oslavu Ježišovho vzkriesenia (sú ňou nedeľné služby Božie), si mnoho „veriacich“ ani nespomenie...
Pán Ježiš hovorí: „Lebo kde sa dvaja alebo traja zhromaždili v mojom mene, tam som medzi nimi.“ (Matúš 18, 20) Ježiš Kristus sľubuje požehnanie tým, ktorí sa stretávajú v Jeho mene. Boh nás chce nie ochudobniť, ale obohatiť (počujeme to už v slove Boh). My sme duchovne zbohatli Ježišovou chudobou, Jeho ponížením a obeťou lásky pre nás. (2. Korintským 8, 9)
Zhrnutie: Chodievať či nechodievať do kostola (na služby Božie)? - Chodievať, lebo
- Sám Pán Ježiš pravidelne chodil na bohoslužby. (Lukáš 4, 16)
- Ježiš nám kázal opakovanie si pripomínať obeť Jeho lásky - (fyzicky) prijímať Večeru Pánovu. (1. Korintským 11, 23 - 25)
- Ježiš sľubuje požehnanie tým, ktorí sa stretávajú v Jeho mene. (Matúš 18, 20)
Prečítaj si, aké dôvody uvádza Stará zmluva pre svätenie sviatočného dňa? 1. Mojžišova 1, 31 - 2, 1-3; 2. Mojžišova 20, 11; 5. Mojžišova 5, 15
Čo zásadné sa dočítame o nedeli a zhromaždeniach kresťanov (službách Božích) v Novej zmluve? Matúš 28, 1 - 7; 1. Korintským 16, 1 - 3; Židom 10, 24 - 27; Zjavenie Jána 1, 10 Skutky 20, 7 Ján 20, 19
Čo hovoria na mienku: „Nie je potrebné chodiť kostola, hlavné je pomáhať ľuďom“ texty? Lukáš 10, 25 - 37 (Milosrdný Samaritán) a Lukáš 10, 38 - 42 (Mária a Marta) Nakláňajú „misku váh“: a) V prospech počúvania Božieho slova? b) V prospech jeho uskutočňovania? c) Podčiarkujú, že oboje má byť má byť v rovnováhe? Je náhoda alebo zámer, že tieto texty v Biblii nasledujú bezprostredne za sebou?
Ktorí blížni?
- Niektorí veriaci sa sotva dostanú každý týždeň do kostola. Majú pochybnosti o Božej dobrote, o tom, či ich miluje, o tom, či sa im ešte oplatí chodiť do kostola. Ale pri speve na bohoslužbách sa navzájom učíme a napomíname (Ef 5:19; Kol 3:16). Vo svojej vynikajúcej knihe Corporate Worship: How the Church Gathers as God’s People (Spoločné uctievanie: Ako sa cirkevb zhromažďuje ako Boží ľud) Matt Marker píše: „Zatiaľ čo naše uctievanie adresujeme Bohu, zároveň sa navzájom povzbudzujeme: Počúvajte tieto chvály! Potešte svoju dušu v Pánovi!
- „Ale ja vôbec neviem spievať podľa tóniny,“ môže niekto namietať. Našťastie Boh neprikazuje kresťanom, aby spievali krásne - on prikazuje kresťanom, aby spievali. Spev na bohoslužbách je participatívny, nie performatívny; slúži na budovanie, nie na zábavu.
- Nebol by začiatok bohoslužby s Tomom Pettym alebo Guns N’ Roses pre neveriacich príťažlivejší? Možno. Ale ľudí si získaš pre to, čím si ich získaš. Zamyslite sa nad tým, čo sa deje, keď spievate so svätými. Neveriacim ukážete, že hoci sa cirkev skladá z rôznych častí, je to jedno telo. Aký to obraz vzájomnej lásky cirkvi! Hoci sme rôzni, naša vzájomná láska ukazuje našim strateným susedom, že evanjelium vytvára spoločenstvo, v ktorom jednota a rôznorodosť idú ruka v ruke. „Boh chce, aby naše spoločné uctievanie provokovalo pozorujúci svet,“ píše Merker. „Naše zhromaždenia nielen ohlasujú evanjelium.
- Stal som sa vedúcim chvál v našom zbore v čase, keď jeho členovia trpeli. Mnohí ešte stále trpia. Jedna rodina, ktorá dobrovoľne slúži vo chválospevovej kapele, stratila v priebehu troch týždňov neter a najlepšieho priateľa. Napriek temnote chcela sestra slúžiť svojmu zboru prostredníctvom spevu. Pieseň, ktorú viedla, bola obľúbenou piesňou jej najlepšej priateľky. Počas skúšky mi v slzách povedala: „Možno budem potrebovať, aby si ju zaspieval za mňa.“ Odpovedal som: „Sestra, na to sme tu my. Zaspievala pieseň cez slzy, pričom jej pomáhalo celé zhromaždenie. Zborový spev pomáha trpiacim svätým, keď nemôžu spievať. Ochudobňujeme sa, keď zanedbávame horizontálny rozmer zborového uctievania. Vyvyšovanie a budovanie sa navzájom posilňujú. Nemôžeme ich od seba oddeliť. Oslava Boha povzbudzuje druhých a láska k bratom a sestrám prináša radosť Bohu.
Poznámka redaktora: Preložené z anglického jazyka.