Evanjelium podľa Tomáša: Obsah, história a význam

Evanjelium podľa Tomáša je novozákonný apokryf, ktorý sa skladá zo 114 výrokov, pripisovaných Ježišovi Kristovi. Kresťanské cirkvi však nepovažujú výroky za autentické Ježišove výroky.

Ježiš Kristus, ktorého Otec poslal ohlasovať evanjelium, tým, že po svojom zmŕtvychvstaní zveruje apoštolom úlohu pokračovať v jeho evanjelizačnom poslaní (porov. Mt 28, 19 - 20; Mk 16, 15; Lk 24, 4 - 7; Sk 1, 3): „Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás“ (Jn 20, 21; porov. 17, 18) vyzýva všetkých ľudí, aby sa obrátili a uverili (porov. Mk 1, 14 - 15). Chce, aby toto poslanie prostredníctvom Cirkvi preniklo do každej historickej doby, na každé miesto zeme a do každého spoločenského prostredia, a dostalo sa ku každému človeku, aby sa tak všetci stali jedným stádom s jedným pastierom (porov. Jn 10, 16): „Choďte do celého sveta a hlásajte evanjelium všetkému stvoreniu. Apoštoli, „pohnutí Duchom Svätým, vyzývali všetkých na zmenu života, na obrátenie a na prijatie krstu“ (1), pretože „putujúca Cirkev je potrebná na spásu“ (2). Na začiatku tretieho tisícročia ešte stále zaznieva vo svete výzva, ktorú počul od Ježiša Peter, spoločne s jeho bratom Ondrejom a prvými učeníkmi: „Zatiahni na hlbinu a spustite siete na lov!“ (Lk 5, 4) (3).

Termín evanjelizácia má veľmi bohatý význam (4). V širšom zmysle zahŕňa celé poslanie Cirkvi: celý jej život totiž spočíva v uskutočňovaní traditio evangelii, teda v ohlasovaní a odovzdávaní evanjelia, ktoré je „Božou mocou na spásu každému, kto verí“ (Rim 1, 16) a ktoré je v poslednom dôsledku totožné s Ježišom Kristom (porov. 1 Kor 1, 24). Takto chápaná evanjelizácia je určená celému ľudstvu. „Každý človek má právo počuť o Božej ,blahozvesti’, ktorá sa v Kristovi ukazuje a daruje. Len tak môže človek uskutočniť svoje plné povolanie“ (5). Ide o právo, ktoré dal Pán každej ľudskej osobe, a preto môže každý muž a každá žena so sv. Pavlom pravdivo povedať: „Miluje ma a vydal seba samého za mňa“ (Gal 2, 20). Tomuto právu zodpovedá povinnosť evanjelizovať: „Veď ak hlásam evanjelium, nemám sa čím chváliť, je to moja povinnosť a beda mi, keby som evanjelium nehlásal“ (1 Kor 9, 16; porov. Rim 10, 14). Z toho je zrejmé, prečo má každá aktivita Cirkvi základný evanjelizačný rozmer a nikdy nesmie byť oddelená od úlohy pomáhať všetkým stretnúť sa vo viere s Kristom, čo je prvotným cieľom evanjelizácie: „Sociálna skutočnosť a evanjelium sú jednoducho navzájom neoddeliteľné.

Evanjelizácia navyše poskytuje možnosť, aby sa obohatili nielen tí, na ktorých sa obracia, ale aj jej aktéri a celá Cirkev. Napríklad v procese inkulturácie „je všeobecná Cirkev sama obohacovaná v rôznych životných oblastiach [...] Učí sa tajomstvo Krista hlbšie poznať a vyjadriť ho a dostáva popud na stálu obnovu“ (17). Cirkev, ktorá počnúc dňom Turíc dávala najavo univerzálnosť svojho poslania, prijíma v Kristovi nespočetné bohatstvá ľudí z každej doby a každého miesta ľudských dejín (18). Každé stretnutie s konkrétnou osobou alebo kultúrou môže okrem svojej vnútornej antropologickej hodnoty, odhaliť tie možnosti evanjelia, ktoré boli dovtedy málo vyjasnené a ktoré obohatia konkrétny život kresťanov a Cirkvi.

Pre každého človeka je veľkým dobrom odhaliť základné pravdy (23) o Bohu, o ňom samom a o svete; zatiaľ čo život v tme, bez poznania pravdy o posledných otázkach je zlom a neraz aj zdrojom utrpenia a tragického otroctva. Preto sa sv. Pavol nezdráha opisovať konverziu na kresťanskú vieru ako oslobodenie „z moci tmy“ a vstup „do kráľovstva svojho milovaného Syna, v ktorom máme vykúpenie, odpustenie hriechov“ (Kol 1, 13 - 14). Teda plné oddanie sa Kristovi, ktorý je Pravda, a vstup do jeho Cirkvi nezmenšuje ľudskú slobodu, ale ju pozdvihuje a rozširuje až po jej plné uskutočnenie, v nezištnej láske, naplnenej starosťou o dobro všetkých ľudí.

Evanjelizácia zahŕňa aj úprimný dialóg, ktorý sa pokúša pochopiť dôvody a cítenie tých druhých. V srdci človeka sa bez nezištnosti nezapáli láska a dialóg, takže slovo je ohlasované nielen vyslovením, ale aj tým, že je vhodne dosvedčené v srdci adresátov. To si vyžaduje mať na pamäti nádeje a utrpenia, ako aj konkrétnu situáciu tých, na ktorých sa obraciame. Okrem toho práve prostredníctvom dialógu otvárajú ľudia dobrej vôle slobodnejšie svoje srdcia a úprimnejšie sa delia o svoje duchovné a náboženské zážitky.

Autentickí evanjelizátori si želajú len jedno, nezištne darovať to, čo sami zadarmo dostali: „Od samých počiatkov Cirkvi sa Kristovi učeníci usilovali obrátiť ľudí, aby vyznávali Krista Pána. Nerobili to však donucovaním alebo chytráctvami nehodnými evanjelia, ale predovšetkým silou Božieho slova“ (25). Poslanie apoštolov - a jeho pokračovanie v poslaní starovekej Cirkvi - zostane základným modelom evanjelizácie pre všetky časy: poslanie, často poznačené mučeníctvom, ako to ukazujú aj dejiny práve uplynulého storočia. Práve mučeníctvo dodáva vierohodnosť svedkom, ktorí nehľadajú moc alebo zisk, ale dávajú vlastný život za Krista.

Kresťanský duch je vždy oživovaný zápalom priviesť celé ľudstvo ku Kristovi v Cirkvi. No zaradenie nových členov do Cirkvi neznamená rozširovanie mocenskej skupiny, ale znamená to vstup do siete priateľstva s Kristom, spájajúcej nebo a zem, rôzne kontinenty a epochy. Značí to dar spoločenstva s Kristom, ktorý je „novým životom“, oduševňovaným láskou a úsilím o spravodlivosť.

Dnes sa však misijné ohlasovanie Cirkvi dostáva „do nebezpečenstva pod vplyvom relativistických teórií, ktoré sa usilujú zdôvodniť náboženský pluralizmus nielen de facto, ale aj de iure (alebo principiálne)“ (30). Už dávno vznikla situácia, v ktorej pre mnohých veriacich nie je jasný samotný dôvod jestvovania evanjelizácie (31). Kto takto dôvodí, ignoruje plnosť daru pravdy, ktorý dáva človeku Boh, keď sa mu zjavuje, rešpektujúc pritom slobodu, ktorú sám stvoril ako nezmazateľnú črtu ľudskej prirodzenosti: slobodu, ktorá nie je ľahostajnosťou, ale smerovaním k dobru.

Svätý Tomáš

Sviatok: 3. júla.

Podľa tradície bol sv. apoštol Tomáš pôvodom z Galiley. Jeho meno v aramejčine znamená Dvojča, takisto ako v gréčtine Didymus. Zrejme bol tiež rybárom. Bol pravoverným Židom a skromným človekom. V evanjeliách o ňom najviac písal Ján, celkovo štyrikrát.

Po prvý raz je to v situácii, keď doniesli Ježišovi správu o Lazárovej chorobe. Apoštoli Ježiša odhovárali od cesty do Judey. Tomáš vtedy povedal: „Poďme aj my a umrime s ním.“ (Jn 11,1-16). Druhý krát Ján o ňom píše v udalosti, ktorá sa stala deň pred Veľkonočnými sviatkami. Ježiš hovorí o príbytkoch, ktoré sú pripravené v nebi, a o ceste, kam ide. Tomáš vtedy reaguje: „Pane, nevieme, kam ideš. Akože môžeme poznať cestu?“ Vtedy mu Ježiš povedal pamätné slová: „Ja som cesta, pravda a život. Nik nepríde k Otcovi, iba cezo mňa.“ (Jn 14, 1-7).

V 20. kapitole píše Ján o veľmi známej udalosti, keď sa Kristus po svojom zmŕtvychvstaní zjavil apoštolom, ktorí boli zhromaždení za zatvorenými dverami. Tomáš vtedy s nimi nebol. Až keď prišiel Ježiš druhýkrát, bol tam aj Tomáš. Vtedy vyslovil slová, ktoré sú nezabudnuteľné: „Pán môj a Boh môj!“ Uveril a zostal verný Bohu až do smrti. Posledný krát sa Sväté Písmo zmieňuje o Tomášovi v 21. kapitole Jánovho evanjelia. Apoštoli - medzi nimi výslovne aj Tomáš - boli loviť ryby.

Podľa tradície Tomáš ďalej hlásal evanjelium v krajine Partov, Peržanov (dnešný Irán) a v Indii. Podľa všetkého zomrel mučeníckou smrťou, no údaje o tom sa rozchádzajú. No iné podanie zase tvrdí, že Tomáš účinkoval len medzi Partmi a zomrel v meste Edessa v Mezopotámii. Zavraždili ho na rozkaz kráľa.

Najstaršia Kópia Tomášovho Evanjelia

Výskumníci z Humboldt Universität sa vo svojej novej štúdii pozreli opäť na útržok papyrusu, ktorý mali v rukách už niekoľko desaťročí. Nová analýza odhalila, že môže ísť o najstaršiu existujúcu kópiu Tomášovho evanjelia. Nový objav pochádza z obdobia ranného kresťanstva. Doteraz sa za najstaršiu kópiu považovala grécka verzia evanjelia v kódexe z 11. storočia, ktoré pravdepodobne vzniklo v 2. storočí nášho letopočtu.

“Útržok papyrusu má mimoriadny vedecký význam. Datujeme ho do 4. alebo 5. storočia, preto môže ísť o najstaršiu prežívajúcu kópiu evanjelia,” tvrdí Lajos Berkes, jeden z autorov výskumu. Nový výskum zároveň dokazuje, že Tomášovo evanjelium bolo pôvodne napísané v gréckom jazyku.

Útržok papyrusu má rozmery 11 x 5 centimetrov a dokopy sa na ňom nachádza 13 riadkov gréckych písmen. Jeden riadok má približne 10 písmen. S najväčšou pravdepodobnosťou útržok pochádza zo starovekého Egypta.

Vedci si mysleli, že ide o list z bežného života, napríklad súkromnú korešpondenciu alebo nákupný zoznam. Obyčajnosť papyrusu ešte viac zvýrazňovalo neuhladené písmo. Všetko sa ale zmenilo, keď výskumníci pozorovali v texte slovo Ježiš. Následne vedci porovnali papyrus s inými textami a začali lúštiť list písmeno po písmene. Postupne vedci prichádzali na to, že ide o Tomášovo evanjelium. Rozlúštený text porovnávali s inými manuskriptami evanjelia.

Text na papyruse sa drží pôvodného textu. Ten podľa doterajších poznatkov vznikol v 2. storočí nášho letopočtu. Podľa nemotorného písma vedci usudzujú, že text vznikol ako písomné cvičenie v škole alebo kláštore. Text zachytáva pasáž z detstva Ježiša, ktorá sa považuje za druhý zázrak. V tomto príbehu sa malý Ježiš hrá pri potôčiku a z hliny vymodeluje dvanásť vrabcov. Jeho otec, Jozef, Ježiša napomenie a spýta sa ho, že prečo robí niečo také na deň posvätného sabatu. Päťročný Ježiš Kristus len tleskne rukami a všetkých 12 hlinených vtáčikov ožije.

Výskumníci zároveň potvrdili, že táto verzia Tomášovho evanjelia je najstaršia. V rámci tejto štúdie sa zároveň držia dôkazov, podľa ktorých vzniklo pôvodné evanjelium v 2. storočí.

tags: #evanjelium #podla #tomas