Duch lesa v rozprávkach a povestiach

Ponorte sa do sveta rozprávok, kde sa stretávajú strašidlá, duchovia a deti, aby spoločne zažívali napínavé a poučné dobrodružstvá. Tieto príbehy rozvíjajú detskú fantáziu, učia priateľstvu a prekonávaniu prekážok.

Carl Spitzweg - Chudobný básnik

Rozprávky a ich verzie

Verzia, ktorú v Prostonárodňom Zábavníku V. počiatku XVIII-ho storočia: Meletaon (J. L. Rost, † 1727), Tugendschule s. Görres r. 1807 vo „Volksbücher“, str. 233 - 4, č. 25 a r. 1817 bola zapísaná i pre bratov Grimmov, (Srovn. Anmerk. K. Kazinczy Gábor és Toldy Ferencz, III. (1860), str. 94, č. 36, sr. Lud. Katona v Zs. vergl. Liter. Gesch., N. F. I., 25.

Rozprávku do tlače pripravil P. povestiach, str. 248 - 56 (n. „Čarodejná lampa“. Gustáv Reusz z Gemera, spomínajú se ešte tri, ktoré napísali Jonathan Čipka z M. Ed. Ličko zo Zvolena a Jozef Jančo zo Šariša.

Príbehy plné tajomstiev a dobrodružstiev

Objavte fascinujúce povesti a tajomstvá českých a slovenských miest prostredníctvom zábavných úloh, spojovačiek a bludísk pre deti od 7 rokov...

V našich časoch bol v Europe zlostný čarodejník Matetaj. Zaopatril tureckého chlapca a ostatnie robil podľa knihy. Otca Achima a sľúbil mu služné denne po dukáte. Dňoch vyšiel s ním na nových koňoch za mesto do poľa. Sliezli s koní a oddýchli si. Zaniesol do Afriky k jaskyni „Saxa“. Nasypal do neho nejakého prášku „ku kaďenju“. Vrecka, až sa jaskyňa otvorila s veľkým treskom a vyšľahol z nej plameň. Pozor, nikomu ho nedával a nikde neztratil. Sa ani napravo, ani naľavo, ani sa nezastavujúc, stále tmou napred. V ktorých bude množstvo klenotov, zlata, striebra, „šmuk“ a „pergál“. Stĺpu, na ktorom visí „zámka“ na perlovej šnúre.

Keď sa Lamet zdráhal, zatriasol ním kúzelník a pohrozil mu bitkou, ak nepôjde. Uprosil svojho pána, aby ho nebil, a išiel. Šnúrou. Nazad idúc, zablúdil a jaskyňa sa zatvorila. Zahodil. Zdržovala v sebe“, ako by mohol vodných duchov k sebe zavolať. Afriky preniesli do Európy pred jeho vlastní dom. Achim veľmi nariekal za svojím synkom, keď ho darmo hľadal po Carihrade. Duchov, a odniesli ho na jeho žiadosť do Carihradu pred otcov dom. Spokojne, pokiaľ im stačily peniaze. Sa mu to po dlhom namáhaní. Čo si žiadajú. Lamet mu kázal, aby priniesol jesť. Najlepším vínom naplňenje“. Dlhý čas žili z predaju misiek a pincetíka.

Bellastrou; ona padla do mdlôb. Dostať. Obrátil na ducha podzemného. Pokladal sa za najbohatšieho a najšťastnejšieho človeka na svete. Ducha zaniesť pred dom otcov. Ktoré si priniesol z africkej jaskyne. Veľvezírovým a veľvezír naliehal, aby sa sobáš vykonal. Uniesť jej ženícha do Damasku do „bopkovej hory“. Admirála. I tohoto odniesol duch na ostrov Kairus do pomarančovej hory. Nik nechcel teraz už viac pýtať princeznu. Perlovou šnúrou. Ktoré mu práve poslal. Keď sa to všetko stalo, musel Achim prísť do zámku a sultán mu dal princeznu. Potom šťastne kraľoval.

Matetaj sa však dozvedel o osudoch Lametových a chystal sa do tureckej zeme. Zámku. Celú rezidenciu sultánovu. Zatvorili, zmizol s pomocou duchov. Lamet ho prenasledoval s vojskom. Dohoniť. Išiel ho preto hľadať sám po svete. Došiel do dediny Matetajovej. Ten však dal zámku strážiť drakom, ktorí nikdy nezaspali. Darmo vetroví duchovia Lametovi pomáhali. Zámky čarodejníctvom jednej baby. Všetky strany sveta.

so sedemročním chlapcom, otvorila by sa. Že mu nachytá vtákov. Vábil ho hlbšie do hôr, až s ním zastal pred onou skalou. Chlapcom hneď zavrela. Chlapec prešiel popri „veľkej hromaďe zakljatich, ale ani ňemlknuv“. Prehovoril, bol by ich osvobodil. Neprevravel ani na zpiatočnej ceste. Prechádzal sa nádhernými izbami, po zlatých lúkach atď. Prešlo mu tu sedem rokov ako sedem dní. Vzal si kamienky a starý lampáš pre otca. Si dal otvoriť prsteňom skalu. Po dlhom blúdení vrátil sa k otcovi Kondášovi. Židovi. O nejaký čas pribral sa očistiť starý začadený lampáš. Hlas: „Čo rozkážete, najjasnejší kráľu?“ Zdesil sa a zahodil lampu do kúta. Druhý raz lampa ozvala, pýtal sa, kde si má ženu hľadať. Princeznu tam a tam a poslať mater, aby ju vypýtala. Ešte dvanásť takých kameňov. Stalo sa tak a syn sám mal si prísť pre nevestu. Vojska v mosadznom odení. Vojska postriebril. Pastierika len v strieborných. Zlatých šatách, a potom mu kráľ vydá dcéru. Sa s ňou vrátil. Keď buďem sviňe pasť“ a uložil ju do nejakej „všivavej posteli“. Miesto chalupy objavil krásny zámok, a tam spolu žili.

Synovi, že jej mních ešte priplatil. Hodvábnej šnúre. Povodilo, kráľ ho vyhnal. Ho uvidela jeho žena, hrdina sa dal vyniesť pomocou prsteňa na zámok. Peci. Kúpeľa opium, až zaspal. Kusy rozsekať a hodiť do mora. Zámok si preniesli na staré miesto.

Táto verzia bola zapísaná i v Codexe div. auct. C, sv. Cod. div. auct. C, sv. rokov: „Divotvorná škatuľka. najšou Div. vystavja. navráti sa. Cod. div, auct. C sväz 13. Cod. div. auctor. C. sv. 20, ‚o Mníchovi‘.“

Nemá motívu o troch radcoch.

nedbal alebo nepočul, že mních naň tri razy volal, až sa skala zatvorila. Minulo sedem rokov ako sedem hodín. Na zhrdzavelom klinci. Ozval sa hlas: „Čo chceš, pane?“ On riekol, aby sa skala otvorila. Zaprela. Potom rozpráva sa čiastočne shodne s rukopisom. Rozpomenul sa na starú lampu, utieral ju a pýtal si od nej takú kopu zlatých kameňov. Nimi poslal matku ku kráľovi. Rozkázal lampe, aby postavila zámok, „čo bude v povetrí na striebornej retiazke visieť“. Mních vyčítal zo svojich kníh, že synček pastierov má čarodejnú lampu. Za žida a chodil po meste, že staré veci skupuje a za nové „prečarúva“. Chválila, akú novú lampu dostala za starú, v tej chvíli našiel sa hrdina na smetisku. Zlatej retiazke. Dobšinského text celkom inakšie rozpráva, ako hrdina našiel svoj zámok a ženu. A ako mních márne núti jeho ženu, aby si ho vzala, a poradil mu, ako sa ta dostane. Do zámku sa dostal zasa inakšie, než opisuje rukopis.

Moritz von Schwind - Rübezahl

Chytal paničku, ktorá na brehu morskom tancovala a skočila pred ním do studne. Hrdle, chcel sa napiť, a spadla do vody. Jej pomocou dostal sa hrdina do zámku. Vstúpil za učňa k mníchovmu záhradníkovi. Ruží, ale až pri treťom raze. Kúpeľa primiešala opium.

Veselo si zpievau čižmársky učeň Ondrej na trojnoze. Priehlavok a zasmoľenimi rukami viťahovau dratvi, až to hvižďalo. Do jarmoku a do návratu jeho mau vihotoviť dva pári novích čižem. Jednom kúte stáv velikí lipoví stuol, v druhom široká posteľ. Zaklope a visokí červenovlasí muž vkročí do izbi. ,Zpieváš si, sin muoj, zpieváš? To, Ondrejko? Navracujem od tvojej maťeri, abi som, ťa sebou vzau. Chlapca na širokie plecá a išjou s ňím preč. Ubohím čižmárskím učňom. Velikej skale. Žalosťňe plakau, ľebo veďeu, komu sa dostau do moci. Okamžeňú plapolau pred ňimi oheň. Chvíli jedou chutňe, až mu po braďe ťekla z neho masť. List, keď s ňím tichí zahráva vietor, čekajúc v strachu ďalší svoj osud. Hrachi. Okamženú širokuo pleco opreu o velikú skalu, až sa s praskotom roztrhla. Ďiera tu stála pred ňimi, z hustej tmi zavievau strach a hrúza. Ondrejko,‘ povedau striguoň a prísní zrak na chlapca upreu. Páčiť, ale keď ťa buďem volať, musíš v tom okamžení von vinsť, síce zle s ťebou. Červenovlasáka a vkročiu do tmavej dieri. Skalnatího sklepu visela. Ňeviďelo. Krási i ceni. Nad ostatňími. Jasnie sťeni usmievali sa naň a srdco jeho zatúžilo po blištiacich sa kameňoch. Hrozním treskotom padne na svojo predešluo mesto. Zachlopila skala, striguoň zpustiu ťažkú zápolu, kterú dosial na plecu držau. Robiť? Pred ňím, za ňím, vpravo, vľavo tvrdá ňepohnutná skala. Položiu. ,Čo rozkážeš, paňe?‘ ozve sa v tom okamžeňú za ňím hlas. Šedivího starca, kterí sa zdau pokorňe čekať na jeho rozkaz. Pres potoki, rieki i jezera do domu matki jeho. Na prostrieď izbi ho pusťiu a zmizou. Ňejistoti, v kterej posavád trvau. Sa s ňím robilo, až jim obidvom vlasi dúpkom stávali. Sto sviec v ňej horelo. Doli, zahoďiu za pec ako vec ňepotrebnú. S kameňmi odišla. Krásňich dukátou, kterie jej dau kupec za kameňe. Vdova, ,toto všecko mi dali za tie kameňčoki a kázali mi doniesť i ostatňie. Muoj, na starosť si ma predca len požehnau!‘ V tom padla na kolená a vrúcňe sa modlila. Která dosial za pecou ležala. Viumívala, vičistila. Stojí duch v podobe šedivého muža. Padňe v strachu na zem. Zlatích miskách. Príjemnou jich vuoňou. Moci, viacej nechceu predať. Ňeopovážiu na ten čas do hája prísť, sice že pokutovaní buďe na živoťe. Čas, keď sa ona kúpať bude.‘ ,Muožeš,‘ odpovie duch a zmizňe. Nádherňie koče. Náš Ondrej otvorí oblok a viďí, že kňažná iďe do kúpeľi. Lampu a duch sa zjaví. Ustanovenuo mesto. Jej príchod. Voza, abi sa kúpala. Čerstvie ribki tu i tu pľasknú chvosťikamí na krištáľovie vlnki kňažňinej kúpeli. Vlňila ako pobúrená rieka. Zabelie ako novo napadlí sňeh. Vizrieť chcela ukritího opovážľivca - a zhoďí ťelo krijúci šat. Každou jeho žilou potriasala náruživosť, že sa sotva zdržau na tajnom mesťe. Jich príveťive brala do útlej ruki a mila bieluo ťelo. Ale srdcom jeho lomcovala láska, tak že ňemau žiadňiho pokoja. Mislí a vzdichá. Veliká leží mezi ňím a dcerou kráľovskou. Darom. Štedrího darca povolá k sebe na hostinu. Ondrej žiadá od ducha zlatie šaty, zlatuo sedlo i uzdu a v okamžeňú to všecko má. Slušňe pozdraví kráľouskú společnost, oko jeho hľadá spaňilí tvor. Nádherňích šatoch sedí kráska, jeďiná dcéra i ďeďička bohatího kráľa. A plameňí zrak mláďenca raní srdco kňažňino. Do druhí ráz na Ondreja. - Hosťina odstála. Láska ako hromoví blisk. Duch donášau šati, kterie zveličovali krásu jeho. V provodu sto silních jezdcou na kráľovskí dvor. I rozšuchruje lampu a duch sa zjaví. Zapravení karbunkulus. Okamžení stoja na kráľovskom dvore. Koňou a najstarší z ňich takto prerekňe: ,Najjasňejší kráľu! A zaľúbená kňažna padňe do náruči Ondrejovej. Svaďba odstála. Zahanbiu sa sám v sebe, že do takej chalupi povedie královskú dceru. Stojí naproťi kráľovskímu palácu. Najchirešňiejší v krajiňe, ale sú nie v stave urobiť ho tak, ako sú druhie obloki. Radcovia zasa vrťia ňepokojňe hlavami, ale zaslepeňí kráľ ňepozoruje nič. Dvoranstvo zabudlo na rovnosť jezdcou í na ďivnuo vistavenie palácu. Srdcu jeho sa vzbuďila závisť.“ Tu rozprávka prestáva a je nie dokončená.

Ďalšie variácie príbehov

ktorú zapísal v sošitku, ktorý je teraz v archíve muzea v Turčianskom Sv. zaklope, vyskočia dvaja sluhovia a vyplnia každý rozkaz. skoro dvadsať rokov, vždy sa váľal na peci a nič nerobil. prišiel na jednu jabloň, okúsil príjemne voňajúcich jabĺk a hneď zaspal. sedem rokov, kým sa Pecival prebudil. sa do sveta s vecmi čachrovať a na lampu celkom zabudol. otvoril. sedem rokov bol. Podivil sa jej otázke, myslel, že tam spal len jednu noc. stále, kým lampa nezhrdzavela. Raz ju vzal do ruky a začal soškrabovať hrdzu. zjavili dvaja chlapi a pýtali sa, čo si žiada. aby ho poštiepali a narovnali. Tak začal s matkou kupčiť s drevom. kráľovi rozkazovať. Poslal k nemu matku, aby mu dal svoju dcéru za ženu. Kráľ naložil ženíchovi: 1. humna, vymlátiť a ráno priniesť kašu z toho obilia; 2. musia spievať zlaté vtáčky. vopred vidieť toho „mršinského“ človeka. najkrajšieho kočiara a poslal pre pecúcha. neokruchaného“, ale podľa rozkazu čakali naň. vykúpať, do krásnych šiat obliecť a tak sa dal zaviezť do zámku. neho zamilovala, po krátkom čase bola svadba. ženíchovi hneď známeho pecúcha. lampu, nad posteľou jej muža visiacu, za novú. princeznou a s ním zaniesli ta, kde „ani slnko nedosvieti ani veter nedofúka“. Kráľ vypravil pecúcha so sluhmi a peniazmi hľadať ženu a zámok. ju musí najsť, i keby si mal nohy po kolená zodrať. až prišiel do hlbokých hôr a k chalúpke. do krajších krajín - k Červenému moru na sklené vrchy. mu prinesú lampu. za mačkou. Myš vbehla do zámku, začala škrabať na dlážke. podívať, čo sa robí, lebo dosiaľ tam nevidel ani vtáčika ani iného zvieraťa. pes skočil do izby, chytil lampu do tlamy a utekal preč. spôsobom bez pohromy preplávali a pecúchovi lampu odovzdali. rohy zámku.

V. Tille. Odtlačená je v Národopisnom Věstníku II., 234, č. 3. mu dvanásti mládenci a opýtajú sa ho, čo chce. šaty a ide na vohľady k princezne. jeden kanárik. zámok preniesť do deväťdesiatej siedmej krajiny. Pastier hľadá ženu, pomáhajú mu pes, mačka, myš. myš; žid spí, prsteň má v hube, hubu zalepenú papierom. prsteň, plávali zasa, myši prsteň vypadol, ale ho našli. žida dal roztrhať štyrmi volmi. Srovn. Anmerk. K. H. M. Grimm II., 205 č. 85 c; 535 č. 116. 163 a 789 č. 291. České verzie sostavil V. Tille, Böhmische Märchen I., 256 č. 7 A a č. 1. B) Dar vykúpeného hada, pes a mačka (zlá princezna)1. Prostonárodní Zábavník IV. (Levočský), str. rozprávku „O Haďíkovi“. Revúckom C, str. čiarou. „Bola jedna chudobná vdovica a mala jedného maljeho sina Jaňíka.

Príbeh o Janíkovi

školi, velmi sa dobre správau ai učiu. král. hľadať. Raz sa mu pošťesťilo groš najsť. s čím ho pán Boh požehnal. Matka zo sinom sa raďiľi, čuo majú s tím grošom robiť. povjedau: ,Mamko, ja si ten groš od príhodi nahám, azdaj sa mi ešťe zíďe.‘ Zostalo tak. bijú. odpovjedali: ,Nuž, daj a ber si ho!‘ Doňjesou Jaňík psíka domou, matka ho kljala:[535] ,Ach, ti sprostuo djeťa, čuo že si to urobiu? Čím že ho budeš chovať? odpovedau Janík. svojmu krajcjarovjemu psíkovi. chlapcou jednu mačičku biť. to mača, dám vám krajcjar!‘ Chlapci na tom pristali. Jaňík si mačičku vzau domou. ho neboráka zas len mať vikľjala[538] a povjedala mu: ,Ak mi ešťe dačuo doňesješ, ta ťa viženjem z domu. mu matka[540] sľubovala. Zvjeratká mau dve, ale krajcjar už len jeden. odpovedali, ,keť nám dáš grajcjar.‘ Jaňíkovi sa už ňevelmi[543] kcelo ten ostatní krajcjar vidať, aľe potom sa ľen odhodlau, ožeľeu ten peňjaz[544] a dau ím ho,[545] ale haďíka si vzau[546] so sebou. dnuká, haďíka položiu pod ohňisko k druhím zvjeratkom a čakau matku. misli, že buďe cigáňiť, ale mu to nechcelo isť. šetko tak, ako bolo. Janíček takuo dobruo srdce má. Ňehala stáť šetko tak. núkať, sadnú na haďíka a poď, ta šli horamí dolamí, pokjaľ neprišli na mesto. Bou ten mladí haďík toho hada sin, čuo je šetkím hadom za kráľa. skrútiš, hňeď dvanácti obrovja viskočja[548] a zpítajú sa ťa: ,Čuo rozkážu, mladí pán?‘‘ Jaňík si to šetko[549] zachovau. neslíchaná, že mladí princ domou sa vráťiu. čuo a ako mu bolo odtedi, ako sa ňeviďeli. tento statoční človek, ten ma odkúpiu od smrti,[552] odslúžte sa mu za to, otec,‘ povjedau sin. máš zlata, sriebra dosť, naber si!‘ hovoriu starí. ,Keď ňedáťe, zostaňťe s pánom Bohom,‘ a Jaňík sa ta odberau. zdochíňať. ,Nuž, ďe že si ti choďilo, ďjeťa, bez muojho vedomja?‘ ohlásila sa matka. odpovjedala ona. halušiek navariť!‘ ,Ach! Požehnau!‘ Na velkuo proseňja[560] ľen šla do tej komori[561] a ako sa zadivila, keď viďela 6 bočjek peknej múki, geľetu brindze. i múki i brindze, zamjesila, navarila, pobrindzovila. slaňini najďeťe.‘ Už sa ňedala tak veľmi ponúkať, šla a našla slaňini dosť. hodní kus, pokrájala, vipražila, omasťila haluški, najedli sa šeci a bolo jim velmi[562] dobre. Jaňík sa po kúse stau mládencom. povjedala matka. ,Len vi choďťe, azdaj buďe dačuo,‘ hovoriu ďalej Jaňík. žena dala sa nahovoriť. Ta šla. vašu cérku ňedali za ženu,‘ rekla ku královi. ,A kto sťe vi?‘ opítau sa král. takto bívam, ľaťeže,[563] v tom malom domčeku,‘ odpovjedala ona. Král sa smjau sám v sebe. dobre,‘ prehovoriu on. palác dá vistaviť, ako muoj, inakšje hu[564] ňedostaňe.‘ Prišla domou s dlhím nosom. Večer si ľahli ...

Prízraky na Zlatej ceste

Tieto poviedky zozbierali medzi obyvateľmi dedín Myslava, Nižný Klátov, Hýľov a Zlatá Idka autori a členovia Literárnej spoločnosti Pravé orechové v knihe nazvanej Prízraky na Zlatej ceste. Obsahuje dvadsať kratších poviedok s nadprirodzenými bytosťami alebo javmi. A hoci takisto môžeme polemizovať o ich pravdivosti, faktom je, že nie sú fikciou autorov.

Pohanský háj pri Hýľove

Začnime príbehom, ktorý sa odohral najbližšie k Bukovcu. Neďaleko Hýľova sa kedysi nachádzal Pohanský háj - posvätný háj vysadený z hrabov. Dedinčania však tento háj vyrúbali. Najstarší z dediny sa tejto skutočnosti veľmi obávali. Posledný strom posvätného hája vyrúbal akýsi Jano, čím na seba uvalil kliatbu. V nasledujúcom čase spozorovali viacerí dedinčania prízrak smrti - vysokú postavu v bielom. V jej prítomnosti bolo nejedno zviera nesvoje. A to sa stalo osudným aj Janovi. Počas jazdy na kamarátovu svadbu sa kone v záprahu splašili po tom, čo sa prízrak zjavil neďaleko voza.

Smrť Margitky

Aj v ďalšej poviedke figuruje vysoký prízrak smrti v bielom. Zjavil sa malej Margitke pri zbere vody a podobne ako vo videu v jeho prítomnosti utíchol celý les. Margitina babka prízrak nevidela a zmizol z dohľadu aj malej dievčine. Presvedčila samú seba, že sa jej to iba zdalo a po zvyšok dňa sa venovala zberu trávy. Po dni na silnom slnku pocítila smäd a vydala sa k ľadovému jazierku po vodu. Opäť však utíchlo celé okolie a Margitino telo na hladine vody objavila babička o pár hodín neskôr.

Krížne cesty pri Nižnom Klátove

Presunieme sa do Nižného Klátova, v ktorom sa odohralo päť poviedok z knihy. Ako čarovné alebo zakliate je označované miesto s názvom Krížne cesty. V jednom príbehu sa práve tu stratil Lukáš. Okolie poznal ako svoju dlaň. Keď mal neutíchajúci pocit, že ho niekto sledoval, otočil hlavou a odrazu sa nachádzal úplne inde. Našťastie sa mu podarilo vrátiť domov. Podobná príhoda sa mu stala aj neskôr. Pocit, ako by ho niekto sledoval, pripísal svojmu zosnulému otcovi. Duch otca mu tentoraz pomohol a zabránil ďalšiemu zablúdeniu. Krížne cesty sú spomenuté aj v iných príbehoch.

Plamenný muž

Posledná príhoda, ktorú spomenieme, je o plamennom mužovi. Medzi Hýľovčanmi kolovala legenda o horiacom mužovi preháňajúcom sa po údolí. Väčšina ľudí tomuto neverila a robila si z každého, kto tvrdil opak posmešky. Práve preto sa bála priznať aj Marta. Keď sa vracala z Nižného Klátova od kamarátky Ilony, jej pozornosť upútalo svetlo v diaľke. Ako sa k nej priblížilo, údolím sa ozval ohlušujúci rev. Zdrojom svetla a hluku boli plamene šľahajúce z neznámeho. Prebehol popri nej do doliny a s rachotom podobným výbuchu po ňom zľahla zem. Marta sa nechcela nikomu zdôveriť o prežitých udalostiach pre strach zo žartov z jej nepríjemného zážitku.

Všetky príbehy v knihe spájajú nepokojné duše mŕtvych a ich prízraky, bosorky či tajomné hlasy. Rovnako aj zvieratá cítia prítomnosť niečoho nadprirodzeného. Neraz sa pri záhadnom úkaze dvihne zvláštny vietor, odrazu sa zatiahne obloha alebo oheň javí známky čudného správania.

Vieru v pravdivosť príbehov necháme rovnako na vás. Je pravdou, že môžu znieť ako pritiahnuté za vlasy, no početnosť podobných úkazov v tejto lokalite je minimálne zaujímavá. Ignorujúc polemizovanie nad skutočnosťou, kniha aj video ponúkajú pútavé mysteriózne príbehy.

Povesti a legendy sú súčasťou slovenského folklóru a tradujú sa po dlhú dobu.

Zamagurské príbehy

Na Zamagurí sa veru odohrávajú všakovaké príbehy. V potokoch prebývajú strapaté boginky, ktoré kradnú ľuďom deti, v lese stráži rovnováhu divoký čierny žrebec Duch lesa, po búrke navštevuje ľudí nevyspytateľný Planetník a potrebujúcim svoje poklady rozdáva malý škriatok Pienčibroda. Neveríte? Tak otvorte túto rozprávkovú knižku a ponorte sa do bájneho sveta Goralov, jednoduchých ľudí žijúcich v spätosti s horami, prírodou a zvieratami, ktorí si rozprávali tieto príbehy dlhé stáročia a predávali ich z generácie na generáciu. Slovenský text.

tags: #duch #lesa #rozpravky