Významným míľnikom vo vývoji liturgie bola liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu. Presne štyristo rokov po skončení Tridentského koncilu - 4. decembra 1963 - pápež Pavol VI. schválil prvý dokument Druhého vatikánskeho koncilu, konštitúciu o posvätnej liturgii Sacrosanctum Concilium (SC).
V homílii toho nezabudnuteľného dňa vyhlásil: „Rešpektovali sme hierarchiu hodnôt: Bohu prvé miesto, modlitba ako naša hlavná starosť.“
Liturgické hnutie ako predzvesť koncilu
Ohlásenie koncilu 25. januára 1959 Jánom XXIII. s uspokojením privítali všetci, čo boli zaangažovaní do obnovy liturgického života cirkvi. Bolo to práve 50 rokov odvtedy, čo Dom Lambert Beauduin 23. Liturgické hnutie sa inšpirovalo vetou z motu proprio Pia X. Hnutie vychádza z niektorých benediktínskych kláštorov - najmä z Belgicka, neskôr z Nemecka, Rakúska a napokon aj z kláštorov v Taliansku, ktoré vždy podporovali zapájanie sa veriacich do liturgie. Tu treba spomenúť mená ako Lambert Beauduin, Odo Casell, Romano Guardini, Pius Parsch a v Taliansku kardinál Ildefonso Schuster a opát Emanuele Caronti. Iniciátor liturgického hnutia Lambert Beauduin.
V roku 1947 Pius XII. v encyklike Mediator Dei naliehal na obnovu účasti veriacich na liturgii a uznal, že liturgické hnutie bolo silným vanutím Ducha Svätého v cirkvi. V roku 1958 Kongregácia pre obrady inštrukciou vyzvala k aktívnej účasti ľudu. Komisia Pia XII. Otcovia Druhého vatikánskeho koncilu už vo svojich návrhoch pred začatím rokovaní požadovali reformu liturgie, a to nielen pokiaľ ide o liturgické knihy a obrad svätej omše, ale aj o jazyk, ktorý by mal byť zrozumiteľný ľuďom a prispôsobený rôznym kultúram.
Ciele a princípy Sacrosanctum Concilium
Konštitúcia Sacrosanctum Concilium v úvodnom článku zhŕňa usmernenia, ktoré dal v známom prejave Gaudet Mater Ecclesia pápež Ján XXIII. Na dosiahnutie týchto štyroch cieľov si koncil „pokladá za povinnosť osobitným spôsobom sa postarať aj o obnovu a rozvoj liturgie“ (SC 1). V úvodných článkoch (SC 5 - 13) konštitúcia predkladá teologickú reflexiu o posvätnej liturgii. Začína sa možno trochu prekvapivo nie definovaním rítov, úkonov a obradov, ale namiesto toho hovorí o ekonómii vteleného Slova, o ekonómii spásy.
Konštitúcia nehovorí o tom, ako sa liturgia slávi (súbor úkonov), ale čo sa vlastne v liturgii slávi: v liturgii sa ohlasuje a slávi Kristovo veľkonočné tajomstvo, aby z neho veriaci žili a svedčili o ňom vo svete. Liturgia je vlastne aktualizáciou tohto Kristovho tajomstva, ktoré my nielen zvestujeme, ale ho aj uskutočňujeme obetou a sviatosťami. Liturgia uskutočňuje dielo nášho vykúpenia (porov. Konštitúcia sa ďalej snaží definovať posvätnú liturgiu: „Liturgia sa teda právom pokladá za vykonávanie kňazského úradu Ježiša Krista. Cirkev je teda pri liturgickom slávení služobnicou na obraz svojho Pána, jediného „Liturga“, lebo má účasť na jeho kňazstve. Liturgia je vykonávanie tohto Kristovho kňazského úradu. V nej sa vnímateľnými znakmi uskutočňujú nadprirodzené skutočnosti - aktualizuje sa vykupiteľské dielo.
Konštitúcia v tom istom bode hovorí, že práve v liturgii sa s maximálnou účinnosťou dosahuje oslava Boha a posväcovanie človeka, pričom sa nevylučuje, že sa to môže dosiahnuť aj inými prostriedkami. V liturgii sa to však deje s maximálnou účinnosťou (porov. Aby sme však neupadli do akéhosi panliturgizmu, konštitúcia zároveň zdôrazňuje: „Posvätná liturgia nepokrýva celú činnosť cirkvi. To sú veľmi dôležité slová vzhľadom na správne miesto liturgie v živote cirkvi. Na jednej strane tieto slová hovoria, že nemôžeme len „liturgovať“. Musíme aj evanjelizovať a katechizovať. Ale tieto slová zároveň aj upozorňujú na to, že viera a obrátenie majú predchádzať liturgiu. Liturgia je pre veriacich.
| Cieľ | Popis |
|---|---|
| Prehĺbenie kresťanského života veriacich | Podpora aktívnej účasti na liturgii |
| Prispôsobenie liturgie potrebám doby | Zrozumiteľnosť a jednoduchosť obradov |
| Podpora jednoty kresťanov | Spoločné slávenie sviatostí |
| Posilnenie misijného poslania Cirkvi | Prispôsobenie liturgie miestnym kultúram |
Aktívna účasť veriacich
Slávenie liturgie má aj svoje dôsledky. Konštitúcia žiada, aby sa na ňom veriaci zúčastňovali vedome, aktívne a s úžitkom (porov. SC 11). Tento úžitok spočíva v tom, že prostredníctvom liturgie sa vnútorný človek zakoreňuje a upevňuje v nesmiernej láske, ktorou nás miluje Otec vo svojom milovanom Synovi. Následkom liturgického slávenia má byť zjednocovanie v láske, k čomu nás pobáda sama liturgia. „Matka Cirkev si veľmi želá, aby všetci veriaci boli vedení k plnej, uvedomelej a aktívnej účasti na liturgických sláveniach, ktorú si vyžaduje sama povaha liturgie. Tejto plnej a aktívnej účasti všetkého ľudu treba pri obnove a zveľaďovaní posvätnej liturgie venovať čo najväčšiu pozornosť, lebo ona je prvým a nevyhnutným prameňom, z ktorého majú veriaci čerpať pravého kresťanského ducha. Kľúčom celej liturgickej reformy je teda aktívna účasť, ktorá bola akýmsi mottom celého liturgického hnutia 20.
Konštitúcia o posvätnej liturgii sa v ďalších článkoch (spolu ich má 130) venuje konkrétnym úpravám v rozličných oblastiach liturgie. Nie je možné v krátkom príspevku predstaviť všetko. „Omšový poriadok sa má upraviť tak, aby jasnejšie vynikol vlastný význam jednotlivých častí a ich vzájomný súvis a aby sa uľahčila nábožná a aktívna účasť veriacich. Úpravy, ktoré si želal koncil (SC 51 - 57), sú pre nás dnes pri slávení svätej omše samozrejmosťou.
Druhý vatikánsky koncil v skratke
Diskusia o liturgickom jazyku
Zväčša pri nich vládla aj zhoda medzi koncilovými otcami. Najzaujímavejšia diskusia prebehla pri otázke liturgického jazyka. Prvý rečník, ktorému bolo dané slovo, bol milánsky arcibiskup kardinál Giovanni Battista Montini (neskorší pápež Pavol VI.). Žiadal, aby koncil rozvážne, ale bez váhania odstránil jazykovú prekážku, ktorá veriacich obmedzuje v účasti na liturgii. Svoju žiadosť zdôvodnil aj výrokom sv. Pavla, že ten, kto sa modlí, má aj rozumieť tomu, čo hovorí (porov. 1 Kor 14). Uviedol i slová sv. Na takéto návrhy reagovali zástancovia latinského jazyka v liturgii. Newyorský arcibiskup kardinál Spellman v príhovore kritizoval tých, ktorí si želali veľkolepú obnovu liturgie zavádzaním veľkých novôt, pričom neberú do úvahy dobro veriacich. Obával sa zmätenia bežných veriacich, ktoré by zmeny mohli spôsobiť. Žiadal, aby sa latinčina zachovala ako všeobecný spoločný liturgický jazyk, ktorý je nemenný, nie je ľudový a po stáročia dodával cirkvi jednotu. Rovnako latinčinu obhajoval i arcibiskup z Los Angeles kardinál James McIntyre, ktorý chválil latinčinu ako všeobecný jazyk s presnou matematickou štruktúrou, ako jazyk vzdelancov, ako základ nemennosti článkov viery. Kto by sa odvažoval nahradzovať tento posvätný jazyk iným, ohrozoval by samotné články viery. Kardinál Eugen Tisserant.
Štefan Fábry, odborník na liturgiku
Za zmienku stojí príspevok kardinála Eugena Tisseranta, dlhoročného prefekta Posvätnej kongregácie pre východné cirkvi. Ako jeden z kardinálov biskupov mal pastoračne na starosti diecézu Porto - Santa Rufina, ktorej titul mu bol ako kardinálovi pridelený. Práve na území tejto diecézy stojí aj Pápežský slovenský ústav sv. Preto veľmi dobre poznal dielo svätých Cyrila a Metoda, na ktoré sa vo svojom koncilovom príspevku odvolal. Upozornil na ich preklad Svätého písma do staroslovienčiny, na preklad rímskej liturgie a na jeho schválenie rímskym pápežom. Tým chcel uviesť na pravú mieru názor niektorých biskupov, že rímska liturgia nikdy nebola preložená do iných jazykov. Kardinál Tisserant upozornil aj na ďalšie povolenia ľudových jazykov v histórii: chorvátsky rituál schválený Urbanom VIII.
Tábor zástancov národných jazykov sa neobmedzil len na vyvrátenie námietok obhajcov latinčiny, ale snažil sa ponúknuť aj hlbšie dôvody v prospech zmeny. Mohučský biskup Hermann Volk upozornil, že dnešný človek žije v prostredí, ktoré už dávno nie je kresťanské. Poznáva vieru predovšetkým skrze bohoslužbu. Je teda treba, aby sa mu stala zrozumiteľnejšou. Čím účinnejšia bude jeho účasť na liturgii, tým väčší úžitok z nej získa pre duchovný život. Odklon od latinčiny obhajovali aj biskupi v misijných krajinách, ktorí upozorňovali, že latinčina im sťažuje evanjelizáciu. Jednak je veľmi cudzia tamojším ľuďom, ale často je vnímaná ako súčasť európskeho kolonializmu. Ale aj biskupi z európskych krajín, kde nastával úpadok viery, žiadali možnosť používať ľudový jazyk. Parížsky kardinál Feltin sa sťažoval, že vinou latinčiny už v jeho diecéze nechodia mnohí katolíci na svätú omšu. Koncil napokon dovolil, aby sa hlavne v častiach, ktoré prináležia ľudu (čítania, odpovede a pod.) používal aj ľudový jazyk. Po skončení koncilu sa toto povolenie považovalo celosvetovo za natoľko pastoračne prospešné, že po konzultáciách pápež Pavol VI.
Zodpovedná príprava nového obradu
Koncilová konštitúcia o posvätnej liturgii bola prijatá koncilovými otcami takmer jednohlasne. Uľahčenie nábožnej a aktívnej účasti veriacich si mohli konciloví otcovia predstavovať veľmi protichodným spôsobom. Musíme však zdôrazniť, že nový obrad slávenia omše sa pripravoval veľmi zodpovedne, bolo pripravených mnoho návrhov, na prípravu osobne dozeral pápež Pavol VI. a niekoľkokrát prebehla konzultácia s biskupmi vo svete, ktorí mali možnosť predkladať pripomienky.