Svätý Duch a mládež: Život v plnosti

Čo znamená prežívať mladosť, keď sa necháme prežiariť a premeniť veľkou zvesťou evanjelia? Je to dar, ktorý môžeme neužitočne premrhať, alebo ho môžeme prijať s vďačnosťou a prežívať ho v plnosti.

Boh je pôvodcom mladosti a pôsobí v každom mladom človeku. Mladosť je požehnaným časom pre mladých a je požehnaním aj pre Cirkev a svet. Je to radosť, pieseň nádeje a blahoslavenstvo. Oceniť mladosť znamená vnímať toto obdobie života ako vzácnu chvíľu a nie prechodnú fázu, v ktorej sa mladí cítia postrkovaní do dospelosti.

Prechod z detstva do dospelosti za Ježišových čias bol vytúženým životným krokom, ktorý bol s radosťou oslavovaný. Preto keď Ježiš vrátil život „malému dievčaťu“ (Mk 5, 39), vyzval ho urobiť ďalší krok, umožnil mu dorásť a stať sa „dievčaťom“ (Mk 5, 41). Keď mu povedal: „Dievča, vstaň!“ (Talitha kum), zároveň ho urobil zodpovednejším za svoj život tým, že mu otvoril brány mladosti.

Mladosť ako obdobie rozvoja osobnosti

„Mladosť, obdobie rozvoja osobnosti, je poznačené snami, ktoré sa postupne zhmotňujú, vzťahmi, ktoré sú čoraz pevnejšie a vyváženejšie, pokusmi a experimentmi, rozhodnutiami, ktoré postupne budujú projekt života.

Láska k Bohu a náš vzťah so živým Kristom nám nebránia snívať, nevyžadujú, aby sme zúžili svoje horizonty. Naopak, táto láska nás pobáda, stimuluje a inšpiruje k lepšiemu a krajšiemu životu. Slovo „nepokoj“ zahŕňa mnohé túžby sŕdc mladých ľudí. Neuspokojený nepokoj spolu so schopnosťou hľadieť s úžasom na novosti, ktoré sa objavujú na horizonte, otvárajú cestu odvahe, ktorá ich podnecuje, aby zobrali život do vlastných rúk a stali sa zodpovednými za svoje poslanie. Tento zdravý nepokoj, ktorý sa prebúdza najmä v mladosti, je charakteristický pre každé srdce, ktoré zostáva mladé, disponibilné, otvorené. S tou­to hlbokou nespokojnosťou môže spolunažívať pravý vnútorný pokoj.

Pred nejakým časom sa ma priateľ spýtal, čo vidím, keď myslím na mladého človeka. Odpovedal som: „Vidím chlapca alebo dievča, ktorí hľadajú svoju cestu, ktorí chcú lietať oboma nohami, stavajú sa zoči-voči svetu a pozerajú sa na horizont očami plnými nádeje, plnými budúcnosti a aj ilúzií. Mladý človek stojí na oboch nohách podobne ako dospelí, ale na rozdiel od dospelých, ktorí ich majú paralelne vystreté, mladý človek má vždy jednu nohu pred druhou, pripravený vyraziť, vymrštiť sa. Mladí sa vždy vrhajú dopredu. Hovoriť o mladých znamená hovoriť o prísľuboch, znamená to hovoriť o radosti. Mladí majú veľkú silu, sú schopní pozerať dopredu s nádejou.

Duch Svätý - šok (nielen) pre kresťanov

Skúste uhádnuť, ako znie najčastejšia odpoveď na otázku, „kto je Duch Svätý?“ Alebo skúste urobiť experiment a položte túto otázku ľuďom vo vašom okolí. Chcel by som vám dnes ponúknuť trocha iný pohľad: „Elektrický výboj milosti, ktorý musí byť rozptýlený do celej Cirkvi a potom musí zmiznúť ako elektrický šok, ktorý aktivuje srdcovú činnosť spoločenstva.“ Týmito slovami charakterizoval Obnovu v Duchu Svätom belgický kardinál Leo Suenens, ktorý stál pri jej zrode a bol jedným z moderátorov II. vatikánskeho koncilu. Duch Svätý ako ten, kto spôsobuje šok.

Keď v deň Turíc zostúpil na učeníkov v podobe ohnivých jazykov, bola to udalosť plná nadšenia, radosti a ohlasovania veľkých Božích skutkov. Apoštoli vedeli, že príde Tešiteľ. Ježiš ich na to pripravoval a hovoril im o ňom. No predsa sa pri jeho príchode začali diať zvláštne javy, pre všetkých to bol šok, vyvolávajúci údiv. Skúste si predstaviť najprv tú atmosféru. „Duch veje, kam chce,“ povedal pri jednej príležitosti Ježiš Nikodémovi. Je ako vietor, ktorý nemôžeš chytiť, smerovať, podriadiť svojej vôli. Jediné, čo môžeš, je nechať sa ním osviežiť a unášať. Inými slovami, jediné, čo môžeš je darovať mu slobodu konať v tebe a s tebou to, čo si praje on.

Jedno je isté. Duch Svätý nikdy neprestal v Cirkvi pôsobiť. Jeho dary sú potrebné a vítané a ako o tom hovorí aj jeden z najdôležitejších dokumentov Cirkvi Lumen Gentium v 12. bode, „treba ich prijímať s vďakou a uspokojením.“ Ak je možné zmeniť svet a srdcia ľudí, tak jedine s jeho mocou. Iba naša vlastná snaha nestačí. Pripravme sa na príchod Tešiteľa najlepšie, ako vieme. Vzbuďme si po ňom túžbu. Poprosme ho o odvahu, aby v nás a skrze nás mohol konať, čo sa páči jemu. Ak chceš žiť naplno život kresťana, potom potrebuješ Ducha Svätého.

Premena srdca prostredníctvom Ducha Svätého

Ježiš prišiel preto, aby nám priniesol nový život. Ten sa však nedá žiť so starým srdcom. „Potom im dám jedno srdce a nového ducha vložím do ich vnútra. Odstránim kamenné srdce z ich tela a vložím im srdce z mäsa, aby chodili podľa mojich ustanovení, aby zachovávali moje nariadenia a plnili ich. Oni budú mojím ľudom a ja budem ich Bohom“ (Ez 11,19-20). Ľudské srdce dokáže zmeniť iba Boh, preto je potrebná vnútorná obnova prostredníctvom Ducha Svätého. Evanjelium nespočíva v tom, že by nám Ježiš dal nový zákon, ale v tom, že nám dal svojho Ducha, aby žil v nás. Dal nám ho nato, aby sme ho nielen poznali, ale aj žili jeho životom, životom nie podľa tela, ale podľa Ducha. Duch Svätý nás uschopňuje žiť život viery, lásky a služby podľa Božej vôle. Duch mení naše túžby, kritériá a hodnoty. Už nie sme otrokmi svojich telesných žiadostí. Duchovný človek, čiže človek premenený Duchom, túži po duchovných veciach, chce ich a koná ich. Duch Svätý prišiel, aby nás pretvoril na podobu samého Krista. Preto je jeho prítomnosť v našom živote úplne nevyhnutná. „Ale ak niekto nemá Kristovho Ducha, ten nie je jeho“ (Rim 8,9b).

Ježiš pred svojím odchodom k Otcovi prisľúbil: „Hľa, ja na vás zosielam, čo sľúbil môj Otec. Vy však zostaňte v meste, kým nebudete zahalení mocou z výsosti“ (Lk 24,49). Potom nastal deň Turíc a jeho prísľub sa naplnil: „Keď nadišiel deň Turíc , všetci boli na tom istom mieste. Tu sa odrazu strhol z neba hukot, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom sedeli. Ukázali sa im ohnivé jazyky rozdelené tak, že na každom z nich spočinul jeden. Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť“ (Sk 2,1-4).

Premena učeníkov a zrod Cirkvi

Keď učeníci prijali Ducha Svätého, došlo u nich k radikálnej zmene vo viacerých oblastiach. Duch Svätý im odhalil význam Ježišových slov a priviedol k dôkladnému poznaniu pravdy o ňom (Jn 15,26 a Lk 6,13). Vyliatie Ducha zmenilo učeníkom srdcia: začali sa správať ako Ježiš. Kristus už v nich žil prostredníctvom svojho Ducha. Už sa neusilovali o to, aby iba prijímali, ale rozhodli sa rozdávať sa pre iných. Služba iným ľuďom sa im stala celkom prirodzenou. V deň Turíc učeníci začali smelo hlásať evanjelium. Počas Petrovej prvej kázne, ktorá trvala pár minút, sa obrátilo tritisíc ľudí. Učeníci zakúsili novú silu, silu z neba, ktorá ich robila schopných hovoriť inými jazykmi, uzdravovať, kriesiť mŕtvych a robiť divy a znamenia, ktoré boli hmatateľným prejavom prítomnosti Ježiša Krista uprostred nich.

Dôležitým ovocím vyliatia Ducha bol zrod Cirkvi, spoločenstva veriacich. Život spoločenstva, harmónia, pokoj a láska, ktoré vládli medzi apoštolmi, boli veľmi atraktívne a priťahovali ostatných, aby aj oni začali žiť ten istý život. Duch Svätý v srdciach apoštolov spôsoboval, že boli vždy a za všetko vďační - aj uprostred trápení, chorôb a súžení. Chváliť Boha a ďakovať bolo pre nich samozrejmé.

Ako prijať dar Ducha Svätého?

Možno si kladieš otázku: môžem aj ja prijať dar Ducha Svätého? Čo mám pre to urobiť? Petrova odpoveď na rovnakú otázku, bola celkom jednoduchá: „Peter im povedal: Kajajte sa a každý z vás nech sa nechá pokrstiť v mene Ježiša Krista na odpustenie svojich hriechov a dostanete dar Svätého Ducha. Veď tento prísľub patrí vám a vašim deťom, ako aj všetkým vzdialeným, ktorých si povolá Pán, náš Boh“ (Sk 2,38-39). Dar Ducha Svätého je tu pre každého, aj pre teba.

Ako ho môžeš prijať? V prvom rade musíš mať smäd. Ježiš prirovnáva Ducha Svätého k vode života, preto ak ho chceš prijať, musíš po ňom túžiť: „Posledný veľký deň sviatkov Ježiš vstal a zvolal: Ak je niekto smädný, nech príde ku mne a nech sa napije ten, kto verí vo mňa. Ako hovorí Písmo: Prúdy živej vody budú tiecť z jeho vnútra. To povedal o Duchu, ktorého mali prijať tí, čo v neho uveria. Duch totiž ešte nebol, lebo Ježiš ešte nebol oslávený“ (Jn 7,37-39).

Aj ty môžeš zažiť svoje „osobné Turíce“. Videli sme, že najprv potrebujeme byť prázdni a očistení. Je potrebné uvedomiť si aj to, že každý pohár má inú kapacitu. To znamená, že Duch Svätý ťa naplní podľa tvojich možností, kapacity, potrieb a otvorenosti. Je dôležité si uvedomiť, že Ducha Svätého už máme: prijali sme ho pri sviatosti krstu a birmovke. Boh nám však chce dať aj novú skúsenosť s Duchom Svätým, aby sme si jeho pôsobenie v nás aj uvedomili a aby sa on stal hlavným motorom každej našej činnosti.

Vy sa pripravujete na službu iným ľuďom. Bez pôsobenia Ducha Svätého im budete dávať iba ľudskú múdrosť a rýchlo sa vyčerpáte. Ak má vaša služba priniesť bohaté ovocie, bez Ducha Svätého to nepôjde. Potrebujeme si uvedomiť, že bez Pána nič nezmôžeme.

Duch Svätý nie je náš duch

Duch Svätý nie je náš pocit. Duch Svätý nie je naše svedomie. Naše svedomie sa môže mýliť. Duch Svätý pracuje na našom svedomí, ale On nie je naším svedomím. Nemýľte si svedomie s Duchom Svätým. Duch Svätý nehovorí v rozpore s Bibliou. Duch Svätý inšpiroval Bibliu. Takže On nebude hovoriť v rozpore s tým, čo inšpiroval.

Kto je Duch Svätý? Duch Svätý je Boh (J 4:24, Sk 5:3-4, 1. Kor 2:10-12, 3:16, Žid 3:7-9). A iba pre osvieženie zopakujem, že kresťania veria v jedného Boha a tri osoby, čo voláme trojjedinosť Boha. Náš Boh Otec nás stvoril, Boh Syn zomrel na kríži, Boh Duch Svätý žije vo veriacich. Nie traja bohovia. Jeden Boh a tri rovnocenné a večné osoby. Duch Svätý je osoba.

Niektoré sekty, hlavne Svedkovia Jehovovi, sa mýlia, lebo pre nich Duch Svätý nie je Bohom. Pre nich je to moc, sila, niečo ako vietor, ale nie je pre nich osobou. Naša odpoveď na to je v Liste Efezským 4:20, kde sa píše, že Ducha Svätého môžeme zarmútiť. Nemôžeme zarmútiť vietor, nemôžeme zarmútiť silu. Zarmútiť môžeme jedine osobu. V Knihe skutkov 13 sa píše, že Duch Svätý hovorí. Vietor nerozpráva. Takže jeden Boh a tri osoby. Myslíme tým, že každý z nich, Otec, Syn a Duch Svätý má svoju myseľ, vôľu a emócie. Boh Otec premýšľa, zmysly má jasne každá osoba Boha.

Čo robí Duch Svätý?

V Ev. podľa Jána 16:8-11 Ježiš povedal: „ A keď príde, poučí svet: o hriechu a o spravodlivosti a o súde; o hriechu, že neveria vo mňa; o spravodlivosti, že idem k Otcovi a viac ma neuvidíte; a o súde, že knieža tohto sveta je už odsúdené." Prvá vec, ktorú tu Duch Svätý robí je, že nás usvedčuje z hriechov.

Tu je druhá vec, ktorú Duch Svätý robí: premieňa nás. Aký je dôvod, prečo verím v predurčenie? Neverím, že telo sa môže samo spasiť alebo vstať z mŕtvych. Biblia nám hovorí, že pred príchodom Pána Ježiša sme boli mŕtvi v hriechu a ja sám sa nemôžem vzkriesiť. Urobil to niekto iný. Bol to Duch Svätý. Aký je dôvod, že ste dnes kresťanmi? Nie je to preto, že ste niečo urobili. Je to Duch Svätý, ktorý vás priviedol k viere v Pána Ježiša. Inými slovami: „Duch Svätý nás obracia k Bohu."

Tu je ďalšia vec, ktorú Duch Svätý robí: vyučuje nás (1. J 2:27 a 1. Kor 2:12-13). Prácou Ducha je viesť nás k dôležitej pravde a tú získame iba z Písma a od Ducha Svätého.

Ďalšia vec, ktorú Duch Svätý robí: potešuje nás (J 14:16 a Rim 5:5). Niekedy, keď sme na dne, nám pošle kresťana so slovom, pripomenie biblický verš alebo použije rôzne spôsoby, ktorými nás poteší.

Duch Svätý nám dáva istotu o našom spasení (Ef 1:13). Že sme spasení, vieme, keď veríme, že Boh dodržuje svoje sľuby, či už to cítime alebo nie. Ale mohol som jej prečítať aj tento verš z Listu Rímskym 8. Ako s istotou vieme, že sme spasení? No Duch Svätý s naším duchom osvedčuje, že sme Božie deti.

Ďalšia vec, ktorú Duch Svätý robí: dáva nám moc svedčiť. „Bože naplň ma svojím Svätým Duchom, daj mi odvahu svedčiť.“

Tu je ďalšia vec, ktorú Duch Svätý robí: mení naše životy (Ezechiel 36:27, Gal 5:22, Rim 8:13, Ef 3:16). Dovoľte mi položiť vám otázku. Urobil to už Duch Svätý vo vašom živote? Zmenil už Duch Svätý váš život? Ste iní, ako by ste boli, ak by ste nemali Ježiša vo svojom živote?

Posledné, čo Duch Svätý robí: každému veriacemu dáva dary. Každý kresťan má aspoň jeden z týchto duchovných darov. Našou úlohou je zistiť, aký dar máme.

Tak si to zhrňme. Kto je Duch Svätý? Duch Svätý je Boh. Čo robí v našich životoch?

Svätý Duch a sviatosti

Kristus je prítomný pôsobením tretej božskej osoby Najsvätejšej Trojice - Svätého Ducha, ktorý vychádza z Otca a zostúpil na apoštolov na päťdesiaty deň po Kristovom zmŕtvychvstaní. Ešte pred svojím utrpením Kristus sľúbil svojim učeníkom: „A ja poprosím Otca a on vám dá iného Tešiteľa, aby zostal s vami naveky“ (Jn 14, 16). Apoštoli ešte nechápali Kristove slová, vnímali ich subjektívne, pozemským spôsobom. Po tom, ako prijali Svätého Ducha, konečne pochopili - nie ako predtým, ale skutočne - aj význam Božieho kráľovstva a svoje miesto v ňom. Pre nich sa Božie kráľovstvo stalo každodennou realitou a jeho šírenie celoživotným dielom. Toto znamená víťazstvo viery apoštolov nad strachom, slobody nad nutnosťou, Božej prozreteľnosti nad osudom, života nad smrťou.

Svätý Duch povoláva k takémuto víťazstvu nielen apoštolov, ale všetkých ľudí. S pomocou Svätého Ducha môže každý človek žiť svoj život ako povolanie od Boha. Neexistujú ľudia, ktorí by neboli pozvaní, nemali talent, boli nadbytoční či nepotrební.

Slovo „milosť“ (po cirkevnoslovansky blahodať - dar daný z toho, čo je dobré) sa vzťahuje na dobrovoľné pôsobenie Svätého Ducha. On nielen povoláva človeka, ale dáva aj všetko potrebné pre realizáciu tohto povolania, ktoré nekonečne presahuje naše sny a plány v živote. Následkom Päťdesiatnice začíname chápať, prečo máme duchovný život: aby sme sa modlili, chodili do chrámu, spovedali sa a pristupovali k svätému prijímaniu, konali skutky viery. „Keď prišiel deň Päťdesiatnice, boli všetci vedno na tom istom mieste. Tu sa náhle strhol hukot z neba, ako keď sa ženie prudký vietor, a naplnil celý dom, v ktorom boli. I zjavili sa im akoby ohnivé jazyky, ktoré sa rozdelili, a na každom z nich spočinul jeden.

„V životodarnom Duchu niet smrti ani rozdelenia. Preto vo sviatok Päťdesiatnice navštevujeme hroby zosnulých a v modlitbe zažívame naše živé spojenie s nimi... V tento sviatok sa chrámy a domácnosti vyzdobujú zeleňou, ktorá je znakom Života.

Benedikt XVI. vo svojom Posolstve k 23. svetovým dňom mládeže zhromaždil otázky mladých, ako sa zaradiť do sveta poznačeného nespravodlivosťami, ako reagovať na egoizmus a násilie, a ako prispieť k tomu, aby ovocie Ducha Svätého zaplavili tento zranený svet. Pápež Benedikt XVI. chcel zamerať na Ducha sily a svedectva. Duch prisľúbený v Biblii.

Benedikt XVI. mladých postupne sprevádza udalosťami, cez ktoré sa napĺňalo prastaré Božie prisľúbenie vrcholiace v zoslaní Ducha na rodiacu sa Cirkev. Duch Svätý zostupuje na apoštolov a dal im schopnosť bez strachu ohlasovať: ‚Kristus zomrel a vstal zmŕtvych!‛. Slobodní od akéhokoľvek strachu začali neohrozene rozprávať. Tým, ktorí sa ich snažili umlčať, odpovedali: „Nemôžeme mlčať o tom, čo sme videli a počuli“ (Sk 4, 20). Tak sa zrodila Cirkev, ktorá odo dňa Turíc neúnavne šíri dobrú zvesť „až po samý kraj zeme“ (Sk 1, 8).

„Avšak na to, aby sme pochopili poslanie Cirkvi, sa musíme vrátiť do večeradla,“ píše Svätý Otec. Obraz učeníkov modliacich sa s Máriou, obraz rodiacej sa Cirkvi, musí podľa jeho slov ustavične inšpirovať každé kresťanské spoločenstvo. „Apoštolská a misionárska plodnosť nie je v prvom rade výsledkom programov a pastoračných metód múdro vypracovaných a ‚dobre fungujúcich‛, ale je plodom neustálej modlitby spoločenstva,“ konštatuje pápež. „Účinnosť misie navyše predpokladá, aby boli spoločenstvá jednotné, čiže aby mali ‚jedno srdce a jednu dušu‛ (porov. Sk 4, 32) a aby boli pripravené svedčiť o láske a o radosti, ktorú Svätý Duch vzbudzuje v srdciach veriacich (porov. Sk 2, 42).“ Samotnú misionársku aktivitu Cirkvi musí preto predchádzať svedectvo a vyžarovanie toho, nad čím sa divili starovekí Rimania, keď hovorili: „Pozrite, ako sa milujú...“.

Svätý Otec sa mladým usiluje priblížiť, že Duch Svätý je „najväčší dar Boha človeku“, že je to „najvyšší dôkaz jeho lásky k nám, lásky, ktorá sa vyjadruje konkrétne ako ‚áno životu‛, ktorý Boh chce pre každé svoje stvorenie“. Každý z nás je plodom ohlasovania Cirkvi a každý z nás v sebe nesie pečať lásky Otca v Ježišovi Kristovi, ktorou je Svätý Duch. Toto sa snaží Benedikt XVI. mladým odovzdať, chce ich presvedčiť o tom, aké je dôležité, aby poznali Ducha, vstúpili s ním do vzťahu a nechali sa ním viesť.

Na otázku Ako? Odpovedá Benedikt XVI. jednoznačne: cez sviatosti. Vďaka nim sa viera v nás rodí a upevňuje. Svätý Otec spomedzi nich vyzdvihuje tri sviatosti kresťanskej iniciácie: krst, birmovanie a Eucharistiu, „ktoré sa doplňujú a nemožno ich oddeľovať“. Táto pravda o spomenutých troch sviatostiach je však podľa neho v živote mnohých kresťanov zanedbaná. Pápež bez obalu hovorí o mládeži, ktorá sa po prijatí birmovania rozchádza s vierou, a o dospelých, pre ktorých sú sviatosti prijaté kedysi dávno akoby koreňmi bez životodarnej miazgy. Svätý Otec navrhuje štyri kroky, cez ktoré treba viesť mladých ku sviatostiam: „Prvým je pochopiť, kto je Duch Svätý - táto osoba z Trojice - a potom porozumieť, akým spôsobom je pôsobenie Ducha podstatné pre život kresťana v Cirkvi.

U toho, kto prijme Ducha Svätého do života, nastupuje nevyhnutný ďalší krok, a síce misijné poslanie. Lebo, ako konštatuje Benedikt XVI., u takého človeka už služba evanjeliu nie je nejakou voliteľnou možnosťou, lebo spoznal, aké naliehavé je sprostredkovať aj ďalším radostnú zvesť. A nie je to, zdôrazňuje pápež, žiadna netolerancia, lebo „ponúkať Krista neznamená nanucovať ho“.

Príležitosťou uvedomiť si toto všeto a prijať to bude podľa Svätého Otca práve stretnutie v Sydney. „Príďte v hojnom počte, bude to prozreteľná udalosť, kde budeme môcť naplno zakúsiť moc Ducha Svätého,“ povzbudzuje mladých vo svojom posolstve. „My, pastieri, sa modlíme za to, aby ste milovali Ježiša Krista, šírili lásku k nemu a verne ho nasledovali,“ končí Benedikt XVI. výzvu adresovanú mladým celého sveta.

Výrazom „Duch“ sa prekladá hebrejské slovo Rúach, ktoré podľa svojho pôvodného významu znamená dych, vzduch, vietor. Ježiš používa práve vnímateľný obraz vetra, aby Nikodémovi naznačil transcendentnú (nadzmyslovú) novosť toho, ktorý je osobne Dychom Boha, Božím Duchom. Na druhej strane Duch a Svätý sú Božie atribúty (vlastnosti) spoločné všetkým trom božským osobám. Keď Ježiš zvestuje a sľubuje príchod Ducha Svätého, volá ho „Parakletos“, doslovne „ten, ktorý je privolaný“, po latinsky ad-vocatus (Jn 14,16.26;15,26;16,7) . Grécke slovo „Parakletos“ sa zvyčajne prekladá ako „Tešiteľ“ (alebo „Zástanca“), pričom prvým tešiteľom (zástancom) je Ježiš.

Symbolika pomazania olejom naznačuje aj Ducha Svätého, takže sa pomazanie stalo jeho synonymom. Pri uvádzaní do kresťanského života je pomazanie sviatostným znakom birmovania, ktoré sa vo Východných cirkvách volá jednoducho „krizmácia“ (t. j. pomazanie krizmou). Ale aby sa pochopil celý jeho význam, treba sa vrátiť k prvému pomazaniu, ktoré vykonal Duch Svätý: k pomazaniu Ježiša. Symbolom pretvárajúcej sily pôsobenia Ducha Svätého je oheň.

Tieto dva symboly - oblak a svetlo - sú v zjaveniach Ducha Svätého neoddeliteľné. Už pri teofániách (Božích zjaveniach) Starého zákona raz temný, inokedy žiarivý oblak zjavuje živého Boha a Spasiteľa, zahaľujúc transcendentnú povahu jeho slávy: Mojžišovi na vrchu Sinaj, v stánku stretnutia a počas putovania na púšti a Šalamúnovi pri posviacke chrámu. Tieto predobrazy spĺňa Kristus v Duchu Svätom. Duch Svätý zostupuje na Pannu Máriu a zatieňuje ju, aby počala a porodila Ježiša. Na vrchu premenenia Duch Svätý prichádza v oblaku, ktorý zahaľuje Ježiša, Mojžiša a Eliáša, Petra, Jakuba a Jána, a „z oblaku zaznel hlas: ,Toto je môj vyvolený Syn, počúvajte ho!‘“ (Lk 9,34-35) .

Pečať je symbol blízky symbolu pomazania. Veď Kristus je ten, ktorého „označil Boh svojou pečaťou“ (Jn 6,27) , a v ňom Otec aj „nás označil svojou pečaťou“ (2Kor 1,22) . Ježiš vkladaním rúk uzdravoval chorých a žehnal deti. Apoštoli budú robiť to isté v jeho mene. Ak bol Boží zákon napísaný „Božím prstom“ (Ex 31,18) na kamenných tabuliach, „Kristov list“, zverený starostlivosti apoštolov, je „napísaný… Duchom živého Boha, nie na kamenných tabuliach, ale na živých tabuliach srdca“ (2Kor 3,3) .

Na konci potopy (ktorej symbol sa týka krstu) sa holubica, ktorú vypustil Noe, vracia s čerstvou olivovou ratolesťou v zobáku, ktorá znamená, že zem je znova obývateľná.

tags: #duch #svaty #a #mlady