Veľká schizma 1054: Príčiny a dôsledky

Veľká schizma, známa aj ako Východná schizma, nastala v roku 1054 a predstavuje rozdelenie kresťanstva na dve hlavné vetvy: východnú (pravoslávnu) a západnú (rímskokatolícku) cirkev. Tento rozkol bol výsledkom dlhodobého vývoja a komplexnej kombinácie faktorov, ktoré zahŕňali teologické, politické, kultúrne a liturgické rozdiely.

Mapa znázorňujúca rozdelenie cirkvi v roku 1054. Zdroj: Wikimedia Commons

Príčiny schizmy

K udalosti, ktorú poznáme ako východnú schizmu, prispelo obrovské množstvo faktorov. Tak politických, ako aj dogmatických.

Teologické rozdiely

Oveľa dôležitejšie však boli dogmatické otázky. Vezmime si napríklad jazyk: kým na Západe sa lingua franca stala latinčina, na Východe to bola gréčtina. Práve tie viedli k ďalším rozkolom v Cirkvi pred veľkou schizmou, hoci ich dôsledky neboli také dramatické. V skutočnosti je medzi oboma cirkvami viac rozdielov. Východ vo všeobecnosti neuznáva dogmy, ktoré boli prijaté po siedmom všeobecnom koncile.

• Filioque: Na Západe sa začalo prijímať vyznanie viery, ktoré obsahovalo vetu: Verím v Ducha Svätého, ktorý vychádza z Otca a Syna. Proti tomuto poslednému prvku sa Východ ostro postavil. Pretože verzia pôvodne prijatá na Nicejskom koncile v roku 325 a mierne upravená na Konštantínopolskom koncile v roku 381 ho neobsahovala.
• Očistec: Katolícka cirkev verí v existenciu očistca, kde sa duše očisťujú pred vstupom do neba. Pravoslávna cirkev túto doktrínu neuznáva.
• Nepoškvrnené počatie Panny Márie a Nanebovzatie Panny Márie: Katolícka cirkev učí, že Panna Mária bola počatá bez dedičného hriechu a po svojom pozemskom živote bola vzatá do neba s telom i dušou. Pravoslávna cirkev tieto dogmy neuznáva.

Politické a kultúrne faktory

Podľa niektorých autorov boli základy oveľa neskoršej schizmy položené už vo štvrtom storočí, keď cisár Theodosius rozdelil Rímsku ríšu. Koncom nasledujúceho storočia sa Západorímska ríša rozpadla. Byzancia s hlavným mestom v Konštantínopole pokračovala ďalej. Cesty oboch cirkví sa však začali čoraz viac rozchádzať. Do sporu medzi Východom a Západom boli zapojení aj samotní cisári.

• Rozdelenie Rímskej ríše: Rozdelenie ríše na Západorímsku a Východorímsku viedlo k odlišnému politickému a kultúrnemu vývoju.
• Vzájomné súperenie: Rím a Konštantínopol súperili o vplyv a autoritu v kresťanskom svete.
• Ikonoklazmus: Napríklad byzantský panovník Lev III. bol proti kľačaniu pred obrazmi Boha a v roku 730 nariadil, aby sa všetky božie obrazy odstránili z kostolov. A pritom nijako nevadili napríklad pápežovi alebo Karolovi Veľkému. Ten bol ostatný navyše v Byzancii považovaný za uzurpátora.

Liturgické rozdiely

K tomu všetkému pribúdali čoraz častejsie prehlbujúce sa rozdiely, a to tak kultúrne, ako aj dogmatické.

• Používanie nekvaseného chleba: Napríklad Michalovi Cerulárovi, vtedajšiemu konštantínopolskému patriarchovi, sa nepáčilo používanie nekvaseného chleba ako eucharistie. Keď sa Arméni odvolávali na existujúcu prax v rámci západnej cirkvi - to situáciu len zhoršilo. Patriarcha reagoval radikálne. Začal očakávať, že všetci západní duchovní v Konštantínopole prestanú používať tento druh chleba. Tí však s tým nesúhlasili. Výsledok: chrámy, ktoré viedli, boli zatvorené.
• Celibát: Išlo o... Predohrou k východnej schizme bol nepriamo aj prípad Arménska. To sa predtým nachádzalo vo sfére vplyvu západnej cirkvi.

Osobný konflikt

Fócius bol konštantínopolský patriarcha, ktorý v roku 867 vyhlásil, že pápež Mikuláš I. a celá západná cirkev sú heretici. V hre bola otázka ... Filioque.

Dôsledky schizmy

Rozdelenie v roku 1054 malo rozsiahle a dlhotrvajúce dôsledky pre kresťanstvo a celú Európu.

• Trvalé rozdelenie: Schizma viedla k trvalému rozdeleniu kresťanského sveta na dve vetvy, ktoré sa dodnes líšia v teológii, liturgii a organizácii.
• Oslabenie jednoty: Rozdelenie oslabilo jednotu kresťanstva a znížilo jeho vplyv na politické a kultúrne dianie v Európe.
• Vzájomné nepriateľstvo: Schizma viedla k vzájomnému nepriateľstvu a nedôvere medzi Východom a Západom, čo sa prejavilo aj v krížových výpravách a ďalších konfliktoch.
• Odlišný vývoj: Východná a západná cirkev sa začali vyvíjať odlišným smerom, čo viedlo k vzniku rôznych kultúrnych a náboženských tradícií.

Snahy o zjednotenie

Vzťahy medzi pravoslávnou cirkvou a rímskym pápežom sú komplexné a siahajú hlboko do histórie. Hoci obe cirkvi majú spoločné korene v ranom kresťanstve, v priebehu storočí sa vyvinuli odlišné teologické a kultúrne tradície, ktoré viedli k rozkolu. Výsledkom bola exkomunikácia vtedajšieho Michaela I. Ortodoxná cirkev a Vatikán sa začali zbližovať už v polovici 20. storočia, vzájomnú exkomunikáciu zrušili v roku 1965.

Táto veľká schizma, rozkol medzi západnou a východnou cirkvou, by sa však teoreticky mohla skončiť. Naznačil to po zvolení pápeža Františka konštantinopolský patriarcha Bartolomej I. Počas inaugurácie odzneli aj niektoré časti omše v gréčtine. Bartolomej sa zúčastnil aj na pohrebe Jána Pavla II.

„Dokonca aj predtým, ako sa cirkvi rozišli, sa patriarcha z Istanbulu na inaugurácii nezúčastňoval,“ vysvetľoval svoje rozhodnutie pre agentúru AP, „od prvého dňa ma však František oslovil svojím skromným správaním, a cítil som, že chcem ísť."

„Je to gesto, ktoré zdôrazňuje naše vyvíjajúce sa vzťahy,“ komentoval cestu do Vatikánu Bartolomej I. Cesta k zjednoteniu katolíckej a pravoslávnej cirkvi nebude jednoduchá.

Katolícka aj pravoslávna cirkev tvrdia, že k sebe majú blízko, isté napätie ale existuje kvôli násilnej likvidácii gréckokatolíkov po 2. svetovej vojne.

Hovorca Konferencie biskupov Slovenska Jozef Kováčik pripomína, že v roku 1965 pápež Pavol VI. a patriarcha Atenagoras vzájomne stiahli exkomunikáciu, ktorá obe cirkvi rozdeľovala takmer tisíc rokov. „Síce to neznamená plnú jednotu, ale je to výrazný krok k nej.“

Podľa Kováčika je „vzťah medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou ten najbližší, aký medzi kresťanskými cirkvami existuje. Spájajú nás najmä sviatosti, ktorých majú obe cirkvi plný počet, teda sedem. Nevyriešenou ostala otázka postavenia pápeža. Aj tu však už niekoľko rokov prebieha intenzívny dialóg.“

Gerka blízky vzťah aj dialóg o postavení pápeža potvrdzuje, „ten však ešte ani zďaleka nie je na konci. Nie sme s ním v kánonickej ani eucharistickej jednote. Pápež má byť prvý medzi rovnými, nie nadriadený, máme problém aj s dogmou o neomylnosti v otázkach viery a mravov. Neomylná môže byť len cirkev ako celok, nie jednotlivec.“

„Slovensko je poznačené napätým vzťahom po násilnej likvidácii gréckokatolíckej cirkvi, v ktorej podstatnú rolu zohrala moc a arogancia štátu či centrály v ZSSR, čo sa vážne dotklo aj nášho vzťahu k pravosláviu. Veríme však, že postupom času sa tieto rany zahoja.“

Rozdiely v náukách pravoslávnej cirkvi a katolíckej cirkvi

Cirkev je spojená aj s tými, čo sú pokrstení a poctení menom kresťan, ale nevyznávajú úplnú vieru alebo nezachovávajú jednotu spoločenstva pod vedením Petrovho nástupcu. Veď všetci tí, čo veria v Krista a riadne prijali krst, sú v istom, hoci nedokonalom spoločenstve s Katolíckou cirkvou. Toto vyjadrenie Pavla VI.

Katolícka Cirkev učí, že Kristus ako hlava Cirkvi má na zemi zástupcu v podobe pápeža, ktorý je jeho nástupcom aj zástupcom.

Je však isté, že moc zväzovať a rozväzovať, ktorú dostal Peter, bola daná, ako je známe, aj kolégiu apoštolov, spojenému so svojou hlavou. Preto pápež je stálym a viditeľným princípom a základom jednoty biskupov, ako aj množstva veriacich.

Lebo rímsky pápež má na základe svojho úradu Kristovho zástupcu a pastiera celej Cirkvi plnú, najvyššiu a univerzálnu moc nad Cirkvou, ktorú môže vždy slobodne vykonávať.

Tabuľka hlavných rozdielov medzi Katolíckou a Pravoslávnou cirkvou:

tags: #datavelka #schizma #1054aze #knih