Duch, duševné telo, duchovné telo: Rozdiely a vzájomné vzťahy

Toto zobrazenie piatich „tiel“ Vedomia - resp. piatich úrovní „bytia“ - je veľmi staré. Objavilo sa v Indii ako súčasť literárneho súboru Vedanta a tiež v judaistickej tradícii ako súčasť Kabaly.

Všetky lekárske teórie, či už konvenčné alebo alternatívne, archaické alebo moderné, sú založené na koncepte, že choroby sú „poruchami“ organizmu. Radikálne odlišnú paradigmu preferuje Germánska nová medicína, ktorej zákonitosti formuloval nemecký lekár Dr. Ryke Geerd Hamer a ktorej sa v rámci našich konzultácií venujeme. Objavil súvislosti medzi vznikom emocionálneho konfliktu a jeho simultánnym prejavom v konkrétnej časti mozgu a zároveň v pridruženom fyzickom orgáne vo forme „choroby“.

Nie je podstatné, či prvotné príčiny „chorôb“ budeme nazývať „psychickými, duševnými či duchovnými“. Dôležité je vedieť, že „choroba“ je posolstvom, ktoré nám posiela informáciu a poskytuje čas na vyriešenie našich emocionálnych konfliktov a psychických tráum.

Aby sme mohli vysvetliť pôvod ducha človeka, pokúsme sa opísať aspoň obrazne Božie stvorenie. Je ďaleko väčšie, než si človek dokáže vôbec predstaviť. Hmotný vesmír je iba nepatrnou časťou na okraji stvorenia, ktoré má nespočetné množstvo úrovní, a prechod medzi nimi je obrovský; neviem, či ho môžeme porovnať so zmenou teploty pri prechode zo Zeme na Slnko.

Boh je pritom neporovnateľne väčší než jeho stvorenie. Môžeme ho prirovnať k maliarovi a stvorenie k obrazu, ktorý namaľoval. A maliar je predsa viac než jeho obraz.

Každá duchovná iskra, ktorá sa chcela stať seba-vedomou, dostala od Stvoriteľa duchovné telo, a tým z nej vznikla samostatná bytosť. Aby ľudskí duchovia mohli vyvinúť svoje vedomie, musia zostúpiť až do hmotného sveta, utvoreného schladením vyžarovania samotného stvorenia.

Prežitím rôznych situácií v hmotnom svete sa človek duchovne uvedomuje a vlastne sa vytvára. Stáva sa tým, čo prežitím spoznal. Aby to bolo možné, jednota je v hmotnom svete rozdelená do duality protikladov: radosť - smútok, šťastie - nešťastie, dobro - zlo, teplo - zima, veľa - málo...

Rozdiel medzi duchom a telom je podobný hráčovi a postavičke v počítačovej hre, za ktorú hráč hrá. Keď postavička zomrie, hráč zostáva a nezomiera. Naopak, stáva sa bohatším o poznanie, ktoré v hre získal.

Ak sa človek duchovne neuvedomí a bude sa stotožňovať iba s hmotným telom a rozumovým poznaním, a jeho chcenia budú zamerané iba na materiálnu rovinu, zostane pripútaný k hmotnému svetu. A pokiaľ nevie nič o svojom duchu (ktorým v skutočnosti je), je duchovne slepý a hluchý, neschopný návratu do svetlých výšin.

Teraz žijeme v trojrozmernom alebo 3-dimenzionálnom svete o výške, šírke a hĺbke. Štvrtou dimenziou je čas. Vo svete vyššej dimenzie však čas neexistuje a minulosť i budúcnosť je obsiahnutá súčasne v prítomnosti. Pôvod ľudského ducha je však ešte vo vyšších dimenziách, ktoré nie je možné ľudskou rečou opísať. Pritom platí, že každá vyššia úroveň je omnoho dokonalejšia a neporovnateľne vyššieho druhu.

Tento článok sa zaoberá filozofickými argumentmi, ktoré majú univerzálnu platnosť pre rôzne náboženstvá a skúma, či má človek dušu. Základná téza článku je, že každý človek má dušu.

Veda a Spiritualita

V súčasnosti sa veda využíva na podporu materializmu a ateizmu, hoci pôvodný význam slova veda bol iný. Veda je staré indoeurópske slovo, ktoré pôvodne označovalo duchovné vedenie. Svedčia o tom indické Védy ako náboženské spisy, či staroslovanské pojmy ved-ma a ved-omec, ktoré označovali ľudí s rozšíreným vedením.

Pôvodne sa teda pod vedou rozumelo náboženstvo, spiritualita, či duchovné vedenie, až neskôr došlo k preklopeniu, keď si toto označenie prisvojili disciplíny, ktoré sú zamerané len na skúmanie hmotného sveta a s duchovnom majú len máločo spoločné.

Duša, dživa, živa teda nejako súvisí so životom. Je to nositeľ života. Kto má dušu, ten je živý, kto dušu stratil, ten je mŕtvy.

Keď človek zomrie, tak z materiálneho hľadiska sa neudeje žiadna podstatná zmena. Človek v materiálnom zmysle tu je tak, ako bol. Ľudské telo sa po smrti nevyparí. Stále tu je mozog, o ktorom materialisti veria, že je nositeľom vedomia, stále tu sú ruky ako nástroj vôle, stále sú tu oči, ktoré však už nič nevidia, uši, ktoré nič nepočujú, je tu srdce, ale bez pohybu.

Smrť spočíva v oddelení duše od tela.

Skladba Človeka

Na človeka sa môžeme pozerať ako na nedeliteľný celok, ale môžeme ho chápať aj ako bytosť, ktorá pozostáva z určitých zložiek. Ak by sme ho rozdelili, tak potom základné členenie by bolo telo - duša alebo duch. Z duchovného hľadiska najzákladnejšie členenie človeka je na zložku hmotnú - telo a nehmotnú - duša, duch.

Na označenie nehmotnej zložky človeka sa používajú oba pojmy (duša a duch) a dá sa to, v určitom kontexte, ktorý si nevyžaduje presný pohľad, akceptovať. Keby sme išli viac do hĺbky, potom by sme mohli medzi dušou a duchom rozlišovať.

Duša sa teda nachádza z hľadiska kvality niekde na polceste medzi duchom a telom, je to videné z pohľadu ducha, zhutnenejší duch, alebo z pohľadu tela, zjemnenejšie telo.

Slová duch a duša sú etymologicky prepojené. Duch zároveň súvisí s dychom.Ak chcete upokojiť ducha, predýchavate.

Telo a duša sú nejakým tajomným spôsobom prepojené. V minulosti ľudia považovali za sídlo duše pečeň alebo srdce. Dnes by sme asi povedali, že je to mozog. Keď však človek hovorí o sebe, o ja, tak neukáže na hlavu, ale na srdce. Akoby duša sídlila v srdci. Tradične je mozog sídlom myslenia a srdce citu.

Neuroveda a Duša

V súčasnosti dochádza k veľkému rozvoju neurovedy. Vedci vďaka zobrazovacím metódam pozorujú, ktoré časti mozgu sú aktívne, keď človek rozmýšľa, počíta, rozpamätáva sa, predstavuje si niečo... Vedia už povedať, ktoré časti mozgu súvisia, s ktorými psychickými funkciami. Ak sa nám poškodí určitá časť mozgu, môže sa to negatívne odraziť na určitej mentálnej funkcii.

To, čo prežívame resp. našu myseľ by sme mohli prirovnať k hudbe, ktorá hrá z rádia, mozog k rádiu a dušu k vysielaču. Keď sa rádio nejako poškodí, zvuk bude nekvalitný, rádio bude chrčať alebo nebude hrať vôbec. To je ako keď dôjde k poškodeniu mozgu (tela), čo má za následok poškodenie mentálnych funkcií.

Na mozog sa môžeme pozerať ako na prijímací aparát, ktorý prijíma a spracováva impulzy, ktoré majú pôvod v duši. Ak vedie poškodenie mozgu k poškodeniu mentálnych funkcií, tak to nedokazuje, že duša je identická s mozgom a ako taká neexistuje. Z idealistického hľadiska je nositeľom vedomia a života v človeku duša.

Mozog teda prijíma impulzy zo zmyslov a nervov a tie potom spracované posúva duši, v ktorej vzniká vnímanie, myslenie a cítenie. Spätne potom duša projektuje svoje obsahy do mozgu a tak vzniká to, čo by sme mohli označiť ako prežívanie alebo prúd vedomia.

Materialisti naivne veria tomu, že existuje len to, čo môžeme vnímať zmyslami. Lenže nikto ešte nevidel myšlienku ani pocit a predsa sú pre nás skutočné. Keď vás bolí zub, nič nie je pre vás v danom momente skutočnejšie. Pritom neurológ, ktorý by sa pozeral do vášho mozgu by tam žiadnu bolesť nenašiel, maximálne nejakého hmotného nosiča. Tú bolesť cítite len vy vo svojej duši.

Naše prežívanie, prúd vedomia je prístupné len zo stanoviska prvej osoby. Náš život je hlavne o myšlienkach a pocitoch. Pritom to, čo je v našom živote najdôležitejšie, myšlienky a pocity, zmyslami vnímať nedokážeme. Nejako o nich ale vieme, nejako niečím ich prežívame.

Smrteľnosť a Duša

Existencia ľudskej duše je implicitne zahrnutá v skutočnosti, že sme smrteľné bytosti. Keby bol človek len hmotnou, telesnou bytosťou, potom by nemohol zomrieť. Práve existencia smrti dokazuje existenciu nesmrteľnej duše.

Sebapoznanie a Boh

V minulom storočí žil v Indii mudrc Ramana Maharši. Bol to veľmi jednoduchý a skromný človek. Tento mudrc vytvoril učenie, ktoré spočívalo v tom, že ľudí, ktorí sa ho pýtali na Boha, nabádal k tomu, aby si v prvom rade uvedomili, kto kladie otázku. Teda smeroval ich k otázke: „Kto som ja?“ Robil to preto, lebo dospel k uvedomeniu, že poznanie seba samého je prepojené s poznaním Boha, nakoľko je človeku možné.

Väčšina mystických náuk sveta je založená na poznaní, že človek má s sebe božskú iskru, ktorá je obrazom Božím v človeku a že prostredníctvom toho, že človek túto iskru spozná a stotožní sa s ňou, môže dosiahnuť jednotu s Bohom. Aj český mysliteľ slovenského pôvodu J. A. Komenský napísal: „Kto pozná seba, pozná Boha.“

Trichotomické Ponímanie Človeka

Pre objasnenie tejto otázky si pripomeňme verš z Biblie, podľa ktorého sa človek skladá z troch častí: spirituálnej časti - ducha, duše a tela. Pavol to píše v liste Tesalonickým 5,23: „A sám Boh pokoja nech vás celých posvätí a pri príchode nášho Pána Ježiša Krista nech zachová vášho neporušeného ducha, dušu i telo bez úhony.“ V tomto odseku Písma apoštol jasne poukazuje na to, že človek má v prvom rade ducha, ďalej dušu a telo.

Podľa apoštola Jána je Božia nadprirodzená podstata alebo substancia pneumou. „Boh je Duch (pneuma) a tí, čo sa mu klaňajú, musia sa klaňať v Duchu a pravde.“ (Jn 4,24) Teda Boh nie je psychická realita, a preto miestom vzťahu človeka s Bohom je takisto pneuma - duch.

Apoštol Pavol v 1. liste Korinťanom stavia proti sebe duševného a duchovného človeka. „Ale telesný (orig. duševný) človek nechápe vecí Ducha Božieho, lebo sú mu bláznovstvom, a nemôže ich poznať, lebo sa majú duchovne posudzovať.

Výsledkom znovuzrodenia je teda človek, ktorý disponuje novou prirodzenosťou a ktorého Biblia nazýva duchovným (pneumatikos). Preto už jeho rozhodnutia neovplyvňuje prvotný hriech cez dušu ako predtým, ale skrze ducha ich ovplyvňuje samotný Boh.

Výraz „duševný človek“ používa na stav človeka žijúceho pod vládou prvotného hriechu a v určitom význame aj ako synonymum pre „telesného človeka“. Výraz „duchovný človek“ používa na človeka, ktorý sa vymanil spod vlády prvotného hriechu, má prirodzenosť nového človeka, ktorá sa vyvíja v procese znovuzrodenia.

Grécka Filozofia a Pneuma

Bol to práve vplyv gréckej filozofie, ktorý už na počiatku veľmi silno rozhodoval o význame Pavlových slov i o iných biblických učeniach cirkevných otcov.

Platón teda vnímal, že v osobe človeka existuje skutočnosť, ktorá je nadradenejšia a schopnejšia, než je prirodzenosť duše, ktorú on označil výrazom nús - (chápanie, duch, duchovné vnímanie) a jej úlohu označil ako poznávanie božstva a nadprirodzeného sveta. Platón ale ešte nedokázal oddeliť nús od závislosti od duše.

Aristoteles a Tomáš Akvinský

Aristotelova definícia človeka - Človek je rozumný živočích. Podstata človeka sa prejavuje v špecifickom spôsobe ľudskej činnosti, ktorá sa zásadne odlišuje od spôsobu činnosti iných vecí a živých bytostí. Rozdiel - u človeka ide o vedomé výkony, ktoré sami uskutočňujeme a prežívame.

Tomáš Akvinský: duchovná duša človeka - má funkciu životného princípu, ale existuje (subsistuje) sama v sebe, tzn. je schopná existovať i bez hmotného tela, a v hmotnom tele je schopná čisto duchovných úkonov, vnútorne nezávislých na hmote. Jej duchovný charakter prevyšuje jej funkciu v telesnom živote, i keď s telom tvorí substanciálnu jednotu, jednotu jedného a celého človeka.

DUŠA je formujúci a bytostne určujúci princíp (morfé), ktorý robí celého človeka človekom, tz. formuje hmotu v živé ľudské telo, oživuje ju a oduševňuje, teda podmieňuje akékoľvek životné dianie človeka. TELO je živým ľudským telom len „skrze“ dušu.

Ľudské telo je médium ducha, jeho činnosti a jeho vyjadrenia. Telo je bytostne telom duše a duše je bytostne dušou tohto tela. Obe tvoria bytostnú jednotu. Telo je sebauskutočnením ducha v hmote.

Duchovná duša je konštitutívny formálny (formujúci) princíp tela. Duša znamená niečo, čo je skôr než vedomé sebauskutočňovanie a čo ako také nikdy nevstupuje do vedomia. Duša je vnútorný základ ľudského bytia, čisto ontologická veličina, ktorú nikdy neprežívame, ale ktorú je nutné predpokladať ako podmienku prežívania seba.

Biblický Pohľad na Ducha a Dušu

Hebrejské slovo pre slovo duch je ´ruach´. Na druhej strane hebrejské slovo pre slovo duša je ´nefeš´. Horeuvedený biblický text neznamená, že po smrti duch putuje až do osobnej prítomnosti Boha. V skutočnosti len znamená, že akákoľvek nádej pre človeka, aby mohol opäť žiť, závisí od Boha.

Do duše patria emócie, city, myseľ, vôľa. Duch je od Boha. Duch je život, ktorý do nás vdýchol. A Duch Svätý? To je duch Ježiša Krista, ale aj Boha Otca. V Biblii sa Duch Svätý popisuje aj ako Duch Boží. Toho nemá bežný človek, ale len ten, kto ho prijme. Kto uverí.

Túžbou Boha je, aby sme boli jeho obrazom. Základnou úlohou Ducha Svätého je, aby nás premieňal.

Ovocím Ducha Svätého je predovšetkým láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, sebaovládanie.

Duša a Život

Duša je životný princíp. Po latinsky sa nazýva anima. Kde je anima - duša, tam je život. Duša je niečo, čo zaisťuje život nášmu telu. Duša dokáže usporiadať hmotu tak, aby mohla spĺňať požadované funkcie. Bez duše by sme boli len predmetmi.

Výnimočnosť Ľudskej Duše

Vlastnosťou ľudskej duše je, že rozhoduje o individualite každého človeka. Nikto nie je kópiou, sériovým výrobkom, každý človek je originál. Jednoducho je to vystihnuté v knihe Malý princ: „Dobre vidíme iba srdcom. To hlavné je očiam neviditeľné.“

Telo je pre dušu oknom do sveta. Vďaka nemu duša môže svet vidieť, ale aj počuť, voňať, dotýkať sa a ochutnávať ho. Duša znamená duchovný princíp v človeku a označuje aj to, čo je v človeku najvnútornejšie a najcennejšie.

Duša a Nesmrteľnosť

Piata pravda viery sa zakladá na teologickom vysvetlení, že to Boh je zárukou nesmrteľnosti. Keď nám Boh dal osobnosť, dal nám v nej individualitu a slobodu. Vďaka nim sa môžeme v živote rozhodovať, zbierať spomienky, určiť si smer a dať životu iné farby; jednoducho povedané, môžeme sa pripraviť na večnosť.

Vedomie Boha

Duch je časťou, skrze ktorú človek komunikuje s Bohom. Touto časťou človek uctieva Boha, slúži mu a uvedomuje si svoj vzťah s Bohom.

Teda si ukážeme, prečo je dichotómne rozdelenie človeka (duša, telo) nesprávne a správne je trichotómne rozdelenie človeka (duch, duša, telo). Písmo o tom na viacerých miestach hovorí a iste nie náhodou. Veď kresťan veriaci v dichotómiu sa sám ochudobňuje o porozumenie viacerých dôležitých statí Písma.

Telo je materiálna časť človeka a prostredníctvom svojich zmyslov komunikuje s vonkajším svetom. Preto sa dá povedať, že je to vedomie sveta.

Duša zahŕňa tú oblasť človeka, ktorú poznáme ako intelekt. A samozrejme zahŕňa vôľu a city. Citové vzťahy (k veciam, ľuďom) vznikajú práve v duši. Na tomto mieste by som bol opatrný so zahrnutím mysle do duše. To bude asi trochu zložitejšie a myseľ by mohla byť aj samostatná, takže s tým radšej opatrne. Čiže mohli by sme to zhrnúť a povedať, že duša je vedomie seba.

Duch je tá časť človeka, ktorá komunikuje s Bohom. Práve táto časť sa po znovuzrodení obnovila. Duch je teda vedomie Boha.

Treba ale zároveň povedať, že máme ešte stále ďaleko do Adamovej dokonalosti a ukazuje sa to napr. na našom hrešení, teda ide vtedy o stav, keď duša neuposlúchne ducha a robí si čo chce. Duša dokáže byť teda autonómna a u neznovuzrodeného človeka riadi jeho telo. Do pôvodnej Adamovej dokonalosti sa dostaneme až po ukončení púte na tejto zemi.

Jb 12:10 „V ktorého ruke je duša každého toho, čo je živé, jako i duch každého tela človeka!“ Čiže vidíme, že aj zvieratá majú dušu. Dokážu teda v obmedzenej miere vnímať, myslieť, či cítiť, alebo rozumieť. Ale slovo duch je vždy v súvislosti s človekom.

1 Tes 5:23 „A on sám, Bôh pokoja, nech vás ráči celých posvätiť a váš duch nech je zachovaný celý a neporušený i duša i telo bezúhonne, keď prijde náš Pán Ježiš Kristus.“ - všimnime si, že sú tu jasne vypísané všetky tri zložky človeka a každá je citovaná osobitne: duch - zachovaný celý a neporušený, duša bez úhony i telo bez úhony.

Žd 4:12 „Lebo slovo Božie je živé a účinné a ostrejšie nad každý meč dvojsečný, a prenikajúce až do rozdelenia DUŠE A DUCHA, kĺbov a špikov a spôsobné posúdiť myšlienky a mysle srdca“.

Ak chceme vedieť, čo si Boh myslí o duši neznovuzrodeného človeka, prečítajme si Jk 3:14-15 „Ale ak máte horkú závisť a svár vo svojom srdci, nechváľte sa a neluhajte proti pravde. 15Tá múdrosť neprichádza s hora, ale je pozemská, telesná, démonská„.

Aristotelovské učenie

Prijíma aristotelovské učenie - duchovná duša je vnútorne formujúcim princípom tela. TELO a DUŠA nie sú 2 oddelené substancie, ale 2 vnútorne konštitutívne princípy, sú substanciálne spojené, tvoria úplnú substanciu jedného a celého človeka bytostná jednota človeka - s prenikaním Aristotelových spisov sa šíri jeho učenie o substanciálnej jednote duše a tela - na Aristotela nadviazal Albert Veľký, Tomáš Akvinský

Tomáš Akvinský:odstránil pochybnosti a tvrdení, že duša je formou tela (pochybnosť - keby funkciou duše bolo len byť formou tela, zdá sa, že by bola ohrozená transcendencia duchovnej duše, jej vnútorná nezávislosť na hmote a jej život po smrti) rozlíšil podstatné formy, ktoré subsistujú (existujú) v sebe a formy, ktoré nesubsistujú v sebe nesubistujúce formy - majú len funkciu byť životným princípom tela a umierajú s telesnou smrťou živej bytosti duchovná duša človeka - má funkciu životného princípu, ale existuje (subsistuje) sama v sebe, tzn. je schopná existovať i bez hmotného tela, a v hmotnom tele je schopná čisto duchovných úkonov, vnútorne nezávislých na hmote. Jej duchovný charakter prevyšuje jej funkciu v telesnom živote, i keď s telom tvorí substanciálnu jednotu, jednotu jedného a celého človeka.

Aristotelova definícia človeka - Človek je rozumný živočích. rozumnosť patrí duši živočíšnosť patrí telu podstatu človeka nemôžeme chápať len staticky ako minimálnu štruktúru, ale aj dynamicky ako princíp plnej realizácie a plného rozvinutia.

Podstata človeka sa prejavuje v špecifickom spôsobe ľudskej činnosti, ktorá sa zásadne odlišuje od spôsobu činnosti iných vecí a živých bytostí. Rozdiel - u človeka ide o vedomé výkony, ktoré sami uskutočňujeme a prežívame. duch človeka je vnútorný konštitutívny princíp vedomého diania duša je vnútorný princíp, ktorý podmieňuje jednotu a celistvosť človeka.

DUŠA je formujúci a bytostne určujúci princíp (morfé), ktorý robí celého človeka človekom, tz. formuje hmotu v živé ľudské telo, oživuje ju a oduševňuje, teda podmieňuje akékoľvek životné dianie človeka. TELO je živým ľudským telom len „skrze“ dušu.Človek sa neskladá z tela a duše, ale z neformovanej prvej látky a z duše ako podstatného princípu, skrze ktorý sa látka stáva živým ľudským telom. Duch ako duša telasami seba prežívame a chápeme ako konkrétny CELOK, ako jedného a celého človeka, nie ako zloženého z častí. Jednotu nášho bytia prežívame ako diferencovaný celok - celok človeka je heterogénny (rôznorodý), jednotu vytvárajú rôzne spôsoby bytia a činnosti. Človek je predovšetkým hmotné teleso, ktoré je podrobené zákonom hmotnej skutočnosti ako každé iné teleso (zákonom priestoru a času atď.). Hmotné telo je však oživené, nie je to mŕtve teleso, ale má telesný život. V telesnom živote rozlišujeme vitálny a senzitívny život. Vitálny (vegetatívny) život - máme spoločný s rastlinami (asimilácia živných látok, rozvíjanie života, upadanie a zanikanie až po smrť). Toto sa deje podľa vlastnej vitálnej zákonitosti, nie je riadené vedomím; dýchanie, krvný obeh, trávenie a iné funkcie orgánov sa dejú spontánne.

Senzitívny (zmyslový) život - spoločný so živočíchmi (zmyslové orgány,...) oblasť telesného života prekračuje ľudský, duchovný život - človek vo vedomí svojho Ja vlastní sám seba, je „pri sebe“ a „pre seba“, myslením preniká a prekračuje zmyslové vnímanie, slobodných chcením sa odpútava od zmyslových pudov a disponuje sám sebou. celok je organizovaný, štruktúrovaný - rôzne stupne bytia a činnosti nie sú položené nad sebou ako „vrstvy“, každá vrstva sa neriadi svojou vlastnou zákonitosťou, ale tvoria celistvú štruktúru. Hmotné telo je vždy živé telo. Je mojím telom len tým, že ja ho mám, oživujem ho a riadim. Som telesná bytosť len ako živá bytosť. Telesný život človeka by nebol možný, keby človek nemal duchovný život. Som živá bytosť len ako duchovná bytosť. Nižšie stupne bytia a života sú pozdvihnuté do vyššej dimenzie a sú v službe celku a zároveň nižší stupeň je vždy podmienkou vyššieho.telesný život je možný len v hmotnom telese duchovný život je možný len pod podmienkou telesného a zmyslového života. je to vzťah podmienenosti, v ktorom jedno predpokladá druhé

tags: #duch #dusevne #telo #duchovne #telo