Manželstvo má rozhodujúcu dôležitosť pre rozvoj Cirkvi a spoločnosti. Obdobia, v ktorých manželstvá a rodiny prekvitali, boli pre ľudstvo zároveň obdobiami prosperity. Ak manželstvo a rodinu postihne kríza, má to citeľné dôsledky pre manželov a pre ich deti, ale aj pre štát a pre Cirkev.
Všetkým je zrejmé, že kultúrne zmeny a otrasy storočia, ktoré sa blíži ku koncu, neušetrili ani manželský a rodinný život. Aj v tejto dôležitej životnej oblasti sa objavujú znaky nádeje. Avšak celkovo sa manželstvo a rodina v mnohých krajinách nachádzajú v hlbokej kríze.
Otázka, ktorou cestou sa má uberať pastoračné sprevádzanie týchto osôb, je dnes v Cirkvi predmetom živej diskusie. Ťažkosti v pastorácii rodín ostatne nie sú ničím novým. Cirkev sa s nimi borila už od apoštolských čias.
Cirkevní otcovia sa zaoberali riešením vzniknutých problémov prípad od prípadu; v danom ohľade sa, prirodzene, pridŕžali učenia Ježiša o nerozlučnosti manželstva, snažili sa však, bez toho, aby vyprázdnili Ježišove slová, brať do úvahy aj jednotlivé, často veľmi komplexné situácie.
V druhom kresťanskom tisícročí boli na Západe problémy spojené s manželstvom ďalej vysvetľované a upravované na úrovni cirkevného učenia a práva. Východné cirkvi zdôrazňovali princíp oikonomia, teda zhovievavý prístup v ťažkých prípadoch, čo však na druhej strane viedlo k postupnému oslabeniu princípu akríbie, t.j.
Za posledné desaťročia závratne stúpol počet rozvodov, po ktorých nasledoval nový civilný zväzok. Z toho dôvodu Cirkev cítila povinnosť znovu premyslieť a upresniť niektoré princípy svojho učenia, kánonického práva a pastoračnej starostlivosti v danom ohľade.
Tieto úvodné zamyslenia nemôžu vyčerpávajúcim spôsobom pokryť tému, ktorá má mnoho aspektov, ani nemôžu vstúpiť do mnohých naznačených problémov a do ďalšieho vývoja náuky o manželstve na základe Druhého vatikánskeho koncilu.
Druhý vatikánsky koncil prehĺbil učenie Cirkvi o manželstve a rodine a predložil ho vo viac personalistickej perspektíve (porov. Gaudium et spes, č. 47 - 52). Kvôli rozhodnutiu koncilu ohlasovať pravdu pozitívnym spôsobom, hovorilo sa menej o ťažkostiach a o problémoch.
Otázky, týkajúce sa rozvedených a znovuzosobášených, konciloví otcovia výslovne neotvorili, a preto nenašli miesto v koncilových dokumentoch. Napriek tomu koncil učí, že rozvod podkopáva dôstojnosť manželstva a rodiny (porov. tamže č. 47) a je nezlučiteľný s manželskou láskou (porov. tamže č.
Už na konci XVIII. storočia bol rozvod v niektorých krajinách uvedený do štátneho zákonodarstva ako právna možnosť; v 60. a 70. rokoch 20. storočia bol schválený v civilnom práve takmer všetkých štátov s väčšinou katolíckeho obyvateľstva.
V dôsledku toho aj čoraz väčší počet katolíckych veriacich žiadal o rozvod - a okrem toho uzavreli aj nový zväzok, samozrejme, bez cirkevného slávenia. Podľa vtedy platného Kódexu kánonického práva z roku 1917, boli takíto veriaci pokladaní za ipso facto infames (kán. 256) a publice indigni (kán. 855 § 1).
Pre ich život v hriechu boli nielen vylúčení zo sviatostí spovede a Eucharistie, ale boli aj pokladaní za verejných hriešnikov. V rozličných oblastiach Cirkvi, predovšetkým v USA, sa tieto cirkevné pravidlá pociťovali ako príliš prísne a nie väčšmi adekvátne.
Zdôrazňovalo sa, že v skutočnosti je potrebné brať do úvahy rozličné ľudské príbehy a pozornosť sa sústredila predovšetkým na tých, ktorí mali podložené pochybnosti o platnosti ich predchádzajúceho manželstva, avšak nevedeli ich preukázať v procese dokazovania nulity manželstva.
Dňa 11. apríla 1973 Kongregácia pre náuku viery poslala dôverný List biskupom katolíckej Cirkvi, aby im k tejto otázke poskytla orientačnú líniu. Tento dokument zdôrazňoval, že všetci sa majú pridŕžať náuky o nerozlučnosti manželstva.
Pri otázke, či veriaci v neregulárnych situáciách môžu byť pripustení k sviatostiam, sa dokument odvolával na platnú cirkevnú legislatívu, ale aj na tzv. probata praxis Ecclesiae in foro interno. Účelom listu bolo chrániť a brániť nerozlučnosť manželstva pred istým liberálnym vývojom. Odkaz na schválenú prax na vnútornom fóre však zostal otvorený rozličným interpretáciám.
Tieto a ďalšie podobné otázky si vyžadovali vysvetlenie. Čoraz jasnejšie sa objavovala nevyhnutnosť vydať nielen negatívne, ale aj pozitívne predpisy ohľadom pastoračného správania k rozvedeným a znovuzosobášeným veriacim.
Zhromaždenie Synody biskupov v roku 1980 si s odvahou dalo za cieľ riešiť tieto problémy a vypracovalo rozličné návrhy. Na základe týchto návrhov Ján Pavol II. ako najvyšší pastier Cirkvi predstavil v apoštolskej exhortácii Familiaris consortio z 22. novembra 1981 rad konkrétnych rozhodnutí ohľadom tohto problému (porov. tamže č. 84).
V roku 1983 bol po mnohých rokoch príprav promulgovaný nový Kódex kánonického práva. O rozvedených a znovuzosobášených veriacich hovorí odlišným tónom, ale zdôrazňuje, že tí, ktorí “tvrdošijne zotrvávajú v zjavne ťažkom hriechu“, nemôžu byť pripustení k svätému prijímaniu (porov. kán. 915; porov. tiež Kódex kánonov východných cirkví, kán. 712).
Nové cirkevné právo okrem toho zdôrazňuje kompetenciu cirkevného súdu vzhľadom na overenie platnosti manželstva katolíkov. Vytvára priestor aj pre dôkaznú silu vyhlásení oboch stránok v kauze, a tak otvára nové cesty pre dokázanie nulity predchádzajúceho zväzku (porov. II.7).
Napriek rozhodnutiam Familiaris consortio, ktoré vo svojom podstatnom obsahu prešli aj do Katechizmu Katolíckej cirkvi z roku 1992 (porov. tamže, č. 1650-1651) a vysvetleniam v nových kódexoch, v niektorých oblastiach aj naďalej pokračovala odlišná pastoračná prax, predovšetkým v otázke prijímania sviatostí.
Viacerí experti predložili štúdie, v ktorých sa túto prax snažili teologicky zdôvodniť. Mnohí kňazi dávali rozhrešenie rozvedeným a znovuzosobášeným veriacim, ktorí si to žiadali - a odporúčali alebo prinajmenšom tolerovali ich prijímanie Pánovho tela.
Aby zabránili zneužitiam, biskupi cirkevnej provincie Reno v roku 1993 vydali viaceré rozhodnutia vzhľadom na “pastoráciu rozvedených a rozvedených znovuzosobášených“. Ich úmyslom bolo vytvoriť vo farských spoločenstvách ich diecéz jednotnú a usporiadanú prax ohľadom tejto zložitej otázky.
Zdôraznili jasné Ježišove slová o nerozlučnosti manželstva. Pripomenuli, že nie je možné všeobecné pripustenie k sviatostiam tých veriacich, ktorí sa po rozvode civilne znovu zosobášili.
Iniciatíva biskupov bola v mnohých oblastiach Cirkvi prijatá pozitívne. Viacerí kardináli a biskupi sa však obrátili na Kongregáciu pre náuku viery a žiadali vysvetlenie. Niektorí teológovia boli naopak radikálnejší a žiadali si zmenu náuky a disciplíny.
Mnohí sa domnievali, že po uplynutí istého času pokánia treba rozvedených a znovuzosobášených veriacich nanovo oficiálne pripustiť k sviatostiam. Ďalší si mysleli, že túto otázku treba prenechať kňazom pracujúcim v pastorácii alebo nechať rozhodnutie na samotných veriacich. Kvôli doktrinálnym dôsledkom vyplývajúcim z týchto návrhov, Kongregácia pre náuku viery 14.
Pápežská rada pre rodinu sa počas svojho plenárneho zasadania v roku 1997 do hĺbky zaoberala problémom rozvedených a znovuzosobášených veriacich. Na záver diskusií boli zverejnené niektoré pastoračné “odporúčania“. Pri príležitosti tohto plenárneho zasadania Svätý Otec 24.
Kvôli vernosti Ježišovmu učeniu zostáva Cirkev pevne presvedčená, že manželstvo je nerozlučiteľné. Druhý vatikánsky koncil učí: “Toto dôverné spojenie, čiže vzájomné darovanie sa dvoch osôb, ako aj dobro detí vyžadujú úplnú vernosť manželov a dôrazne požadujú ich nerozlučiteľnú jednotu“ (Gaudium et spes, č. 48).
Cirkev verí, že nikto, ani sám pápež, nemá moc rozviazať platné a konzumované sviatostné manželstvo (porov. KKP, kán. 1141). Nemôže preto “pokladať za platný nový zväzok, ak bolo platné predchádzajúce manželstvo.“ (List, č. 4). Nový civilný zväzok nemôže rozviazať predchádzajúce puto sviatostného manželstva.
Je preto zakázané “konať pre rozvedených, ktorí uzatvárajú nový sobáš, akýkoľvek obrad, nech by ich k tomu viedli akékoľvek dôvody alebo pastoračné zámienky“ (FC, 84).
Aj keď títo veriaci žijú v situácii, ktorá protirečí posolstvu evanjelia, nie sú vylúčení z cirkevného spoločenstva. “Sú a zostávajú jej členmi, pretože prijali krst a zachovávajú si kresťanskú vieru“ (Príhovor, č. 2). Tí, ktorí trpia pre zložité rodinné vzťahy, osobitným spôsobom potrebujú pastoračnú lásku.
Cirkev je povolaná, aby im bola nablízku podľa príkladu Ježiša, ktorý nikoho nevylučoval zo svojej lásky. Cirkev sa preto bude “usilovať neúnavne aj takýmto ľuďom ponúkať prostriedky spásy“ (Familiaris consortio, č.
Pastieri sú povolaní starať sa o týchto veriacich diskrétnym spôsobom. Musia preto dobre rozlišovať jednotlivé situácie. Niektorí svoj manželský zväzok zničili z vlastnej závažnej viny, iní zostali jednoducho opustení svojím manželským partnerom; niektorí sú vo svedomí presvedčení o neplatnosti ich predchádzajúceho manželstva, iní sa znovu zosobášili hlavne kvôli výchove detí; napokon sú aj takí, ktorí v druhom zväzku znovuobjavili vieru a už absolvovali dlhú cestu pokánia (porov. Familiaris consortio, č. 84; List, č.
Vychádzajúc z tohto rozlišovania, ktoré berie do úvahy jedinečnosť rozličných situácií, pastieri majú ukazovať týmto veriacim konkrétne cesty obrátenia a účasti na cirkevnom živote.
Spolu so Synodou biskupov v roku 1980 Ján Pavol II. pozval celú Cirkev, aby sa zaujímala o veriacich žijúcich v zložitých manželských okolnostiach, a nesprávala sa k nim s nezáujmom alebo výčitkami. “Cirkev sa má za nich modliť, posilňovať ich, ukázať im, že je milosrdnou matkou, a tak ich udržiavať vo viere a nádeji“ (Familiaris consortio, č. 84).
“Bude potrebné, aby pastieri a spoločenstvo veriacich spolu s danými osobami trpeli a milovali, aby tieto osoby vo svojom bremene dokázali spoznať príjemné jarmo a ľahké bremeno Ježiša.2 Ich bremeno nie je príjemné a ľahké preto, že by bolo malé alebo nedôležité, ale stáva sa ľahkým, pretože Pán - a spolu s ním celá Cirkev - ho s nimi zdieľa.
Je úlohou pastoračnej starostlivosti, ktorá sa musí vykonávať s úplným nasadením, poskytnúť túto pomoc, založenú na pravde i láske zároveň“ (List, č.
Na mnohých dôležitých činnostiach Cirkvi sa rozvedení a znovuzosobášení veriaci môžu bezpochyby zúčastňovať. “Treba ich povzbudzovať, aby počúvali Božie slovo, zúčastňovali sa na obete svätej omše, vytrvalo sa modlili, konali skutky lásky a napomáhali podujatiam miestneho spoločenstva v prospech spravodlivosti, vychovávali svoje deti v kresťanskej viere, pestovali ducha kajúcnosti a skutky pokánia, a tak si deň čo deň vyprosovali Božiu milosť“ (Familiaris consort...
Dôsledky nekatolíckeho sobáša
Katolícky sobáš je sviatosť a má svoje pravidlá. Ak katolík uzavrie manželstvo mimo katolíckej cirkvi, toto manželstvo nemusí byť platné v očiach Cirkvi. Dôsledky môžu byť nasledovné:
- Vylúčenie zo sviatostí: Katolík, ktorý žije v manželstve, ktoré nie je platné podľa cirkevného práva, nemôže pristupovať k sviatostiam, ako je svätá spoveď a sväté prijímanie.
- Život v hriechu: Život v manželstve, ktoré Cirkev neuznáva, sa považuje za život v ťažkom hriechu.
- Pastoračná starostlivosť: Aj keď títo veriaci žijú v situácii, ktorá protirečí posolstvu evanjelia, nie sú vylúčení z cirkevného spoločenstva. Pastieri sú povolaní starať sa o týchto veriacich diskrétnym spôsobom a ukazovať im konkrétne cesty obrátenia a účasti na cirkevnom živote.
Je dôležité, aby sa katolíci, ktorí plánujú manželstvo, riadili cirkevnými pravidlami, aby ich manželstvo bolo platné a mohli plnohodnotne žiť svoj duchovný život.
Obrázok: Katolícky sobáš je sviatostný akt.
Možnosti riešenia
Ak katolík uzavrel manželstvo mimo katolíckej cirkvi a chce, aby jeho manželstvo bolo platné v očiach Cirkvi, existujú určité možnosti:
- Kanonická forma: Ak manželstvo nebolo uzavreté v katolíckom kostole s prítomnosťou katolíckeho kňaza, je možné požiadať o udelenie dišpenzu od kánonickej formy.
- Proces nulity: Ak existujú dôvody domnievať sa, že manželstvo nebolo platné od začiatku (napr. nedostatok slobodného súhlasu, psychická nespôsobilosť), je možné požiadať o proces nulity, ktorý preverí platnosť manželstva.
- Sanácia v koreni: Ak manželstvo nebolo platné kvôli prekážke, ktorú možno odstrániť, je možné požiadať o sanáciu v koreni, ktorá zvaliduje manželstvo od momentu jeho uzavretia.
Je dôležité vyhľadať pomoc a radu katolíckeho kňaza alebo cirkevného právnika, aby sa zistilo, ktoré riešenie je najvhodnejšie pre danú situáciu.
Pastoračné odporúčania
Cirkev ponúka pastoračnú starostlivosť pre rozvedených a znovuzosobášených katolíkov. Aj keď nemôžu pristupovať k sviatostiam, môžu sa zúčastňovať na živote Cirkvi, počúvať Božie slovo, modliť sa, konať skutky lásky a vychovávať svoje deti v kresťanskej viere.
Pastieri sú povolaní, aby s nimi trpezlivo a s láskou pracovali, rozlišovali ich situácie a ponúkali im konkrétne cesty obrátenia a účasti na cirkevnom živote.
Obrázok: Pápež František zdôrazňuje dôležitosť pastoračnej starostlivosti o rozvedených a znovuzosobášených.
Katolícka Cirkev učí, že manželstvo je nerozlučiteľné a sviatosť. Uzavretie manželstva mimo Cirkvi môže mať vážne dôsledky pre katolíkov, ale Cirkev ponúka možnosti riešenia a pastoračnú starostlivosť pre tých, ktorí sa ocitli v zložitej situácii.
SVIATOSŤ MANŽELSTVA | V ŠKOLE DUCHA
Tabuľka: Dôsledky a riešenia pre katolíkov v neplatnom manželstve
| Situácia | Dôsledky | Možnosti riešenia | Pastoračná starostlivosť |
|---|---|---|---|
| Manželstvo mimo katolíckej cirkvi (bez dišpenzu) | Vylúčenie zo sviatostí, život v hriechu | Dišpenz od kánonickej formy, proces nulity, sanácia v koreni | Účasť na živote Cirkvi, počúvanie Božieho slova, modlitby, skutky lásky |
| Rozvedení a znovuzosobášení | Vylúčenie zo sviatostí (za určitých okolností) | Žiadosť o nulitu predchádzajúceho manželstva | Pastoračná starostlivosť, rozlišovanie situácií, cesty obrátenia |