Evanjelium podľa Lukáša, kapitola 22: Komentár

Prinášame hlboký komentár k 22. kapitole Lukášovho evanjelia, ktorý sa zameriava na stretnutie Ježiša s bohatým mladíkom a jeho dôsledky.

Stretávame sa vo vianočnom období, dnes v tento trojkráľový večer. V evanjeliu dnešného sviatku sa múdri muži po dlhej ceste z východu, z prvotného strediska ľudskej civilizácie prišli pokloniť malému Ježišovi, židovskému kráľovi a Pánovi celého sveta a odovzdali mu dary bežne darované pri návšteve kráľa: zlato, kadidlo a myrhu.

Na základe týchto kráľovských darov a žalmu 72 boli v ľudovej tradícii pokladaní za troch kráľov. Dary človeka pre Boha však nedosahujú veľkosť toho daru, ktorý nám on dal vo svojom Synovi.

A odvtedy nás Boh cez Ježiša neukončil obdarúvať. Ježiš chcel obdarovať aj bohatého mladíka svojou blízkosťou, keby ho nasledoval. Stretnutie mladíka s Ježišom začalo nadšene, no končí smutne.

Je to stretnutie, kde ľudská sloboda povedala „nie“ ideálu a dokonalosti, po ktorých túžila. Predložený ideál si však vyžaduje slobodnú odpoveď, inak by bol nanútený.

Stretnutie Ježiša s bohatým mladíkom opisujú traja synoptickí evanjelisti (Mt 19,16-22, Mk 10,17-22; Lk 18,18-23) v rámci mesiášskeho výstupu Ježiša do Jeruzalema. V Matúšovi 19 a Markovi 10 sa stretnutie s mladíkom uskutočnilo v judskom kraji za Jordánom, kam Ježiš odišiel z Galiley, aby sa tak vyhol Samárii. Z kraja za Jordánom neskôr vystúpil cez Jericho do Jeruzalema.

V kraji za Jordánom sa Ježiš stretá s rôznymi osobami: s farizejmi, deťmi a bohatým mladíkom. Pri stretnutí s bohatým mladíkom Pán Ježiš objasňuje vzťah človeka k materiálnym veciam. Kapitola 19 v Matúšovom evanjeliu nám takto vykresľuje vzťah k trom základným dobrám ľudskej osoby: k životnému partnerovi (Mt 19,1-12), k deťom (Mt 19,13-15) a k materiálnym veciam (19,16-30).

Túžba mladíka a Ježišova ponuka

Všetci traja evanjelisti opisujú bohatého muža ako čestného, nikdy necudzoložil, nezabil, nekradol, nikdy krivo nesvedčil a ctil si svojho otca i matku! Matúš ho predstavil ako mladíka (19,22), Lukáš ako popredného muža, čiže židovského veriaceho na významnom poste (18,18). Pravdepodobne patril medzi chassidim, tzv. zbožných židov, ktorí milovali modlitbu a túžili po Bohu a jeho prítomnosti.

Mladík prišiel k Ježišovi a vyjadruje mu úctu oslovením učiteľ, podľa Marka dokonca k nemu pribehol a kľakol si pred ním (10,17). U Marka a Lukáša nájdeme v oslovení učiteľ dobrý určité zalichotenie Ježišovi, ktoré on odmietol a upozornil mladíka na pravý prameň dobra v Bohu. Mladík sa pýta Ježiša, čo dobré má robiť, aby mal večný život. Mladíkovi záleží na Ježišovom názore, trojité dopytovanie svedčí o tom, že sa pýta Ježiša ako toho, o kom je rozhodne presvedčený, že mu môže ukázať cestu k večnému životu.

V príbehu prekvapuje Ježišov dôraz na výraz dobré. Na otázku Ježiš položí protiotázku a tvrdenie: Prečo sa ma pýtaš na dobré? Len jeden je dobrý. V židovskej tradícii sa z úcty k Bohu nespomínalo Božie meno. Ježiš tu taktiež priamo Boha nespomenul, ale ako veriaci žid označil výrazom dobrý samého Boha.

Keď chcel niekto u židov poznať „dobro“ a „dobrého“, týkalo sa to priameho vzťahu s Bohom. Ježiš v odpovedi mladíkovi jasne hovorí, že večný život sa dá dosiahnuť plnením príkazov zákona. Dodržiavanie zákona je podľa židovského učenia prostriedkom k spáse.

Mladík chcel druhou otázkou spoznať, ktoré prikázania sú najdôležitejšie pre zachovávanie. Židovská tradícia počítala z piatich Mojžišových kníh zákona až 613 príkazov a zákazov. Spomíname si tiež na otázku zákonníka položenú Ježišovi v jeruzalemskom chráme o najdôležitejšom prikázaní.

Ježiš vymenoval tentoraz mladíkovi prikázania z druhej tabule Desatora týkajúce sa blížneho, najskôr štyri zákazy: Nezabiješ! Nescudzoložíš! Nepokradneš! Nebudeš krivo svedčiť! a jeden príkaz o úcte k rodičom. V Matúšovi nájdeme navyše pridaný aj zhrňujúci príkaz lásky voči blížnemu z Knihy Levitikus 19,18b: miluj svojho blížneho ako seba samého považovaný za najlepší súhrn celého zákona. U Marka je obdobne navyše zákaz: Nebudeš podvádzať (porov. Lv 19,13a).

Odlišnosť poradia a počtu príkazov v spracovaní udalosti s mladíkom v evanjeliách poukazuje na voľnejšie podávanie príkazov Desatora za čias Ježiša. Tento zoznam príkazov nás prekvapuje ešte v inej, záhadnejšej veci: chýbajú v ňom totiž príkazy týkajúce sa vzťahu s Bohom. Tento vzťah je však vrcholom celého stretnutia a nepriamo ho vystihne následná výzva Ježiša mladíkovi po rozdaní majetku prísť k Ježišovi a nasledovať ho.

Vzťah s Bohom sa v príbehu odhaľuje tak v úplne novej perspektíve, cez Ježiša, v ktorom je mimoriadne Boh s nami, Emanuel. Mladík nie je teda ďaleko od Božieho kráľovstva, ako nebol od neho ďaleko ten zákonník, ktorý stál pred Ježišom a chválil ho za zhrnutie príkazov do dvojitého príkazu lásky k Bohu a k blížnemu a zmienil sa, že ich plnenie je viac ako všetky zápalné a ostatné obety (Mk 12,33).

Po Ježišovom menovaní príkazov mladík napoly hrdý konštatuje: Toto všetko som zachovával. Matúš vynechal vo vete mladíkovo objasnenie od mojej mladosti, čo by bolo nadbytočné v prípade toho, kto sa nachádza v období mladosti. Mladík napoly sklamaný však jasne cíti, že mu čosi chýba. Vie, že neprestupovať príkazy a nerobiť zlo nie je vrcholom životného snaženia.

Veď ani mŕtvi neprestupujú zákazy a v úcte voči rodičom sa nedokážu prehrešiť. Mladík chce niečo viac, preto sa znova pýta Ježiša: Čo mi ešte chýba? Táto otázka nie je v Markovom a Lukášovom evanjeliu. U Marka nájdeme zasa pred výzvou mladíkovi výnimočný detail pred záverečnou výzvou mladíkovi: Ježiš naňho pozrel s láskou (10,21).

Akoby chcel Ježiš týmto pohľadom v mladíkovi vzbudiť sympatiu a odpoveď pre to, k čomu ho vyzve. Nechať sa premôcť touto láskou je základom večného života. Tento pohľad lásky zanechá zároveň človeka smutného, dokiaľ sa mu nepodvolí.

V závere stretnutia zaznie výzva Ježiša: „Ak chceš byť dokonalý, choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Potom príď a nasleduj ma!“ Po úvodnej podmienke zazneli mladíkovi konkrétne príkazy, ktoré presahujú povahu odporúčania. Ježiš tu ide ponad riadnu cestu spásy, akú poznali zbožní židia.

Ježišovu výzvu predchádza viacznačný úvod: ak chceš byť dokonalý. Niečo podobné zaznelo všetkým poslucháčom v Ježišovej reči na vrchu v radikálnej požiadavke v podobe imperatívu: Buďte dokonalý ako je dokonalý váš nebeský Otec (Mt,5,48). Slovo dokonalý má zásadnú dôležitosť pre Matúša.

Grécky výraz téleios môže značiť dospelý, čo by bol opak k mladíckemu veku pýtajúceho sa. V biblickej židovskej tradícii však hebrejský výraz tamím prekladaný ako téleios znamená úplný; a táto úplnosť označuje nerozdelenú poslušnosť a oddanosť Bohu. Význam úplný veľmi dobre zodpovedá mladíkovej otázke: čo mi ešte chýba?

Ježiš chce priviesť mladíka k oddanosti Bohu cez nezvyčajný spôsob života, ako to urobil už pri povolaní apoštolov. Kvôli dokonalosti je potrebné urobiť niečo, čo ide ponad normálny a bežný spôsob, čiže pripútať sa k Ježišovi: Potom príď a nasleduj ma!

Výzvu k nasledovaniu predchádzala požiadavka: choď, predaj, čo máš, rozdaj chudobným a budeš mať poklad v nebi. Táto výzva k zrieknutiu sa majetku bola nevyhnutná špecifická podmienka pre mladíka, aby získal požadovanú nerozdelenosť srdca a pravý poklad v nebi, čiže nebeské kráľovstvo. Mladík má konať ako človek, ktorý keď našiel poklad v poli, spontánne predal všetko, čo mal a kúpil pole s pokladom (Mt 13,44).

Ježiš tu navrhuje dokonalosť bez limitov, ktorá sa konkretizuje cez radikálnu lásku k chudobným a potom najmä v obetavom nasledovaní Ježiša na ceste kríža.

Záverečný verš: Keď mladík počul toto slovo, odišiel smutný, lebo mal veľký majetok utvorí zo stretnutia pomerne smutný príbeh evanjelia. Slovo Ježiša uviedlo mladíka do hlbokej krízy. V jeho srdci začína boj. Túžba po nasledovaní Ježiša a po získaní večného života bude v ňom neupokojená, pokiaľ sa neoslobodí od otroctva svojmu idolu.

Radosť je často v evanjeliách plodom vzdania sa materiálnych dobier, zatiaľ čo smútok pociťuje človek naviazaný na materiálne dobrá, ktoré vlastní, alebo ktoré skôr vlastnia jeho. Ježiš však už predtým povedal: Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať.

Idealizmus a túžba po dokonalosti

Cez hlavného hrdinu nám stať otvára tému idealizmu mladého človeka v túžbe po dokonalosti. Mladý človek je ochotný urobiť viac ako len bežné veci, je ochotný aj pre nezvyčajné kroky. Mladí ľudia vo svojom ideálnom veku mladosti túžia asi najviac po dokonalosti.

No kresťanská dokonalosť spočíva po celý život v nasledovaní Ježiša Krista do Otcovho domu, po zrieknutí sa všetkého, čo nám v tom prekáža. Boh nás vo Svätom písme uisťuje, že nenecháva nič nedokončené, a vedie človeka k večnému cieľu.

Pretože všetci hľadajú dokonalosť, zdá sa Ježišova podmieňujúca veta „ak chceš byť dokonalý“ zbytočná, no určite nie je. Niektorí svätí práve v mladom veku - ako svätí Anton pustovník, František, Anton Paduánsky, Klára, páter Pio, Ján Mária Vianney a nespočetné zástupy iných - zobrali doslova tieto slová a žili ako i dnes žijú mnohí muži a ženy nasledovanie Ježiša v radikálnej chudobe.

Takýto štýl života je blízky obrazu samotného Ježiša a prvotnej Cirkvi v Lukášovom podaní. Podľa Lukáša Ježiš realizuje veľký milostivý rok (porov. Lk 4,18-21). Mladá prvotná Cirkev opísaná v Lukášových „Skutkoch apoštolov“ ohlasuje vykúpenie sprostredkované Božím Synom, pričom žije v konkrétnych podmienkach chudobu, spoločné zdieľanie dobier i kresťanskú lásku.

Evanjeliová chudoba

Stať otvára veľmi známu tému evanjeliovej chudoby. Chudoba svedčí o tom, že Boh je jediným pravým bohatstvom človeka. Ak sa prežíva podľa Kristovho príkladu, ktorý hoci bol bohatý, stal sa pre nás chudobný, aby sme sa my jeho chudobou obohatili (2 Kor 8,9), vyjadruje úplné sebadarovanie, aké sa uskutočňuje medzi troma božskými osobami.

Tento dar sa vylieva na stvorenie a v plnosti sa prejavuje vo vtelenom Slove a v jeho vykupiteľskej smrti. Človek, ktorý odpovedá láskou pri stretnutí s Božou láskou sa oslobodzuje od mamony a lipnutia k bohatstvu. Výrok sv. Jána Zlatoústeho pripomína, že vnútorná chudoba je potrebná, ale nie je dostatočná: treba konkrétne pomáhať chudobným zo svojho majetku a dodáva: Boh chce priviesť všetkých ľudí k dokonalosti, ale nie všetci ľudia majú dobrú vôľu spolupracovať s ním.

Pritom Ján Zlatoústy verí jednoznačne v silu ľudskej vôle; podľa neho, aby sa došlo s Božou pomocou k dokonalosti, stačí iba chcieť. Sv. Bazil pozýva aj otcov rodín, aby mali odstup od bohatstva, ktoré je zbytočnosťou, aby tak nešli proti prikázaniu lásky, ktoré si vyžaduje určitú rovnosť a solidaritu v prístupe k materiálnym dobrám medzi ľuďmi.

Dialóg medzi Ježišom a bohatým mladíkom je príkladom dialektickej rovnováhy. Ježiš sa jednak odvoláva na Božie prikázania. Podľa židovskej mentality bolo možné dosiahnuť dedičstvo večného života, ak sa dodržiavali prikázania. Mladík je verný v ich plnení.

Ježiš od neho chce, aby sa zriekol majetku a pridal sa k jeho učeníkom. Nutne to však neznamená, že všetci Ježišovi učeníci žili v úplnej chudobe bez väzby na majetok. Napr. Peter s Ondrejom naďalej vlastnili dom v centre bohatého Kafarnauma a poskytovali ho Ježišovi, ktorý asi práve v ňom býval. Ježišova radikálna požiadavka sa týka konkrétne mladíka, ktorý mal veľký majetok. Mal dokázať úprimnosť svojho záujmu o večný život zrieknutím sa všetkého. Skúška sa ukázala užitočnou, lebo mladík ňou neprešiel.

Ježiš poznal srdce mladíka a jeho naviazanosť na majetok. Ježiš sa po odchode mladíka pozrel na svojich učeníkov, aby im potvrdil, že väzba k bohatstvu je vážnou prekážkou pre vstup o Božieho kráľovstva. Učeníci sa rozrušili, čo svedčí o tom, že ani oni sa necítili úplne slobodní od prostriedkov a majetku.

Ježiš chápe ich úžas a preto používa orientálnu metaforu o nemožnosti: Ľahšie je ťave prejsť cez ucho ihly, ako boháčovi vojsť do Božieho kráľovstva. Od stredoveku veľmi rozšírený výklad o uchu ihly ako úzkej bráne vedľa hlavnej brány oberá túto metaforu o presvedčivú dôkazovú silu, kde najväčšie zviera Palestíny nemôže za žiadnych okolností vojsť do najmenšieho otvoru.

Keď učeníci počuli toto slovo, veľmi sa divili a hovorili: Kto potom môže byť spasený? Ježišova odpoveď zapadá do teológie daru, keď im povedal: Ľuďom je to nemožné, ale Bohu je všetko možné. Je jasné, že Ježiš učil svojich učeníkov chudobe a chcel, aby bola jeho Cirkev chudobná, ale zároveň poukazoval na novosť svojho učenia vyhýbajúceho sa zásade, že dodržiavanie určitých pravidiel chudoby zaisťuje automaticky večný život. Ježiš nás učí, že mimo Boha a jeho otcovskej milosrdnej moci a lásky nemožno nič absolutizovať, ani osobnú chudobu, či chudobu Cirkvi.

Ježiš učí tomuto náročnému dialektickému prístupu. Na jednej strane chce od niektorých, aby sa zriekli všetkého a v úplnej chudobe nasledovali Ježiša, a keď to urobia, sami robia len to, čo mali urobiť.

Výzva k nasledovaniu

Výzvu Ježiša bohatému mladíkovi z príbehu chápeme viac ako len evanjeliovú radu pre niektorých vybraných ľudí. Ježišova výzva zaznieva istým spôsobom každému, kto chce Ježiša nasledovať v konkrétnych životných podmienkach. Ježiš neutvoril totiž dvojitú cestu pre menej dokonalých a dokonalejších, bol vždy radikálny vo svojich požiadavkách.

Existujú však dva typy ľudských odpovedí na Ježišovu výzvu: pozitívna a negatívna odpoveď, v rámci ktorých sa dokonalosť realizuje alebo zanedbáva. Nasledovať Ježiša v chudobe a postoji odstupu od bohatstva, majetkov a mamony je iste pozvanie pre všetkých veriacich v Ježiša Krista a nielen tých.

Nezabúdame na slová Ježiša, že je nemožné slúžiť Bohu a mamone. Niektorí sú pozvaní zložiť sľub chudoby, iní ju žijú bez sľubov - a vždy je tento odstup od majetkov a vlastnenia natoľko platný, nakoľko je nasledovaním Ježiša a nakoľko je zároveň prorockým znamením pre všetkých. Evanjeliovo prijatá chudoba nám dáva slobodu voči osobám, veciam, postaveniu v tomto svete, kde sme pútnikmi, a vždy máme po nej túži...

Tabuľka: Porovnanie evanjelií

tags: #evanjelium #podla #lukasa #lkb22