Evanjelická cirkev v Nemecku: História a vývoj

Evanjelická cirkev v Nemecku má bohatú a zložitú históriu, ktorá sa začala v 16. storočí s pôsobením Martina Luthera. Tento článok sa zameriava na kľúčové momenty a udalosti, ktoré formovali evanjelickú cirkev v Nemecku, od jej vzniku až po súčasnosť.

Ako sa to celé začalo

31. októbra 1517 chudobný, nenápadný mních - doktor na wittemberskej univerzite - Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Atmosféru strachu chcel opäť nahradiť atmosférou lásky, ako to bolo v dávnych časoch prvej cirkvi. Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil ho z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.

Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Pôvodná snaha Martina Luthera o nápravu - reformáciu cirkvi tak nečakane viedla k zrodu novej cirkvi, ktorá sa od tej vtedajšej v mnohom líšila. Biblia sa čítala po nemecky, ľudia spievali piesne, Večeru Pánovu prijímali všetci a hlavne sa kázalo o láske, milosti a odpustení. To boli veľké zmeny, ktoré zasiahli nielen oblasť náboženstva, ale aj školstva, umenia a mnohé iné.

Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V. Ak by si niekto myslel, že reformácia je iba cirkevnou záležitosťou, hlboko sa mýli. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek. Spomeňme len niektoré prevratné zmeny, ktoré reformácia priniesla.

Vplyv reformácie na umenie a hudbu

Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Osvojovali si ich profesori, kniežatá i umelci a pretvárali ich do podôb, ktoré im boli vlastné. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Nasledovali ho mnohí ďalší a tak sa reformácia pretavila do výtvarného umenia.

Pozadu však neostala ani hudba. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther, ktorý sám miloval hudbu a hovoril o nej, že je to „najlepší prostriedok ako zachovať dušu i myseľ čerstvú“, dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení.

Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom. Hudba sa tak stala výraznou súčasťou cirkevného života, čo bolo podnetom pre umelcov, hudobných skladateľov, interpretov aj výrobcov hudobných nástrojov. Umelci skladali stále náročnejšie a náročnejšie skladby a organári stavali stále dokonalejšie organy. Možno preto povedať, že práve vďaka reformácii sa organ ako hudobný nástroj vyvinul do dnešnej podoby a že práve aj vďaka nej máme dnes v umeleckých fondoch diela takých velikánov, ako je Johan Sebastian Bach a iní, ktorí tvorili svoje diela na duchovné, spravidla reformačné témy.

Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.

Vzdelávanie a jazyk

Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Šírenie vzdelanosti sa stalo pre neho veľmi dôležitým a trval na tom, aby pri každom evanjelickom kostole, bola zriadená aj škola. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“.

Práve tu môžeme hľadať odpoveď na otázku, prečo sa v našich dejinách stretáme s toľkými významnými osobnosťami evanjelickej cirkvi. Nuž bolo to preto, že evanjelickí kňazi, šíriaci vzdelanosť vo svojich cirkevných zboroch, viedli k vzdelanosti aj svoje deti a tie potom tvorili vzdelanostnú elitu nášho národa.

Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu. Predtým sa na území dnešného Nemecka hovorilo rôznymi dialektmi, no keď Luther prekladal Bibliu do nemčiny, chcel urobiť preklad, ktorému by rozumeli všetci. Nechtiac tak položil základ novej nemčine, ktorú poznáme i dnes.

Konflikty a vývoj

Keď pápež vyriekol svoju kliatbu nad Dr. Martinom Lutherom a tým ho vylúčil z cirkvi, bolo na cisárovi, aby rozhodol čo s ním ďalej bude. Pápež cisára Karola V. nahováral, aby aj on proti Lutherovi zakročil, preklial ho a vyhlásil za kacíra. Cisár by pápeža aj rád poslúchol, pretože to bol pobožný katolík, ale bál sa, lebo...

Vystúpenie Martina Luthera neostalo miestnou záležitosťou, naopak, reformačné myšlienky sa rýchlo rozšírili, a to nielen v Nemecku, ale aj do iných krajín, teda aj do Uhorska a všade našli živý ohlas. Reformácia zasiahla aj Slovensko, kde našla priaznivcov medzi kňazmi, šľachtou a mešťanmi. Dôležitým faktorom boli mestá s nemeckým obyvateľstvom, ktoré mali silné obchodné a hospodárske styky s Nemeckom.

Keď sa reformačné myšlienky stali známymi v našich mestách a dedinách, vedychtivá mládež, ktorá predtým odchádzala na štúdium do Krakova, Viedne, Bologne …, začala vyhľadávať wittenberskú univerzitu, aby priamo od Luthera a Melanchtona prijala autentické reformačné učenie. Treba zvlášť vyzdvihnúť, že prvými študentmi zo Slovenska bolir. 1522 Martin Cyriak z Levoče a Juraj Baumheckel z Banskej Bystrice.

Proti Lutherovmu učeniu najmä o Večeri Pánovej vystúpili niektorí odchodným učením. Proti Lutherovej cirkevnej reforme a proti šíreniu jeho učenia v Uhorsku vysokí predstavitelia katolíckej cirkvi si uvedomovali nebezpečenstvo a čoskoro sa obranne aktivizovali. Proti luteránstvu sa prvý ozval szatmársky arcibiskup, ktorý už r. 1521 zvolal do Ostrihomu cirkevnú sinodu.

V tomto smere bol dôležitý krajinský snem v Rákosi v máji r. 1525, na ktorom bol vynesený IV. zákonný článok. V ňom sa hovorí: „Všetci luteráni sa majú v krajine vykoreniť, kdekoľvek sa nájdu, a nielen duchovné osoby, ale aj svetské môžu ich slobodne zajať a upáliť.“ (=comburantur). Hodno poznamenať, že kráľ Ľudovít nariadením z r. 1525 prikazuje prešovskej mestskej vrchnosti, aby dala pochytať luteránov, keby takých bolo na okolí a aby ich poslali do Jágru pred biskupského námestníka na prísne potrestanie.

Cirkevné zbory a synody

Druhou úlohou bolo vytvoriť nové cirkevné zriadenie, novú organizáciu v zmysle reformačného učenia. Cirkevné obce, reformačné zbory totiž práve podliehali pod právomoc katolíckej hierarchie, resp. V tomto medziobdobí, t. j. od začiatku reformácie až po zriadení samostatnej evanjelickej a. v. cirkvi, reformačné učenie sa uplatňovalo v rámci katolíckeho cirkevného zriadenia, pravda, s istými kompromisnými znakmi (reformami).

Dôležité je, že na tých zasadnutiach rokovali účastníci o cirkevných i organizačných otázkach a uzavretie podpísali zúčastnení synodáli. Takéto synody sa konali v Prešove v rokoch: 1579 (prešovský farár Benedikt Belsius bol zvolený za seniora), 1593, 1594, 1595, 1602 (prešovský farár Ezechiel Hebsacher bol zvolený za seniora) 1609, 1615, 1641, 1655, 1656. o ďalších rokoch chýbajú záznamy. Mimoriadny význam má Prešovská synoda r.

Na synode sa zúčastnili vyslanci piatich miest: farári cirkevných zborov, rektori škôl (okrem Prešova a Levoče), resp. kantori. Okrem spomenutých zástupcov prítomní boli aj niektorí vidiecki farári. Podľa uzavretia synody v 16-tich článkoch synodálneho kánonu boku formulované v duchu reformačného učenia základné a zásadné pravidlá cirkevného poriadku.

Kánony sa opierajú o Augsburské vierovyznanie a Melanchtonové Loci communes (=Všeobecné zásady) a týkajú sa dôležitých a zásadných otázok cirkevnej správy a cirkevného učenia. Ide o reformačné učenie, ďalej o školách, sviatkoch, bohoslužobných obradoch, vizitácii, exkomunikácii, o cirkevných služobníkoch a dôchodkoch duchovných.

Každý článok sa náležite precizuje. Pre správne pochopenie zväzku spomenutých slobodných kráľovských miest treba poznamenať, že tieto mestá ešte pred reformáciou vytvorili združenie na ochranu svojich prác, najmä hospodárskych záujmov, známe pod názvom Pentapolitana, t.j. Päťmestia patrili aj cirkevné záležitosti a zbory boli podriadené seniorovi alebo archidiakonovi. Prvým seniorom sa stal Michal Radašin, bardejovský farár.

Confessio Pentapolitana

Nato vyslal kráľ komisárov, aby preskúmali náboženské učenie jednotlivých reformovaných cirkevných zborov. Do Šariša prišiel Augustin Sbardellanti (písaný i Bardala), vacovský biskup, a Gregor Šibrík, miestodržiteľský radca. Títo zvolali do Prešova zástupcov miest, aby predložili svoje učenie. Päťmestie z obavy, aby ich nepovažovali za stúpencov nezákonného učenia, na podnet Prešovčanov poverili Leonarda Stockela, aby pripravil vierovyznanie Päťmestie.

Stockel v spolupráci s Martinom Cyriakom zostavil vierovyznanie, tzv. Confessio Pentapolitana dôsledne spočíva na reformačnom, evanjelickom učení a opiera sa aj o kánony Prešovskej synody. Confessio Pentapolitana bola r. Nebude od veci odcitovať aspoň tituly jednotlivých článkov: 1. O Bohu, 2. O stvorení, 3. O dedičnom hriechu, 4. O stelesnení Krista, 5. O ospravedlnení, 6. O viere, 7. O dobrých skutkoch, 8. O cirkvi, 9, O krste, 10. O Večeri Pánovej, 11. O spovedi a rozhrešení, 12. O pokání, 13. O užívaní sviatosti, 14. O služobníkoch cirkvi, 15. O posvätných obradoch, 16. O svetskej vrchnosti a poriadku, 17. O manželstve, 18. O zmŕtvychvstaní, 19. O slobodnej vôli, 20.

Confessiou Petapolitanou sa Päťmestie dostalo do úzkeho spojenectva a stala sa základom seniorátu, piatich slobodných miest. Prvým seniorom ostal Michal Radašin, vyvolený ešte na Prešovskej synode. Kladom vierovyznania bolo, že zabezpečilo mestám na istý čas pokoj. Napokon Confessia Pentapolitana sa stala vzorom vierovyznania banských miest, tzv. Confessie Heptapolitany a Spiša tzv.

Vieroučné diferenciácie a Lutherov list

Reformácia priniesla so sebou individualizmus a vo svojich dôsledkoch parikularizmus. Vo Wittenbergu Karlstadt, Oecolampadius a i., vo Švajčiarsku Zwingli a Calvin (t.j. helvetský smer) hlásali iné učenie ako Luther. Pokiaľ ide o vieroučnú diferenciáciu, podstatné odchýlky od evanjelického učenia zastávali menovite helvéti, hlavne o krste a Večeri Pánovej. Stúpenci iných učení sú sakramentari (zwingliáni), baptisti, anabaptisti (novokrstenci), flaciáni a i.

Keďže Prešovčania chceli mať jasno v tejto otázke, obrátili sa priamo listom na Luthera o poučenie. Luther na list odpovedal listom. Ctihodným bratom v Kristu, služobníkom Slova v prešovskej cirkvi a susedných mestách, úprimným a najvernejším, v Pánovi najdrahším. Váš veľmi smutný list som prečítal s veľkou bolesťou svojho srdca, vidiac tak veľký hnev Boží, ba tak veľkú pokutu za naše hriechy, ktoré prinútili Boha, aby poslal proti nám tak hrozné , zbesile plieniace hordy Turkov.

Čo sa týka, čo píšete Matejovi Dévaiovi, veľmi som sa podivil, pretože aj u nás má tak dobrú povesť, že mne samému je ťažko uveriť tomu, čo píšete. Nech je však tomu akokoľvek, od nás iste nemá náuku sakramentárov. My tu proti nej dôsledne bojujeme verejne i súkromne a nepadá na nás ani najmenší tieň podozrenia z tohto bludu. Len ak by to diabol v nejakom skrytom kúte našepkával. To práv, že sme upustili od pozdvihovania hostie, deje sa kvôli niektorým susedom, nie však z nutnosti. Pretože od začiatku sme chceli, aby v tej veci bola ponechaná voľnosť a dosiaľ od nej neupúšťame pre poprenie nášho učenia o sviatosti. Stojte teda a nepochybujte, že ja (keď nedopustí Boh, aby som zošalel) nikdy nebudem zmýšľať tak ako protivníci sviatosti, ani že ten blud budem trpieť v cirkvi mne...

Súčasnosť

V sobotu, 7. septembra 2019 bol slávnostnými službami Božími uvedený do úradu biskupa Friedrich Kramer, novozvolený krajinský biskup našej partnerskej Evanjelickej cirkvi v strednom Nemecku. Generálny biskup Ivan Eľko vo svojom príhovore povedal: „Na prelome storočí zažili obidve naše krajiny jednu veľkú dejinnú premenu. Vydali ste sa na cestu premeny a demokracie. Naše cirkvi požívajú túto slobodu pre život a ich službu. Pred nami stáli mnohé výzvy, ktoré pred tým neboli. Vy s nimi rovnako zápasíte, ako my na Slovensku. Obraciame sa na Vás preto s prosbou o sesterskú pomoc a podporu. Naše spoločné dejiny pokračujú a za to sme vďační. Nech Boh žehná Vaše kroky!“

Počas tohto stretnutia sme sa opýtali biskupa Kramera, aké ciele by chcel dosiahnuť v tejto funkcii?"Potrebujeme tu, takpovediac zo socializmom ovplyvneného Východu v strednom Nemecku premenu ako výzvu pre cirkev. Toto sa nedá urobiť rýchlo zo dňa na deň, ale chceme to urobiť do budúcnosti, ktorú všetci potrebujeme. Preto je dôležité pracovať na dobrej povesti. Lebo ako cirkev máme úžasné posolstvo, ktoré treba šíriť medzi ľuďmi.

Friedrich Kramer má 54 rokov, je ženatý, má dve dcéry. Katolícka cirkev a Evanjelická cirkev Nemecka si vôbec prvýkrát nechali vypracovať štúdiu, ktorá v dlhodobej perspektíve štyroch najbližších desaťročí zhodnotila ich demografickú, a tým aj ekonomickú premenu.

Stredisko medzigeneračných interakcií pri Freiburskej univerzite Alberta Ľudovíta došlo k záveru, že do roku 2060 klesne počet nemeckých kresťanov na polovicu. Podľa kardinála Marxa však „zostáva hlavnou úlohou Cirkvi odovzdávanie evanjelia, a to aj za zmenených okolností.

Výhľad do roku 2035 predpokladá približne päťmiliónový úbytok katolíkov i protestantov (na 18,6, resp. 16,2 milióna), aby sa potom ich počet v roku 2060 ustálil na takmer dvadsiatich troch (22,7) miliónoch (12,2 milióna katolíkov, 10,5 milióna evanjelikov). Výskum predpokladá, že počet kresťanov sa zníži výraznejšie v severných, západných a vo východných spolkových krajinách, zatiaľ čo južné územia Nemecka nebudú toľko dotknuté.

Evanjelické kostoly na Slovensku

Evanjelická cirkev prešla v priebehu histórie veľkými skúškami. V Bratislave bol Evanjelický cirkevný zbor od počiatku trojjazyčný (nemecko-slovensko-maďarský). Najťažšou bolo odobratie (r. 1672) prvých dvoch chrámov. Chrám z r. 1638, ktorý slúžil nemeckým evanjelikom (stojí hneď pri radnici), po násilnom odobratí podnes používa rád jezuitov. Chrám z r. 1658, v ktorom sa stretávali na službách Božích slovenskí a maďarskí evanjelici, bol taktiež odobraný a používa ho rád uršulínok.

Narýchlo a dočasne postavené artikulárne kostoly už za hradbami mesta, kam sa z mesta vysťahovali evanjelici po Šopronskom sneme (1681), nahradili v rokoch 1776 a 1777 - tesne pred Tolerančným patentom - novými kostolmi (Veľký a Malý kostol), ktoré dodnes tvoria centrum evanjelického zboru. Dnešné dva kostoly v starom meste Bratislavy na Panenskej ul. sú už treťou dvojicou kostolov.

Veľký kostol v Bratislave

Veľký, pôvodne Nemecký evanjelický kostol, postavil staviteľ Matej Walch v r. 1774-76 v strohom slohu barokového klasicizmu. Podľa cisárskeho dovolenia nemá vežu a nesmel byť ani výstavný. Pod valbovou strechou dômyselnej konštrukcie sa skrýva monumentálny centrálny priestor s dvoma chórmi okolo prekrytý piatimi poľami klenieb, ktoré vytvárajú kvalitný akustický priestor.

Po prvý raz sa u nás objavil kazateľnicový oltár, do ktorého obraz namaľoval a daroval rodák Adam Friedrich Oeser. Dnešný organ je tretím nástrojom v histórii kostola. Bol postavený r. 1923 firmou Gebrüder Rieger - Jägerndorf na návrh vtedajšieho organistu G. Rhodesa. Autorom architektonicko-výtvarného riešenia je bratislavský architekt Christian Ludwig.

Malý kostol v Bratislave

Dnešný Malý kostol pre slovensko-maďarskú časť zboru postavili na mieste zbúraného nemeckého artikulárneho dreveného kostola. Panovníčka Mária Terézia dovolila po Veľkom kostole postaviť aj druhý (Malý) kostol, ktorý podľa projektov M. Walcha zrealizoval František Römisch. Jednoduchý priestor s chórmi z troch strán má dnes dominantné priečelie s barokovým oltárom a kazateľnicou a obrazom o histórii kresťanstva a evanjelikov u nás.

Organ bol postavený r. 1878 a je dielom jedného z najvýznamnejších slovenských organárov Martina Šašku z Brezovej pod Bradlom. R. 1980 pod vedením prof. Kramára bol kostol obnovený.

Nový kostol v Bratislave

Po vzniku Československej republiky rastúcemu počtu Slovákov nestačil Malý kostol a aj politická situácia spôsobila, že si slovenská časť zboru r. 1933 postavila Nový kostol na Legionárskej ul. podľa projektov Michala Milana Harminca. Architektúra kostola s tehlovým kabrincovým povrchom, s asymetricky umiestnenou vežou, plochou strechou a prísnym interiérom je kvalitným funkcionalistickým dielom, zapísaným do zoznamu DOCOMOMO.

Evanjelický kostol v Rači

Pôvodne klasicistický kostol bol postavený v roku 1835, po tom, čo sa v roku 1834 osamostatnila račianska evanjelická obec od bratislavskej evanjelickej obce, hoci dejiny evanjelickej cirkvi v Rači siahajú omnoho hlbšie - do 2. polovice 16. storočia. Povolenie na stavbu kostola a pozemok získali račianski evanjelici od grófa Antona Pálffyho.

Kostol je jednopriestorový sieňového typu na oválnom pôdoryse s predstavanou vežou na osi kostola. Stĺpový dvojetážový rokokový oltár s kazateľnicou je z 2. polovice 18. storočia. V spodnej časti pod kazateľnicou je obraz Krista na Olivovej hore. Po stranách kazateľnice guľaté stĺpiky so štylizovanými hlavicami nesú volútový nadstavec s obrazom svätcov.

Evanjelický kostol v Kežmarku

V druhej polovici 19. storočia delegácia cirkvi navštívila r. 1870 pôvodom dánskeho stavebného inžiniera Teofila von Hansena, ktorý jej daroval svoje vlastné projekty a tie boli pôvodne určené pre Orient. Nemal mať jednotný stavebný štýl, ale stavba mala obsahovať v rámci tzv. eklektického slohu prvky byzantské, románske, renesančné, maurské, ba aj rôzne orientálne.

Práce pokračovali veľmi rýchlo už roku 1880 bol kostol zastrešený. Pre nedostatok peňazí sa stavba zastavila na neuveriteľných jedenásť rokov, a preto bol kostol ukončený a vysvätený až 2. decembra 1894. Práce na stavbe kostola riadil kežmarský staviteľ Viktor Lazary.

Stavba kostola skutočne upútala každého svojím vzhľadom podobným synagóge, avšak i mešite, no tak isto aj netradičným červeno - zeleným sfarbením. Ku kostolu bolo roku 1909 pristavané mauzóleum Imricha Thökölyho (1657 - 1705), kežmarského rodáka a majiteľa hradu, veliteľa proticisárskeho povstania uhorskej šľachty a bojovníka za náboženskú slobodu.

Evanjelický kostol v Prešove

V Prešove sa reformácia po nesmelom začiatku postupne rýchlo rozšírila a ku koncu 16. storočia bolo takmer celé mesto protestantské. Kostoly sa stali bohoslužobnými stánkami evanjelického náboženstva a boli rozdelené podľa národnosti, lepšie podľa bohoslužobného jazyka.

Terajší evanjelický kostol bol vybudovaný na mieste, kde v 15. storočí stál kostol Sv. Štefana a Ladislava. O stavbe kostola sa zachoval jediný doklad: pamätná tabuľa nad hlavným kostolným vchodom.

Vybudovanie kostola trvalo 5 rokov, a to preto tak dlho, lebo v r. 1645 zúril v Prešove mor a stavbu museli na dlhší čas prerušiť. Keďže stavba podľa pamätnej tabule bola dokončená dňa 15. júna 1647, deň tento pripadol na sobotu, dá sa predpokladať, že kostol bol na druhý deň, t.j. 16. júna 1647 v nedeľu odovzdaný svojmu účelu v rámci slávnostných služieb Božích. Evanjelický kostol bol postavený v období hornouhorskej renesancie.

Je to impozantná jednoloďová baroková stavba, 36 m dlhá a 12 m široká, má krásnu dúhovú klenbu, na bočných stranách rad pilierov, na ktorých spočívajú bočné chóry.V rokoch 1673-1682, 1687-1705 a 1711-1773 mali kostol v držbe jezuiti. Evanjelický kostol, prirodzene, kultove nevyhovoval jezuitom, preto museli ho vnútorne prispôsobiť vlastným potrebám.

Prehľad Evanjelických kostolov

Tabuľka: Prehľad Evanjelických kostolov

tags: #evanjelicka #cirkev #nemecku