História Reformovanej kresťanskej cirkvi vo Veľkej Tŕni

Základy poľnohospodárstva v piatom tisícročí pred n.l. možno nájsť aj v chotári dnešnej Malej Tŕne. V mladšej dobe kamennej je na tomto území charakteristická výroba kamenných hladených nástrojov a hrnčiarstva. Do bukovohorskej kultúry charakteristickej svojim výtvarným prejavom možno podľa Dušana Čaploviča zaradiť aj lokalitu v katastri tejto obce.

V Dejinách Zemplínskej župy nachádzame informáciu, že spolu s terajšou Veľkou Tŕňou existovali obe obce pod názvom Nižný a Vyšný Turuň už v roku 1067. K tomuto údaju chýba hodnoverný archívny dokument, a preto ho nemožno prijať.

Začiatkom 13. storočia sa obec spomína pod názvom Tolna a bola majetkom rodu Katha . Názov obce odvodzoval Anton Szirmay od veže kostola /tureň, turňa/. Ján Stanislav odvodil pomaďarčený názov obce Toronya, ktorý sa používal v 13.- 14. storočí od slova tŕň. V stredovekých listinách sa vyskytujú aj názvy Tolna /1220/, Thorona /1276/, Thurona /1281/, Toronia /1291/ a neskôr Toronya.

Tektonická činnosť koncom starších treťohôr výrazne poznačila geologický vývoj v katastrálnom území obce. V období vrchného miocénu - v bádene, začala v chotároch dnešnej Malej a Veľkej Tŕne sedimentácia hornín paleozolického veku, ktorá bola zapríčinená práve už uvedenou tektonickou činnosťou. Z uvedeného vyplýva, že Malá Tŕňa sa rozprestiera pod Zemplínskymi vrchmi, ktorých geologicko-horninové typy sú vulkanického pôvodu.

Zo sopečných hornín sú zastúpené najmä andezity, ryolity a ich tufy. Nachádzajú sa tu tiež klasické sedimenty pieskovcov /tufov/, zlepencov, dovitých bridlíc, arkóz a sľúd /severná časť vinohradníckeho honu Lastovičie/. Južne a východne od Malej Tŕne v smere na Černochov sa nachádzajú paleoryolity až paleodacity a sedimentárne vulkanoklastiká, ktoré sú veľmi vhodné na pestovanie tokajských odrôd viniča hroznorodého a predurčujú tiež výrobu veľmi kvalitných tokajských vín /ostatné uznané vinohradnícke hony v Malej Tŕni/. Karbónske horniny vytvárajú svojráznu geologicko-horninovú kryhu v Malej Tŕni, hlavne v celom areáli chránených tufových tokajských historických pivníc.

Ferdinand Uličný uvádza, že tŕňanské sídlisko má sloviensky pôvod a vzniklo pred 11. storočím. Prvým známym Tŕňanom bol začiatkom 13. storočia Absolon z rodu Ratka / ''Absolonem de genere Ratka'' /, ktorý mal v dedine aj majetkové vlastníctvo. Časť Absolónovho majetku v Tŕni, v listine nazývanej villa Tolna, získali jobagioni z hradu Zemplín, proti čomu Absolon protestoval. Vo Varadínskom registri je napokon uvedené, že mu majetok bol v roku 1220 vrátený. Uvedená listina má pre Tŕňu obrovský význam.

Za nepriamu správu o vinohradníctve v Tokajskej oblasti možno považovať zakladajúcu listinu benediktínskeho kláštora šľachticom Petrom, ktorú možno datovať okolo roku 1067. Latinská listina pomenúva sídlo kláštora v Zaste a súčasne uvádza kláštoru darované územné majetky a dediny, ktorých poddanými boli aj vinohradníci z troch dedín. Doposiaľ najstaršou správou o vinohradoch v južnom Zemplíne je listina uhorského kráľa Bela IV. /1235-1270/ z roku 1248, v ktorej daroval spišskému prepoštovi jednu vinohradnícku usadlosť v Sárospataku /Blatný Potok/. Vinica totiž po smrti bezdetného majiteľa pripadla panovníkovi a ten ňou odmenil už spomínaného spišského prepošta.

Z 13. a 14. storočia sú aj ďalšie písomné správy o najstarších tokajských vinohradoch v Zemplíne. V nich sú uvedené vinohrady vo Viničkách v roku 1298, Malej Tŕni v roku 1390 a 1475. Listina z roku 1475 potvrdzuje, že majetkovými vlastníkmi malotŕňanských viníc boli: kláštor v Újhelyi, meštianska rodina v Lelesi a ďalší vlastníci. Uvádza tiež veľmi konkrétne vinice v katastrálnom území obce Malá Tŕňa /''... vinea in territoriio possessionis Kysthoronya...''/. Zemanom z Tolcsvy a iným zemianskym rodinám patrila Tŕňa v 13.-14. storočí. Časť majetkov vlastnili v roku 1398 aj miestni zemania, ktorým patrili tieto majetky ešte aj v 15. storočí. Hradnému panstvu Sárospatak patrila časť tŕňanských majetkov v 15. -17.

Anton Szirmay uvádza, že v roku 1221 založil uhorský panovník Ondrej II. v obci kláštor a polovicu Vyšnej Tŕne daroval kláštoru. Ferdinand Uličný a Richard Marsina uviedli, že to bol kláštor augustiniánov. Anton Szirmay uvádza, že išlo o pavlínsky kláštor. Pravdepodobnejšia je prvá verzia, pretože sa opiera o konkrétny stredoveký archívny dokument. Tatári v roku 1241 kláštor spustošili a už nikdy nebol obnovený. Nový postavili v Sátoraljaújhelyi a kráľ Belo IV. Po vpáde Tatárov v roku 1241 bola Tŕňa a jej vinohrady v prevažnej miere zničené.

O ich obnovu sa postaral uhorský kráľ Belo IV. s pomocou talianskych osadníkov, ktorí sa usadzovali v Olaszi, Sárospataku, Liszke, Tŕni, Bare a iných obciach. Títo vysadili nové druhy viniča /furmint, bokator, ballafant a iné/ dovezené z Talianska. Sám Belo IV. Uhorský kráľ presťahoval augustiniánov po zničení kláštora v roku 1251 do Ujheľa, kde im bol roku 1258 postavený nový kláštor. Vroku 1257 im kráľ Belo IV daroval už spomínané štyri vinohradnícke usadlosti v južnom Zemplíne. V tomto čase mal záložné právo na obec jeho syn Šimon, ale v roku 1254 ho už získali rodiny Uszova a Tolcsvayova. V roku 1281 je spomínaný ako vlastník obce Emödi Farkas. Po roku 1321 potomkovia Micz baňa spolu s ostatnými nehnuteľnosťami vymenili obec za hrad Purustyán, ktorý sa týčil nad obcou Bačkov. V roku 1330 majster Ján daroval polovicu Vyšnej Tŕne mníšskemu rádu ujhelských Pavlínov a druhú polovicu rádu sv. Kláry zo Sárospataku.

O 50 rokov neskôr /1380/ obsadil Mikuláš Perényi obidve Tŕne. Na protest mníšok z rádu sv. Kláry, ktorých majetky Mikuláš Perényi zobral, kráľ Žigmund daroval po 10-tich rokov v roku 1390 polovicu Vyšnej Tŕne opäť tomuto rádu. Druhú polovicu majetku mala v roku 1395 vo vlastníctve Margita Recsetei Csirke. Pravdepodobne už v 13. storočí založili poddaní pri starom sídlisku nové, ktoré v druhej polovici 14. storočia dostalo názov Malá Tŕňa /Kis Thoronya/. Až v 15. Najstaršia stredoveká listina, ktorá pomenúva obec Malá Tŕňa / ''possessionibus Kisztoronya''/je z roku 1390. Najstarší súpis z roku 1441 uvádza, že sedliacke domácnosti v Malej Tŕni platili daň kráľovi 12 zlatých. Časté striedanie zemepánov potvrdzujú v 15. storočí viaceré písomné pramene. V roku 1410 mal v Tŕni svoj podiel Pavol Toronyai /Toronský/ a o päť rokov neskôr patrila prevažná časť obce rodine Csicseriovcov /Čičarovských/. V ďalšom období patrili majetky v obci Františkovi Csicserimu Fodorovi /Čičarovskému - 1418/, druhá polovica obce Palócziovcom /1429/. V 50-tych rokoch 15. storočia boli majiteľmi prevažnej časti majetkov Štefan Bocskai a Štefan Tarkanyi /Trakanský -1456/.

Začiatkom 16. storočia /1511/ prešlo majetkové vlastníctvo na Petronelu Czékeyovu /Cejkovskú/, Petra Banfyho, Imricha Eödönfyho, Žofiu Dobóoovú, Ladislava Gerendyho, Jána Czékeyho /Cejkovského/ a B. Uporiovú /Uporskú/. V súvislosti so šírením reformačného hnutia v Zemplíne, vyhnal v roku 1530 Gašpar Dragffi rehoľné sestry sv. Kláry a mníchov z rádu pavlínov z obce a ich majetky zobral. Majetková držba prešla v roku 1551 na rodinu Tárczayovcov a o tri roky neskôr na Jána Paczotha. Po vymretí rodu Dragffiovcov v roku 1578 prešli Vyšná a Nižná Tŕňa do vlastníctva rodiny Dobóovcov a stávajú sa súčasťou hradného panstva v Sárospataku. Súpis z roku 1578 uvádza nových vlastníkov, príslušníkov rodiny Paczothovcov i pôvodných Dobóovcov, ktorých neskôr v majetkovej držbe vystriedali Rákocziovci. Po porážke povstania Františka II. Rákocziho sa Veľká Tŕňa dostala do vlastníctva Aspremontovcov, kým Malú Tŕňu princ Karol III. daroval Donáthovi Trautson Lipotovi. Po vymretí rodu Karola III. obec prešla do vlastníctva kráľovskej pokladnice. Na majetkovej držbe v Malej Tŕni, ktorej hlavné príjmy plynuli z vinohradníctva, sa podieľali aj Pethôovci a časť ich majetkov prešla do vlastníctva Sennyeyovcov. Rozsah osídlenia Malej Tŕne do začiatku 18.

Správy o viniciach v katastrálnom území Malej Tŕne sú od roku 1475. Latinská listina v uvedenom roku uvádza vinice na území dediny Malá Tŕňa / ''vinea in territorio possessionis Kysthoronya''/. Do dejín Malej Tŕne sa výrazne zapísal vpád Tatárov v roku 1567. Tatári vyplienili obec, zničili vinice a zapálili jedenásť domov. Zostávajúce domácnosti platili daň kráľovi od 8 port /porta=celá sedliacka usadlosť/. V 15. storočí platili sedliacke domácnosti daň od porty jeden zlatý /l 00 denárov/. V druhej polovici 16. storočia už dve zlaté /200 denárov/, v prvej polovici 17. Určitý obraz o veľkosti obce a jej demografickom vývoji poskytujú súpisy. Súpis z roku 1582 uvádza, že Malá Tŕňa mala 14 port. V roku 1600 mala 33 poddanských domov a patrila medzi veľké zemplínske dediny. Rozsah jej osídlenia až do začiatku 17. Negatívny vplyv na vývoj obce mali protihabsburské stavovské povstania v priebehu 17. a začiatkom 18. storočia.

Poddanského obyvateľstva v 17. storočí ubúdalo a chudobnelo. Začiatkom 17. storočia /1610/ boli sedliacke usadlosti v Malej Tŕni zdanené iba od 4 port a roku 1635 iba od 2,5 porty. Súpis, ktorý sa uskutočnil po porážke protihabsburského stavovského povstania Františka II. Rákocziho dokumentoval, že Malá Tŕňa mala iba dvanásť poddanských domácností /1715/. Aj v ďalšom súpise, ktorý sa uskutočnil v roku 1720 je v obci uvedených 19 poddanských usadlostí, pričom udáva, že sa tam nachádzali výnosné vinice. V kráľovskom dekréte z roku 1737 patrila do tokajského Podhoria /Hegyalja/ aj Malá Tŕňa. Aj na sneme Zemplínskej župy v Sátoraljaújhely v roku 1820 bola Malá Tŕňa a Sátoraljaújhely /časť Káte/ zaradené do Tokajskej vinohradníckej oblasti. V urbárskom zápise z 8. apríla 1772 sú informácie aj o stave vinohradníctva. Zápis o Malej Tŕni uvádza: ''Hôr rodiacich hrozno majú dostatok, produkujú dobré víno, vhodné na zahraničný obchod. Keďže rodáci majú vinice v prevažnej časti honov, zaoberajú sa vincúrstvom, pastierstvom a motykou sú schopní zarábať peniaze''.

Elek Fényes v roku 1851 o Malej Tŕni píše: ''Malá Tŕňa je maďarská obec v Zemplínskej župe. Táto obec ešte patrí k oblasti Hegyalja /Podhorie/ a zo severu uzatvára túto významnú oblasť. Jej víno je osobitne cenené pre korenistú chuť''. V súpise z roku 1865 mala Malá Tŕňa 143 ha viníc. Vo Vinohradníckej štatistike Uhorska, ktorú v roku 1873 zostavil Karol Keleti je v Malej Tŕni uvedených 106,5 ha vinohradov. Niektoré pramene uvádzajú, že pod starou zemianskou kúriou, ktorú vlastnil začiatkom 20. storočia gróf Aladár Hardenberg boli ešte z čias Rákocziovcov starodávne pivnice a chodby, o ktorých niektorí tvrdili, že už počas tatárkeho vpádu slúžili ako úkryty pre obyvateľstvo. Časť autorov spája ich vznik s kláštorom rádu augustiniánov. Pivnice mali veľmi úzke chodbové priestory cez ktoré mohol prejsť iba jeden človek. V ďalšej časti sa však náhle rozširovali a tvarom pripomínali hrušku. Aj do dejín Malej Tŕne kruto zasiahla morová epidémia v roku 1663 a cholera v roku 1831. V súvislosti s cholerovou epidémiou vzniklo Východoslovenské roľnícke povstanie, ktorého sa zúčastnili aj obyvatelia obce. V rokoch 1884 a 1903 vyhorela počas veľkých požiarov takmer celá obec. Malá Tŕňa v priebehu celého vývoja tokajského vinohradníctva a vinárstva bola neodmysliteľnou súčasťou tejto vinohradníckej oblasti.

Významným dokladom o vinohradníctve je listina Turčianskej prepozitúry z roku 1252. Belo IV. v nej obdaril premonštrátov v Kláštore pod Znievom 4 vinohradníckymi usadlosťami medzi Sarospatakom a Bodrogolaszi, t.j. v Sáre. Listina z roku 1311 udáva, že pavlínsky rád dostal za riečkou Roňava na hradnom vrchu, nazývanom Oremus pri Sátoraljaujhely sedem kopáčov viníc, t.j. Súpis z roku 1865 uvádza 21 hornozemplínskych obcí, ktoré mali vinice na rozlohe 1028 hektárov. Najväčšiu rozlohu viníc mali Kráľovský Chlmec /149 hektárov/, Malá Tŕňa /143 ha/, Viničky /97ha/, Bara a Černochov /po 85 ha/, Streda nad Bodrogom /85 ha/ a Veľký Kamenec /78 ha/. Vo Vinohradníckej štatistike Uhorska Karol Keleti v roku 1873 zdokumentoval, že v severnej časti Zemplínskej župy pestovali hrozno v 27 obciach 1343 vinohradníci. Z uvedeného počtu obcí patrilo do okresu Kráľovský Chlmec l O, Michalovce 8, Sátoraljaujhely 8 a Sečovce l.

Z rozlohy viníc 560 ha /1873/ mala Malá Tŕňa vinohrady na 106,5 ha, Viničky 94,4 ha, Kráľovský Chlmec 244,4 ha, Streda nad Bodrogom 150,8 ha, Sečovce 80,6 ha, Veľký Kamenec 71,9 ha a Malý Horeš 63,9 ha. V kráľovskom dekréte z roku 1737 je ohraničené ''Podhorie'' /Hegyalja/ vinohradmi v Tállyi, Golope, Rátke, Zombore, Onde, Liszke, Zsádaniy, Olaszi, Pataku, Ujhely a Malej Tŕni. Po fyloxérovej skaze v 80-tych rokoch 19. storočia zaradili do Tokajskej vinohradníckej oblasti 31 obcí, medzi nimi aj Malú Tŕňu, Viničky a vinohrady na Kate /Katy/ nad Sátoraljaujhely /dnes Slovenské Nové Mesto/. Začiatkom 20. storočia mal v Malej Tŕni najväčšie majetky gróf Aladár Hardenberg, ktorému patrila aj panská kúria, postavená pravdepodobne ešte za Rákocziovcov. Niektoré pramene uvádzajú, že na obecnom úrade boli zachované listiny od Františka II. Rákocziho a jeho sestry Júlie, ktoré sa však doteraz nepodarilo objaviť.

Prvé údaje o demografickom vývoji obce sa zachovali z roku 1557, keď mala Malá Tŕňa 13 usadlostí. Protihabsburské povstania v 17. storočí a začiatkom 18. storočia negatívne zasiahli do vývoja obce. Pri súpise domov po protihabsburských stavovských povstaniach a hlavne po porážke povstania Františka II. Rákocziho, mala obec na základe súpisu z roku 1715-35 opustených a 12 obývaných domácností. Doosídľovanie obce sa uskutočňovalo v priebehu 18. storočia. Potvrdzuje to sčítanie obyvateľstva v roku 1787, na základe ktorého žilo v Malej Tŕni v 87 domoch 374 obyvateľov. Silné migračné vlny a tragické udalosti v dejinách obce spôsobili, že v roku 1828 mala už iba 48 domov a 372 obyvateľov.

Vcelku však možno konštatovať, že v ďalšom demografickom vývoji Malej Tŕne bol zaznamenaný mierny pokles počtu obyvateľstva, ktorý bol zapríčinený hlavne vysťahovalectvom. Potvrdzuje to sčítanie obyvateľstva v roku 1869, keď mala obec 620 obyvateľov a roku 1890, keď sa ich počet znížil na 509 t.j. o 111 osôb. V priebehu 20. storočia sa počet obyvateľstva obce mierne zvyšoval. Podľa štatistiky žilo v Malej Tŕni v roku 1900 - 605, 1921 - 615, 1930 - 702, 1940 - 836 a 1948 - 908 obyvateľov, čo bolo najviac v celej histórii obce. V ďalších povojnových rokoch sa počet obyvateľstva stále znižoval.

Zaujímavé poznatky zachovala štatistika o konfesijnom a národnostnom zložení obyvateľstva obce v 20. storočí. Keď v roku 1900 žilo v obci iba 19 Slovákov a 586 Maďarov, tak v roku 1930 bolo 177 slovenskej a 425 maďarskej národnosti. Pri sčítaní v roku 1991 žilo v obci 333 obyvateľov slovenskej, 163 maďarskej a l inej národnosti. V konfesijnom vývoji obce majú dominantné miesto tri kresťanské cirkvi: rímskokatolícka, gréckokatolícka a reformovaná. Kým počet veriacich rímskokatolíckej cirkvi sa v rokoch 1900-1930 zvýšil zo 105 na 179 a gréckokatolíckej zo 153 na 163, tak počet reformovaných sa v uvedených rokoch znížil z 325 na 290.

Mapa Zemplína

Vývoj počtu obyvateľov Malej Tŕne

tags: #dic #reformovana #krestanska #cirkev #velka #trna