Duch generála a vojenské cintoríny: História a súčasnosť

Vojenské cintoríny sú nemými svedkami minulých konfliktov a pripomínajú obete, ktoré priniesli vojny. Na Slovensku sa nachádza množstvo cintorínov z obdobia prvej svetovej vojny, ktoré sú dôležitou súčasťou našej histórie a kultúrneho dedičstva. Tieto miesta posledného odpočinku vojakov z rôznych krajín a armád nesú silný civilizačný odkaz: obete tu ležia spolu bez ohľadu na štátnu príslušnosť.

V dňoch 21. až 25. júna 2007 členovia Klubu generálov SR absolvovali vojensko-historickú cestu po stopách 14. pešej rakúsko-uhorskej divízie, ktorá kedysi sídlila v Bratislave a dostala čestný prívlastok „Železná“. Vojaci dvoch jej plukov - 71. trenčianskeho a 72. bratislavského - boli väčšinou Slováci. Cieľom cesty sa stali bojiská niekdajšieho talianskeho frontu, na ktorých príslušníci divízie od novembra 1916 prelievali svoju krv. Program vyvrcholil návštevou miest spojených s poslednými dňami života generála M. R. Štefánika v Taliansku. Pamiatku vojakov padlých v 1. svetovej vojny na území dnešného Slovinska a Talianska si generáli uctili položením vencov na šiestich vojenských cintorínoch.

Po prechode priesmykom Predil sa zastavili na cintoríne v Logu pod Mangartom. Potom pokračovali k rieke Soči (Isonzo) do Kobaridu (Caporetto), kde sa začala 12. sočská bitka - útočná operácia centrálnych mocností, ktorá sa skončila totálnym rozvratom talianskych vojsk. Nasledoval Tolmin a prehliadka kostola sv. Ducha v Javorci, ktorý v roku 1916 postavili talianski zajatci. Ďalšou zastávkou bol cintorín v Ajševici, miesto posledného odpočinku vojakov 14. pešej divízie padlých pod Goricou. Po zastaveniach pri pamätníkoch v Regipuliu a Fogliane generáli pokračovali k slávnej rieke Piava a v mestečku Ponte di Piave si pripomenuli ťažké boje slovenských vojakov z júna 1918.

Záver cesty patril generálovi M. R. Štefánikovi. Členovia Klubu generálov SR si uctili jeho pamiatku položením vencov k pamätným doskám na hoteli Savoy v Padove, kde prenocoval, a na radnici v mestečku Campoformido, odkiaľ 4. mája 1919 vzlietol na svoj posledný let do vlasti. Cieľom podujatia, z ktorého Slovenská televízia pripravuje filmový dokument, bolo vzdať hold generálovi M. R. Štefánikovi, veľkému synovi slovenského národa, a uctiť si pamiatku všetkých vojakov padlých v 1. svetovej vojne.

Náčelník Generálneho štábu OS SR generál Ľubomír Bulík sa v sobotu 23. mája spoločne s náčelníkom Generálneho štábu Armády Českej republiky generálporučíkom Vlastimilom Picekom zúčastnil v Belgickom De Panne na slávnostných pietnych slávnostiach, ktoré sa konali na pamäť bojov a padlých vojakov 1. česko-slovenskej samostatnej brigády. Čs. Príslušníci 1. česko-slovenskej samostatnej obrnenej brigády prebrali obliehanie Dunkerque po invázii z Británie 6. októbra 1944. Úlohou brigády bolo hlavne uzatvoriť nepriateľa tak, aby nemohol rušiť tyl a komunikáciu spojeneckých vojsk.

Generál Ľ. Bulík a generálporučík V. Picek boli najskôr prijatí na radnici mestečka De Panne, ku ktorému cez vojnu kontrolovali prístup čs. vojaci bojujúci o Dunkerque. Oficiálni hostia položili vence na mestskom cintoríne De Panne, kde je osem hrobov príslušníkov čs. jednotiek. Následne sa celý sprievod za zvukov českej vojenskej hudby odobral na vojenský cintorín De Panne - Adinkerke, kde je pochovaných 40 českých a slovenských vojakov.

„Očividná starostlivosť o hroby českých a slovenských vojakov, ako aj živý záujem o spomienku na našich padlých vojakov zo strany miestnych úradov aj občanov, je skutočne obdivuhodný,“ povedal generál Bulík. „Dokazuje to úctu k slobode a demokracii, k hodnotám, ktoré by mali byť večné a chránené každou generáciou. „Veľmi ma teší, že si pamiatku vojakov, ktorí bojovali pod spoločnou československou zástavou, vieme uctiť spoločne, aj keď už slúžime v dvoch samostatných armádach,“ zdôraznil generálporučík Vlastimil Picek.

Vojnové cintoríny na východnom Slovensku

Radoslav Turik je učiteľom na gymnáziu v Humennom a zároveň podpredsedom Klubu vojenskej histórie Beskydy. Cintorínom z obdobia prvej svetovej vojny sa venuje skoro dvadsať rokov. Celkovo sa boje prvej svetovej vojny dotkli šiestich okresov: Bardejov, Svidník, Stropkov, Medzilaborce, Humenné a Snina. Na ich území zostalo približne dvesto cintorínov padlých vojakov. Keď sme ich pred necelými dvadsiatimi rokmi začali navštevovať a opravovať, mnohé sa nachádzali v hroznom stave. Boli tam náletové dreviny, alebo sa zachovali len náznaky rozpadnutých drevených krížov. Takto zanedbane vyzeral vojenský cintorín v Ladomirovej po páde komunistického režimu v roku 1990.

Počas prvej svetovej vojny dochádzalo k niečomu, čo sa už v ďalších konfliktoch neopakovalo: vojakov pochovávali na spoločné cintoríny bez ohľadu na stranu, za ktorú bojovali. Na slovenskom území bojovali vojaci troch vtedajších impérií - cárskeho Ruska, Rakúsko-uhorskej monarchie a Nemeckého cisárstva. Všetkým obetiam vojny sa vzdávala rovnaká úcta. Ak boli rozdiely v pochovávaní, tak len čiastkové: napríklad rakúsko-uhorských vojakov pochovali bližšie k centrálnemu pamätníku, teda na čestnejšom mieste. Vo všeobecnosti platila idea, že všetkým padlým vojakom sa vzdával rovnaký hold. Deliť cintoríny z prvej svetovej vojny na ruské, rakúsko-uhorské či nemecké preto nemá zmysel. Nájdeme pozostatky vojakov z rôznych bojujúcich strán. Tieto cintoríny nesú silný civilizačný odkaz: obete tu ležia spolu bez ohľadu na štátnu príslušnosť.

Áno. K tomu však musím dodať, že tie Jurkovičom navrhnuté cintoríny boli nadštandardné. Nemožno ich úplne porovnávať s bežnými cintorínmi z tej doby. Jurkovič navrhoval cintoríny v jednom z okresov oblasti Gorlice, kde sa odohrala úspešná ofenzíva rakúsko-uhorskej armády. Vtedajšie úrady tam nechali postaviť monumentálne cintoríny na počesť padlých hrdinov, ktorí ubránili územie monarchie.

Váš kolega z Klubu vojenskej histórie Beskydy Martin Drobňák pre denník SME povedal, že nie je možné označovať tieto cintoríny za ruské. Na našom území bojovali oddiely „Beskiden Korps“. Išlo o tri nemecké divízie, ktoré zohrali dôležitú úlohu najmä počas takzvanej Veľkonočnej bitky v údolí Laborca v marci a apríli 1915.

Vojenský cintorín Ladomirová

Cintorín v Ladomirovej

Prejdime k cintorínu v Ladomirovej, okolo ktorého vznikol rozruch. Generálny prokurátor Maroš Žilinka napísal, že je tam pochovaných 270 vojakov ruskej cárskej armády, príslušníkov 8. armády generála Brusilova. Nesedí to. Začnem tým, že k cintorínom, ako je ten v Ladomirovej, máme len málo podkladov. Za prvej republiky dostali ich správu na starosť žandárske stanice. Tie nemali kapacity viesť si podrobné evidencie a kontrolovať správnosť údajov.

Podľa dostupných záznamov pochovali v Ladomirovej 270 vojakov. Čo už nesedí, je ich príslušnosť. Medzi nimi bolo aj veľa vojakov rakúsko-uhorskej armády, ku ktorým neboli k dispozícii doklady. Dnes už nevieme s istotou povedať, koľko bolo ktorých. S istotou vieme iba to, že údaj 270 je celkové číslo, ktoré zahŕňa padlých vojakov z oboch strán. S istotou vieme, že všetci zahynuli počas bojov o Karpaty v období medzi novembrom 1914 a májom 1915. Na cintoríne v Ladomirovej sú tri typy hrobov: jednotlivé hroby, spoločné hroby po dvoch padlých a potom masové hroby, kam pochovali šesť až osem tiel.

K dispozícii máme záznamy len so šestnástimi menami vojakov, ktorých pochovali v Ladomirovej. Záznamy žandárskej stanice spomínajú iba bližšie neurčený peší pluk rakúsko-uhorskej armády. My sme vďaka digitalizovaným databázam z iných zdrojov mohli doplniť, že v týchto miestach bojoval 39. peší pluk z Debrecínu a 64. Takže vieme, že 38 vojakov patrilo k rakúsko-uhorskej armáde. Zvyšok boli neznámi vojaci. Na dobových žandárskych záznamoch nie je nikde napísané, že by malo ísť o ruských vojakov. Že časť z nich budú ruskí vojaci, vyplýva skôr z logiky veci. Tunajšie úrady mali záznamy k rakúsko-uhorským jednotkám, ale nemali záznamy k ruským jednotkám, keďže ruská armáda z nášho územia ustúpila. Takže padlí ruskí vojaci boli spravidla neznámi vojaci. Ale neznamená to, že všetci neznámi vojaci boli ruskí vojaci. Aj medzi padlými rakúsko-uhorskými vojakmi bolo množstvo neznámych.

V medzivojnovom období navštevovali Ladomirovú delegácie Rusov žijúcich v Československu, väčšinou príslušníci takzvanej bielej emigrácie. V roku 1938 odhalili na cintoríne pravoslávnu kaplnku, na ktorú medzi sebou vyzbierali peniaze. Po víťazstve sovietskej armády v II. svetovej vojne bola takzvaná biela ruská emigrácia väčšinovo rozprášená. V povedomí miestnych obyvateľov však pretrvávalo, že ide o vojnový cintorín, hoci tak na prvý pohľad nevyzeral. V roku 2001 prebehla čiastočná obnova. Dovtedy boli rozoznateľné obrysy hrobov podľa navŕšenej zeminy. Tá sa však postupne zarovnávala s ostatnou plochou.

V súčasnosti je približne tridsať cintorínov z prvej svetovej vojny vyhlásených za národnú kultúrnu pamiatku.

Údržba a rekonštrukcia

Pokiaľ viem, na údržbu cintorína prispievalo aj ministerstvo vnútra, nielen ruská ambasáda. To naozaj nie, pre mňa to bol šok. Nevedel som si predstaviť, že by cintoríny z prvej svetovej vojny mohli byť takto brutálne a prvoplánovo zatiahnuté do politikárčenia. Pred rokom 2014 boli cintoríny z prvej svetovej vojny na okraji záujmu. Potom si niektoré kruhy začali všímať, že je to zaujímavá téma aj na zviditeľnenie.

Rekonštrukcia cintorína v Ladomirovej

Denník N požiadal o stanovisko ministerstvo vnútra, ktoré vedie evidenciu vojnových hrobov. „Obec Ladomirová bola príjemcom tohto príspevku v ostatnom období. Odstránenie obrúb hrobového miesta, ku ktorému došlo v Ladomirovej, je možné urobiť len na základe písomnej žiadosti a po písomnom súhlase ministerstva vnútra. Zároveň musia byť dodržané ustanovenia medzivládnych dohôd o vojnových hroboch. „Neevidujeme takúto písomnú žiadosť od obce Ladomirová.

Denník N sa spojil aj so starostom Ladomirovej, Vladislavom Cuperom. Uznal chybu, že obruby odstránil bez toho, aby mal písomný súhlas ministerstva. Starosta z môjho pohľadu urobil normálny, údržbový zásah. Keď usúdil, že nemá peniaze na obnovu betónových obrúb, tak je v poriadku, že ich odstránil. Čo je podstatné: odstránením betónových obrúb nezničil hroby. Hroby zostali a sú naďalej označené krížmi. Aj vďaka niektorým populistickým politikom a rôznym pochybným kanálom sa tá téma posunula do roviny, že starosta údajne zhanobil pamiatku ruských vojakov. To je absolútna lož. Nič nezhanobil a ešte raz zopakujem: prestaňme sa hrať na to, že je to ruský cintorín.

V prípade tých „našich“ cintorínov som si všimol zvýšený záujem okolo roku 2014. Nesúvisel len s dianím na Ukrajine, ale aj s tým, že bolo sté výročie začiatku vojny. Predstavitelia ruskej ambasády sa čoraz častejšie objavovali na východe Slovenska, čo môže byť dané aj tým, že tu majú priateľskejšie prostredie. V niektorých obciach povedzme trikrát sľúbili, že prispejú na obnovu cintorína, raz tak aj učinili. A ľudia začali mať pocit, že len ruská ambasáda sa o tie hroby zaujíma. Lenže tak to nie je.

Takto vyzeral cintorín v Ladomirovej v roku 2007, niekoľko rokov pred rekonštrukciou, ktorú financovala aj ruská ambasáda.

tags: #duch #genetala #na #vojenskom #cintorine