Stromy rastú a práchnivejú, no v semienkach rastú ďalej. Ľudia sa rodia a umierajú, počas života stavajú domy a búrajú ich, aby postavili nové. Človek mení krajiny, mestá a dediny, pretkáva ich cestami, železnicami, vodnými plochami aj liacami informačných kanálov. A keď sa mu zachce, tak kdekoľvek, čokoľvek zbombarduje, vyklčuje, pozabíja, vyženie a oberie o slobodný názor. Stromy rastú a tešia oči človeka, ľudia sa rodia ako šťastie. Krajina objíma všetko, čo ju robí jedinečnou, krajina spieva nekonečnú pieseň o láske, snoch i trápeniach. Krajina - a človek v nej. Mesto - a mravenisko ľudí, tvoriacich cez stáročia genius loci.
Čo je za týmto latinským slovným spojením? Podľa definície ide o súhrn materiálnych a nemateriálnych prejavov histórie, ale aj súčasnosti, ktoré sa vyskytujú v danej lokalite a špecificky pôsobia na určitý subjekt. Šuští to papierovo, ale je to tak, pretože ide o výsledok individuálneho vnímania alebo aj zhodného skupinového vnímania „významov“ určitého miesta, lokality. V takejto lokalite sa vyskytujú neopakovateľné prvky prírodného, architektonického a kultúrneho prostredia, ich ojedinelé kombinácie a priestorové koncentrácie. Každý z nás vedie vnútorný dialóg s obrazom miesta, ktorý namaľoval čas.
Genius loci - duch miesta. Odtlačok, do ktorého sa holisticky premieta pocit vznešenosti, tajomnosti, estetiky, ale aj nostalgie, prvých lások, osudových rozhodnutí, bojov, mystiky, nekonečnosti. Genius loci môžeme pociťovať aj ako neopakovateľnú atmosféru, ktorá je vlastná len niektorým výnimočným lokalitám. Môžeme to prirovnať k čaru osobnosti.
Architekti a urbanisti chápu genius loci skôr ako tvárnosť, teda ako určitý typický, nie však jedinečný vzhľad sídla či krajiny. Ale aj do architektúry sa v minulom storočí dostávala myšlienka, že kvalitu v meste nevytvárajú len múzy domov a cesty, ale hlavne jeho obyvatelia a ich vzťahy. Preto treba zachraňovať nielen historické paláce a umelecké predmety, ale aj osudy a spomienky ľudí, ktorí v meste žili, alebo ešte žijú.
Nórsky architekt Christian Norberg-Schulz takto ozrejmil zmysel a význam historickej architektúry a urbanizmu: „Genius loci ľudského sídla predstavuje v skutočnosti mikrokozmos a jednotlivé mestá sa navzájom líšia tým, čo zhromažďujú. V niektorých prevládajú sily zeme, v iných vládne poriadok neba, v iných sa sprítomňuje humanizovaná príroda alebo sú naplnené svetlom. Všetky mestá by mali mať niečo z každej z týchto významových kategórií, aby človeku umožnili mestsky bývať.“
Genius loci teda môžeme definovať a vnímať rozlične. Môže ním byť aj dojem či zážitok, ktorý vytvárajú prírodné prvky, priestorové usporiadanie, atmosférické a svetelné podmienky, ročné obdobia… Úlohu tu môže zohrať aj aktuálne psychické a fyzické naladenie človeka, ale aj fyzikálne podložené vplyvy ako sú tektonické zlomy, geomagnetické anomálie, pachy a podobne.
Prečo sa práve teraz venujeme fenoménu s názvom genius loci? Je tomu 25 rokov od založenia nezávislého výberového združenia starších občanov mesta Žilina, Zboru Žilincov. Základným a najdôležitejším cieľom jeho činnosti je totiž zachovať neopakovateľný GENIUS LOCI Žiliny a nedopustiť, aby akýmkoľvek spôsobom bola porušená identita mesta a jej osemsto rokov tvorený historický charakter, nemajúci obdobu na Slovensku, ale i v krajinách, ktoré v minulosti boli súčasťou niekdajšieho Uhorského kráľovstva. Zbor Žilincov má v stanovách uvedené prostriedky, ktorými je povinný tento cieľ zabezpečovať.
Kniha Norberga-Schulza bola podľa starších kolegov nedocenené dielom, ktoré, keď sa v roku 1994 dostalo na pulty českých kníhkupectiev, zapadlo prachom. Druhé vydanie v roku 2010 výrazne zlepšilo svoju reputáciu. Pravdepodobne to spôsobil fakt, že aj v prostredí strednej Európy si ľudia našli čas a priestor na zamýšľanie nad časom a priestorom. Autor uvádza, že kniha nadväzuje na jeho staršie práce (Intence v architektuře, 1965; Existence, prostor a architektura, 1971, a Význam v europské architektuře, 1974) a jej hlavnou myšlienkou je názor, že architektúra je prostriedok, ktorý človeku poskytuje existenciálnu oporu.
Vyjadruje prianie pochopiť architektúru ako konkrétny fenomén, napr. za pomoci Heideggerových esejí o jazyku a estetike. Takmer každý človek má tieto náročne vyjadrené myšlienky zakorenené hlboko v podvedomí a nemusí sa ich učiť. Je súčasťou ľudskej prirodzenosti bývať pekne a dobre, v príjemnom prostredí. Christian Norbertg-Schulz túto črtu ľudskej osobnosti ilustruje v každej kapitole svojej publikácie. Okrem toho poukazuje na problém mesta, ktoré už nie je späté s prírodou a s prostredím tak ako vidiecke sídla. V dôsledku týchto vývojových trendov v architektúre sa človek nevie orientovať v prostredí. To môže viesť k tomu, že človek sa nechce identifikovať s miestom, kde žije, a hľadá únik do iného prostredia. Text knihy je plný architektonických náčrtov a hlbokého pochopenia ľudského indivídua.
Na príkladoch troch krásnych, starobylých a veľkých miest sa autor snaží opísať základné kategórie architektúry, ktorá ovplyvňuje každodenný život i historický vývoj ľudstva. Charakterizuje štruktúru miest v kategóriách otvorenosti a uzavretosti. Načrtáva charakter krajiny v súvislosti s hrou svetla či s vertikálou a horizontálou stavieb a vykresľuje duch miesta ako niečo, čo dáva ľuďom a miestam. Genius podľa L. Christian Schulz prirodzeným a jasným spôsobom objasňuje človekom vytvorené prostredie a to, ako formuje ľudskú osobnosť. Kniha sa delí na osem kapitol, z ktorých prvé tri sa zaoberajú teóriou architektúry.
Ďalšie tri kapitoly, ktoré sú jadrom diela, opisujú praktické zistenia v architektonickej a životnej dráhe troch miest - Prahy, Chartúmu a Ríma. Ľahkosť, s akou sa čitateľ prenesie do týchto miest, dokazuje autorovho génia. Vytvára obrazy nielen pomocou slov a fotografií, ale aj pomocou spomienok a zážitkov každého, kto zmienené miesta navštívil. Praha so svojím vábivým prekliatím túžby po návrate, Chartúm s nádychom africko-koloniálnej nostalgie a Rím so svojou veselou večnosťou sú miesta ako stvorené pre literárne a architektonické vyžitie. Zvýraznenie lokálnych vplyvov v týchto veľkomestách vypovedá o zmysle architektúry ako prostriedku vyjadrenia toho-ktorého miesta. V tejto časti publikácie autor zjavne nesúhlasí s vývojom architektúry 20. storočia.
Posledné dve kapitoly rozoberajú zmeny v modernej architektúre. Abstrakcia, ktorú priniesol architektonický smer internacionalizmus (medzi inými funkcionalizmus, konštruktivizmus, purizmus, kubizmus), nevnímala zem a nebo ako dôležité prvky prostredia. Namiesto toho vytvorila vlastný neosobný svet, ktorý budovami narušil rovnováhu krajiny a schopnosť človeka orientovať sa v priestore. Podľa Ch. Norberga-Schulza je moderná architektúra natoľko ochudobnená o podnety, že pri jej stavbách dochádza k tzv. strate genia loci. Budovy tu síce sú, ale logicky nezapadajú do prostredia, či už prírodného alebo obývaného človekom. Kapitola Místo dnes sa zaoberá filozofickými a praktickými dilemami architektúry na začiatku 20. storočia.
Autor vykresľuje obraz obdobia pomocou diel slávnych architektov (Corbusiera, Aalta, Kahna a Wrighta a Miesa van der Rohe). Kniha, napísaná pred tridsiatimi piatimi rokmi ako revízia moderných urbanistických klišé, môže v našich architektonických podmienkach poslúžiť ako učebnica o poetike architektúry v česko-slovenskom prostredí. Po zásahu funkcionalizmu v 80. rokoch 20. storočia obnažili mnohé mestá svoje telá a zaodeli sa do nič nehovoriach figúr a šedosti internacionálneho štýlu. Hlavnou úlohou publikácie bolo a je otriasť abstraktnou architektúrou ľudí, pretože „účel architektúry prekračuje definíciu, ktorú jej dal raný funkcionalizmus“.
Nižšie je uvedená tabuľka, ktorá zhŕňa kľúčové body o troch mestách, ktoré Christian Norberg-Schulz použil na ilustráciu konceptu Genius Loci:
| Mesto | Charakteristika | Význam |
|---|---|---|
| Praha | Vábivé prekliatie túžby po návrate | Historické a kultúrne bohatstvo |
| Chartúm | Nádych africko-koloniálnej nostalgie | Spojenie rôznych kultúr |
| Rím | Veselá večnosť | Bohatá história a živá súčasnosť |
Autor: Christian Norberg-Schulz: Genius Loci. Krajina, místo, architektura. Preložil Petr Kratochvíl a Pavel Halík. Druhé vydanie. Praha: Dokořán 2010. 223 s.
Recenzentka: Mgr. Mária Gaššová, Absolventka magisterského štúdia v odbore história Filozofickej fakulte Univerzity Komenského so zameraním na dejiny rímskeho cisárstva.
Panorama Prahy, mesta s bohatou históriou a kultúrou.