História evanjelického vierovyznania a jeho zlato

História evanjelického vierovyznania je bohatá a rozsiahla, siahajúca od staroveku až po súčasnosť. V tomto článku sa pozrieme na niektoré dôležité míľniky a udalosti, ktoré formovali toto vierovyznanie, s dôrazom na región Spiša a severovýchodného Slovenska.

Prvé osídlenie Mníška nad Hnilcom

Najstarším dokladom o osídlení chotára obce sú črepy z hlinených nádob, ktoré našiel archeológ F. Javorský v spodnej časti doliny Suchého potoka „Direnzajfn”. Podľa neho tu pravdepodobne v mladšej dobe bronzovej (1300 - 750 rokov pred n. l.) stála nechránená osada. Počas železnej doby (700 rokov pred n. l.) sa v Hnileckej doline usadili keltskí Kotíni, ktorí vedeli ťažiť a spracovávať železnú rudu z povrchových ložísk. O ich prítomnosti svedčia prastaré haldy medzi Švedlárom a Mníškom.

V okolí Mníška hľadali hradisko - drevený Kvádsky hrad, ktorý dodnes ostal nevysvetlenou záhadou. Podľa J. Hajnóczyho na prednom Špicnbergu mohlo stáť kvádske hradisko vzhľadom na jeho strategickú polohu. Aj J. Lipták sa priklonil k názoru, že na toto hradisko sa v čase núdze uchyľovali obyvatelia pred nepriateľom. Iný pohľad mal A. Münnich. Hradisko stotožnil s vŕškom Šlesaj (Zámčisko - 690 m), ktorý sa nachádza juhozápadne od obce. Odpoveď na túto otázku môže dať len archeologický výskum.

Pustovníci

Podľa F. Javorského existuje dosť poznatkov o tom, že Slovania, ktorí prišli na Spiš a pravdepodobne aj do dolnej časti Hnileckej doliny (Gelnica), boli už okolo polovice 9. storočia pokresťančovaní benediktínmi. Pomenovania obce v prvých písomných zmienkach Heremita a Remethe (slovo heremita pochádza z gréckeho slova eromes = mních - pustovník) potvrdzujú, že v tejto lokalite pôsobili mnísi. Ak boli na území Mníška mnísi, ostáva záhadou, kde stála ich pustovňa alebo starobylý kostolík.

Prvá písomná zmienka

V roku 1241 napadli mongolské vojská Uhorsko. V roku 1243 takto obdaroval Filipa a Detrika, synov Matúša z rodu Ákošovcov, územím, ktoré patrilo predtým komesovi Boršovi, synovi bána Dominika. V darovacej listine sa prvýkrát spomína územie Mníška: „Prvá hranica začína vedľa veľkého Hnilca, kde Smolník vteká do Hnilca.”

V roku 1255 dostal Kunch, zať komesa Jordana, obyvateľa Levoče, od kráľa Belu IV. rozsiahle pozemky siahajúce po rieku Hnilec. V listine sa spomína veľká cesta, ktorá vedie od Jasova cez Mníšek (magna via que vadit versus Jazov per locum Heremitorii). Je to prvá písomná zmienka o obci vo význame locus (miesto) a slova heremitory (mních - pustovník). Toto pomenovanie vychádzalo pravdepodobne z existencie už skôr spomenutej pustovne.

Gründleri

Jedným z riešení Belu IV. ako postaviť spustošené Uhorsko na nohy bolo pozvanie hostí (hospites) zo západnej časti Európy. Najpočetnejšiu zložku medzi nimi tvorili hostia z nemeckých oblastí. Sami hostia sa nazvali gründlermi a Hnileckú dolinu nazvali: „Gründlegebiet”.

Podľa J. E. Alexyho boli baníci v 13. storočí nútení pre vyčerpanosť zlata z tejto oblasti odísť. To podnietilo hľadanie nových ložísk a osídľovanie nových oblastí. Od druhej polovice 13. storočia nastáva rozmach banského podnikania ako následok obrovského dopytu po rudách. Dochádza k zmenám v ťažbe a spracovaní rudy. Najvýznamnejšou technickou zmenou bolo zavedenie vodného kolesa, ktoré poháňalo hámorové kladivá a dúchadlá vháňajúce vzduch do pecí.

Villa Heremitas (Mníšek)

Osídľovanie prebiehalo šoltýskym spôsobom, a to tak, že kráľ pridelil určité územie šoltýsovi (lokátorovi). V roku 1284 daroval Ladislav IV. (1272 - 1290) Tobiášovi územie v katastri Švedlára a Mníška. V roku 1284 dostal občan Gelnice Hekul od kráľa Ladislava IV. pozemky, ktoré sa nachádzali aj v chotári našej obce a súčasne právo založiť tam osadu. Tento rok považujeme preto za rok založenia obce. Prvá zmienka o Mníšku ako dedine je až z roku 1322, keď sa spomína ako dedina nachádzajúca sa v chotári Gelnice, ktorá je volaná k mníchovi (villa que dicitur ad Heremitam). V roku 1368 urobil Juraj Bebek na príkaz kráľa Ľudovíta I. (1342 - 1382) revíziu mestského chotára Gelnice, medzi inými sa spomína aj Villa Heremitas (Mníšek).

V roku 1375 udelil Ľudovít I. Gelnici nové výsady. Z kráľovskej listiny sa dozvedáme, že Gelnica vlastnila poddanské osady Švedlár, Mníšek, Jaklovce, Margecany, Žakarovce, Veľký Folkmár, Vyšné a Nižné Slovinky, ktoré boli na nej značne závislé. V listine z roku 1338 sa okrem iného uvádza, že Karol Róbert (1308 - 1342) daroval Mníšek (Remethe) spolu s tromi Švedlármi „lurre per petuo et irrevocabiliter” (navždy a neodvolateľne) Gelnici a Smolníku do spoločného užívania.

Pod Spišským hradným panstvom

Zemepáni

V roku 1465 sa majiteľom Spišského hradného panstva stal Imrich Zápoľský. Slobodné banské mestá Gelnica a Smolník stratili svoje postavenie a stali sa jeho súčasťou. Víťazom sa stal Ferdinand I. Na jeho strane stál Alexander Turzo, ktorý dostal v roku 1527 Spišské hradné panstvo do užívania. Po rokovaniach cisár Leopold 8. apríla 1690 schválil dohodu, podľa ktorej Gelnica a Mníšek pripadli Štefanovi Čákimu, ale Smolník, Švedlár a Štós panovníkovi.

Reformácia a protireformácia

Od začiatku 40-tych rokov 16. storočia sa na Spiši začali šíriť myšlienky Lutherovej reformácie. V roku 1541 prešli všetci obyvatelia Mníška na protestantskú vieru. Turzovcov však vystriedali Čákiovci, ktorí sa stali dôležitými aktérmi rekatolizácie na Spiši. Rekatolizácia pokračovala násilným odoberaním kostolov evanjelikom a vyháňaním kňazov. Mníšek preto v roku 1674 musel opustiť evanjelický farár Milek.

Do vojnových udalostí boli zatiahnuté aj spišské mestečká a obce. Po vpáde Bočkajových hajdúchov na Spiš, práve Mníšek najviac doplatil na to, že jeho majiteľ Krištof Turzo stál na strane Habsburgovcov. Začiatkom 18. storočia sa opäť rozhorel oheň protihabsburgských povstaní. V roku 1703 sa zmocňuje baníckej oblasti v Hnileckej doline František II. Rákoci. V kostolnej veži vo Švedlári sa našla listina z 25. októbra 1711, v ktorej sa okrem iného píše: „Keď boli v Mníšku v roku 1709 ubytované cisárske vojská, rebelanti Mníšek podpálili tak, že vyhorel do tla a ostali len štyri domy.”

Zlaté - najseverovýchodnejší evanjelický cirkevný zbor

Najseverovýchodnejší evanjelický cirkevný zbor má príznačný názov - Zlaté. V nedeľu 2. júla si pripomenul 30 rokov osamostatnenia od cirkevného zboru Bardejov, ako aj 310. výročie založenia Prvého evanjelického a. v. zboru v Zlatom, ktorý vznikol z iniciatívy vtedajšieho prenajímateľa obce Mikuláša Szirmayho (1712 - 2022). Na spomienkovom podujatí kázal biskup Východného dištriktu Peter Mihoč, ktorý pri tejto príležitosti uviedol: „Nielen zlato v časoch neistoty získava na cene a hodnote, ale aj hodnotní a hodnotovo ukotvení ľudia majú dnes v čase nepokoja a neistoty hodnotu zlata. Som vďačný, že aj v tejto časti Slovenska sa takíto ľudia nachádzajú, tvoria vzťahy, nezabúdajú na korene minulosti, slúžia v prítomnosti a v nádeji hľadia do budúcnosti. Vďačný za vašu službu na pôde dištriktu, aj celej severnej bardejovskej doliny. Nech aj ďalšie generácie tu nachádzajú a budujú hodnoty, vzťahy, životnú orientáciu, ktoré majú cenu zlata.“

Pred tridsiatimi rokmi sa Zlaté, za účelom adresnejšej a osobnejšej pastorálnej starostlivosti, osamostatnilo od cirkevného zboru Bardejov. Zborový farár Jaroslav Majer každú nedeľu zvestuje Božie slovo veriacim evanjelikom nielen v Zlatom, ale aj v dcérocirkvi Sveržov. Zaujímavosťou je, že oltárny obraz v kostole v Zlatom bol premiestnený z nemeckého evanjelického kostola v Sabinove.

Mikuláš Szirmay sa narodil v roku 1652 v Pozdišovciach, štúdiá začal v Bardejove a Prešove. Bol v prvom rade verným oddaným evanjelikom, milujúcim svoju cirkev, nešetriac svoje osobné dary a iné materiálne potreby pre ochranu a zveľadenie evanjelickej cirkvi. V roku 1684 ho v Bardejove zajali cisárski vojaci a väznili v Prešove - Caraffovej väznici. Aj táto zlá skúsenosť ho neodradila od vernosti a podpory evanjelickej cirkvi. Celý svoj život prispôsobil k ochrane viery v Ježiša Krista a evanjelickej cirkvi a. v., a tak napĺňal slová o záchrane veriaceho človeka - pevne stáť na slovách evanjelia. Pôsobil aj ako dozorca Prešovského evanjelického kolégia.

Ružomberská synoda schválila, aby sa opäť spolu s Danielom Krmanom navštívili švédskeho kráľa Karola XII. Krivdy, ktoré boli páchané na evanjelikoch, sa sčasti podarilo vyriešiť počas povstania Františka II. Rákociho. Protireformačné opatrenia sa u nás prejavili, keď v roku 1711 bol už po tretíkrát evanjelikom odňatý kostol bardejovským rímskokatolíckym kňazom Benediktom Charmzeselom, podžupanom Jurajom Pechym a povestným „bornemiszom“. Mikuláša Szirmayho, ako majiteľa obce, žiada: „Dovoľujem si vás láskavo poprosiť - svojou vážnosťou a vašim možnostiam, tak ako je zvykom, zabezpečiť nového farára do mojej filiálky.

Na základe panovníkovho nariadenia z roku 1712, kde sa bardejovským evanjelikom zaručovalo právo na slobodné vierovyznanie a vyššie uvedenej listiny, Mikuláš Szirmay s Božou pomocou zabezpečil pre obec Zlaté evanjelického kňaza Jeremiáša Nikletiusa. 18. júla 1712 bol vokátorom od Mikuláša Szirmayho pozvaný za kňaza pre obec Zlaté a ordinovaný superintendentom Jánom Schwartzom v Prešove. Nakoľko evanjelici svoj kostol nemali, keďže bol odobratý, schádzali sa na majeri pána Szirmayho, kde stála modlitebňa evanjelicko-luteránskej cirkvi a kde našiel skromný príbytok aj kňaz Jeremiáš Nikletius. Aj týmto nekompromisným postojom vykonal pre evanjelickú cirkev veľkú službu, čo svedčí, že ešte aj dnes je skoro tri štvrtina obce veriacich evanjelického vierovyznania.

Po inšpektorovej smrti majetok Zlatého v rokoch 1720 - 1743 zdedil jeho syn Tomáš. V roku 1734 Karlova rezolúcia povolila zriadiť 4 dištrikty. Pán Boh dokazoval silu, moc a pomoc v živote našich predkov. Je to svedectvo viery aj v dobe, keď nebolo vôbec jednoduché prezentovať svoju vieru verejne.

Reformácia

31. októbra 1517 chudobný nenápadný mních - doktor na wittemberskej univerzite - Martin Luther pribil na dvere zámockého chrámu 95 výpovedí, ktorými vyjadril svoj nesúhlas s učením a praktikami vtedajšej cirkvi. Narazil však na nesúhlas cirkvi a pápeža, ktorý po neúspešnej snahe dosiahnuť, aby Luther svoje názory odvolal, vylúčil ho z cirkvi. Následne ho za kacíra a vyhnanca označil aj nemecký cisár Karol V.

Lutherove myšlienky si však už našli priaznivcov v radoch študentov, profesorov univerzít a kniežat. Svoje učenie Luther a jeho spolupracovníci spísali do vyznania, ktoré 25. júna 1530 prečítali cisárovi Karolovi V. Reformácia zasiahla do mnohých oblastí spoločenského života a historici preto právom hovoria, že sa touto udalosťou skončil stredovek.

Keďže Dr. Martin Luther nebol iba farárom, ale aj univerzitným profesorom, reformačné myšlienky sa šírili nielen na pôde cirkvi, ale aj univerzity. Napríklad maliar Lucas Cranach namaľoval množstvo obrazov, ktoré vyjadrovali nové chápanie evanjelia. Kým v predreformačnom období hudobné nástroje nemali veľmi miesto na omšiach a Bohoslužbách a spievať smeli len na to určení speváci, Martin Luther dal hudbe na Bohoslužbách väčší priestor, podporil organ ako nástroj, ktorý môže vhodne a dôstojne osláviť Pána a presadil, aby nábožné piesne spievali všetci zhromaždení. Sám zložil niekoľko duchovných piesní a zostavil spevník, v ktorom okrem svojich piesní uverejnil aj vtedy známe melódie, otextované novým, duchovným textom.

Reformácia sa podpísala aj pod vývin architektúry. Reformátori totiž odmietali honosnú výzdobu chrámov, preferovali skôr praktické než umelecké vybavenie kostolov a nepriamo tak dali podnet k vzniku nového architektonického štýlu - klasicizmu.

Keď Dr. Martin Luther pred rokom 1530 navštevoval cirkevné zbory, šokovaný zistil, aká nízka je vzdelanosť medzi ľuďmi i kňazmi. Sám vypracoval mnoho doporučení a pokynov pre vyučovanie a jeho najbližší spolupracovník - profesor filozofie Filip Melanchton, označovaný za druhú najvýznamnejšiu osobnosť reformácie, sa stal reformátorom nemeckého školstva, označovaný neraz titulom „učiteľ Germánov“. Dr. Martin Luther zasiahol do nemeckých dejín aj tým, že vytvoril novú, spisovnú nemčinu.

Bolo krátko pred polnocou, písal sa 10. november 1483, keď sa v malej izbičke v domčeku na Dlhej ulici v nemeckom mestečku Eisleben narodil chlapček. Keď mal Martin 5 rokov, začal chodiť do školy. Keď mal Martin 14 rokov, odišiel do školy v Magdeburgu, potom v Eisenachu a napokon na univerzitu v Erfurte, kde študoval práva, ako si prial jeho otec. Život vtedajších študentov nebol ľahký.

Bol 2. júl 1505, Martin mal už 22 rokov. Blížil sa 1. november - sviatok všetkých svätých. Do kostola sa zberalo nielen veľa ľudí, ale aj veľa kňazov, učencov a profesorov. Keďže vtedy bolo medzi učencami zvykom verejne diskutovať o rôznych otázkach, rozhodol sa aj Martin Luther vyvolať takúto diskusiu.

Gréckokatolícka cirkev

V roku 861 - 862 požiadal knieža Rastislav najskôr v Ríme r. 861 a potom v Konštantínopole v roku 862 biskupa a učiteľa pre svoj národ. Cisár Michal III. vyhovel Rastislavovej požiadavke a v roku 863 prišli na Veľkú Moravu Svätí bratia Konštantín a Metod, ktorí dobre ovládali slovanskú reč. Politické búrky medzi hlavnými cirkevnými centrami v poslednej štvrtine 9. storočia zmrazili rozkvitajúci sa puk Veľkomoravskej ríše. Obnovenie činnosti gréckokatolíckej cirkvi sa uskutočnilo až v roku 1968. K metropolitného usporiadaniu došlo až za pontifikátu pápeža Benedikta XVI. 30. januára 2008 zriadil Gréckokatolícku metropoliu so sídlom v Prešove.

Gréckokatolícku farnosť v Bratislave zriadil v roku 1936 bl. Pavel Gojdič - prešovský biskup. 18. apríla 1950 tzv. Prešovským soborom bola gréckokatolícka cirkev zlikvidovaná na 18 rokov. Až 11. júla 1968, kedy bola oficiálne obnovená činnosť gréckokatolíckej cirkvi sa vedenia ujal otec ordinár Ján Hirka. V roku 1998 bol zriadený biskupský vikariát v Bratislave. Jeho prvým vikárom bol v roku 1998 otec Ján Závacky a o rok neskôr 1999 - 2002 otec Peter Sabol. Od roku 2003 spravoval farnosť i bratislavský protopresbyterát otec Peter Rusnák, ktorý bol menovaný 30. januára za prvého bratislavského eparchu. Bratislavskú eparchiu vyhlásil pápež Benedikt XVI. 30.

Od toho času farnosť Brezno bola spravovaná farnosťou Banská Bystrica. Veľké poďakovanie patrí / dnes už nebohej/ pani Elene Leitnerovej, ktorá s otcom Petrom absolvovala všetky sväté liturgie a bola jemu - ale hlavne nám veľkou oporou. Veľkým požehnaním pre farnosť bola a je súčasná kantorka Mgr. Marcela Škultétyová, ktorú Boh obdaril krásnym hlasom. Gréckokatolícka farnosť v Brezne je zasvätená blahoslavenému hieromučeníkivi Vasiľovi Hopkovi.

Veriaci z farnosti Brezno sa spolu s veriacimi z farností Šumiac a Telgárt zúčastnili na vysviacke prvého bratislavského eparchu gréckokatolíckej cirkvi v Mestskej hale v Prešove. Na slávnostnej vysviacke vladyku Petra sa zúčastnilo do 5000 veriacich a niekoľko sto kňazov oboch obradov. Hlavným svätiteľom bol J. Em. kardinál Jozef Tomko, emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Ešte pred odchodom domov sme navštívili Katedrálny hrám sv. Jána Krstiteľa, kde sme sa spoločne pomodlili za našich otcov biskupov.

Našu farnosť poctil návštevou o. Mikuláš Tresa CSsR. V homílií nám o. Mikuláš pripomenul skutočný zmysel pôstu v tomto 40 dňovom období - je to čas pokánia. Na sviatok Zvestovania presvätej Bohorodičky sa pred sv. liturgiou posvätilo nové liturgické rúcho modrej farby, ktoré darovala p. Veriaci farnosti Brezno sa zúčastnili na Archieparchialnej odpustovej slávnosti Zosnutia Presvätej Bohorodičky a 20. výročia vyhlásenia Baziliky Minor v Ľutine, ktorá sa konala 16. - 17. 8. 2008. Slávnosť prebehla za účasti veriacich gréckokatolíkov nielen z Brezna, ale aj z okolitých obcí Horehronia.

Gréckokatolícka farnosť Brezno bola zriadená, rozhodnutím prešovského eparchu Mons. Jána Babjaka v roku 2003 vyčlenením z farnosti Šumiac. Do farnosti Brezno spadá celý okres Brezno, okrem farnosti Šumiac a Telgárt. Podľa nového územného usporiadania Gréckokatolíckej cirkvi patrí farnosť do novozriadenej Bratislavskej eparchie. Patrónom farnosti Brezno je bl. V nedeľu o Samaritánke 10. mája 2009 navštívil vladyka Peter, bratislavský eparcha, gréckokatolícku farnosť v Brezne pri príležitosti prvej odpustovej slávnosti. Pred sv. liturgiou vladyka Peter požehnal novú ikonu blahoslaveného Vasiľa, v ktorej sú uložené jeho ostatky.

Na odpustovej slávnosti sa zišlo početné spoločenstvo veriacich. Domácich gréckokatolíkov z Brezna prišli povzbudiť i veriaci z Telgártu, Šumiaca, Polomky a z ďalších horehronských dedín. Veriaci z farnosti Brezno spolu s veriacimi z farností Šumiac a Telgárt sa zúčastnili na odpustovej slávnosti na najväčšom pútnickom mieste Prešovskej gréckokatolíckej eparchie v Ľutine. Siedmu nedeľu po Pasche, 16. mája 2010 slávili gréckokatolícki veriaci v Brezne odpustovú slávnosť ku cti blahoslaveného hieromučeníka Vasiľa Hopka.

Liturgické slávenie spevom sprevádzal Zbor Chrysostomos z Bratislavy. Naša farnosť s o. Jánom Kovaľom spolu s veriacimi z farnosti Šumiac a Telgárt navštívili najvýznamnejšie pútnické miesto Prešovskej archieparchie v Ľutine a zúčastnili sa hlavnej archijerejskej svätej liturgie. Hlavným slúžiteľom sv. Vladyka Peter Rusnák oslávil 6.9.2010 okrúhle životné jubileum. Gréckokatolícka cirkev, farnosť Brezno prijala túto vzácnu relikviu 12. mája, ktorá bola vystavená k verejnej úcte v Piaristickom chráme do nedele 15. mája.

Tabuľka: Významné míľniky v histórii Mníška nad Hnilcom a evanjelického vierovyznania

tags: #farar #evanjelickeho #vierovyznania #zlato