Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je súčasťou veľkej rodiny evanjelických kresťanských cirkví, ktoré boli založené v procese obnovy cirkvi v 16. storočí, ktorý nazývame reformácia. Cieľom reformácie bolo očistenie všeobecnej - katolíckej cirkvi od rôznych deformácií kresťanského učenia, ku ktorým došlo v období stredoveku a ktoré boli odklonom cirkvi od Biblie - Písma svätého.
Naši predkovia pred reformáciou patrili ako kresťania do všeobecnej cirkvi. Počiatky evanjelickej cirkvi siahajú do prvej polovice 16. storočia, keď na územie súčasného Slovenska začala prenikať reformácia Lutherovho smeru z Wittenbergu.
Z cirkevnej histórie vieme, že Lutherovo učenie prichádzalo do Uhorska prostredníctvom kráľovského dvora v Budíne, ktorý bol reformácií naklonený. Tútor neplnoletého kráľa Ľudovíta II: Juraj Brandenburský pozval do tamojšej školy významných učiteľov Simona Grynaeusa a Vita Windsheima, ktorí boli Lutherovými stúpencami. Navyše, na kráľovskom dvore bolo v tom čase veľa Nemcov, ktorí sa prikláňali k reformácii.
Jej rozvoju napomohlo i to, že v 16. storočí mali mestá na dnešnom Slovensku obchodné styky s Nemeckom. Kupci z Uhorska chodili do Vratislavi, Norinbergu, Franfurktu nad Mohanom, Lipska a pod. V banských mestách ako boli: Kremnica, Banská Štiavnica, Banská Bystrica, Nová Baňa, Pukanec, Ľubietová sa nachádzala nemecká komunita, ktorá mala s pôvodnou vlasťou nielen obchodné, ale aj príbuzenské a majetkové vzťahy. V týchto mestách a vo východoslovenských mestách Bardejov, Prešov, Levoča, Košice a Sabinov našla reformácia priaznivý ohlas.
Šírenie reformačných myšlienok podporila i skutočnosť, že zo Slovenska odchádzali mladí ľudia študovať do Wittenbergu. Už r. 1522 sa na tamojšiu univerzitu zapísal Martin Cyriak z Levoče, Juraj Baumhaeckel a Matej Thomae z Banskej Bystrice a za nimi prichádzali ďalší, ktorí chceli poznať učenie Martina Luthera i Filipa Melanchtona. Práve títo študenti prinášali reformačné myšlienky a Lutherove spisy do Uhorska.
Počas 16. storočia zvíťazila reformácia takmer na celom území Slovenska i v ostatných častiach starého Uhorska. Prijatím vlastných vyznaní viery sa v polovici storočia veľká väčšina slovenských a nemeckých zborov na našom území prihlásila k augsburskému vyznaniu ( a.v), čí boli položené základy jednotnej evanjelickej cirkvi a.v.
Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku je jednou z viacerých viditeľných kresťanských cirkví. Cirkev sa viditeľnou stáva tam, kde sa zvestuje slovo Božie, prisluhujú sa sviatosti, tam, kde má svoje učenie - vierovyznanie a organizáciu. Základom vierovyznania Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku je Písmo sväté, chápané v duchu Symbolických kníh, najmä Augsburského vyznania z roku 1530.
Konkrétnym základným organizačným priestorom kresťanského spoločenstva Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku sú cirkevné zbory organizované podľa biblickej zásady všeobecného kňazstva. O zachovanie Lutherovho učenia viedli naši predkovia ťažké zápasy. Prvé evanjelické zbory vznikali v prvej tretiny 16. storočia a sú základnou organizačnou jednotkou cirkevnej správy Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku.
V prvej polovici 16. storočia sa začali združovať evanjelickí farári na určitom území na spoločné pestovanie kresťanskej viery, náboženského života a na udržanie poriadku v cirkevných zboroch. Vznikali prvé senioráty ako druhý stupeň cirkevnej správy.
Prešovská synoda
Prešov hral od začiatku reformačného hnutia významnú úlohu v utváraní cirkevného zriadenia. Dňa 2. novembra 1546 sa Prešov stal miestom dôležitej udalosti, prvej svojho druhu u nás - miestom zasadnutia Prešovskej synody, na ktorej sa mestá Pentapolitany organizačne zjednotili v prvom senioráte na území dnešného Slovenska. Synoda formulovala v 16-tich článkoch kánonu základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku v duchu reformačného učenia.
Ako reakciu na výzvu komisárov vyslaných krajinským snemom z roku 1548 a z obavy aby evanjelikov nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, poverilo Päťmestie na podnet Prešovčanov Leonarda Stockela, aby pripravil ich spoločné vierovyznanie. Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody z r. 1546. Confessio Pentapolitana bola r. Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu (superintendencie), piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode.
Evanjelický kostol v Prešove
Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany, a Spiša, tzv.
Žilinská synoda
Žilinská synoda v roku 1610 akceptovala obidva stupne cirkevnej správy od začiatku šírenia Lutherovho učenia na území dnešného Slovenska. Kodifikovala všetky snahy (kroky) evanjelikov vykonané do tohto roku vo vieroučnej a organizačnej oblasti. Zriadením troch superintendencií (Nitrianska, Bytčianska a Breznianska) na území dnešného Slovenska uzákonila prvá zákonodarná synoda trojstupňovú evanjelickú cirkevnú správu (tri evanjelické cirkevné organizačné jednotky) - cirkevný zbor, seniorát a dištrikt. Cirkevnú územnú správu tretieho stupňa dotvorila Spišskopodhradská synoda v roku 1614.
Cirkevné zriadenie na úrovni superintendencií sa začalo vytvárať po Žilinskej synode v roku 1610, ktorú zvolal palatín Juraj Thurzo. Synoda uzákonila 16 kánonov o zásadných povinnostiach a právach cirkevných predstaviteľov - superintendentov, dozorcov, seniorov, farárov, ďalej otázky vierouky, školskej výchovy, služieb Božích, cirkevných funkcií a pod. Synoda vytvorila 3 superintendencie a zároveň zvolila superintendentov.
Situácia okolo usporiadania spišsko-šarišskej synody bola zložitejšia, a to pre rozpory medzi troma fraternitami (bratstvá, čiže senioráty: spišská fraternita 24 miest, fraternita piatich slob. kráľ. miest a šarišská fraternita) a vzhľadom na veľký počet veriacich. Synoda sa konala až 22. a 23. Synoda prijala synodálne kánony o 16-tich článkoch, ktoré sa týkajú - podobne ako žilinské kánony - vieroučných a správnych otázok, právomoci superintendentov, seniorov, farárov a učiteľov a pod. Celkove sa zhodujú kánony so žilinskými, s niektorými odchýlkami, ktoré si vyžiadali miestne pomery, resp. Výsledkom zložitých rokovaní bolo zriadenie dvoch superintendencií. V úvode k uzneseniam sa výslovne uvádza, že na Spiši a v Šariši, resp. v piatich slob. kráľ. mestách bolo toľko evanjelikov, že sa ukázala nutnosť vytvoriť dve superintendencie: Superintendenciu piatich slob. kráľ. Roku 1668 pristúpil do zväzku mestskej superintendencie Kežmarok, a tak sa zmenila superintendencia na šesť slob. kráľ.
V čase prenasledovania evanjelikov v 17. storočí zanikli superintendencie zriadené Žilinskou synodou. Rozvrátenú cirkevnú organizáciu obnovila synoda v Ružomberku v roku 1707. Taktiež reštaurovala bohoslužobný a cirkevný život, obnovila platnosť vierouky a dala jej presné pravidlá. Ružomberská synoda zriadila štyri superintendencie: Preddunajskú, Banskú, Predtiskú a Podhorskú. Panovník po potlačení odboja Františka II. Rákociho anuloval rozhodnutia synody, pretože v Uhorsku mal právo na jej zvolanie len legitímny panovník.
Evanjelický kostol v Žiline
Obdobie protireformácie
Do roku 1670 väčšina obyvateľov Uhorska patrila k evanjelikom, ale v rokoch 1670 - 1680 v rámci protireformácie došlo k úplnému zákazu evanjelickej cirkvi.
Od roku 1681, keď boli prijaté Šopronské artikuly, bola evanjelická cirkev povolená, ale s určitými obmedzeniami. Vtedy bolo na našom území postavených niekoľko tzv. artikulárnych kostolov.
Až v roku 1781 po prijatí Tolerančného patentu došlo k čiastočnému zrovnoprávneniu cirkví v Uhorsku. V tomto období postavili dve tretiny evanjelických kostolov v Uhorsku - boli to tzv. tolerančné kostoly.
Rovnosť cirkví pred zákonom však nastala až v roku 1848.
8. marca 1673 vtiahol do mesta gróf Ferdinand Volkra v sprievode Leonarda Szegedyho. Dňa 9. marca popoludní o tretej hod. odobral evanjelikom všetky tri kostoly a Kolégium (iný prameň uvádza 10. marec v noci za svitu fakieľ). Farský kostol nemecký prevzal Juraj Horváth, jágerský kanoník ako mestský plebán, slovenský kostol dostali minoriti a maďarský jezuiti. Farári a učitelia museli opustiť mesto. Roku 1678 povstal proti Habsburgovcom Imrich Thököly. Mesto po smutných skúsenostiach sa pridalo na jeho stranu. Pádom Thökölyho r.1685 stratili evanjelici opäť kostoly a školu. Leopold I. na základe rozhodnutia šopronského krajinského snemu z r.1681 vyslal komisiu pod vedením grófa Štefana Csákyho. Ten 7. februára 1687 terajší kostol i školu odovzdal opäť do rúk opäť do rúk jezuitom. Evanjelici odmietli ponižujúcu ponuku postaviť si kostol a školu mimo mesta, a tak ostali 18 rokov bez kostola.
Prešovské jatky
Rok 1687 je čiernym rokom v dejinách Prešova a zvlášť v dejinách prešovských evanjelikov. Vtedy sa v meste odohrali udalosti smutne známe ako Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky. Pod vedením cisárskeho generála Antonia Caraffu (1647-1693), ktorý pôsobil vtedy v meste, konal sa mimoriadny súd, ktorý odsúdil na smrť 24 mešťanov a zemanov z Prešova, okolia i vzdialenejších častí Uhorska. Všetkých obvinili z vykonštruovanej účasti na príprave nového sprisahania, počas vyšetrovania ich podrobili surovému mučeniu a nakoniec mimoriadne krutým spôsobom popravili: po sťatí hlavy boli ich telá rozštvrtené a vyvesené pred Hornou bránou, kde viseli niekoľko mesiacov. Neľudské vynášanie rozsudkov vyvolalo veľké rozhorčenie a protesty aj v zahraničí, preto bol cisár Leopold I. nútený koncom roku zastaviť ďalšie vyšetrovanie.
Farský a vtedy jezuitský kostol sa evanjelikom vrátili počas povstania Františka Rákócziho II. Po 18-tich rokoch, dňa 21. októbra 1705, mali prešovskí evanjelici služby Božie opäť v kostole, a to vo farskom kostole s nemeckou a slovenskou kázňou, v evanjelickom (t.č. Roku 1710 cisárske vojsko obkľúčilo Prešov a mesto, veľmi vyčerpané hroznou morovou epidémiou, v jeseni kapitulovalo. V novembri 1710 cisársky generál Hugo Wirmond obsadil Prešov, farský kostol odovzdal katolíkom a evanjelický kostol ponechal evanjelikom. Dňa 30. septembra 1711, z rozhodnutia kráľovnej Eleonóry Magdalény, kráľovská komisia pod vedením poverenca grófa Jána Pállfyho odobrala evanjelikom kostol a Kolégium. Súčasne im povolila v zmysle šopronského zákl. článku z r. 1681 a bratislavského z r.
Od r.1711 sa dovtedy jednotná prešovská evanjelická obec rozdelila na dva zbory, a to nemecký: Deutsche Gemeinde A.B. a slovenský: Cirkev evanjelická slovenská alebo ako sa v dokumentoch uvádza: Cirkev evanjelická prešovská nácii slovenskej. Napriek rozdeleniu spolupráca medzi obidvoma zbormi bola vždy veľmi dobrá a farári si ochotne navzájom pomáhali. V nemeckom zbore sa služby Božie konali v nemeckom a aj v maďarskom jazyku. Neskôr, po 2.pol. 19.st. Evanjelici, v zmysle rozhodnutia komisie, po zložitom vybavovaní stavebných povolení a intervencii kráľa Karola III., si nakoniec roku 1715 postavili drevený kostol. Tento r.1722 vyhorel, no skoro ho obnovili. Keďže sa pôvodný drevený kostol (resp. modlitebňa, Bethaus) po čase začal rozpadávať, povolilo mesto. r. 1750 stavbu nového kostola, pravda, tiež len z dreva. Tento evanjelici využívali až do roku 1784, kedy im bol vrátený Chrám Sv. Tolerančný patent Jozefa II. bol v Šariši vyhlásený 15. januára r. 1782. Skončilo sa tým dlhé a smutné obdobie náboženských nepokojov a bojov.
Rozšírenie Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku
Konsolidácia a moderná doba
Nariadenie Resolutio Carolina II. z r. 1734, ktorú vydal cisár Karol III., nútilo zrušiť jednu z piatich superintendencií. Po dlhých rokovaniach došlo r. 1743 k dohode, známej ako „Dobšinská koalícia“, podľa ktorej boli zlúčené mestská a župná superintendencia, a tým bola vytvorená jednotná Potiská superintendencia (dištrikt). Superintendencia šiestich slob. kráľ. miest bola premenená na seniorát.
Po rozpade Rakúsko-uhorskej monarchie 1918 a vytvorení samostatných štátov zanikli dištrikty Preddunajský a Banský, Zadunajský pripadol Maďarsku a cirkevné zbory Potiského dištriktu boli rozdelené medzi Maďarskom a Československom. V nových štátnych útvaroch stáli evanjelici augsburského vyznania pred otázkou nového zriadenia cirkvi.
Slovenskí evanjelici aj napriek snahám bývalých biskupov, aby zostali vo zväzku uhorskej cirkvi, sa rozhodli organizovať samostatne v rámci československého štátu. Dňa 21. januára 1919 sa zišli zástupcovia slovenských evanjelikov na porade v Žiline. Účastníci porady vydali prvý oficiálny dokument slovenských evanjelikov po vzniku ČSR. V tomto dokumente navrhli slovenskí evanjelici vláde, aby vymenovala Generálnu radu ako dočasný a vedúci správny orgán evanjelickej cirkvi. Okrem toho požadovali úplnú náboženskú rovnoprávnosť, zachovanie si autonómie, vlastné školstvo a štátnu podporu.
Na základe memoranda vydal minister Vavro Šrobár nariadenie o dočasných ustanoveniach pre Evanjelickú cirkev augsburského vyznania. Bola ustanovená Generálna rada, ktorá na svojom prvom zasadnutí 2. 4. 1919 v Bratislave zriadila dva dištrikty Východný a Západný. Dištrikty spolu tvorili generálnu cirkev - Evanjelickú cirkev augsburského vyznania na Slovensku. Generálna rada dočasne stanovila biskupských a seniorálnych administrátorov.
Zriadenie samostatnej evanjelickej cirkvi s úradným názvom „Cirkev evanjelická augsburského vyznania na Slovensku“ potvrdila v roku 1921 synoda v Trenčianskych Tepliciach. Účastníci synody schválili cirkevnú ústavu (Ústava Cirkve evanjelickej augsburského vyznania na Slovensku), ktorú československá vláda potvrdila dňa 10. 5. 1922 zákonom č. 61/1922 Zb. Ústava potvrdila tradičnú svojbytnosť, synodálno - presbyteriálny systém správy a štvorstupňovú cirkevnú organizáciu Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania. Akceptovala jej demokratický charakter.
Podľa tejto Ústavy prešovské cirkevné zbory boli začlenené do Šarišského seniorátu. Prešov bol v rokoch 1930-45 biskupským sídlom Východného dištriktu, biskupom bol Vladimír P. Čobrda. V dôsledku II. svetovej vojny, ktorá sa v Prešove skončila 19.1.1945, klesol počet údov maďarsko-nemeckého sesterského zboru a vojnové udalosti podstatne poškodili majetok zboru. Preto sa presbytérium v zasadnutí zo dňa 26. apríla 1945 uznieslo navrhnúť svojmu konventu zjednotenie so sesterským slovenským cirkevným zborom. Presbyteriálny konvent slovenského cirkevného zboru dňa 10.6.1945 vzalo toto uzavretie so súhlasom na vedomie. Dňa 17. júna 1945 došlo k splynutiu, k zjednoteniu obidvoch cirkevných zborov v jeden evanjelický cirkevný zbor. Zjednotený cirkevný zbor prijal názov: Evanjelický a.v.
V období nástupu socializmu došlo k spoločenským zmenám, ktoré znamenali pre Evanjelickú cirkev stratu jej svojbytnosti a autonómie. Tieto politické zmeny si vyžiadali v roku 1951 novú cirkevnú ústavu („Ústava Slovenskej evanjelickej cirkvi a. v. v ČSR“), ktorá odzrkadľovala komunistické totalitné zriadenie u nás.
V roku 1919 sa zriadený Západný dištrikt sa stal právnym nástupcom zaniknutého Preddunajského dištriktu. Ústava z roku 1921 určila pre dištrikty tieto správne orgány: dištriktuálny konvent, dištriktuálne presbyterstvo a dištriktuálne predsedníctvo. Od roku 1951 mali dištrikty len dva orgány: dištriktuálne predsedníctvo a dištriktuálnu radu. Po páde komunizmu bola dištriktuálna rada zrušená a pre dištrikt boli obnovené orgány spred roka 1951.
Voľby prvého predsedníctva Západného dištriktu sa konali dňa 28.11. 1922. Za biskupa Západného dištriktu bol zvolený Samuel Zoch. Dozorcom sa stal Ľudovít Šimko. Prvá cirkevná ústava z roku 1921 (§ 140) definovala dištrikt ako združenie viacerých seniorátov na spoločné pestovanie kresťanského života, na vzdelávanie, na spoločnú správu a udržanie poriadku. Zadeľovanie seniorátov do dištriktu ako územnosprávnej časti Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania bolo výlučným právom synody (§ 141). Podľa § 73 cirkevnej ústavy z roku 1921 Západný dištrikt tvorilo osem seniorátov (so 150 zbormi): Bratislavský mestský, Bratislavský župný, Hontiansky, Nitriansky, Novohradský, Tekovský, Trenčiansky, Zvolenský.
V roku 1923 bol zrušený Bratislavský mestský seniorát a taktiež zanikol Bratislavský župný seniorát. Miesto nich vznikli dva nové senioráty: Bratislavský slovensko - maďarský seniorát a Bratislavský nemecký seniorát. Po roku 1938 sa zmenil Bratislavský slovensko - maďarský seniorát na Bratislavský. Bratislavský nemecký seniorát bol v roku 1939 na základe ústavného zákona prijatého na synode v Liptovskom Mikuláši vypustený zo zväzku Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku. Seniorát zanikol v roku 1945.
V roku 1942 zanikol Tekovský seniorát, pretože cirkevné zbory Levice a Plavé Vozokany boli na území zabratom Maďarskom. Ostatné cirkevné zbory boli pričlenené do troch seniorátov: Hontianskeho (Zlaté Moravce, Horša), Zvolenského (Kremnica), Trenčianskeho (Zemianske Kostoľany). V rokoch 1947 - 1949 z novovzniknutých cirkevných zborov, ktorých sa usadili najmä presídlenci z Maďarska a Rumunska vznikal Dunajský seniorát. V roku 1964 zanikol a vytvoril sa seniorát Dunajsko - nitriansky. V roku 1953 zanikol Trenčiansky seniorát. Väčšina jeho zborov prešla do Považského seniorátu, menšia časť do Turčianskeho seniorátu (Východný dištrikt). V roku 1953 bol zriadený Rimavský seniorát zo zborov Malohontského seniorátu a niektorých zborov z Gemerského seniorátu.
Od svojho zriadenia mal Západný dištrikt tri sídla: Modru, Bratislavu a Zvolen. V Uhorsku sídlo dištriktu sa viazalo spravidla na kňazskú stanicu, kde pôsobil superintendent ako evanjelický farár. Táto tradícia sa zachovala aj po vzniku ČSR. Podľa ústavy z roku 1921 (§161) bol biskup kňazom cirkevného zboru, ale na čas jeho biskupskej hodnosti zvolil dištriktuálny konvent dištriktuálneho farára.
Po zriadení Západného dištriktu sa stala sídlom dištriktu Modra, pretože tu pôsobil od roku 1907 prvý dištriktuálny biskup Samuel Zoch. Po jeho smrti v roku 1928 sa stal dištriktuálnym biskupom Dušan Fajnor, ktorý nastúpil v Modre na Zochovo miesto. Po nastúpení Štefana Osuského do úradu biskupa Západného dištriktu v roku 1933 bol biskupský úrad presťahovaný z Modry do Bratislavy, kde mal sídlo do roku 1952.
Tretím sídlom Západného dištriktu Ev. a. v. cirkvi na Slovensku sa stal Zvolen. Pre sídlo biskupského úradu bola určená reprezentatívna budova Slovenskej evanjelickej jednoty (SEJ) vo Zvolene. Činnosť tohto svojpomocného dobročinného spolku bola násilne ukončená 30. 9. 1951. Dňa 1. októbra 1951 konvent Západného dištriktu prijal návrh dištriktuálneho predsedníctva premiestniť sídlo Západného dištriktu do Zvolena. Toto rozhodnutie zobral na vedomie generálny konvent na svojom zasadnutí 8.5.1952.
Ústava z roku 1993 (čl. Tento výkonný riadiaci orgán dištriktu tvoria dištriktuálny biskup a dištriktuálny dozorca. Prvé volené dištriktuálne predsedníctvo tvorili biskup Samuel Zoch a Ľudovít Šimko. V úrade biskupa Západného dištriktu sa vystriedalo od roku 1922 do súčasnosti deväť biskupov a v úrade dozorcu, okrem dvoch administrátorov sedem dozorcov. Do roku 1993 funkčné obdobie generálnych, dištriktuálnych a seniorálnych predsedníctiev nebolo časovo ohraničené.
Základnou organizačnou jednotkou je cirkevný zbor.
Na začiatku druhej svetovej vojny nemecká časť evanjelickej cirkvi vytvorila samostatnú nemeckú cirkev, ktorá trvala do konca druhej svetovej vojny. Naša cirkev vždy stála v opozícii k vládnuceho režimu, protestovala proti nacizmu, rasizmu a uplatňovaniu Židovského kódexu. Evanjelici zachránili pred smrťou mnoho židovských spoluobčanov.
V roku 1948 komunistický režim zlikvidoval cirkevné spolky, školy, diakoniu aj periodiká. Cirkev žila pod prísnou kontrolou totalitného režimu. Vyše sto evanjelických farárov bolo prenasledovaných, mnohých väznili alebo obmedzovali v službe cirkvi.
Po roku 1989 sa aj život cirkvi začal rozvíjať v nových podmienkach.
tags: #evanjelicka #cirkev #absburskeho #vyznania