Aby sme dokázali odpovedať na otázku, čo je svätá omša, musíme ju charakterizovať. Svätá omša je srdce celej liturgie Cirkvi. Je vrchol a prameň celého kresťanského života (LG 11).
Význam Svätej Omše
Na svätej omši sa stretávame so všemohúcim Otcom. Dôležité je uvedomiť si, ku komu ideme. Teda na prvom mieste nie je dôležité kam, ale ku komu. Preto si aj veriaci nachádzajú čas na stretnutie s ním. Nechcú iných rušiť neskorým príchodom na bohoslužbu, preto prichádzajú v dostatočnom predstihu. I štruktúru slávenia v spoločenstve, do ktorého vstúpili.
Aj pobožnosti sú vtedy dobre vykonávané, keď u veriacich vzbudzujú túžbu po zjednotení sa s eucharistickým Kristom. Svätá omša sa najčastejšie slúži v kostole. Kresťanské kostoly sa začali budovať ako symbol Božieho príbytku, kde sa stretáva spoločenstvo Cirkvi.
Ako prežívať Svätú Omšu
Dôležitým predpokladom toho, aby sme sa nenudili na svätej omši je hneď úvodné dokonalé prežitie: „V mene Otca i Syna i Ducha Svätého“. Začíname vyznaním viery, keď urobíme na sebe znak svätého kríža. Človek s ľahkým srdcom dokáže potom spievať alebo modliť sa skvelý hymnus: „Sláva Bohu na výsostiach...“ Je to hymnus zvelebovania Boha jediného v Trojici.
Každý môže do neho vložiť to, čo považuje za vhodné:
- veci osobné, rodinné, susedské,
- problémy Cirkvi, vlasti, sveta,
- vzdávanie vďaky, odmeny, prosby.
To je príprava na dobré počúvanie Písma. Boh sa nám dáva poznať vo svojom zjavenom a napísanom slove a komunikuje s nami. Odpoveď na počuté je homília - výklad Božieho slova alebo komentár k nemu. Ako hovorí aj Svätý Otec, homílie sa majú dotýkať exkluzívne katechetického aspektu. Nemôžu byť zbytočným táraním.
Modlitba veriacich, to je hlas ľudu. Ich prosby sa nesmú týkať osobných záležitostí, ale vždy musia mať na zreteli spoločné dobro. V takej vznešenej spoločnosti, akou je Ježiš Kristus prítomný v Eucharistii v spoločenstve Božieho ľudu, sa nedá nudiť. Boh zjavil túžbu podeliť sa o svoje šťastie s človekom na celú večnosť. Boh nás už tu na zemi napĺňa svojím životom, uisťuje nás o vernosti svojich prísľubov.
Prichádzame do chrámu preto, aby sme ďakovali, a odchádzame obdarovaní novým bohatstvom. Taký je Boh. On nás miluje. Dnes sme počuli, že Boh dokazuje svoju lásku k nám tým, že Kristus zomrel za nás, keď sme ešte boli hriešnici. Ježiš zjavuje svoju lásku skrze svoju obeť. Ľudia staroveku vedeli, že k Bohu sa nedá prísť bez obeti.
Svätá omša je veľká katechéza o modlitbe. Nebojme sa položiť si otázku: Aký cieľ sledujem účasťou na svätej omši? A pokračujme: Ako sa k nemu dostať? Je potrebná obrovská aktivita, v ktorej jedna činnosť nadväzuje na druhú. Prvý cieľ našej účasti na svätej omši je vytvorenie spoločenstva lásky a harmónie. Dôležité je, aby nik z nás nekazil tvár spoločnosti ako Božieho ľudu.
Obeť Svätej Omše
Svätá omša má charakter obeti. Na omšu nejdem predovšetkým preto, aby som niečo z nej mal, ale aby som priniesol obeť. Svätá omša je obeťou v dvojakom zmysle. Predovšetkým je to pamiatka a sprítomnenie Kristovej obeti, ktorá bola prinesená za nás všetkých. Eucharistia je pamiatka Kristovej Veľkej noci. Je sprítomnenie a sviatostné prinesenie jeho jedinej obety v liturgii Cirkvi.
Vo všetkých eucharistických modlitbách nachádzame po slovách ustanovenia modlitbu, ktorá sa volá anamnéza, čo znamená pripomienka. Podľa Svätého písma nie je to len spomienka na minulé udalosti, ale v liturgickom slávení týchto udalostí sa ony stávajú istým spôsobom prítomnými a aktuálnymi.
Keď Cirkev slávi Eucharistiu, koná pamiatku Kristovej Veľkej noci a tá sa stáva prítomnou. Obeta, ktorú Kristus priniesol raz navždy na kríži, zostáva stále aktuálna: „Vždy, keď sa na oltári slávi obeta kríža, v ktorej bol obetovaný náš veľkonočný Baránok Kristus, uskutočňuje sa dielo nášho vykúpenia.“ Obetný charakter Eucharistie vysvitá už zo samých slov ustanovenia: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás” a „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás” (Lk 22,19-20).
Eucharistia je aj obeta Cirkvi. Cirkev, ktorá je Kristovým telom, má účasť na obete svojej Hlavy. S ním je aj ona celá obetovaná. Spája sa s jeho príhovorom u Otca za všetkých ľudí. Život veriacich, ich vzdávanie chvály, ich utrpenie, ich modlitba a ich práca sa spájajú s Kristovým životom, s jeho vzdávaním chvály, utrpením, modlitbou, prácou a s jeho dokonalou obetou, a tak nadobúdajú novú hodnotu.
Kristova obeta prítomná na oltári dáva všetkým generáciám kresťanov možnosť spojiť sa s jeho obetou. Celá Cirkev je spojená s Kristovou obetou a s jeho príhovorom. Pápež, ktorý je poverený Petrovou službou v Cirkvi, je spojený s každým slávením Eucharistie, kde sa spomína ako znak a služobník jednoty všeobecnej Cirkvi. Miestny biskup je vždy zodpovedný za Eucharistiu, a to aj vtedy, keď jej predsedá kňaz. Jeho meno sa v nej vyslovuje preto, aby sa naznačilo, že on je na čele partikulárnej cirkvi uprostred presbytéria a za asistencie diakonov.
S Kristovou obetou sa spájajú nielen tie údy, ktoré sú ešte tu na zemi, ale aj tie, čo sú už v nebeskej sláve. Cirkev totiž prináša eucharistickú obetu v spoločenstve s preblahoslavenou Pannou Máriou a so spomienkou na ňu i na všetkých svätých. Eucharistická obeta sa prináša aj za zosnulých veriacich, „za zosnulých v Kristovi ešte nie celkom očistených”, aby mohli vojsť do Kristovho svetla a pokoja.
Eucharistia je aj našou obetou chvály na vzdávanie vďaky za dielo stvorenia. Táto obeta chvály je možná jedine skrze Krista: on spája veriacich so svojou osobou, so svojou chválou a so svojím príhovorom za nás, takže sa obeta chvály Otcovi prináša skrze Krista a s ním, aby bola prijatá v ňom. Predsa v každej svätej omši prinášame Bohu plody zeme a práce ľudských rúk, ktoré sa po premenení stanú chlebom života a nápojom duchovným. V eucharistickej obete je celé stvorenie milované Bohom predložené Otcovi skrze Kristovu smrť a jeho zmŕtvychvstanie.
Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku” (1 Kor 11, 24-25). Tento Pánov príkaz plníme slávením pamiatky jeho obety. Svätá omša nie je teda nič iné ako vyplnenie toho božského príkazu, nič iné ako ustavičné opakovanie, obnovovanie a pokračovanie tej obety, ktorú Ježiš Kristus večer pred svojím trpkým umučením ustanovil a obetoval.
Veľmi by sa mýlil ten, kto by veril, že sv. omša je ako Zelený štvrtok a Veľký piatok obyčajnou pamiatkou na poslednú večeru a na obetu, ktorú Ježiš Kristus za nás na kríži priniesol: ona je nekonečne viac; je nielen pamätaním na to, čo predstavuje, ale v nej sa zas deje to, na čo upamätúva.
Svätá omša je ustavičná obeta nového zákona, v ktorej sa Kristus Pán pod nekrvavým spôsobom obetuje tak, ako sa kedysi obetoval na kríži krvavým spôsobom. Ona je skutočným obnovovaním poslednej večere i skutočným obnovovaním obety božského Vykupiteľa na kríži. Obeta svätej omše je iniciatíva Ježiša Krista. Naše úmysly majú smerovať ku Kristovi. Kristus nekoná v živote človeka magickým spôsobom: „Vykonám obrad a dosiahnem cieľ“. Pozýva človeka do vzťahu, v ktorom on ukazuje cestu. Boh neodpovedá na hriech človeka rozumovými argumentmi, hrozbou bez nádeje alebo ideológiou. Jeho odpoveďou je Osoba. Osoba Ježiša Krista.
V tajomstve Veľkého piatka sa dotýkame Ježišovej krvavej obety, ktorú dobrovoľne podstúpil a slobodne daroval nebeskému Otcovi. Raz navždy sa obetoval, aby zničil hriech (porov. Hebr 9, 26). Odpoveď, ktorú dal Boh človeku, je zmŕtvychvstalý Kristus. Boh sa nezriekol človeka poznačeného hriechom a neschopného nájsť pokoj vlastnými silami. Vyšiel mu v ústrety novým spôsobom. A ďalej: „Toto je moje telo, ktoré sa dáva za vás. Toto robte na moju pamiatku“ (Lk 22, 19), ako aj: „Tento kalich je nová zmluva v mojej krvi, ktorá sa vylieva za vás“ (Lk 22, 20). Kristus týmito slovami vyjadruje svoju túžbu ostať s ľuďmi do konca čias, a preto pozýva a usmerňuje svojich učeníkov, aby mu, povedané slovami sv. Kristus tak Cirkvi zanecháva viditeľnú obetu, ktorou sa sprítomňuje krvavá obeta kríža.
Rozdiel nie je v podstate, ale v spôsobe: Ježiš na kríži skutočne trpel a vylial svoju krv. Pri svätej omši je už však obeta „nová“ - nekrvavá, pretože Ježiš vstal z mŕtvych, smrť nad ním viac nepanuje (porov. Pápež Pius XII. v svojej encyklike Mediator Dei (1947) zdôrazňuje Božiu iniciatívu, ktorá sa aktualizuje vo svätej omši - je to Kristus sám, ktorý obetuje a je zároveň jedinou, dokonalou obetou. Prosbu o odslúženie svätej omše sprevádzame konkrétnym úmyslom. Najčastejšie máme na mysli konkrétnych ľudí - živých alebo zosnulých a ich dobro. Časné a večné. V zmysle už napísaného správny a vhodný spôsob úmyslov svätých omší je usmerniť úmysel na Krista - aby pritiahol, respektíve priviedol konkrétnu osobu k sebe, aby bola vykúpená.
Žiada sa od nás viera a túžba. Boh sa dal človeku celý, preto pozýva človeka k plnosti prinášaním obety celého života, aby bol príjemný Bohu. Boh chce spasiť všetkých a spása prichádza jedine skrze dokonalú obetu Ježiša Krista - najvyššieho a večného kňaza. No aj v tých, ktorí neveria v Krista, vo všetkých ľuďoch dobrej vôle, pôsobí neviditeľným spôsobom milosť. Kristus totiž zomrel za všetkých a konečné povolanie je len jedno, čiže Božie, máme veriť, že Duch Svätý dáva všetkým možnosť, aby sa spôsobom známym Bohu stali účastnými na jeho veľkonočnom tajomstve. (porov. V tomto duchu usmerňuje kňazov a veriacich Kódex kánonického práva (kánon 901): „Kňaz má právo obetovať omšu za kohokoľvek, tak za živých, ako aj za zomrelých.“ Život prináša rôzne momenty, preto je vždy na mieste pastoračná múdrosť a rozlišovanie. Je správne upovedomiť kňaza, ak ide o odslúženie svätej omše za člena iného náboženstva či denominácie.
Vývoj Svätej Omše
Ak kresťania už od začiatku slávia Eucharistiu, a to v podobe, ktorá sa napriek veľkej rozdielnosti čias a liturgií v podstate nezmenila, je to preto, lebo vieme, že nás viaže Pánov príkaz, ktorý dal v predvečer svojho umučenia: „Toto robte na moju pamiatku” (1 Kor 11, 24-25). Druhý vatikánsky koncil hovorí, že pri večeri Pán ustanovil obetu eucharistickú, obetu svojho tela a svojej krvi, aby tak zvečnil obetu kríža, kým on sám nepríde. Túto obetu zveril Cirkvi, svojej milovanej neveste, pamiatku svojej smrti a svojho zmŕtvychvstania.
V priebehu slávenia Eucharistie sa veriaci schádzajú na to isté miesto. Z 1. listu Korinťanom sa dozvedáme, že eucharistická obeta sa posunula až na ráno. Čítali sa úryvky zo sv. listov a tretie z evanjelií. Potom nasledoval žalm. Tu prepustili katechumenov a nasledovali tzv. eucharistického chleba a sväté prijímanie. Z Didaché, učenia dvanástich apoštolov, sa dozvedáme, že proroci mali možnosť predniesť ďakovnú modlitbu vlastnými slovami. Po modlitbe nasledoval bozk pokoja. Rozdeľovali ich diakoni. Všetko bolo jednoduché.
V 4. storočí, v dobe rozkvetu, sa začali budovať baziliky (baziliku). V 6. storočí sa začali budovať kostoly po tzv. tituloch (dnešných farnostiach). Pápež Gregor Veľký zaviedol tzv. štáciové omše. Postupne upadala účasť veriacich na svätom prijímaní. Počas avignonského zajatia pápežov sa v kostoloch rozmnožovali súkromné omše, čím veriacim omša zovšednela.
V polovici 20. storočia sa liturgické hnutie snažilo preklenúť priepasť medzi kňazom a veriacimi. Druhý vatikánsky koncil vyhlásil Tridentský koncil, že náš Spasiteľ ustanovil pri Poslednej večeri viditeľnú obetu. Tá mala predstavovať krvavú obetu, ktorá naňho ešte len čakala. A preto táto obeta mala až do konca časov slúžiť ako pamiatka na krvavú obetu na kríži. Konštitúcia o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium priniesla obnovu slávenia eucharistického tajomstva.
Svätý František pokladal za znamenie chladného pohŕdania, keby nebol prítomný aspoň jednej svätej omše za deň, keď k tomu mal možnosť. Často prijímal s takou oddanosťou, že i druhých k oddanosti strhával. Toto veľké eucharistické tajomstvo sa stalo stredobodom, okolo ktorého krúžila celá zbožnosť sv. Františka: „Všetky tkaniva jeho bytia horeli láskou pre sviatosť Pánovho Tela, a nedokázal si sám vysvetliť, ako On mohol mať voči nám takú blahosklonnosť a lásku.
Ak má byť kresťanské náboženstvo najdokonalejším zo všetkých náboženstiev, malo by mať aj najsilnejšiu formu adorácie, poklony. Znamená to, že by malo mať obetu. V opačnom prípade by sa nevyrovnalo ani len ostatným náboženstvám. Ak by v Katolíckej cirkvi neexistovala žiadna obeta, nemohli by sa naplniť viaceré predobrazy a proroctvá Starého zákona.
Svätá omša je pre nás kresťanov sprítomnením Ježišovej obety na kríži za naše hriechy, a to nekrvavým spôsobom. Preto je jej hodnota z duchovného pohľadu nevyčísliteľná a, samozrejme, ľudsky nezaplatiteľná. Svätú omšu si teda nemožno „kúpiť“. Kódex kánonického práva (KKN) hovorí o milodare venovanom na slávenie omše o. i. toto: „Veriaci, ktorí obetujú milodar, aby sa na ich úmysel slúžila omša, prispievajú k dobru Cirkvi a jeho venovaním majú účasť na jej starostlivosti o podporu služobníkov a diel.“ (Kán. 946)
Na Slovensku je zvykom obetovať milodar za odslúženie sv. omše podľa úmyslu veriacich približne nie menej ako vo výške 5 €, čo odporúča aj Konferencia biskupov Slovenska. V misiách v Afrike, v ktorých sa nachádzajú prevažne veľmi chudobní veriaci, je prijatie milodaru za odslúženie sv. omší často jediným príjmom tamojších duchovných.
Pre ľahšiu orientáciu a kvôli možnosti, aby si každý veriaci mohol slobodne vybrať oblasť podpory diel v Cirkvi v zmysle citovaných predpisov KKN, používame rôzne označenia pre sv. omše (nazývame ich typy), ktorých odslúženie sprostredkovávame.
Typy Svätých Omší
- Individuálne: sú to omše slúžene na určený úmysel. Úmysel svätej omší môže byť zadaný za žive a za zomrelé osoby.
- Gregoriánske: je to 30 sv. omší slúžených za sebou bez prerušenia za jednu zosnulú osobu. Tradícia slúženia gregoriánskych svätých omší ma svoj začiatok v VII storočí.
- Na spôsob gregoriánskych: je to 30 sv. omší slúžených každý deň bez prerušenia za žive osoby.
- Večne: sú to spoločné sväté omše. Na základe privilégia udeleného Svätou stolicou slúžia pallotíni každý deň tri sväté omše za všetkých živých i zosnulých dobrodincov a priaznivcov Spoločnosti.
- Májové: sú to spoločné sväté omše. Počas celého mesiaca máj slúžia pallotíni osemnásť sv. omší každý deň na všetky zadané úmysly.
- Novembrové: patria do spoločných sv. omší. Počas celého mesiaca november slúžia pallotíni každý deň dvadsať štyri sv. omší za všetkých zosnulých nahlásených v danom roku.
- Kibeho: sú to spoločne sv. omše. V každú poslednú sobotu v mesiaci slúžia pallotíni, v mariánskom pútnickom meste Kibeho (Rwanda) svätú omšu na všetky úmysly zaslane s týmto označením: prosby a poďakovania k Panne Márii Matke Slova z Kibeho.
- Pallotínske: patria do spoločných sv. omší. Sv. omša k úcte sv. Vincenta Pallottiho slúži sa len 22. januára.