Diakon: Význam slova a jeho úloha v Cirkvi

Cirkev je Boží ľud, telo Kristovo a chrám Ducha Svätého. Keď sa Druhý vatikánsky koncil rozhodol obnoviť diakonát ako trvalú službu v Cirkvi, urobil to v rámci celkovej obnovy Cirkvi.

Z koncilových rozhodnutí zisťujeme tri dôvody obnovy trvalého diakonátu:

• Prvý dôvod je túžba obnoviť plnosť apoštolských služieb.
• Druhý dôvod je túžba posilniť sviatostné svätenie tých, ktorí sú určení na službu.

Hierarchia a úloha diakona

Diakon je podriadený presbyterom a biskupovi. Biskup má plnosť apoštolskej moci. Presbyter bol v našej tradícii nazvaný kňazom; má moc sláviť Eucharistiu a vysluhovať všetky sviatosti s výnimkou manželstva a kňazstva. Svoju službu vykonáva podriadený biskupovi. Táto hierarchia je zásadným základom života Cirkvi.

Popri nej sa vykryštalizovala v rímsko-katolíckej Cirkvi ešte istá čestná hierarchia. Tá neprináša nové kňazské oprávnenia. Kardináli, ktorí súčasne vždy sú biskupmi, majú okrem toho právo voľby pápeža. Z toho pochádza ich zvláštna úloha v živote katolíckej Cirkvi.

Diakonát je prvým stupňom z vyšších svätení, kedy sa diakon zúčastňuje na verejnom a súkromnom bohoslúžení, posluhuje pri sviatostiach, ale ani jednu nevysluhuje (toto platí vo východnej cirkvi. V latinskej cirkvi diakon vysluhuje sviatosť krstu a asistuje pri uzatváraní sviatosti manželstva). Diakonát bol však ustanovený nie na kňazstvo, ale na službu biskupom a presbyterom. Diakoni sa totiž pokladali za ich ruky a oči.

Liturgickou službou diakona je prednášanie ekténií, čítanie evanjelia a ostatné usmerňujúce texty počas svätej liturgie, nevyhradené kňazovi. Znakom diakonskej hodnosti je orár.

Vznik diakonátu

Vystúpenie diakonov ako osobitej kategórie vyšších svätení v Cirkvi je zaznamenané v Skutkoch apoštolov, kde sa opisuje voľba a ustanovenie siedmich mužov na službu starostlivosti o stolovanie, obsluhovanie pri stoloch. O týchto mužoch sa hovorí ako o mužoch „plných Ducha a múdrosti“ (porov. Sk 6,3). Obsluhovanie pri stoloch a pomáhanie počas agapé bolo spájané v apoštolskej dobe so slávením Eucharistie, lebo po liturgii sa spotrebovávali ostatky eucharistických prínosov.

V 3.-4. storočí sa okruh diakonských povinností rozšíril a prísne stanovil. Na základe Apoštolských konštitúcií má byť diakon uchom, okom a taktiež srdcom a dušou biskupa. Diakon mal oboznamovať biskupa o všetkom, čo sa deje v živote Cirkvi, pričom otázky tzv. druhostupňovej záležitosti mohol riešiť aj sám. Hlavná činnosť diakona však spočívala pri aktívnej účasti pri vykonávaní bohoslužieb.

V dobe katechumenátu bol diakon povinný nad tými, ktorí sa pripravovali na vstup do Cirkvi, čítať modlitby a privádzať ich k biskupovi. Potom ich privádzal na miesto krstu, pomáhal pri obradoch (zobliekanie z odevov, mazanie celého tela krstným olejom…). Činnosť diakonov bola najviac badateľná pri vykonávaní svätej božskej liturgie. V prvých časoch kresťanstva diakoni oboznamovali cirkevnú obec o čase a mieste bohoslužieb a počas samotných obradov dohliadali na poriadok v čase ich trvania: ukazovali veriacim ich miesta a dohliadali, aby bol pokoj a ticho. Ukazovali tiež veriacim, kedy sú povinní stáť, sedieť alebo skláňať sa na kolená.

Trvalý a dočasný diakonát

Diakoni môžu byť označovaní ako dočasní - tí sú na diakonov svätení iba prechodne, pretože túto službu má po nejakú dobu zastávať každý, kto sa má stať kňazom. Tí, ktorí neašpirujú na vyššie svätenie, sú označovaní ako trvalí diakoni.

Diakonát bol obnovený pre permanentnú službu Cirkvi v dnešnom svete. Na území Slovenska v cirkevných provinciách latinského obradu sa zriaďuje trvalý diakonát.

Trvalý diakonát môže byť:

• trvalý diakonát slobodných alebo vdovcov, spolu so záväzkom celoživotného celibátu
• trvalý diakonát tých, čo ho prijímajú ako ženatí, na ktorých sa v prípade ovdovenia taktiež vzťahuje záväzok celibátu

Napriek tomu, že od rozhodnutia Druhého vatikánskeho koncilu obnoviť službu trvalých diakonov uplynulo už viac ako polstoročie, mnohým veriacim nie je stále úplne jasné, kým trvalí diakoni vlastne sú. Stotožňuje sa s tým aj trvalý diakon Irrgang, ktorý je sám ženatý: „Diakonská služba si vyžaduje plné nasadenie a rodina sa dostáva na vedľajšiu koľaj. Mám to šťastie, že mám zaopatrené deti, lebo ak by boli malé, tak by som im často chýbal.

Na druhej strane, trvalí diakoni sa majú vyhýbať politickej angažovanosti. Žiadateľov, ktorých odporučí miestny kňaz, prijíma diecézny biskup. „Vzhľadom na to, že stáli diakoni sú už ,viri probati‘, mali by sa naše skúsenosti viac využívať. Napríklad pri vykonávaní charity, správe cirkevných dobier a iných podobných úlohách.

Trvalých diakonov, ako je exstarosta Hôrky, v súčasnosti pôsobí na Slovensku približne dvadsať. Minimálne jedného nájdete takmer v každej diecéze alebo eparchii. Najviac ich je v Bratislavskej a Košickej arcidiecéze a Nitrianskej diecéze.

V Nitrianskej diecéze tento rok vysvätili troch trvalých diakonov, ktorí pôsobia v jednotlivých farnostiach pri zachovaní svojho predchádzajúceho civilného povolania.

„V tomto akademickom roku otvárame nové trojročné formačné obdobie kandidátov, ktorí majú absolvovanú teológiu a spĺňajú ďalšie kritériá. V Nitrianskej diecéze to budú piati prijatí kandidáti a k tomuto počtu sa pripoja aj záujemcovia z iných diecéz západnej cirkevnej provincie, ktorých odporučia ich biskupi,“ uviedol biskup Judák pre Postoj.

Svätý Vavrinec - patrón diakonov

Napriek tomu, že žil v treťom storočí a veľa životopisných údajov sa o ňom nezachovalo, tých pár známych čriepok o živote diakona sv. Vavrinca napovedá, že mu nechýbala oddanosť Bohu ani zmysel pre humor. Vavrinec sa zrejme narodil koncom decembra v roku 225 v Španielsku. V dnešnej Zaragoze sa stretol s budúcim pápežom Sixtom II. Stal sa tak jedným zo siedmich diakonov, ktorí slúžili v katedrálnom kostole. Hovorilo sa mu rímsky diakon, pretože na starosti mal materiálne statky Cirkvi a distribúciu milodarov chudobným.

Dlho však netrvalo a ich puto rozdelil cisár Valerián. Pápežova smrť predbehla tú Vavrincovu o pár dní. Vavrinec bol známy tým, že rozdával milodary chudobným, preto sa rímsky prefekt domnieval, že Cirkev musí byť bohatá a žiadal od Vavrinca cirkevné majetky. Prefekt dal pripraviť rošt a žeravé uhlie, na ktoré položili zviazaného Vavrinca. Hoci pri mučení dlho trpel, legenda hovorí o jeho veselej poznámke: „Na tejto strane som už upečený, otočte ma!“ Vďaka tomu sa stal patrónom kuchárov.

Jeho mučeníctvo zanechalo veľký dojem nielen medzi kresťanmi. V Ríme je po svätom Petrovi a Pavlovi považovaný za tretieho patróna mesta. V liturgickom kalendári slávime spomienku sv. Vavrinca v deň jeho smrti, čiže 10. augusta.

Sviatosť posvätného stavu

Posvätný stav (Ordo) je sviatosť, vďaka ktorej sa poslanie, ktoré Kristus zveril svojim apoštolom, naďalej vykonáva v Cirkvi až do konca čias. Je to teda sviatosť apoštolskej služby. Ordinatio označuje zaradenie do niektorého stavu (ordo). V Cirkvi sú ustanovené stavy, ktoré Tradícia, nie bez základu vo Svätom písme už od dávnych čias označuje slovom taxeis (po grécky), ordines (po latinsky). Tak aj liturgia hovorí o ordo Episcoporum (biskupský stav); ordo presbyterorum (kňazský stav) a ordo diaconorum (diakonský stav).

Zaradenie do niektorého z týchto stavov v Cirkvi sa konalo obradom nazývaným ordinatio, čiže náboženským a liturgickým úkonom, ktorý bol posvätením, požehnaním alebo sviatosťou. Dnes je výraz ordinatio vyhradený pre sviatostný úkon, ktorý zaraďuje do biskupského, kňazského a diakonského stavu. Tento úkon presahuje obyčajné vyvolenie, určenie, poverenie alebo ustanovenie zo strany spoločenstva, lebo udeľuje dar Ducha Svätého umožňujúci vykonávať posvätnú moc (sacra potestas), ktorá môže pochádzať len od samého Krista prostredníctvom jeho Cirkvi. Ordinatio sa volá aj consecratio (vysviacka), lebo je vyčlenením a udelením poslania samým Kristom pre jeho Cirkev.

Podstatný obrad sviatosti posvätného stavu pre všetky tri stupne sa skladá z vloženia rúk biskupa na hlavu svätenca, ako aj z osobitnej konsekračnej modlitby, ktorá vyprosuje od Boha vyliatie Ducha Svätého a jeho darov primeraných službe, na ktorú je kandidát svätený.

Platne vysvätení biskupi, t. j. v postupnosti apoštolskej postupnosti, udeľujú tri stupne sviatosti posvätného stavu: episkopát, presbyterát a diakonát.

Účinky diakonskej vysviacky

Diakon je ustanovený pre osobitnú službu Cirkvi. Zastupuje totiž Krista, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). V liturgii diakonskej vysviacky sa hovorí: „Posilnený darom Ducha Svätého bude pomáhať biskupovi a jeho kňazom v službe slova, oltára a charity. Stane sa služobníkom všetkých.“ Prvotným vzorom diakona je svätý mučeník Štefan, ktorý bol medzi prvými siedmimi diakonmi, ktorých ustanovili apoštoli, keď sa v službe prvotnej cirkvi v Jeruzaleme cítili preťažení množstvom charitatívnych úloh.

Aj diakonská vysviacka vtláča celoživotnú a nezrušiteľnú pečať.

Už vieme, kto je biskup, a kto kňaz. Prečo je diakonov v Cirkvi akosi málo? Ale nie vždy tomu tak bolo. Naopak, v počiatkoch Cirkvi bol pravou rukou biskupa práve diakon. Pripomína vám to niečo? Aký je rozdiel medzi diakonom a kňazom? Je to muž, ktorý prijal prvý stupeň sviatosti posvätného stavu. Ale diakon nemá žiadnu účasť na riadiacej moci v Cirkvi. Diakon môže vyučovať (napr. náboženstvo), krstiť, sobášiť, kázať, celebrovať pohreby. S dovolením vyššie postaveného. A ako rozlíšime diakona od kňaza? Orár nosí prehodený cez plece a spustenú oboma koncami na predu tela. Diakon môže byť aj ženatý. Môže to byť otec rodiny a popri tom vykonávať funkciu diakona. Vtedy ale hovoríme o tzv. trvalom diakonovi.

Ako sa stať kňazom? Mladý muž, ktorý by v sebe cítil povolanie ku kňazstvu, môže sa cez svojho farára prihlásiť na štúdium teológie a prípravu na kňazstvo v Kňazskom seminári.

tags: #diakon #vyznam #slova