Významní farári Českobratskej cirkvi a ich prínos

V Českobratskej cirkvi pôsobili a pôsobia mnohí významní farári, ktorí sa zaslúžili o rozvoj duchovného života a spoločnosti. Medzi nich patria osobnosti, ktoré sa nebáli otvorene hovoriť o dôležitých témach a prinášať nové pohľady na vieru a kresťanstvo.

Jozef Bučko: Martýr slovenského fašizmu

Naša cirkev mala vlastného, bezmála navlas rovnakého Bonhoeffera. Určite ním bol farár Jozef Bučko. Podobne ako Bonhoeffer bol martýrom slovenského i nemeckého fašizmu. Zomrel takisto v koncentračnom tábore, v rakúskom Ebensee. Fyzicky zdevastovaný zomrel o tri dni skôr (6. mája 1945), ako bol popravený Bonhoeffer v koncentračnom tábore Flossenbürg (9. mája 1945). No zomrel deň po tom, ako bol koncentračný tábor oslobodený a vojna sa tu skončila - v tom pripomína Štefánika. A zomrel ako 38-ročný.

Jozef Bučko sa narodil 3. marca 1907 v Slatine nad Bebravou. Gymnázium navštevoval v Nitre a teológiu študoval v Bratislave (1929 - 1933). Jej tretí ročník absolvoval v nemeckom Erlangene. V Nemecku práve prichádzal k moci Adolf Hitler a jeho národný socializmus. Bučko - rovnako ako pred ním Bonhoeffer - úplne z prvej ruky rozpoznal jeho nebezpečenstvo a zhrozil sa.

Po ordinácii v júni 1933 sa stáva seniorálnym kaplánom v centre slovenského národného života, v Martine, u seniora, vynikajúceho Otta Škrovinu. Potom prijíma svoje prvé farárske miesto vo Vrbovom (1935 - 1940). V tomto čase je Bučko ako mladý muž schopný prenikavého pohľadu a excelentného hodnotenia geopolitickej a kultúrnej situácie v Európe: vidí nielen to, ako sa Slovensko dostáva do vleku nemeckého fašizmu, ale jednoznačne rozpoznáva aj nebezpečenstvo sovietskeho komunizmu.

Úplne priamo a jednoznačne o tom káže, hovorí, píše. Je skutočným, nekaviarenským verejným teológom, ktorý ide s kožou na trh - a raz za to tvrdo zaplatí. V tomto môžeme byť na Bučka hrdí. Potom sa Bučko dostáva znova do Martina už ako farár (1940 - 1944). Odmyslime si na chvíľu - aj keď je to mimoriadne ťažké - Bučkovu činnosť v najvlastnejšom zmysle slova, a to činnosť duchovného pastiera a kazateľa, ktorý nesie jednoznačne Krista a luteránsky biblický konfesionalizmus. Skúsme tohto usmievajúceho sa, pokojného, dobráckeho muža vnímať ako mimoriadnu kresťanskú osobnosť, „verejného teológa“ z čias vojnového Slovenského štátu.

Okrem upozorňovania na nebezpečenstvá obidvoch totalít, fašistickej i komunistickej, píše a hovorí často o cenzúre a dôležitosti slobody tlače, o rizikách zneužívania tlače na demagogické a propagandistické ciele, ktoré môžu byť zaobalené do estétstva, duchaplnosti, vlastenectva či kresťanského konfesionalizmu.

Kritizuje všetky druhy politického a náboženského pokrytectva a pragmatizmu. Býva pritom aj bolestivo adresný, no v žiadnom prípade nie je prvoplánovým provokatérom a hejterom v dnešnom zmysle slova. Tento autentický kresťan vyzýva na autentické kresťanstvo a v jeho podaní je to absolútne úprimné a uveriteľné. Hovorí o skutočnej kresťanskej morálke v politickom a verejnom živote.

V roku 1941 je Bučko pokutovaný za údajnú urážku prezidenta Tisa. Je zdĺhavo súdený, dva mesiace väznený a martinskému zboru štátna moc hrozí rozpustením. Na jeseň 1943 sa zapája do činnosti protifašistickej skupiny Jozefa Šťastného a stáva sa členom Okresného predsedníctva revolučného národného výboru v Martine, a to za demokratický, občiansky blok. Začína sa jeho otvorená činnosť v odboji. Začiatkom novembra 1944 jeho skupina ustupuje do Ľubietovej. Tu je na ceste do Lučatína 2. novembra 1944 zatknutý nemeckou hliadkou. Má falošnú legitimáciu a môže sa zachrániť, ale nedokáže klamať a nevyužije ju.

Je väznený v Banskej Bystrici a v Bratislave. Násilne vypočúvaný. Vo februári 1945 je transportovaný do Mauthausenu a neskôr určený na ťažkú fyzickú prácu v troskách mesta Amstätten. To všetko úplne zlomí jeho zdravie. Blížiaci sa front si vynútil presun väzňov akoby na poslednú štáciu do zlopovestného tábora Ebensee. Ráno 5. mája 1945 americké vojská toto diabolské miesto oslobodzujú. Bučko je však v žalostnom stave, viac mŕtvy ako živý. V nočných hodinách nasledujúceho dňa zomiera...

Jeho príbeh sa zásluhou pracovníka Centra histórie ECAV Martina Fajmona dostal do monografie Protestant Pastors in Mauthausen Concentration Camp (zost. Michael Bünker - Dietrich Pichler, Evangelischer Presseverband in Österreich, Viedeň, 2022).

Jakub Pavlús: Hlas pre LGBTI komunitu

Asi prvým príkladom tohto je aj evanjelický farár Jakub Pavlús, ktorý svoje prvé bohoslužby začínal viesť v Turanoch, menšom meste v Žilinskom kraji. Ako začínajúci farár mal zmluvu len na rok a tá mu po vyjadrení podpory LGTBQ komunity v roku 2016 nebola predĺžená. Pavlús náhle skončil bez práce a bez financií na lieky pre jeho dve predčasne narodené dcéry, ležiace v tom čase na jednotke intenzívnej starostlivosti.

On sám nebol vždy úplne otvorený téme LGTBQ komunity. Na začiatku jeho vysokoškolského štúdia teológie dokonca s registrovanými partnerstvami nesúhlasil, no po venovaní sa tejto problematike vo svojej diplomovej práci na ňu postupne zmenil názor. Nastal však rok 2015 a do spoločnosti a hlavne evanjelickej cirkvi prišlo na pretras Referendum za rodinu. Po odmietnutí postaviť sa za oficiálny podporný názor cirkvi bol Jakub Pavlús nútený Turany opustiť. A to aj napriek tomu, že s ním boli veriaci v Turanoch veľmi spokojní a sám farár nemal tendenciu svoj názor verejne prezentovať.

Dnes tento evanjelický farár pôsobí na fare českobratskej cirkvi evanjelickej v českom Šumperku, kde sa mu podarilo zamestnať takmer rok po prepustení. Podľa neho samotného nie je problémom rozdielny názor v cirkvi, skôr chýbajúca diskusia a jej systematické potláčanie.

V júni 2017 vyslovil pre Denník SME podobnú myšlienku aj evanjelický teológ Ondrej Prostredník: „Biskupi pri Pavlúsovi využili príležitosť, ako poslať ostatným odkaz. Odvtedy sa v cirkvi úplne zastavila diskusia o homosexuálnych manželstvách.“

Anna Polcková: Reformátorka s otvoreným pohľadom

Akékoľvek diskusie o právach homosexuálov vo viere a evanjelickej cirkvi by asi na dlhší čas stagnovali, nebyť dlhoročných snáh bratislavskej evanjelickej farárky s 27-ročnou praxou -Anny Polckovej- verejne otvárať túto tému. Polcková sa neštíti vyjadriť ani mediálne, pričom komunikuje, že LGTBQ komunita je diskriminovaná, osočovaná a vystavovaná nenávistným komentárom. Dokonca už v roku 2016 pri téme Refenda za rodinu v rozhovore pre Denník Sme vyslovila, že riziká ohrozujúce rodinu pochádzajú zvnútra, nie zvonku - ako odozvu na názor niektorých predstaviteľov cirkvi a veriacich, že za rozvratom tradičnej rodiny stojí akási prohomosexuálna ideológia.

Nanovo spôsobil v evanjelickej cirkvi rozruch rozhovor, ktorý dala Polcková pre portál Aktuality.sk začiatkom júna tohto roku. V ňom vyjadrila názor, že nevidí dôvod, prečo by LGBTQ komunita nemala rozvíjať svoju sexualitu, keď s ňou bola stvorená. Podľa dlhoročnej farárky by mali byť rôzne biblické texty nanovo interpretované v závislosti od aktuálneho stavu spoločnosti, pretože ak by sa v tejto dobe opäť vrátil Ježiš, pravdepodobne by na seba bral dnešnú podobu núdzneho. Tými sú v očiach Polckovej hendikepovaní, homosexuáli či rómske ženy a deti.

Reakcia na seba nechala čakať mesiac - začiatkom júla zverejnil generálny biskup evanjelickej cirkvi Ivan Eľko spolu s biskupmi Jánom Hroboňom a Petrom Mihočom pastorálne stanovisko, v ktorom Polockovú dôrazne upozorňujú, aby nedávala „liberálnym médiám“ stanoviská na tému LGTBQ. Okrem tohto sa v ňom vyjadrili, že homosexualita je podľa interpretácie Biblie hriech a daní jedinci by mali byť vedení k celoživotnému celibátu. Trojica Polckovej následne odkázala, že by mala „zvážiť svoje ďalšie pôsobenie v duchovnej službe“.

Odpoveďou na stanovisko biskupov bolo spustenie petície vo štvrtok minulý týždeň, ktorou 80 osobností vyzýva vedenie cirkvi, aby nebránilo dialógu. Na nasledujúci deň už bolo vyzbieraných okolo 1500 podpisov, pričom traja biskupi sa vyjadrili, že petíciu považujú za legitímnu.

„Predstavy o tom, že homosexuálni ľudia od rána do večera vedú nejaký zvrátený život je šialená obsesívna lož, ktoré tu určité skupiny kazateľov šíria opakovane roky,“ uviedol v rozhovore ZKH pre Denník SME publicista, teológ a zborový farár Anny Polckovej Michal Havran. Ten je zároveň jednou z osobností vnútri cirkvi, ktorá sa jej rozhodla vyjadriť podporu. Uvádza tiež, že postoj Polckovej je v európskom merítku evanjelickej cirkvi skôr mainstream, no na Slovensku v nej daný názorový spor pretrváva už dlhšiu dobu.

Blasfemický obrad má podľa Markízy na svedomí Jiří Kantor, farár Českobratskej cirkvi evanjelickej. Ten sa k záležitosti aj vyjadril v poriadne slniečkárskom duchu: „Keď ma chalani oslovili, pýtali sa ma, či by som bol ochotný im požehnať a že by chceli potvrdiť svoj zväzok aj na nejakom posvätnom mieste, v kostole. Moja reakcia bola taká, že som mal veľkú radosť, lebo mi ležia na srdci ľudia s homosexuálnou orientáciou.“

Kazateľ sa s Romanom pozná už od jeho detstva a požiadanie o obrad „považoval za poctu“. Podľa Kantora vďaka „požehnaniu zväzku“ homosexuálov v Neratove došlo aj k „prepojeniu cirkví“.

V prvom rade, toto je absolútny škandál. Biskup oblasti by si mal kňaza, ktorý toto dovolil vo svojom kostole, okamžite predvolať a prijať tvrdé opatrenia na úrovni jeho suspendovania zo služby.

Ďalšie aktivity Českobratskej cirkvi

Okrem pôsobenia farárov sa Českobratská cirkev venuje aj ďalším aktivitám, ako napríklad:

• Seniorátne biblické hodiny
• Biblické mládežnícke výlety
• Seniorátne stretnutia spevokolov
• Jarné výlety pre starších
• Seniorátne stretnutia detí a dorastu
• Seniorátne valné zhromaždenia

Tieto aktivity sú zamerané na duchovný rast a spoločenstvo veriacich.

tags: #farar #ceskobratskej #cirkvi #v #kosiciach