Stručná história otvárania zámkov
Gróf Adam Forgáč a Nové Zámky
Občianske združenie Nobilitas Carpathiae odhalilo dňa 24. septembra 2011 pamätnú tabuľu grófovi Adamovi Forgáčovi, ktorý bol v rokoch 1643 až 1663 veliacim kapitánom Nových Zámkov. Slávnemu bojovníkovi proti Turkom tak bola po 350 rokoch dostalo náležitej úcty. Pamätnú tabuľu navrhol rodový historik zo Šurian PhDr. Miroslav Eliáš a bola umiestnená pri vchode do kalvárie postavenej na niekdajšej Forgáčovej bašte novozámockej pevnosti.Slávnostné odhalenie pamätnej tabule
Na slávnostnom odhalení pamätnej tabule sa okrem členov občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae ako organizátora zúčastnili aj predstavitelia významných zahraničných a domácich spoločenstiev, s ktorými združenie šľachticov dlhé roky úzko spolupracuje. Medzi prítomnými boli Maďarská asociácia Suverénneho rádu Maltézskych rytierov, Rád rytierov Svätej Brigity zo Švédska, Rád rytierov Svätého Jakuba zo Španielska, ako aj Historický rád vitéz a Zväz Svätej koruny z Maďarska. Z domácich účastníkov to boli zástupcovia Miestneho odboru Matice Slovenskej v Nových Zámkoch a občianskeho združenia Jánosa Esterházyho.Slávnostné podujatie sa začalo popoludní o pol tretej latinskou svätou omšou, ktorú v rímskokatolíckom farskom kostole Povýšenia svätého Kríža predstavil farár, dekan a biskupský vikár Mons. Mgr. Zoltán Ďurčo. Koncelebrovali palárikovský farár Dr. Róbert Horka a kapláni novozámockej farnosti.Na čele liturgického sprievodu vošli do kostola členovia občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae oblečení do tradičného odevu bývalých šľachticov. Za nimi tak isto v rádových odevoch nasledovali členovia jednotlivých organizácií, svetských rytiersky rádov a nakoniec rytierskych rádov uznaných Svätou stolicou, všetci so zástavami svojich združení, resp. rádov. Liturgický sprievod uzatvárala asistencia a kňazi.Biskupský vikár Zoltán Ďurčo všetkých srdečne privítal na slávnostnej svätej omši, ktorá sa konala pri príležitosti odhalenia pamätnej tabule grófovi Adamovi Forgáčovi. Vo svojej homílii vyzdvihol, že touto svätou omšou vzdávame vďaku práve za to, „čo tak krásne vyjadruje odkaz Písma Svätého, že Boh tak miloval svet, že obetoval svojho jednorodeného syna a ten syn tak miloval svet, že obetoval seba samého z lásky za nás, aby sme mali bohatší, aby sme mali krajší život. Zachránil nás dá sa povedať, pred záhubou, pred najväčším nepriateľom.“ V súvislosti s obeťou Ježiša Krista a osobou bývalého hradného kapitána grófa Adama Forgáča dodal, že „Preto sme im vďační bez ohľadu na to, či to boli Slováci, Maďari, alebo príslušníci iných národností, lebo naši predkovia dokázali z lásky k ostatným obetovať to najvzácnejšie: svoje schopnosti, svoje danosti, a ak bolo potrebné, dokázali mnohokrát obetovať aj svoje životy.“Slávnostná svätá omša skončila pápežskou hymnou. Po nej sa účastníci opäť v liturgickom sprievode presunuli na námestie pred kalváriou, kde podujatie pokračovalo slávnostným odhalením pamätnej tabule. Tu najprv odzneli príhovory, ktoré boli dopĺňané kultúrnym programom v podaní Dávida Berényiho a skupiny Hajnalvándor zo Strekova.Ako prvý predniesol vystúpil predseda občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae JUDr. Ing. Mikuláš Práznovszky, CSc. Vo svojom slávnostnom príhovore najprv oboznámil prítomných s cieľom odhalenia pamätnej tabule grófovi Adamovi Forgáčovi, potom sa venoval úlohe šľachty v minulosti a jej spoločenskému postaveniu dnes. „V minulosti panovalo heslo „Noblesse oblige - šľachtictvo zaväzuje.“ Áno vážení priatelia, šľachtictvo neznamenalo len užívať si darovaný majetok za hrdinské činy vykonané v prospech vlasti, ale obdarovaného - šľachtica zaväzovalo aj k tomu, aby svoj majetok užíval nielen vo svoj prospech, ale aj v prospech celej uhorskej Svätej Koruny,“ povedal a takto pokračoval: „Je pravdou, že šľachtici boli v minulosti oslobodení od platení daní, ale pravdou je aj to, že v čase vojnového ohrozenia boli povinní zo svojho majetku financovať postavenie primeraného vojska a na jeho čele sa postaviť na obranu krajiny. Je pravdou, že šľachtici stavali kaštiele, ale pravdou je aj to, že zo svojho majetku zriaďovali aj školy, nemocnice, knižnice a iné kultúrne ustanovizne, ako aj biskupstvá a kostoly. Je pravdou, že šľachtici sa zabávali na noblesných plesoch a iných spoločenských podujatiach, ale pravdou je aj to, že zároveň podporovali umenie a boli mecenášmi mnohých známych výtvarných a hudobných umelcov, ktorých diela dodnes obdivujeme v múzeách a s obľubou počúvame na koncertoch ako súčasť celonárodného kultúrneho dedičstva.“Predseda občianskeho združenia Nobilitas Carpathiae JUDr. Ing. Mikuláš Práznovszky, CSc. dodal, že „Pamätnú tabuľu novozámockému hradnému kapitánovi grófovi Adamovi Forgáčovi sme financovali z vlastných finančných prostriedkov tak, ako to kedysi robili naši predkovia.“Rodinný historik a správca mestského múzea v Šuranoch sa s osobou a životom hradného kapitána zaoberal v širších súvislostiach. Povedal, že gróf Adam Forgáč bol prvorodeným synom Žigmunda a jeho druhej manželky Zuzany Thurzovej. Narodil sa roku 1601. Po skončení štúdií sa roku 1622 stal novohradským županom a túto funkciu vykonával až do svojej smrti v roku 1681. Jeho sídlom bol Haličský zámok (Gáč, Gács) pri Lučenci. Veľkú slávu zažil keď v roku 1652 porazil rabujúce turecké vojsko pri Veľkých Vozokanoch. Roku 1670 sa stal krajinským sudcom. Popri svojich bojových a úradných povinnostiach mu zostával čas aj na to, aby sa venoval prírodným vedám.Novozámocký miestny historik vo svojej prednáške vyzdvihol zásluhy hradného kapitána v súvislosti s mestom Nové Zámky. Podľa neho význam osoby grófa Adama Forgáča pre nás, novozámčanov spočíva v tom, lebo v rokoch 1643 až 1663 on zastával funkciu hradného kapitána. Roku 1662 Vysoká porta rozhodla, že zaháji vojenské ťaženie proti viedenskému cisárovi pod vedením veľkovezíra Ahmeda Köprülüduho. Novozámockú pevnosť, ktorá mu stála v ceste, začal so svojim 52-tisícovým vojskom obliehať 17. augusta 1663. „Po dvojmesačnom hrdinskom odolávaní turecké vojsko dňa 23. septembra zahájilo sústredený útok na pevnosť. Dňa 24. septembra vztýčili bielu zástavu na znak toho, že posádka hradu pristúpi na vyjednávanie. Dňa 26. septembra obrana opustila hrad. Osud Nových Zámkov bol spečatený na 22 rokov“ - odznelo v prednáške miestneho historika Alexandra Strbu.Vyvrcholením slávnostného podujatia bolo odhalenie pamätnej tabule venovanej grófovi Adamovi Forgáčovi. Tento akt vykonali spoločne biskupský vikár Mons. Mgr. Zoltán Ďurčo a predseda občianskeho združenia JUDr. Ing. Mikuláš Práznovszky, CSc. K odhaleniu pamätnej tabule tak došlo po 350 rokoch od novozámockých historických udalostí. Po posvätení pamätnej tabule, ktoré vykonal biskupský vikár Mons. Mgr. Zoltán Ďurčo, Dávid Berényi predniesol prísahu Istvána Dobóa, známeho hradného kapitána a obrancu hradu Eger.Slávnosť pred kalváriou v Nových Zámkoch sa skončila kladením vencov. Tohto aktu sa zúčastnili predstavitelia cirkvi, ako aj prítomných rytierskych rádov a spoločenských organizácií.
Forgáčovský palác v Ostrihome
Vavro Šrobár a jeho prínos
Málo slovenských politikov prešlo takými komplikovanými životnými i politickými peripetiami ako Vavro Šrobár. Bol v kontakte s Maffiou, hlavným orgánom českého domáceho odboja, a výrazne prispel k tomu, aby bolo Slovensko zahrnuté do českých koncepcií, a tiež štátoprávneho vyhlásenia českých poslancov.Prvomájová manifestácia v Liptovskom Mikuláši
Prvého mája 1918 bolo v Liptovskom Mikuláši pekné slnečné počasie. Pred budovou Čierneho orla (dnes budova Liptovského múzea) sa od rána schádzali obyvatelia mesta, ale i ľudia zo širšieho okolia. Väčšinou šlo o robotníkov, výrazné zastúpenie mali predovšetkým prívrženci Vavra Šrobára, v tom čase už 51-ročného lekára a známeho a obľúbeného národovca. Šrobár sám pricestoval v skorých ranných hodinách vlakom. Na stanici už ho čakali robotnícki delegáti. Odišli do spolkovej miestnosti, kde členov sociálnej demokracie Šrobár oboznámil so svojim chystaným prejavom a rezolúciou, ktorú navrhoval.Okolo deviatej hodiny ráno sa počet manifestujúcich výrazne zvyšoval. Prišla mládež, ale i skupinky ľudí v krojoch. Atmosféra postupne hustla, začal sa tvoriť sprievod, na ktorého čele bola skupina so zástavami. Manifestujúci kričali heslá za ukončenie vojny a za všeobecné volebné právo. Niečo pred desiatou hodinou sa sprievod pohol spred budovy Čierneho orla, aby urobil okruh po meste a vrátil sa späť. Slávnostné zhromaždenie vrcholilo prejavom z balkóna vchodu do jednej zo zadných miestností. Šrobár v prejave hovoril spočiatku o vojne a o tragédiách a problémoch z nej vyplývajúcich. Čoskoro však obrátil reč na otázku samourčovacieho práva pre všetky národy a na 14 bodov prezidenta Wilsona. Prejav zakončil protestom proti národnostnému útlaku Slovákov. Nasledovalo čítanie rezolúcie. Bola prvým verejným ohlasom zo Slovenska za prvej svetovej vojny (slovenská politická reprezentácia dovtedy držala politickú pasivitu) a významným dokumentom doby. Jej hlavným významom bolo, že žiadala „uznanie práva na sebaurčenie všetkých národov nielen za hranicami našej monarchie, ale i národov Rakúsko-Uhorska, teda i uhorskej vetvy československého kmeňa“. Prítomní rezolúciu prijali s nadšením.Mesačník Hlas z 5. Formulácia vety o „uhorskej vetve československého národa“ v Prvomájovej deklarácii je s istotou Šrobárova práca. Bola vyjadrením jeho čechoslovakizmu, ktorý vychádzal z fikcie jednotného národa československého. V danom momente však šlo o kriticky dôležitú vec. Znamenala podporu zahraničného odboja, ktorý sa snažil získať súhlas dohodových mocností na vytvorenie spoločného štátu Čechov a Slovákov. A kým z českej strany bolo dovtedy podobných vyhlásení niekoľko, z tej slovenskej bola mikulášska rezolúcia prvým takýmto vyhlásením.Za svoje aktivity si Šrobár od vládnej moci „vyslúžil“ ďalšie väzenie. Zatkli ho 14. augusta 1918. To sa však už vojna chýlila ku koncu a Rakúsko-Uhorsko k svojej agonickej smrti. Prepustili ho v polovici októbra a napriek dohľadu polície sa mu podarilo docestovať do Prahy. Vďaka tomu sa stal jediným Slovákom v päťčlennom vedení Národného výboru československého a jedným z „mužov 28. októbra“, ktorí podpísali manifest „Lide československý. Tvoj odveký sen sa stal skutkom…“, a tiež tzv. Recepčný zákon (zákon zo dňa 28. októbra 1918 o zriadení samostatného štátu česko-slovenského).Po vzniku republiky prebral 6. novembra ako predseda dočasnej vlády štátnu moc na slovenskom území. Urobil tak v Skalici, zaplavenej asi tisícovým jasajúcim a oslavujúcim davom s trikolórami. Ustanovením Centrálnej vlády právomoc tej dočasnej zanikla a Šrobár sa vrátil do Prahy - vymenovali ho za ministra verejného zdravotníctva a telesnej výchovy.
Vavro Šrobár
Obrana Bratislavy a Petržalky
Situácia na Slovensku sa totiž výrazne skomplikovala. 21. marca 1919 bola v Budapešti vyhlásená komunistická Maďarská republika rád. Do jej čela sa nepostavil nikto iný ako Béla Kun, Šrobárov spoluväzeň zo Segedína. Čoskoro začal s výbojmi. Do júna 1919 obsadila maďarská Červená armáda veľké časti južného a východného Slovenska (16. júna 1919 bola v Prešove vyhlásená Slovenská republika rád) a pokračovala i smerom na Bratislavu, kde sa vo februári usídlil Šrobár i so svojím ministerstvom.Obyvatelia Bratislavy, v tom čase stále známej skôr ako Prešporok (prípadne Preßburg, alebo Pozsony), neprivítali Šrobárovo ministerstvo nijak vrúcne. Bolo to logické, väčšinové obyvateľstvo bolo nemecké a maďarské, Slovákov bolo minimum. Situácia koncom júna sa vyhrotila. Maďarské jednotky, podporované obrneným vlakom, obsadili Nové Zámky a stáli pri Slovenskom Mederi.Šrobár nielen ubránil Bratislavu pre Československo, ale získal i Petržalku. Pôvodne mala československo-maďarská hranica prechádzať stredom Dunaja. Až neskôr sa našej diplomacii podarilo zo strategických dôvodov vyrokovať pripojenie územia Petržalky k Bratislave. Podľa legendy sa Mittelhausser v auguste opýtal Šrobára, čo by si prial na narodeniny. Keďže toto územie patrilo Československu právom, francúzsky generál nenamietal.Šrobárove nekompromisné postoje počas vojny mu priniesli úspechy. V čase mieru sa však jeho diktátorské tendencie nevyplatili. Čím ďalej, tým väčšmi si znepriateľoval ľudí okolo seba. V ničom neustúpil, do funkcií obsadzoval výlučne svojich ľudí a navyše takých, ktorí boli prívržencami československej jednoty ešte pred vojnou - a takých zas tak veľa nebolo. Jeho vplyv postupne slabol.
Československí legionári obsadzujú Petržalku
Ďalšie aktivity a životné peripetie
V roku 1918 až 1922 pôsobil na rôznych ministerstvách (napr. školstva a národnej osvety), od roku 1922 už bol len poslancom za agrárnikov. I tam však rýchlo strácal vplyv oproti politicky omnoho zdatnejšiemu Milanovi Hodžovi. V roku 1925 prišiel aj o poslanecké miesto (potom bol ešte dve volebné obdobia do roku 1935 senátorom za Agrárnu stranu).Začiatkom 30 rokov sa dostal do finančných problémov. Vyriešiť mu ich mal obchod s umením. V roku 1930 totiž dostal informáciu o predaji 180 obrazov u predajcu vo Viedni. Boli medzi nimi diela Rembrandta či Rubensa, ale i množstva neznámych autorov. Šrobár obrazy nakúpil a chcel ich výhodne predať do Holandska. Čoskoro sa však ukázalo, že množstvo z obrazov sú falzifikáty a že celková hodnota zbierky ani zďaleka nedosahuje sumu, ktorú za ňu Šrobár zaplatil. Razom mal na krku dlh tri a trištvrte milióna korún. Mohlo to byť likvidačné. Našťastie mu však pomohla prezidentská kancelária, Masaryk sám mu poslal zo svojho fondu milión. Zvyšok prispeli rôzni priemyselníci.Šrobára z politickej pasivity prebral až vznik slovenského štátu. Bol zásadne proti nemu, považoval ho za zradu všetkého, na čom celý život pracoval. Navyše stál na čele štátu farár, biskupi žehnali zbraniam a náboženstvo sa vrátilo do politiky. S tým nemohol súhlasiť.Šrobár trávil vojnu v ústraní, čakajúc na svoju príležitosť. Tá prišla v súvislosti s povstaním. Stal sa jedným z dvoch predsedov povstaleckej Slovenskej národnej rady. Šrobár však vojnu prežil, a dokonca sa vrátil do politiky - do roku 1946 slúžil ako predstaviteľ Demokratickej strany na poste ministra financií.Počas februárovej krízy roku 1948 mu zatelefonoval Klement Gottwald a ponúkol mu miesto v koaličnej vláde Národného frontu. Komunistom sa hodil ako symbol istej kontinuity a spolupráce s prezidentom Edvardom Benešom. Pôvodný demokrat a liberál sa zmieril aj s komunistami - hlavné preňho bolo, že dodržiavali ideu československej jednoty. Nič iné ho nezaujímalo. Zomrel vo veku 83 rokov 6. decembra 1950 v Olomouci.Socha Panny Márie Fatimskej v Nových Zámkoch
Sochu Panny Márie Fatimskej, ktorú pri stom výročí fatimských zjavení požehnal Svätý Otec František, privítali 28. augusta vo farnosti Nové Zámky. Do Nových Zámkov priniesli jednu zo šiestich sôch, ktoré požehnal pápež František pri stom výročí fatimských zjavení v roku 2017. Každá socha sa následne dostala na jeden z kontinentov, aby si ju mohli uctiť aj tí, ktorí do portugalského mestečka nemôžu cestovať. Na Slovensku to bolo jediné miesto, kde bolo možné túto sochu stretnúť.Sochu Panny Márie po privezení do Nových Zámkov v stredu večer slávnostne vniesli skauti do kostola. Miestny farár a biskupský vikár pre maďarských veriacich Zoltán Ďurčo jej na začiatku svätej omše v maďarskom jazyku odovzdal korunu, škapuliar a ruženec. Po svätej omši bol sviečkový sprievod.Vo štvrtok ráno celebroval svätú omšu gvardián páter Masseo Patrik Golha OFM. Počas celého dňa veriaci mohli pristúpiť k sviatosti zmierenia, zároveň si vypočuť prednášky misionárov a spoločne sa modlili aj posvätný ruženec. Po skončení svätej omše nasledoval sviečkový sprievod ulicami mesta. Po procesii veriaci zasvätili seba, naše mestá, obce a všetkých obyvateľov našej krajiny Panne Márii Fatimskej.
Socha Panny Márie Fatimskej