V obci máme nového pána farára, ktorý sa volá Juraj Pluta. Požiadal som ho o rozhovor a on veľmi ochotne odpovedal na moje zvedavé otázky. Porozprávam vám o jeho povinnostiach, financovaní cirkvi na Slovensku a historickom kontexte.
Kto je farár Juraj Pluta?
Ja som Nitrančan a celé detstvo som strávil v Nitre. Som typické sídliskové dieťa. Dvadsať rokov som strávil na sídlisku. Ale na druhej strane mám kontakt s dedinou. Na dedine sme mali babku. Chodili sme tam každý víkend, mali sme tam totiž vinicu. Bolo to také vyrovnané, aj mesto, ale aj ten kontakt s dedinou tam bol. Na základnej sa mi nechcelo moc učiť, ale na strednej sa to zmenilo, tam ma to začalo baviť, ale nie to čo sa tam učilo (smiech) V tom čase ma začali zaujímať iné odbory, ako dejiny, umenie, literatúru, hudbu ale určite nie chémia, matematika, fyzika a podobné veci, ktoré sme tam mali. Potom som mal šťastie, to bolo v roku 1989, kedy komunisti dovolili, aby aj študentí technických odborných škôl mohli študovať humánny odbor na vysokej školy. Áno, ja som učiteľ. A čo tá slovenčina? Ja by som povedal, že to bola jedna z najprechodnejších ciest, lebo vtedy bola možnosť študovať ruštinu, občianskú výchovu a slovenčinu v kombinácii s výtvarnou výchovou. Výtvarná ma strašne bavila, tak som nakoniec zvolil k nej slovenčinu. Literatúra bola super, ale jazyk ma strašne nebavil, ten som neznášal. Literatúra ma strašne „chytila“, ešte viac ako na strednej škole. Práca s textami, to ma veľmi bavilo. Nikdy som svoju voľbu neoľutoval. Po revolúcii bola možnosť zmeniť katedru, strašne ma lákalo ísť na psychológiu. Vtedy som si položil položil otazku: „Čo mám zanechať? slovenčinu? výtvarná, tá bola bez šance. Tak som nakoniec ostal a doštudoval tento odbor. Po skončení školy som sa pohyboval ďalej v umeleckých kruhoch. Tvoril som obrazy. Priatelia ma dokonca nahovárali, aby som skúsil svoje práce vystavovať v Japonsku. Hlavne som sa venoval grafike, to ma bavilo a žil som vo svojom umeleckom svete. Tam niekde prišiel zlom, kedy som si uvedomil, že žijem vo "svojom" svete a realita mi uniká. Trochu som pribrzdil a začal učiť na strednej škole. Áno, učil som na Pijaristickom gymnáziu v Nitre. Slovenčinu, estetiku, výtvarnú výchovu a náuku o spoločnosti. Vydržal som tam 4 roky. Potom sa to začalo nejako „lámať“. Už počas výšky som rozmýšlal nad povolaním, ale to mi bolo vzdialené, preteže ja som bol umelec a iné som neriešil. Počas vysokej školy som chodil do spoločenstva, mal som tam veľa priateľov. Chodil som na kurzy, semináre, prednášky, formačné stretnutia a tam sa to kdesi začalo naštrbovať, ale ja som to "odháňal". Stále som si hovoril: „Toto nie je pre mňa! Toto je pre takých poriadnych ľudí, nie pre mňa (Smiech) A keď mi niekto z kamarátov pri posedení len tak povedal, že ty budeš určite študovať teológiu, tak ja som ho išiel ukameňovať (smiech). Nakoniec to dopadlo tak, že som išiel študovať teológiu. Bolo to veľmi ťažké rozhodnutie. Dnes môžem povedať že je to dar, je to niečo čo je človeku dané. Ja som si naplánoval život úplne inak, všetko som mal - rodinu, priateľov, prácu, mohol som sa oženiť. Ako sa hovorí nemal som žiadny problém. Ale ja som stále cítil, také nenaplnenie, nepokoj, niečo tomu chýbalo. JMohol som večer sedieť s kamaratmi, ale ja som nemal pokoj. Až keď som urobil tento krok, vtedy prišlo také zvláštne vyrovnanie. Povedal som si: „však uvidíš v seminári". 3 roky sa študuje v seminári filozofia. Aj riaditeľovi na gymnáziu som povedal, že keby náhodou, tak sa vrátim a budem môcť učiť aj filozofiu. Ako som vstúpil do semináru, tak som pocítil, že toto je "ono". To je niečo, čo sa rozumem nedá pochopiť. Vedel som že sa vnútorne niečo deje. Tomu som sa presne chcel vyhnúť. Ja som mal vtedy už 27. rokov a tak som si hovoril, že v týchto rokoch to už nemôžem ísť skúšať. To sa robí, keď má človek osemnásť. Chcel som ísť do toho s vážnym rozhodnutím. Po vysvätení biskupom som dostal menovací dekrét a ako kaplán som išiel do Trenčína. Bol som z mesta, asi preto ma dali do mesta. Bolo to fajn, totálna „divočina“, dvere sa nezavreli za celý deň. Prišli sme do takej starej fary, ktorá sa prerábala. V montérkach sme bahali po fare, hneď nato sme na seba "hodili" reverendu a utekali slúžiť omšu (smiech) Hneď na začiatku to bol taký „zaberák“. Presne tak. Dedina, tri kostoly, pán farár tam potreboval kaplána (pomocník kňaza). Bolo to výborné obdobie. V Skačanoch som bol 2. roky. No a v zime mi zatelefonoval biskup, že sa sťahujem na Skýcov. Bol to šok. (smiech). Ja som už počítal s tým, že odídem zo Skačian, ale že to bude zrovna v zime, pred sviatkami, tak to som nečakal. Áno, tu som správca farnosti. Ako kaplán som sa „zviezol“, ale tu už je to všetko na mne. Akurát dnes mi povedal jeden obyvateľ obce, že zima je tu škaredá, ale leto je tu prekrásne. Keď mám povedať pravdu, ja som zimu ani nestihol vnímať. Musel som si na všetko zvykať. Pre mňa bolo všetko nové, pripadal som si tu ako na návšteve. S odstupom času môžem povedať že už sa tu už cítim ako doma. Presne tak, spoznávanie ľudí, to je už ťažsie. Ako kaplán som bol vždy na jednom mieste dva roky a za ten čas sa nedá spoznať ľudí. Je to také abstráktné umenie, nie sú to povedzme krajinky. Ťažko to popísať, to treba vidieť. Popri umení je to ešte turistika. Mal som problémy s kolenami. Vždy čítam dve knihy naraz. Jedna je duchovná, teologická a druhá je beletria. Keď vyjde nový film, vždy si pozriem jeho recenziu a podľa toho si vyberám. Veľmi mám rád európsku kinematografiu. V poslednej dobe ma zaujal film Pokánie. Hlavne je to džes, country a blues. Vypočujem si aj gitarovky, napr. Erica Claptona. Nevyberám si. Vedeli by ste aj niečo navariť? Na fare v Skačanoch sme varili, takže určite by som prežil, keby musím variť (smiech). Momentálne sa stravujem v škôlke. Táto práca človeka napĺňa. Je v tom kus kríža, ale je v tom aj kus nádeje a radosti. O tom to je. Je to zvláštna služba, poslanie. Dá sa to prežívať v rozmere ja a spoločenstvo, farnosť a ľudia. Tieto segmenty sa spájajú a prelínajú a s oboma týmito „mohutnosťami“ človek komunikuje a počúva. Je to taky neprestajný dialóg. V tomto dialógu sa neustále dozvedám niečo nové, je tam isté napätie, ktoré niekedy zabolí, ale väčšinou je to veľmi pekné.
Základné povinnosti farára
Medzi základné povinnosti farára patrí:
- Ohlasovať evanjelium a krstiť všetky národy.
- Viesť veriacich k sviatostiam, ako je krst, ktorý je prostriedkom na zaistenie vstupu do večnej blaženosti.
- Sláviť narodeniny a meniny členov farnosti.
- Vytvárať bratské a sesterské spoločenstvo.
- Starostlivosť o nemocných, chorľavých a starcov.
Farář má tiež povinnosť svätiť nedeľu, ktorá má byť dňom jednoty a pokoja. Farár má zvážiť pastoračnú vhodnosť večerných omší.
Práca v rizikových oblastiach a skupinách | Tomáš Forró | TEDxYouth@BanskáBystrica
Sviatosti a ich význam
Krst
Kán. 867 CIC - § 1 hovorí o povinnosti rodičov postarať sa o to, aby dieťa bolo pokrstené v prvých týždňoch po narodení a aby sa na ňu náležite pripravili. Kán. 868 CIC - § 1 stanovuje podmienky, za ktorých môže byť dieťa pokrstené. Katechumenát po krste pomáha pri raste osoby.
Eucharistia
Kán. 913 - § 1 stanovuje, kto môže pristúpiť ku svätému prijímaniu. Kán. 919 - § 1 hovorí o príprave na prijatie Eucharistie. Kán. 920 - § 1 hovorí o povinnosti prijať Eucharistiu aspoň raz do roka. Kán. 921, § 1 hovorí o možnosti prijať Eucharistiu aj viackrát denne, ak sa človek zúčastňuje na viacerých svätých omšiach.
Manželstvo
Cirkevný právnik Tibor Hajdu z Postoy.sk uvádza, že manželstvo ustanovené Bohom v Cirkvi de facto neexistuje v civilnom zmysle slova. Kódex kanonického práva (KKP) nepripúšťa možnosť rozvodu. Existujú však prekážky, ktoré môžu spôsobiť nulitu manželstva, napríklad nedostatočný vek, impotencia, prekážka existujúceho manželského zväzku, rozdielnosť náboženstiev, posvätný rád, doživotný sľub čistoty, zadržiavanie ženy za účelom sobáša, omyl v osobe, násilie alebo strach.
Odluka cirkvi od štátu a financovanie cirkvi na Slovensku
Odluka cirkvi od štátu je na Slovensku veľká téma. Krajina s výraznou kresťanskou tradíciou je zvyknutá na to, že z daní časť financií putuje do cirkví. Niektoré strany aj dnes hovoria o ambícii odluku uskutočniť. Viac ako polovicu pritom získala rímskokatolícka cirkev. Zo štátneho rozpočtu si minulý rok ukrojila až 26 miliónov. Pravidlá financovania cirkví vychádzajú zo zákona platného od roku 1949, ktorý bol niekoľkokrát novelizovaný. Slovensko momentálne registruje 18 cirkví. Nie všetky si o dotácie žiadajú.
Keďže duchovní sú vyplácaní zo štátneho rozpočtu, štát určuje aj ich platy. Tie sú v porovnaní s priemerným mesačným platom naozaj malé. Ministerka kultúry Ľubica Laššáková chce túto situáciu napraviť. Napríklad strana SaS má vo svojom programe dlhodobo tému odluky cirkvi od štátu. Richard Sulík opäť verejne povedal, že stanovisko liberálov k tejto téme je nemenné: „Cirkvi na území Slovenska treba konečne oslobodiť spod područia východísk zákona z roku 1949, ktorý podpísal ešte Klement Gottwald. Na to však nestačia kozmetické úpravy pod vedením ministerky Ľubice Laššákovej, ale je potrebné uskutočniť zásadnú odluku cirkví od štátu.“
Samotná cirkev má na vec úplne iný názor. „Tiež treba vziať do úvahy, že dnešná situácia vychádza z historického kontextu. Vzťah cirkví a štátu sa neutvára „na zelenej lúke“. Majetky cirkví boli v 50-tych rokoch 20. storočia násilne vyvlastnené. Štát vtedy zobral všetko: cieľom bolo ovládnutie a následná likvidácia náboženského života. Reštitúcie túto krivdu čiastočne napravili, ale jej dôsledky cirkvi pociťujú dodnes. Predovšetkým tie menšie zápasia s ekonomickými ťažkosťami.
Ich činnosť nie je zisková, a ak by sa mali finančne celkom osamostatniť, bolo by to pre ne pravdepodobne likvidačné. Cirkev na Slovensku skutočne neprevádzkuje len kostoly a neplatí len duchovných. Množstvo farárov sa venuje charitatívnej činnosti, cirkev tiež pomáha ľuďom bez domova, vydáva náučnú literatúru sociálneho charakteru, pomáha týraným ženám či deťom. Organizujú tiež množstvo akcií, na ktorých sa nezúčastňujú len veriaci ľudia, ale aj ateisti či ľudia inej viery.
Nie všetci chodia do divadla, nie všetkých zaujíma šport. Štát ale tieto oblasti pokladaná za prínosné, preto ich podporuje. Podobne je tomu aj v prípade cirkví.
Pôst a pokánie
Všetky piatky v roku sú dňami pokánia. Počas pôstu sa veriaci majú zriecť všetkého, čo ich spútava, a poprosiť Boha s ľútosťou o odpustenie. Pokánie má človeka vnútorne dotknúť a viesť k zmene života. Cirkev predpisuje, že nejesť mäso zaväzuje každého od 14. roku života a povinnosť postiť sa každého od 18. do 60. roku života. Prísny pôst sa má zachovať na Popolcovú stredu a Veľký piatok. Vtedy sa veriaci majú zdržať mäsitého pokrmu a jedenia pokrmov z živočíšneho tuku a len raz za deň sa dosýta najesť.
Cieľom pôstu nie je oberať človeka o radosť, ale viesť ho k hlbšiemu zamysleniu nad svojím životom a k pokániu. Aj v súčasnosti zohráva cirkev v životoch ľudí veľkú rolu.
Historický kontext: Obec Vasiľov
Obec Vasiľov vznikla v polovici 16. storočia na valaskom práve. Názov obce je doložený z roku 1554 ako Wasylow, z roku 1625 ako Vasilov. Obec patrila Oravskému panstvu, spravovali ju dediční richtári. V roku 1624 mala asi 90 obyvateľov, v roku 1715 mala 150 obyvateľov, v roku 1778 mala 269 obyvateľov, v roku 1828 mala 87 domov a 448 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. Za I. ČSR sa živili chovom dobytka, šindliarstvom, prácou na píle. Rozšírená bola aj výroba súkna a pokrovcov.
V polovici 16. storočia sa Orava stala súkromným majetkom významného a bohatého Thurzovského rodu. Zemepán František Thurzo poveril schopného a silného Félixa Hyru, aby založil novú dedinu v lokalite Vasiľov. Félix Hyra prišiel do Vasiľova v roku 1554 s piatimi valaskými rodinami a založil tu dedinu.
V daňovom súpise z roku 1554 sa uvádza: Wasylow je novozaložená dedina pána Františka Thurzu. Obyvatelia si stavajú domy v pustých miestach a hustých lesoch a miesto pluhu používajú motyku. V uvedenom roku vybudovali štyri usadlosti, lebo pán Ladislav David, výberca štátnych daní pre kráľovstvo, im vymeral daň 4 florény, čiže jeden florén za jednu usadlosť.
Keď Félix Hyra založil dedinu Vasiľov, v Námestovskom okrese existovala len Lokca. Okolité obce Babín, Hruštín, Breza, Krušetnica, Mútne, Vaňovka, Zákamenné, ba ani Námestovo ešte neboli založené. Preto Hyra s valachmi pásol ovce a dobytok na vzdialených pasienkoch, ktoré sa neskoršie stali územím ďalších novozaložených obcí a ich obyvatelia zachovali pôvodné názvy lokalít.
Valasi boli ľudia slobodnejší ako sedliaci. Neboli zaťažení robotovaním na poliach a poddanskými daňami. Zaoberali sa pastierstvom, chovom oviec a koní. Mohli nosiť zbraň, strážili cesty a chotáre pred zbojníkmi. Sprevádzali pocestných a kupcov na kráľovskej verejnej ceste, ktorá viedla z Trenčianskej župy cez Zázrivú, Párnicu, Veličnú, popri rieke Orave do Tvrdošína a tam sa vetvila na Žywec cez Polhorskú dolinu a Nowy Targ cez Trstenú a Jablonku.
V daňovom súpise z rokov 1566 a 1567 sa Vasiľov opäť uvádza ako nová dedina založená pánom Turzom. V roku 1574 Štefan Kubínyi o Vasiľove zaznačil, že jeho valasi neplatia žiadne dane a nevykonávajú robotu. V roku 1578 Vasiľov patril medzi slobodné valaské obce, Ktorých obyvatelia neplatili štátne dane a nerobotovali.
Ján Roman, syn Félixa Hyru, v roku 1598 žiadal zemepána Juraja Thurzu, aby mu znovu udelil a potvrdil privilégium nebohého otca na slobodné vlastníctvo šoltýstva vo Vasiľove. Juraj Thurzo vydal Jánovi Romanovi privilégium 4. septembra 1598. V listine spomína, že nebohý Félix Hyra dostal od Františka Thurzu Šoltýske výsady a poverenie vytvoriť vo Vasiľove 6 usadlostí.
V druhej polovici 16. storočia sa ustálili chotárne hranice Vasiľova, lebo boli založené susedné obce Babín, Breza, Hruštín, Krušetnica a v roku 1600 Vaňovka. Prvé desaťročie 17. storočia bolo pre obec ťažké a pustošivé. V roku 1602 boli v obci obývané len 4 domy, obyvatelia od nich platili daň 8 florénov. Dediny na Orave v roku 1604 rabovali hajdúsi zemepána Štefana Bočkaja, úhlavného nepriateľa palatína Juraja Thurzu a neobišli ani Vasiľov.
V roku 1626 bol vo Vasiľove richtárom Michal Muťka, žilo tu 17 rodín, čo bolo okolo 90 obyvateľov. Sedliackych ralí vo bolo 5 - Ogulčíková, Maximova (Mxinova), Frntulovská, Malikovska a Prčíková. Sedliaci platili poplatok na zámockých drábov. Ďalej boli povinní bojovať vo vojsku svojho zemepána, opravovať Oravský zámok a dávať panstvu dary. Bezzemkovia sa nazývali komorníci (inguilíni alebo podludníci). Tvorili obecnú chudobu.
V roku 1715 žilo vo Vasiľove 30 rodín, okolo 150 obyvateľov na 3 raliach. Vysievali 482 korcov zrna, z lúk zviezli 66 vozov sena. Lúky mali dobré, pasienkov dostatok, ale oráčiny boli neplodné. Richtárom bol Matej Zobo. Roky 1715 - 1716 sú známe ako neúrodné, zamrznuté roky s hladomorom a morom dobytka. Neúrodu spôsobili júnové mrazy a ľadovec v lete roku 1715.
V roku 1770 bol richtárom vo Vasiľove Ján Kotúl, prísažnými Michal Chrobačik, Štefan Kušnierik, Juraj Náčinik a Ondrej Zobik. Vasiľovčania sa zaoberali poľnohospodárstvom a v obci nebolo ani jednej opustenej usadlosti. Podľa tereziánskej urbárskej regulácie v nížinách chotára, ktorá predstavovala devätinu katastrálneho územia obce, dopestovali žito a jačmeň. Ostatný chotár a oráčiny boli mlačné, mršné a planie, v ktorých toliko ovos se rodí. Vypestovali 392 bratislavských meríc ovsa.
V roku 1774 bolo vo Vasiľove 63 domov a 67 gazdov. Priezviská vasiľovských rodov s koncovkou -ik (ík) vyjadrovali mladšiu generáciu potomkov zo 17. - 18. storočia. V roku 1778 žilo vo Vasiľove 269 obyvateľov na 7 raliach. Tereziánsky urbár zrušil právo dedičných richtárov zo šoltýskej rale a začal obdobie volených richtárov.
V 18. storočí platili roľníci peňažné vojenské dane a do vojenských skladov odovzdávali naturálne dávky zvané porcie, ktoré boli ústne a konské. Medzi ústne porcie patrili potraviny pre vojakov, medzi konské patrili seno, slama a ovos.
tags: #farar #je #najdolezitejsi #v #dedine