Mgr. Martin Miškuf je známy kňaz, ktorý pôsobil na viacerých miestach a zastával rôzne funkcie. Venuje sa pastorácii, práci s mládežou a duchovnej službe.
Novým školským kaplánom na Gymnáziu sv. Jána Zlatoústeho v Humennom sa stal absolvent tejto školy, Martin Miškuf.
Život a štúdium
Martin Miškuf prežil svoje roky dospievania na Gymnáziu sv. Jána Zlatoústeho. Svoje roky prežíval búrlivo a zároveň do nich vkladal to, čím je. S odstupom času kvituje príspevok tejto školy, ktorá mu pomohla dostať sa zo svojich kríz alebo skúšok a vedel zhodnotiť to pekné vo svojom živote a zužitkoval to na tejto škole.
Pôvodne študoval biológiu. Ukončil štúdium a písal diplomovú prácu o genetických aspektoch osteoporózy. Neskôr sa rozhodol vstúpiť do kňazského stavu. Je držiteľom titulu Mgr. et Mgr.
Túžba byť kňazom v ňom bola od detstva. Počas štúdia biológie dozrel a rozhodol sa pre kňazstvo. Je vďačný Pánu Bohu, že si to takto vybral a mohol rozmýšľať ďalších 5 rokov nad tým, čo má robiť a kde je jeho miesto. Tam sa rozhodol.
Ako na to reagovala jeho rodina a priatelia, keď sa rozhodol vstúpiť do kňazského stavu? Rodina si už zvykla, že je stále v knihách a študuje. Vysoká škola nebola jednoduchá, učenia bolo veľa a aj tých prác, vedeckých štúdií. Nemal strach z toho, čo ho čaká.
Mnohí mu hovorili, že stratil päť rokov štúdiom biológie. On je však vďačný Pánu Bohu za 5 rokov tohto štúdia, jednak tým, že dozrel. Dozrelo v ňom rozhodnutie stať sa kňazom, za ktorým si stojí dodnes. Dozrel aj v iných veciach, ako je napríklad rozhodnosť, alebo v ďalších veciach, ktoré mu predtým chýbali. Taktiež je vďačný za mnohé priateľstvá, ktoré má z tohto štúdia.
Po vstupe do seminára bol trocha starší ako jeho spolužiaci. Necítil, že by tam bol nejaký rozdiel. V seminári dokázali vytvoriť bratské spoločenstvo. Bolo jedno, či má niekto dvadsať rokov, alebo tridsať. Pán Ježiš nepozerá na vek. Pozerá na srdce a na ochotu, na to, ako človek chce, po čom túži, ako verne za tým ide.
Vedel, že zo začiatku, prvé dva roky, je štúdium filozofie, a až potom je štúdium teológie. Bol prekvapený, že toho bolo tak veľa. U neho sa to preklopilo k takej väčšej radosti práve v tých teologických disciplínach po druhom ročníku. Boli to veci, ktoré človek pozná, a v ktorých sa prehlbujú jeho vedomosti.
Časopis košických bohoslovcov Boromeo z roku 2017 o ňom píše, že jeho „najdôležitejšou úlohou bolo postarať sa o to, aby ostatní bohoslovci nezostali hladní“. Jeden z chlapcov bohoslovcov sa stáva tzv. viceduktorom, ktorý sa stará práve o tieto veci. O spoluprácu kuchyne so seminaristami a o ubytovacie záležitosti.
Kňazskú vysviacku prijal 15. júna 2019 z rúk otca arcibiskupa Bernarda Bobera, ktorý je teraz predsedom Konferencie biskupov Slovenska. Myslel na to, že toto rozhodnutie je na celý život. Myslel aj na mnohé veci, ktoré necháva za sebou, a ku ktorým sa už teda nebude môcť vrátiť.
Mons. Bernard Bober v homílii počas jeho vysviacky povedal: „Ľudia budú veľmi citlivo vnímať aj to, ako s nimi budete rozprávať - povýšeneckých, neochotných a arogantných vás neprijmú. Otvoria sa vám iba vtedy, ak budete voči nim trpezliví a obetaví. V konkrétnom živote zavážia vaše skutky obety a lásky.“ Má veľkú túžbu po tom, aby bol pokorný. Vždy to odovzdáva Ježišovi: „Ty sa postaraj o to, aby to bolo čisté z mojej strany. Ak sú tam medzery, tak ich vyplň.
Jeho prvé pôsobisko bolo v Sabinove. Naučil sa tam v prvých rokoch svojho kňazstva veľa vecí. Ďakuje mnohým ľuďom za to, že mu v tom pomohli, a ďakuje kňazom, s ktorými vytvorili také bratské spoločenstvo, ktoré mu pomáhalo, zvlášť v čase koronakrízy. Nielen teda kňazi, ale i mnohí dobrí ľudia, ktorí ho prijali, o ktorých doteraz vie, že k nim môže prísť a má tam dvere otvorené. Mnoho dobrých sŕdc, mnoho dobrých ľudí a hlavne aj také ovocie, ktoré bolo, a ktoré mu Pán Boh hneď ukazoval, pretože bolo viditeľné, že oplatí sa obetovať, oplatí sa slúžiť.
Počas pandémie slúžil na covidovom oddelení. Vo februári 2021 povedal: „Pozerať sa na umierajúcich ľudí je pre mňa náročné, ale je to pre mňa aj povzbudením vo viere. Na začiatok musím povedať, že ma posunula v tom hľadaní nových možností, keďže naozaj boli sme zatvorení, kostoly boli zatvorené.“ Rozhodol sa, že to skúsi a skúsi niečo nové, niečo, čo mu nebolo tak blízke, čo vlastne neštudoval a nevedel, ako sa to robí. Ďalší posun bol práve vo viere, lebo veľakrát tam zažil až hraničné situácie. Mnohí ľudia boli na smrteľnom lôžku a videl tam pôsobenie Pána Boha. Veľmi ho povzbudzovala jeho túžba po spáse každého človeka.
Jeho služba v nemocnici bola teda aj duchovná, ale aj fyzická pomoc lekárom a sestrám. Primárne tam šiel kvôli tejto fyzickej práci, kvôli tomu, že mnohí z tých lekárov, sestier a sanitárov boli nakazení, bolo málo pracovnej sily, nestíhalo sa a bolo veľa pacientov, čiže naozaj jeho práca spočívala v tom, že roznášal raňajky, kŕmil ľudí, pomáhal pri hygiene a práve aj pri takých veciach, ako je obracanie pacientov. Nebol, kto by to robil, takže robili tieto veci a popri tom bola táto duchovná služba. Vždy sa nájde čas, vždy popri fyzickej práci je treba zapojiť aj srdce a dušu, a je treba sa porozprávať, spoznať pacienta, snažiť sa hľadať možnosť, ako mu pomôcť.
Správa o jeho službe sa dostala až do uší pápeža Františka, ktorý mu poslal oficiálne poďakovanie. Vnímal to veľmi pozitívne, že Svätý Otec si všimol túto službu, a nielen jeho, ale aj ďalších kňazov, ktorí našli v sebe tú odvahu, alebo teda skôr tú lásku, ísť. Biskupský tajomník hovorí, že táto myšlienka vznikla v nejakom kňazskom skupinovom čete. On sám nemá Messenger a táto informácia, alebo ponuka ísť slúžiť, sa k nemu dostala, keď už mnohí kňazi slúžili.
Ako sa ako kňaz cíti v spoločnosti? Stalo sa mu, že po ňom jeden pán kričal, že je černokňažník. Čierna reverenda v ňom vyvolala túto reakciu. Práve aj na tom covid oddelení boli pacienti, ktorí keď zistili, že je kňaz, tak nechceli sa s ním ani rozprávať, a pritom im núkal pomoc praktickú, nie duchovnú. Táto doba je taká ťažšia v tomto zmysle. Myslí si, že nepraje duchovným prejavom vo všeobecnosti. Ale zase sú aj pozitívne veci, keď kňaz príde naozaj oblečený ako kňaz, alebo rehoľná sestra ako rehoľná sestra.
Dostal otázku, či by chcel byť školským kaplánom a či by to vedel. Dostal aj pár dní na rozmyslenie. Boli tu hneď aj veľa otáznikov, či to zvládne, či to bude vedieť, či je on ten vhodný. Potom teda nasledovali nejaké dni rozmýšľania, snažil sa aj radiť so spolubratmi, komunikoval aj s otcom Štefanom, ktorý tu bol ešte ako kaplán.
Medzi prvými aktivitami, ktoré rozbehol, bolo pondelkové „Slovko do týždňa“ v školskom rozhlase. Je to skôr veľká túžba po tom, aby sa zjednotili všetci v modlitbe, a aby on ako kaplán mohol povzbudiť všetkých naraz cez rozhlas. Čo sa týka ďalších akcií, tak premýšľa o tom. Mnoho vecí má nejako naplánovaných, no aj tak si myslí, že duchovné aktivity a duchovná správa školy je na dobrej úrovni. V mnohých veciach bude teda chcieť a snažiť sa pokračovať a uvidí sa, ako sa on a Duch svätý rozhodnú. Čo sa týka profilu na sociálnej sieti, uvedomuje si, že je moderná doba, a že toto je taký komunikačný kanál.
Pôsobiská:
- 2001 Trhovište
- 2002 Košice - Kráľovnej pokoja
- 2003 Ľubiša
- 2004 Ruskov
- 2006 Sabinov
- 2008 Prešov - ACM
- 2009 Košice KVP - Božieho milosrdenstva
- 2011 Humenné - sv. Cyrila a Metoda
- 2019 Sabinov
- 2022 Gymnázium sv. Jána Zlatoústeho
Záľuby
Má rád šport. Má rád florbal, vie si zahrať aj futbal, volejbal či basketbal, ale takisto aj iné hry, ktoré nie sú až tak náročné na fyzickú kondíciu.
Počul o ňom, že má rád prírodu. Keď sa pozrieme na naše Slovensko, tak je jednoducho krásne všade a je jedno, či idete po lúke, alebo pozeráte dole z niektorého štítu.
Spomínal, že ak nemáme práve možnosť čítať Bibliu, Boha môžeme spoznávať v prírode. V kráse prírody je veľa stôp. Fascinuje ho na tom práve to, že nemusíme ešte ani tú Bibliu otvárať a môžeme dôjsť k tomu, že Pán Boh existuje, a že je prítomný medzi nami. Biblia je už potom tá nadstavba, ktorá nám to potvrdí, a vďaka ktorej sa nám tak rozjasní v rozume, ktorý už teda skôr našiel Pána Boha.
Bol to spomínaný pán učiteľ Širotňák, ale potom aj pani učiteľka Petrovská, ktorá ho učila matematiku, pani učiteľka Harvilková, ktorá ho učila slovenský jazyk a literatúru. Potom pán učiteľ Ballon náboženstvo, pani učiteľa Kamenská biológiu a pani učiteľka Slivková informatiku.
Školským kaplánom bol otec Martin Šinaľ, už je nebohý. Pamätá si na takú smutnú udalosť, keď zomre,l a boli sme ako škola na jeho pohrebe. Z toho pohrebu si spomína na myšlienku, že naozaj zomrel niekto, kto ho chápal. Už vtedy trošku riešil moju cestu kňazstva. Aj keď možno nevedomky, veľakrát mi povedal, ukázal a dodal svetlo do mojej cesty. Za to som mu veľmi vďačný.
Jeho mottom ešte od seminárnych čias a vlastne aj doteraz je: „Omnia in caritate“ - Všetko v láske.
Pôsobiská:
- 1936 Svinia
- 1936 Trhovište
- 1936 Sabinov
- 1938 Košice - Dóm
- 1941 Barca
- 1945 Buzica
- 1950 mimo pastorácie
- 1952 Veľké Trakany
- 1958 par. Dr. Mons. Ľudovít.
Pôsobiská:
- 1881 spovedník sestier sv.
Pôsobiská:
- Vychovávateľ u baróna
V roku 2018 prijal Martin Miškuf diakonskú vysviacku.
V piatok 15.06.2018 o 10:00 h v katedrále sv. Alžbety boli na službu diakona ustanovení: Rastislav Gönci (29 rokov - farnosť Trstené pri Hornáde), Patrik Janó (25 rokov - Ždaňa (farnosť Čaňa)), Marek Marcin (31 rokov - farnosť Prešov - Nižná Šebastová), Martin Miškuf (30 rokov - farnosť Fintice) a František Petruška (25 rokov - farnosť Fričovce).
V sobotu 16.06.2018 o 10.00 hod. v katedrále sv. Alžbety boli vysvätení za kňazov pre službu v arcidiecéze:Kristián Karch, Michal Lacko, Lukáš Mohler, Peter Pasternák, Michal Pavlík, Peter Schmotzer
Kňazskú vysviacku mali. Martin Gajarský prijal kňazské svätenie v sobotu 26. mája o 10.30 h v Bazilike Sedembolestnej Panny Márie v Šaštíne a primičnú svätú omšu slúžil v nedeľu 27.