Strategická poloha Hričovského hradu na ľavom brehu Váhu umožňovala kontrolu pohybu údolím rieky, kadiaľ po oboch brehoch rieky viedli dôležité obchodné komunikácie.
Archeologické nálezy dokladajú praveké a veľkomoravské osídlenie hradného vrchu a valové opevnenie tiahnuce sa po hrebeni južne od hradu. Pod temenom val uzatvára jeho východné svahy, pričom mladšie nálezy umožňujú predpokladať aj neskoršie využitie fortifikácie v priebehu 12. a v prvej polovici 13. storočia. V tom čase okolie patrilo nitrianskemu biskupstvu a opevnenie slúžilo asi ako útočisko.
Výstavba a vlastníci hradu
Výstavba stredovekého kamenného hradu sa predpokladá krátko po tatárskom vpáde (1241 - 1242). Kráľ Belo IV. v roku 1254 daroval zem a už stojaci hrad Hričov magistrovi Tolušovi (Bartolomej), synovi Farkaša. Po smrti magistra Toluša, hrad spomínaný ako „castrum Hrichou“ i s príslušenstvom dostal v roku 1265 Mikuláš, vnuk prepošta zo župy Fejér, pochádzajúci z rodiny Beychovcov.
- V roku 1282 ho kúpili Balassovci, ale Matúš Čák Trenčiansky im ho čoskoro vzal a späť ho nadobudli až po jeho smrti v roku 1321.
- Od polovice 14. storočia bol majetok v správe kráľovských kastelánov ako príslušenstvo bystrického županstva.
- Ako záložný majetok ho v roku 1392 získala rodina Kapolaiovcov a od roku 1397 Sudivoj z Ostrorogu.
Kráľ Žigmund Luxemburský daroval pevnosť v roku 1424 svojej manželke, kráľovnej Barbore. V tých časoch hrad z poverenia kráľovnej spravoval jej služobník Ladislav Necpalský, ktorý sa v roku 1436 stal hlavným županom Trenčianskej stolice. Hričovského hradu sa v 40. rokoch 15. storočia zmocnili husiti, ktorým velil Svidrigal. Jeho syn Mikuláš v roku 1439 ozbrojeným zásahom znemožnil štatúciu Ladislava Necpalského kráľovským splnomocnencom Tomášom Kotešovským a Michalom, zástupcom turčianskeho konventu, ako vlastníka hričovských majetkov.
Ďalší vlastníci a boje o hrad
Pravdepodobne v roku 1460 sa hrad ako záložný majetok dostal do rúk Františka Hágiho, prívrženca Mateja Korvína, ktorý sa stal hlavným županom Trenčianskej stolice. Hričovský hrad pre neho dobyl Blažej Maďar, veliteľ čierneho pluku. Blažej Podmanický, ktorý bol na strane Mateja Korvína až od roku 1466, dostal v roku 1468 na Hričov donáciu a v nasledujúcom roku ho štatuovali ako majiteľa hradu i panstva. V roku 1480 zomrel Blažej Podmanický a po ňom v roku 1481 získal hrad Viliam Tettauer, druhý manžel vdovy po Františkovi Hágim, žoldniersky kapitán Mateja Korvína, proti čomu protestoval Blažejov syn Václav.
Palatín Štefan Zápoľský po smrti Viliama Tettauera nariadil jeho potomkom, aby Hričov spolu s Bytčou vrátili Václavovi Podmanickému. To sa však neuskutočnilo. Nakoniec kráľ Vladislav II. 1. mája 1500 daroval hrad Hričov Michalovi Imrefymu za hrad Čičov v stolici Solnok-Doboka v Sedmohradsku.
Hričovský hrad sa v čase bojov medzi dvoma panovníkmi, Jánom Zápoľským a Ferdinandom I. Habsburským, v roku 1527 dostal do nemeckých rúk. Dobyl ho generál Ján Katzianer, ktorý v roku 1528 dosadil na hrad za veliteľa Gašpara Dominitha. Bratia Ján a Rafael Podmanickovci Hričov v roku 1536 dobyli od Nemcov späť. Ján Zápoľský dobytie pevnosti ocenil tak, že Podmanickovcom daroval hrad i s panstvom 6. októbra 1536.
Ján Imrefy podal na Rafaela Podmanického žalobu, odvolávajúc sa na uznesenia snemov z rokov 1542, 1543 a 1545, ktoré boli zamerané proti Rafaelovi Podmanickému. Panovník Ferdinand I. 30. októbra 1547 prisúdil Hričov Jánovi Imrefymu. Podmanický však kráľove rozhodnutie nerešpektoval a hrad nevydal. Ferdinand I. ho 1. septembra 1549 odsúdil na stratu hlavy a majetkov a súčasne nariadil, aby ostrihomská kapitula uviedla Jána Imrefyho ako majiteľa Hričova a vykonala rozsudok.
Medzitým Krištof Kubíni, právny zástupca Rafaela Podmanického, podnikol kroky v prospech svojho pána a na základe listiny z roku 1468 dokázal, že Hričov patrí Podmanickovcom. Ferdinand I. zrušil svoj rozsudok a priznal Rafaelovi Podmanickému právo voľne disponovať Hričovským hradom. Imrefyovci však naďalej podnikali rôzne kroky, aby majetok predsa len nadobudli. Nakoniec sa spor medzi Imrefyovcami a Podmanickým skončil vzájomnou dohodou. Napriek tomu, že Rafael Podmanický mal na Hričov rovnaké právo ako Imrefy, zachoval sa voči nemu čestne a veľkoryso. Dňa 28. januára 1556 sa obaja dohodli, že Podmanický zaplatí 4 500 zlatých Imrefymu, za čo si ten nebude už na hrad uplatňovať nijaké nároky a tým sa spor skončil.
Obdobie po Podmanických
Po smrti Rafaela Podmanického v roku 1558 sa Hričov dostal do rúk kráľovskej komory, ktorá objekt spolu s panstvom a s Bytčou prepustila Anne Likarke, vdove po Gašparovi Horváthovi z Wingartu. V jej službách ako správca panstva pôsobil Ján Kilian, pochádzajúci z Milána. Kilian, ktorého z Talianska pozval František Thurzo, bol staviteľom a v rokoch, keď bol v službách Likarky, staral sa aj o údržbu Hričovského hradu, kde býval.
Anna Likarka patrila k posledným držiteľom hradu, ktorí sa ešte o neho starali. Ešte 29. júna 1563 vydala slovensky písanú listinu o darovaní pozemku Martinovi Mečiarovi zo Stupného, ktorý bol za to povinný vykonávať zámočnícku a kováčsku prácu na hrade. Anna Likarka sa zdržiavala na vtedy ešte neprestavanom Bytčianskom kaštieli. Hričov a Bytču mala v držbe do roku 1563, keď sa týchto majetkov ujal predseda kráľovskej komory František Thurzo, ktorý ich kúpil za 17 000 zlatých do tretej generácie.
Thurzovci na hrade Hričov nesídlili. Thurzo preniesol centrum Hričovského panstva do kaštieľa v Bytči, ktorý sa stal hlavným sídlom rodu. Po smrti Františka Thurzu spravovala hrad jeho vdova Katarína Zrínska. Správu všetkých thurzovských majetkov prevzal v roku 1586 Juraj, najstarší syn Františka Thurzu. Na listine pre Adama Némethiho z 15. augusta 1587 je uvedený ako pán Oravy, Lietavy a Bytče. Hričov sa už neuvádza, lebo obce hričovského panstva pripojili k bytčianskemu panstvu.
V čase vlastníctva Juraja Thurzu v roku 1605 bocskayovskí hajdúsi spustošili nedostatočne strážený hrad a obce niekdajšieho hričovského panstva. V rokoch 1617 - 1621 thurzovské majetky spravoval Jurajov syn Imrich a po jeho smrti od roku 1621 až do roku 1626 palatínova vdova Alžbeta Czoborová. Posledné stavebné úpravy na hrade sa uskutočnili v roku 1621.
Thurzovci nevenovali malému a nepohodlnému hradu skoro nijakú pozornosť a tak opustený hrad začal chátrať už v priebehu 17. storočia. Medirytina holandského umelca J. Nypoorta z roku 1686 zobrazuje hrad stojaci na nezalesnenom kopci a v pomerne zachovalom stave.
Na kresbe, ktorá zachytáva hrad z juhovýchodnej strany, vidieť 32 okien. Najviac boli zachované dve dvojposchodové hradné veže, z nich jedna mala okrúhly pôdorys. Mali mierne poškodenú strešnú časť. Oveľa väčšími bol poskodený poschodový palác, na ktorom už chýbala strecha a vrchná časť múrov niesla stopy devastácie. Koncom 17. storočia ho poškodil blesk.
Čas plynul a hrad, ktorý nevyhovoval moderným vojenským požiadavkam a ani nárokom šľachty na luxusné, pohodlné bývanie, neopravovali, neobnovovali a definitívne sa zmenil na zrúcaninu. Po Thurzovcoch boli majiteľmi hradu približne dve storočia Eszterházyovci, ktorí ho vlastnili až do polovice 19. storočia. Od Eszterházyovcov zrúcaniny hradu Hričov odkúpil barón Leopold Popper z Bytče.
Stavebný vývoj a súčasný stav
Pôvodná podoba najstaršej časti hradu z 13. storočia je zatiaľ neznáma, lebo viditeľné zvyšky malého palácového jadra rozloženého na vrchole brala sú výsledkom neskorších prestavieb. Nad terénom sa lepšie zachovalo murované opevnenie zo 14. storočia, ktoré v priestore južne a západne od jadra vymedzilo členitú a stiesnenú plochu malého predhradia postupne zastavanú viacerými budovami. Prístup cez bránu v juhovýchodnej časti predhradia chránila hranolová, dovnútra otvorená bašta v juhovýchodnom nároží opevnenia. Južnú časť predhradia na sklonku stredoveku zastavali viackrídlovým palácom, z ktorého sa najlepšie zachoval východný priechodný trakt napojený na prestavané palácové jadro. Pôvodná bašta sa tak stala súčasťou nového paláca a v jej nadstavbe boli zriadené okenné niky s neskorogotickými osteniami a sedlami.
Do skaly zasekaná prístupová cesta bola asi ešte na sklonku stredoveku zabezpečená úzkym koridorom, ktorý sa pred bránou jadra končil novou hranolovou vežou. V tejto veži sa krytá prístupová trasa zalamovala na spôsob barbakánov, čím sa zvýšila obrana prístupu a zároveň vytvorila ďalšia prekážka pre dobyvateľov. Ku koridoru sa ešte pripájalo druhé predhradie so vstupnou bránou na južnej strane ohraničenou skalnými blokmi. Priebeh už takmer úplne zaniknutého opevnenia predhradia možno sledovať iba podľa stále viditeľných kotviacich lôžok múrov zasekaných do skál.
Dôležitou stavebnou akciou na začiatku novoveku bola obnova hradu po dobytí cisárskym generálom Jánom Katzianerom v roku 1527. Renesančné prestavby druhej polovice 16. storočia zanechali stopy najmä na budovách prvého predhradia okolo pôvodného palácového jadra. Starší neskorogotický palác pri prestavbe rozšírili o ďalšie krídla na severe a západe, ostalo tak iba malé nádvorie, ktoré tiež neskôr zastavali. Horný hrad sa premenil na kompaktný celok a na hospodárske zázemie hradu zvýšil iba priestor v druhom predhradí. Asi k hospodárskym stavbám patril menší objekt, z ktorého sa dodnes zachoval zvyšok klenutého suterénu. Ďalšie hospodárske stavby možno predpokladať na ploche dnešnej lúky južne od hradu, kde sa do skaly zasekávaná prístupová cesta stáčala smerom na sever a pokračovala do podhradia.
V roku 2005 bol hrad začlenený do projektu Odklínanie hradov, ktorý realizuje Slovenský skauting. Počas rokov 2005 a 2006 sa o zrúcaninu staral 83. zbor skautov zo Žiliny. Hradný areál bol čiastočne vyčistený od náletovej vegetácie a bola osadená informačná tabuľa. V roku 2013 bol na hrad vybudovaný náučný chodník. Žiadny z týchto estetických zásahov však stredoveké sídlo nezáchrani. Jeho zlý stav možno zmení Združenie priateľov Hričovského hradu, ktoré sa o objekt stará. Hričovské Podhradie - hrad Hričov (č. ÚZPF 1343/1-7) - architektonicko-historický výskum - rok 2017. Autorka: Mgr. Kristína Zvedelová, PhD..
Stojí na vrchole vápencového brala (567 m n. m.) na najsevernejšom výbežku Súľovských vrchov, asi 1,5 km južne od obce Hričovské Podhradie. Z hradu je krásny výhľad do údolia Váhu.