Téma, o ktorej sa budeme zaoberať, je veľmi závažná; vyvolala dokonca záchvevy pilierov Cirkvi, veľkých svätcov naplnila hrôzou a púšte zaľudnila pustovníkmi. Témou tohto poučenia je zistiť, či počet spasených kresťanov je väčší alebo menší než počet zatratených kresťanov.
Nie je to zbytočná zvedavosť, ale užitočné preventívne opatrenie vyhlasovať z výšky kazateľnice určité pravdy, ktoré vynikajúco pomáhajú skrotiť lenivosť nemravníkov, čo stále rozprávajú o Božom milosrdenstve a o tom, aké ľahké je obrátenie a ktorí žijú hovejúc si vo všetkých druhoch hriechov a nerušene spia na ceste do pekla.
Aby sme vyriešili túto pochybnosť, postavme na jednu stranu cirkevných otcov, gréckych i latinských, na druhú stranu dajme najučenejších teológov a erudovaných historikov, a položme do stredu Sväté písmo, aby ho všetci videli.
Dobre si všimnite, že tu nejde o ľudské pokolenie vzaté ako celok, ani o všetkých katolíkov bez rozlíšenia, ale iba o dospelých katolíkov, ktorí sa môžu slobodne rozhodovať, a takto sú schopní spolupracovať v dôležitej záležitosti svojej spásy.
Kázeň na Vrchu
Ježišov príhovor, na konci ktorého odznelo podobenstvo o dvoch staviteľoch, sa medzi teológmi nazýva Kázeň na vrchu. Kázeň na vrchu je prvým veľkým verejným vystúpením Mesiáša Ježiša, ktoré je zaznamenané v Matúšovom evanjeliu. Došlo k nemu na záver prvej fázy Jeho verejnej služby.
Davy sa zhromaždili na vrchu nad Galilejským jazerom, kde sa nachádzala pozvoľna sa zvažujúca rovina, na ktorú sa zmestilo obrovské množstvo Ježišových poslucháčov. Medzi teológmi a biblickými učencami je rozšírený názor, že Kázeň na vrchu je akousi „ústavou Božieho kráľovstva“.
Celý príhovor je veľmi praktický a je základom kresťanskej etiky. Táto Kázeň je komentárom k Desatoru a starozmluvným prikázaniam. Ježišova etika je vo svojich požiadavkách na človeka oveľa prísnejšia ako starozmluvné príkazy.
Vo výkladoch jednotlivých prikázaní ide Ježiš ku koreňu veci: k hriechu, ktorý sídli v ľudskej prirodzenosti, v srdci človeka. Vraždou je tu už sám hnev na brata, cudzoložstvom žiadostivý pohľad na cudziu ženu. Spravodlivosť Kristových nasledovníkov musí oveľa prevyšovať spravodlivosť znalcov Písma a farizejov. (Mt 5,20) Latka je položená naozaj veľmi vysoko.
Kázeň na vrchu od Carla Heinricha Blocha
Modlitba Otčenáš
Modlitba Otčenáš je asi najznámejším textom Novej zmluvy. Milióny ľudí ju recitujú a opakujú bez toho, že by venovali pozornosť jej obsahu. Som presvedčený, že Pánova modlitba nie je liturgickou formulkou, ktorú by mal opakovať každý kresťan. Je tomu tak preto, že tesne predtým, ako Ježiš učil svojich učeníkov Otčenáš, zdôrazňoval im základné princípy modlitebného života: motívom pre modlitbu nemá byť snaha urobiť dojem na ľudí, ako je tomu v prípade náboženských pokrytcov. V modlitbe ide o vzťah s Bohom, o priamy rozhovor s Ním.
Ježiš brojí proti prázdnemu opakovaniu slov a neosobným naučeným modlitbám. Preto prax mnohých kresťanov, ktorí sa pomodlia „desať Otčenášov“, je v úplnom rozpore s Ježišovým učením. Poďme sa teda spoločne pozrieť na to, čo je obsahom tejto modlitby, ktorú Pán učil svojich učeníkov a ktorá by mala byť modelom pre náš modlitebný život.
Oslovovanie Boha ako Otca
Ježiš nás učí oslovovať Boha ako Otca. V Starom zákone by sme medzi zmluvnými menami Boha meno Otec nenašli. Oslovovať Boha Otec vôbec nebolo pre starozmluvný Izrael bežné. Bol to až Ježiš, ktorý Božiemu ľudu predstavil svojho nebeského Otca, ktorý miluje svoje deti a stará sa o ne. Keď Ježiš vo „veľkňazskej modlitbe“ zo 17. kapitoly Jána spomína: „Zjavil som tvoje meno ľuďom...“ (Jn 17,6) zrejme má na mysli práve toto označenie Boha ako Otca.
Skutočnosť, že Boh je naším nebeským Otcom, má pre nás veľmi zásadný význam. Dáva nám to autoritu, alebo právomoc nazývať sa Božími deťmi. (Jn 1,12) Ako deti máme výsadný prístup k Otcovi, môžeme sa tešiť z Jeho lásky, dobroty a starostlivosti. Osobné poznanie Boha ako Otca je kľúčové pre úspešný a naplnený život každého Božieho dieťaťa. Náš Otec je „v nebesiach“. Boh je duchovná bytosť a ako takého Ho treba uctievať. Náboženský materializmus prejavujúci sa v uctievaní modiel a rôznych vyobrazení Boha je niečo, čo je biblickému kresťanstvu cudzie. Modlitebný život kresťana je zameraný na neviditeľného Boha, ktorý je v nebi.
Aj apoštol Pavol vyzýva kresťanov, ktorí bývali v Kolosách, aby svoje životy zamerali na veci, ktoré sú „hore“, kde Kristus sedí po Božej pravici. "... Toto je prvá prosba, ktorá sa v modlitbe Pána nachádza. Hlavným významom modlitebného života je chvála a uctievanie Hospodina, osobná bohoslužba každého veriaceho. Kresťan má svojimi modlitbami robiť česť Božiemu menu, patrí sem vyvyšovanie a vzývanie Božieho mena, ale tiež celý náš životný štýl. Ide o to, či ako kresťania robíme svojím životom Božiemu menu česť alebo hanbu.
Rozšírenie Božieho Kráľovstva
Rozšírenie Božieho kráľovstva na zemi je hlavným dôvodom existencie cirkvi, náplňou jej „veľkého poslania“. (Mt 28,19) Služba Božiemu kráľovstvu by mala byť prioritou života každého veriaceho. S mierou našej odovzdanosti a zaviazanosti Kráľovstvu súvisí Božie naplnenie potrieb nášho života: „Hľadajte najprv Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť a toto všetko vám bude pridané.“ (Mt 6,33)
Božie kráľovstvo nemá geografický charakter. Na zemi nenájdeme jeho fyzické hranice. Je to sféra Božieho vplyvu na ľudské životy. Božie kráľovstvo nestojí na ideách, či slovách, ale je prejavom Božej moci. (1Kor 4,20) Človek, ktorý sa nachádza v Božom kráľovstve, zažíva spravodlivosť, pokoj a radosť vo Svätom Duchu. Na príchode Božieho kráľovstva a jeho rozšírení po zemi treba pracovať modlitbami a kázaním evanjelia.
Pri kázaní evanjelia sa napĺňa proroctvo z Mk 4,26-29. Božie kráľovstvo je tu opísané ako semeno, ktoré je zasadené do zeme a rastie. Človek samotnému procesu rastu ani nerozumie, teší sa však na žatvu. Práve žatva, hojná úroda zachránených duší je cieľom Božieho kráľovstva. Všetko v ňom smeruje k prebudeniu. Naše modlitby za príchod Božieho kráľovstva majú tiež eschatologický rozmer: sú zamerané aj na druhý príchod Ježiša Krista a vyvrcholenie dejín v podobe definitívnej porážky satanských síl a úplného nastolenia Božieho kráľovstva, kedy bude Boh „všetko vo všetkom“.
Naplnenie Božej Vôle
Táto prosba úzko súvisí s predchádzajúcou. Keď sa pozrieme na dejiny ľudstva aj súčasný stav sveta, nemôžeme povedať, že sa na zemi deje Božia vôľa. Je to práve naopak. V Písme čítame, že Boh chce, aby všetci ľudia prišli k poznaniu pravdy a boli spasení (1Tim 2,4), no existujú ľudia, ktorí odmietajú evanjelium a nechcú sa obrátiť. Pavol píše v 1. liste Tesaloničanom, že Božou vôľou pre kresťanov je ich posvätenie a to, aby sa zdržiavali smilstva. (1Tes 4,3) Naplnenie tejto Božej vôle sa však v životoch veriacich nedeje automaticky, ale na napĺňaní Božej vôle v tejto oblasti musia spolupracovať.
Bez toho, že by sme teraz rozvíjali teologickú úvahu o tom, do akej miery ľudia majú alebo nemajú slobodnú vôľu, môžeme konštatovať, že v Písme nachádzame princíp, že Boh dovoľuje ľuďom robiť rozhodnutia, za ktoré sú následne zodpovední. Ak sa človek dobrovoľne nepodriadi Bohu, v jeho živote sa nemôže naplniť Božia vôľa. Preto je dôležité sa pravidelne modliť za to, aby sa Božia vôľa v našich životoch aj v našom okolí naplnila. Jednou z úloh cirkvi je dosahovať naplnenie Božej vôle v životoch veriacich aj v spoločnosti.
Až tu sa objavuje modlitba za naplnenie našich osobných životných potrieb. Táto prosba nie je hlavnou náplňou modlitebného života, no bezpochyby doň patrí. Všimnime si slovka „dnes“, ktoré je tu použité. Hovorí o tom, že za naplnenie potrieb sa máme modliť každý deň. Boh nás chce každý deň žehnať a zaopatrovať všetkým, čo potrebujeme. „Denný chlieb“ je symbolickým vyjadrením ľudského živobytia. Patrí sem dobrá práca, bývanie a prostriedky na obživu. Za toto všetko sa treba modliť a počúnuť Pánovu radu, ktorá je tiež súčasťou Kázne na vrchu: hľadať na prvom mieste Božie kráľovstvo a jeho spravodlivosť.
"... Všetky české a slovenské preklady tento verš prekladajú interpretačne: „odpusť nám naše viny“. Ježiš však používa slovo „dlhy“. Robí to zámerne, aby nám ukázal, že previnenia, ktorých sme sa dopustili, sú dlhom, ktorý máme pred Bohom. Boh nám chce tieto dlhy skrze vykupiteľské dielo Ježiša Krista odpustiť.
Poslednou prosbou Otčenáša je modlitba za to, aby naše životy obstáli pred Bohom. Už sme vyššie spomínali, že Božou vôľou je naše posvätenie a že Pán chce, aby sme boli dokonalí. Je veľmi dôležité pravidelne sa modliť za to, aby sme sa nedostali do situácií, v ktorých by sme mohli zlyhať, a aby nás Svätý Duch stále premieňal a vyslobodzoval z akéhokoľvek zla, ktoré sa dostalo do našich životov.
„Lebo tvoje je kráľovstvo aj moc aj sláva naveky. Tento verš niektoré staré rukopisy Novej zmluvy vynechávajú, a preto ho v mnohých moderných prekladoch nenájdete. Je to však veľmi dobrý verš. Ukazuje nám, že kresťanská modlitba sa začína aj končí prejavom chvály a úcty voči Bohu.
Otčenáš nie je zbierkou fráz, ktoré máme na svojich modlitbách opakovať, je modelom a ukazovateľom toho, ako má náš modlitebný život vyzerať, aké sú témy, ktorým sa máme venovať. Každá jeho časť sa dá rozvinúť do množstva čiastkových tém, za ktoré je potrebné sa modliť. V Kázni na vrchu odznel ešte jeden princíp súvisiaci s modlitebným životom, a to je Ježišovo povzbudenie k nasadeniu a vytrvalosti v modlitbe: „Proste a bude vám dané, hľadajte a nájdete, klopte a bude vám otvorené.“ (Mt 7,7) Nemodlíme sa iba preto, aby sme sa modlili, ale preto, aby naše prosby boli vypočuté, aby sme našli odpovede či riešenia problémov a vošli do nových vecí, ktoré pre nás pripravil Hospodin.
Význam mena Ježiš
V kontexte kresťanských kázní a Svätého písma má meno Ježiš hlboký a mnohostranný význam. Ježiš nie je len meno, ale aj poslanie a predzvesť spásy. V nasledujúcom texte preskúmame význam mena Ježiš a jeho úlohu v kontexte viery.
Spomenul som v mojej poslednej kázni, že sa človek takmer vydesí, keď vo Sv. Písme Starého zákona číta proroctvá o Vykupiteľovi; tak presne opisujú pred 500 - 600 rokmi narodenie, život, smrť a vzkriesenie Vykupiteľa. Čím viac sa blížil príchod Vykupiteľa, tým obšírnejšie predzvestoval Boh o ňom. Už mu i matku vyvolil v osobe Panny Márie.
Aby však o tom svedčiaci zlý svet nepokladal Matku Božiu za padlú pannu, keď onedlho prinesie na svet svojho svätého Syna, preto chcel, aby sa sv. Jozef zasnúbil s Preblahoslavenou Pannou. Lež vtedy ešte ani sám sv. Jozef o tom nič nevedel. Preto, keď spozoroval požehnaný stav Márie, chcel ju prepustiť. Avšak anjel Pána vo sne napomenul Jozefa: „Jozef, syn Dávidov, neboj sa prijať Máriu, svoju manželku, lebo to, čo sa v nej počalo, je z Ducha Svätého. Porodí Syna a dáš mu meno Ježiš.“ (Mt 1,20-21)
V akejkoľvek veľkej milosti bola Mária u Boha, predsa nedostala právo na to, aby dala svojmu sv. Synovi meno. Z lona večného Otca priniesol archanjel Gabriel toto meno na zem, keď pozdravil Máriu; hneď jej oznámil i meno narodiť sa majúceho Syna: „Počneš a porodíš syna a dáš mu meno Ježiš“ (Lk 1,31). Od toho času sa toto meno stalo najväčším, najslávnejším, najsvätejším; na toto meno ohne sa koleno a hlava naša, povznesie sa sťa lietajúci vták naša duša, okusujeme med vyplývajúci z osmoro blahoslavenstiev v Evanjeliu, koľkokoľvek ráz náš jazyk vyslovuje oslavu tomuto najsladšiemu menu Ježiš.
Lebo čo znamená toto meno Ježiš? Na to nám odpovie Sv. Písmo: ona porodí Syna a dáš mu meno Ježiš, lebo on oslobodí svoj ľud od ich hriechov. Meno Ježiš teda toľko znamená čo Osloboditeľ, Spasiteľ, Vykupiteľ. Preto úcta, láska, poklona patrí tomuto sv. menu, v ktorom s váhavým Petrom, s kajúcnou Magdalénou, s lotrom obrátencom každý človek nájde svoje spasenie. Preto so sv. Pavlom hovorím i ja, „že na toto meno Ježiš nech sa zohne každé koleno v nebi, na zemi a pod zemou a každý jazyk nech vyznáva“, lebo toto meno je zázračné, víťazoslávne, večné, ktoré sa nikdy nepominie.
Gerard Seghers, Sen sv. Jozefa (ok. 1625-1630)
Od toho času, ako archanjel Gabriel zostúpil z Neba a nazaretskej ľalii zaniesol odkaz Boží, uplynulo už dvetisíc rokov. Miliónkrát milión ľudí sa narodilo. Mnoho chýrnych, slávnych mužov žilo na zemi, už im ani meno nevieme, ale Ježiša i v tej najposlednejšej chalúpke ctia; jeho meno i tie bľabotajúce malé dietky spomínajú, v Apoštolskom vyznaní viery každodenne sa modlíme: Verím v Ježiša Krista.
Vynachádzavá láska k Ježišovi na kostolnom rúchu, na obrazoch, na zástavách použila tieto tri písmená: J. H. S. Zaiste ste i vy videli tieto tri písmená na posvätnom náčiní, sú to začiatočné litery týchto troch latinských slov: Jesu Homo Salvator, to jest Ježiš, Človek, Spasiteľ. Vynachádzavá láska k Ježišovi naučila kresťanov k tomu krásnemu pozdraveniu: Pochválený buď Ježiš Kristus - Až naveky. Amen.
Ty si ten náš premilý Ježiš, ktorého nám Otec nebeský prisľúbil za Vykupiteľa. Ty si ten náš predrahý Ježiš, ktorý si zmyl naše hriechy. Ó, kiežby sme nikdy nesňali svoje oči zo tvojho sv. kríža, ó, kiežby sme na veky mohli bozkávať tvoje presväté Srdce, ktorým si nás tak veľmi miloval!
Ježiš Kristus: Prorok, Kňaz a Kráľ
Verím v Ježiša Krista, to vyznávame každý deň vo „Verím v Boha“, teda podľa toho vyznania viery náš Boh Vykupiteľ má dve mená: Ježiš, čo toľko znamená, ako Spasiteľ čiže Vykupiteľ; druhé Kristus, po židovsky Mesiáš, znamená toľko čo pomazaný, posvätený. Toto meno však preto obdržal, pretože v Starom zákone olejom pomazali prorokov, kňazov a kráľov, keď ich uvádzali do ich úradu. Ježišovi vskutku patrí toto meno Kristus, t. j. Pomazaný, lebo on je naším Prorokom, naším Veľkňazom a naším Kráľom.
Prorokom volali v Starom zákone takého muža, ktorý budúce veci predpovedal a ľud pravej viere učil. Ježiš naozaj bol prorokom, pretože predpovedal Judášovu zradu a Petrovo zapretie. Predpovedal svoje umučenie, smrť a vzkriesenie. Predpovedal, že sa Evanjelium rozšíri po celom svete, že jeho Cirkev ani brány pekelné nepremôžu.
Ježiš bol vskutku učiteľom. Pozrite len, sotva mal 12 rokov, ide do Jeruzalemského chrámu, posadí sa medzi starších z ľudu a zákonníkov a s takou múdrosťou vysvetľuje im z Písma, že sa nevedeli vyjsť z údivu. Pohliadnite na vrchol hory, tam sedí Ježiš, okolo neho na pobreží mladí a starí, celý zástup mužov a žien ho obkľučuje. On otvorí svoje božské ústa, vyhlási tajomstvo ôsmich blahoslavenstiev, vysvetlí im Božie zákony, vyrozpráva im prostriedky spasenia. Karhá pokrytcov, farizejov, zahanbí dohadujúcich sa učeníkov. Schytí korbáč a vyženie z chrámu peňazomencov a kupcov. Právom o ňom mohli povedať tí dvaja do Emauz idúci učeníci: „Bol prorokom, mocným v čine i reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom.“ (Lk 24,19)
Drahí moji, či viete, čo je to obeta? To bola obeta, keď Ábel ku cti Božej zabil baránka a spálil ho na ohni. To bola obeta, keď Melchizedech chlieb a víno ako dar priniesol Bohu preto, že sa Abrahámovi podarilo zvíťaziť nad nepriateľom. Toho človeka, ktorý prináša obetu, voláme kňazom. Teraz už môžete rozumieť, prečo voláme Ježiša veľkňazom, kňazom nad kňazmi. Treba mi len poukázať na Golgotu. Na vrchu Golgota bol postavený oltár, totižto svätý kríž, na ktorom náš Spasiteľ Ježiš Kristus priniesol tú najsvätejšiu, najväčšiu obetu, totižto seba samého obetoval za nás všetkých hriešnych, tak že v prach zeme padnúc, všetci vďačným srdcom môžeme povedať s apoštolom: Ježiš je opravdivo veľkňazom, on je kňazom nad kňazmi, pretože nad nebesia velebnejšiu obetu priniesol na Kalvárii.
Napokon Ježiš je naším kráľom, jeho ríšou je Kráľovstvo nebeské a na zemi Cirkev svätá. Ktorý z pozemských vladárov má takúto ríšu? Ktorý pozemský kráľ má toľko poddaných, ako náš Ježiš? Ktorého každodenne 300 miliónov katolíkov zdraví: Pochválený buď Ježiš Kristus! - Až naveky. Amen.
Ježišu, božský náš prorok, hovor k nám, počúvame a do srdca si zaštepíme tvoje sväté učenie! Ježišu, veľkňaz nášho spasenia, príď, vstúp do nášho srdca a každodenne sa bude odtiaľ vznášať príjemne voňajúci dym cností k nebeským výšinám! Ježišu, mocný náš kráľu, vysloboď nás z otroctva našich hriechov, aby sme jedine tebe slúžili a tebe sa klaňali! Amen.
Úlohy Ježiša Krista:
| Úloha | Význam | Príklad |
|---|---|---|
| Prorok | Predpovedá budúce veci a učí pravú vieru | Predpoveď Judášovej zrady |
| Veľkňaz | Prináša obetu za hriechy | Obetovanie seba samého na kríži |
| Kráľ | Vládne Kráľovstvu nebeskému a Cirkvi svätej | Každodenné pozdravy od miliónov katolíkov |
Podobenstvo o Zrne
Z času na čas si v kázňach pripomíname fascinujúci jav, ktorý spočíva v tom, že cez asfalt alebo cez betón neraz vyrastá tráva alebo kvet. Je celkom oprávnené, že sa aj opakovane vraciame k tomuto javu, a to pre jeho dôležité symbolické posolstvo. Človek by síce mohol mať dojem, že asfalt či betón načisto ubije všetok život, ktorý sa nachádza pod ním, ale pohľad na rastlinu, ktorá sa dvíha cez túto mŕtvu hmotu, nás presviedča o opaku.
Keď kráčam po Legionárskej ulici na električku, neviem odtrhnúť oči od dlhánskeho radu rastlín, listov, drobných kvetov, ktoré vyrastajú tam, kde sa múr spája s asfaltovým chodníkom. Akoby sa nám tieto rastlinky chceli prihovoriť: Milí ľudia, tu sme. Ani tou vrstvou asfaltu sa vám nepodarilo udusiť všetok život. Lebo život je mocnejší ako vy. Aspoň občas by sme sa mali započúvať do tejto vysoko symbolickej reči o sile života.
Život, ktorý aj takto dokazuje svoju silu, nie je anonymný jav, nie je náhodným výsledkom náhodného, chaotického vývoja, ale je realizovaním vopred premysleného, vysoko inteligentne koncipovaného cieľa. Život má svojho Pôvodcu, ktorý to všetko premyslel a stále premýšľa, ktorý to všetko stvoril a stále tvorí. Preto keď vidíme, ako sa prejavuje sila života, nemali by sme v myšlienkach zastať iba pri tom, čo máme práve pred očami, ale vždy by sme mali myslieť aj na Stvoriteľa. To on stvoril a stále tvorí taký život, ktorý sa uplatňuje a stále presadzuje i napriek všetkým prekážkam.
Platí to nielen o biologickom živote v prírode, ale aj o duchovnom živote v človeku a spoločnosti. Pán Boh stvoril a vložil do prírody nielen semená rastlín a ostatného biologického života, ale On posiela nám, ľudskej spoločnosti, aj semeno svojho slova, ktoré je zárodkom Božieho kráľovstva. V dobe Starej zmluvy prinášali toto semeno proroci. V jedinečnom zmysle ho priniesol Pán Ježiš Kristus. Toto slovo Božie sa dodnes rozličnými formami zvestuje a človek si ho môže aj súkromne čítať v Biblii, ktorá je dnes v našej spoločnosti prístupná každému.
Cieľom semena, ktorým je Božie slovo, je úplne zmeniť človeka, zmeniť ho k lepšiemu, zmeniť jeho myslenie, priviesť ho k celkom novým spôsobom správania. Cieľom tohto slova je celkom zmeniť vzťahy medzi ľuďmi, vzťahy v spoločnosti, aby to bola spoločnosť spravodlivá, aby sa riadila zákonmi lásky. Tento cieľ, teda stav, v ktorom jednotlivec a spoločnosť s pochopením a ochotou prijme Božiu vôľu za svoju normu, za svoje pravidlo, sa nazýva Božie kráľovstvo. Kvôli tomuto cieľu sa dodnes zvestuje to isté Božie slovo. Prečítaný odsek z Evanjelia podľa Marka je podobenstvo o kráľovstve Božom. O tomto konečnom cieli, o kráľovstve Božom, hovoria aj mnohé ďalšie podobenstvá Pána Ježiša.
Tak ako sú rastliny neraz prikryté ťažkou vrstvou asfaltu či betónu, tak sa neraz vodí aj Božiemu slovu: keď sa proti Božiemu slovu postaví vnútorný odpor poslucháčov a vonkajšie násilie, nepochopenie alebo hrubé zneužívanie. Koľkokrát už v minulosti a prítomnosti sa slovo Božie dostalo a dostáva pod tento brzdiaci tlak a útoky! Koľkokrát v takých situáciách boli srdcia veriacich naplnené úzkosťou a obavami o to, aký bude ďalej osud Božieho slova, či azda nenastal čas, že sa slovo Božie navždy odmlčí. Kto by mohol popierať, že aj dnes sú naše srdcia naplnené takýmito obavami?
Ale skúsenosť nám ukazuje, že slovo Božie si napriek všetkým týmto, neraz veľmi ostrým a zákerným útokom dodnes zachovalo svoju životnú silu. Vždy znova a znova ukazuje Božie slovo nové znaky života - ako tie kvety, ktoré cez asfalt a na posmech asfaltu rastú a kvitnú. Doteraz sa nenašla sila, ktorej by sa definitívne podarilo zlikvidovať Božie slovo, a sme pevne presvedčení, že ani dnes, ani v budúcnosti sa taká sila nenájde, lebo taká sila neexistuje! Keď sme naplnení obavami o to, aký bude v budúcnosti osud Božieho slova, mali by sme vždy myslieť na to, že doteraz zlyhali a stroskotali všetky pokusy, ktoré chceli Božie slovo definitívne umlčať, mali by sme myslieť na kvety, ktoré so vzdorovitou silou a sebavedomým úsmevom dvíhajú svoje krásne hlávky z asfaltu.
Porozumieť nejaký jav znamená porozumieť jeho príčiny. Preto si aj tu kladieme otázku: Ako je to, že sa doteraz žiadnej sile nepodarilo zlikvidovať Božie slovo? Odpoveď nebudeme môcť hľadať v psychologických alebo spoločenských zákonitostiach, ale v niečom omnoho podstatnejšom. Nad týmto slovom drží ochrannú ruku niekto, kto je mocnejší ako všetci jeho protivníci. Pán Boh je pre nás jediným možným vysvetlením tejto záhadnej skutočnosti, že Božie slovo napriek všetkým zúrivým útokom trvá a rastie.