Svet alkoholu je plný zaujímavých príbehov a jedinečných chutí. Dnes sa pozrieme na dva výnimočné nápoje: Pelotón de la Muerte Mezcal a Savage Rabbit Vodka. Okrem toho si pripomenieme aj kvalitu talianskych cestovín De Cecco a povojnové udalosti v slovenskej dedine Šumná.
Pelotón de la Muerte Mezcal: Dymová chuť s historickým odkazom
Pelotón de la Muerte Mezcal sa vyrába v Oaxace v Mexiku maestrom mezcalerom - Cutbertom Santiagom. On a jeho rodina varia agáve Espadin v kamenných peciach tradičnými metódami. Mezcal je destilát vyrábaný z pražených rastlín agáve od dvoch dní do dvoch týždňov, čo mu dodáva výraznú dymovú chuť. Agáve sa starostlivo a pomaly praží, aby sa nespálili.
Mezcal sa varí 5 dní v jame vyloženej lávou, potom sa rozdrví kamenným mlynom (tahona), 4 dni kvasí pod holým nebom a dvakrát sa destiluje v medených kotlových destilačných zariadeniach.
Príbeh názvu
Príbeh za etiketou a názvom tohto mezcalu je zaujímavý: Miguel Hidalgo y Costilla bol katolícky kňaz a vodca mexickej vojny za nezávislosť. Otec národa utrpel v roku 1811 strašnú smrť, keď ho popravili a sťali mu hlavu, pričom jeho hlava bola vystavená na výstave. Oddiel smrti (Peloton de la Muerte) sa snažil pomstiť za jeho smrť a vyvesil "Doliente Hidalgo", zástavu, ktorá predstavovala armádu.
Savage Rabbit Vodka: Elegancia a dobrodružstvo v jednom
Savage Rabbit nie je len čistá ultra prémiová vodka - je to pozvánka do sveta chutí, ktoré spájajú eleganciu s dobrodružstvom. Vyrábaná z krištáľovo čistej horskej vody a rafinovane filtrovaná, prináša hladkosť a komplexnosť do každého drinku.
De Cecco: Kvalita a tradícia talianskych cestovín
Pred viac ako sto rokmi v roku 1886 v Abruzze v Taliansku vznikol rodinný podnik bratov De Cecco. Objavte skvelú chuť talianskych cestovín, omáčok, pesto aj olivového oleja. Významným medzníkom pre spoločnosť De Cecco sa stal rok 1986. De Cecco sa v tomto roku rozhodol rozšíriť svoju produkciu o výrobu olivového oleja.
V ďalších rokoch pribudlo mnoho ďalších výrobkov a dnes sa firma zaoberá produkciou paradajkových produktov, múky aj slaného pečiva. V súčasnosti je produkcia prevažne orientovaná na export.
Výber a spracovanie pšenice
De Cecco vyberá najlepšiu tvrdú pšenicu z Talianska, Kalifornie a Arizony. Talianska pšenica je dôležitá pre chuť a pšenica z Kalifornie a Arizony pre množstvo kvalitných bielkovín, vďaka ktorým sú cestoviny „al dente“, pevné a elastické. Odborníci z De Cecco prísne kontrolujú kvalitu tvrdej pšenice ešte pred zberom úrody a odoslaním do mlyna Fara San Martino. Kvalita je posudzovaná vo farbe a plnosti zrna.
Následne musí pšenica prejsť prísnymi kontrolami laboratórií a byť v súlade s najvyššími kvalitatívnymi štandardmi. Laboratórni technici overujú čistotu, vzhľad a všetky fyzické vlastnosti a chemické vlastnosti zŕn. De Cecco patria k mlynárom už takmer dve storočia a túto tradíciu udržiavajú pri živote. Na zaručenie čerstvej semolinovej múky po celý čas melú pšenicu vo vlastnom mlyne, hneď vedľa továrne na cestoviny.
Počas procesu mletia sa zrná pšenice „zbavia“ povrchovej vrstvy, až kým nedosiahnu centrálnu, najcennejšiu časť. A práve táto stratégia vysvetľuje nízky výkon mletia: zo 100 kg pšenice sa získa asi 65 kg krupice za deň, namiesto možných 80 kg. Aby sa nepoškodili zrná, proces mletia v De Cecco produkuje semolinovú múku, ktorá má v porovnaní s inými väčšiu veľkosť častíc bežne používaných na výrobu cestovín.
Výroba cestovín
Čistá, studená horská voda neustále prúdi pod továrňou na cestoviny, voda z prameňa De Cecco® tečie priamo do továrne. Vo Fara San Martino melú semolinu pomocou samotnej vody pri teplote nižšej ako 15 °C. V roku 1889 Filippo De Cecco vynašiel stroj pre pomalé sušenie cestovín za nízkej teploty.
V De Cecco používajú stále tú istú metódu, ktorá zaručuje stále senzorické vlastnosti a zlepšuje nutričnú hodnotu cestovín. Niektoré cestoviny schnú viac ako 40 hodín. Ak prejdete prstom po De Cecco cestovinách, všimnite si mierne drsný povrch, ktorý je výsledkom hrubého vytláčania.
Povojnové spomienky z dediny Šumná
Po vojne sa život v dedine Šumná vracal do normálu. Zvon vyzváňal, striedali sa pri ňom obaja kostolníci, teda kostolník aj cerkovnik, ľudia sa objímali, bolo to ako v tých filmoch o oslobodení. Vojna stála dedinu 11 chlapov. Zostali po nich osirotení rodičia, deti, mladé ženy, gazdovstvá, o ktoré sa bolo treba starať. Ale nejako len bude, hovorili si pri stretnutiach. Každý v sebe cítil nával energie. Po šesťročnom ničení znovu niečo vytvoriť.
Príchod kapitána Fokina
Kapitán Fokin prišiel do dediny nenápadne. Nikto ho nečakal, nikto nevedel, kto to môže byť. Hovoril po rusky, čo nebolo nič nezvyčajné, veď v tých časoch krátko po vojne sa aj cez Šumné premleli stovky vojakov. Vliekli so sebou teraz už nepotrebné avtomaty, boli hladní a zjedli vďačne všetko, čo im dedinčania ponúkli.
Každý mal na oboch predlaktiach časy. Mnoho časov. Hodinky. Vojnovú korisť. Nič ich tak nelákalo ako ten malý ciferník s pohybujúcimi sa ručičkami. Možno nedokázali pochopiť, ako taký strojček vôbec funguje. Štefko Hubaľ si myslel, že na tom zbohatne. Zastavovali sa u neho, aby im opravil čižmy. Za dobrú robotu dostal časy. Potom prišiel nejaký dôstojník, nakričal na neho a všetky časy mu skonfiškoval.
Pátranie po Zolotovcoch
Fokin sa zháňal po Zolotovcoch. Lenže tých v dedine je. Štyri fajty. Nemal bližšie indície, tak sme skúsili pátrať spolu. Sedeli sme pred krčmou pod lipou, ja oproti Fokinovi, ktorý mal nohu vyloženú na drevenej debni. Nevedel som, čo v nej mal, ale smrdelo to ako zdochnutá koza poliata konvalinkovou voňavkou. Neviem, čo prerážalo viac. Mal som pred sebou pohár vína, Fokin sto gramov vodky. Nevedeli sme sa pohnúť z miesta. Tak sme začali.
Vyrátal som mu Zolotovcov z Majera. Ignác, Viktor, jeho syn, Milan, Viktorov syn. Čo by net, odvetil som. Marča, Ignácova žena, Marta, jeho dcéra, Bernada, Viktorova žena. Na Majeri nie. Na dolnom konci. Môj kamarát Cyril, s otcom, so svojou rodinou. Čo? Vraj, ako sa volá, pripojil sa Štefko šuster. Da, da, Josif! Aký Vissarionovič, napadlo mi zase. Josif zdes! Zdes! Jozef padol niekde v Rusku. Povolali ho v štyridsiatom prvom, vysvetľoval som Fokinovi, Sergejovi. Ktovie, kde je mu koniec. Tá jeho Zuzka zostala sama s dvomi malými deťmi.
Denník Jozefa Zolotu
Na! Fokin vytiahol z takej tej brašne, čo všetci ruskí dôstojníci nosia na boku, hrubý zošit a položil ho predo mňa. „Ja Jozef Zolota zo Šumného, začal som tento denník písať v mesiaci júl 1941. roku Pána. „Narodil som sa 23. marca 1918, keď ešte bola svetová vojna. Na prvé prijímanie som bol ako desaťročný, birmovali ma, keď som mal 16. So svojou ženou Zuzkou Širákovou sa poznám celý život, ale sľub sme si dali až v roku 1938, na moje dvadsiate narodeniny. Brali sme sa po ohláškach ešte pred žatvou. O rok sa narodil Miško a po ňom Julka.
Pozrel som na Fokina. Bol zaňat. Napíš mi, ako sa to tam volá, aby sme vedeli do matriky zapísať. A Zuzke povedať. Da, prikývol. Nechcelo sa mi veriť, že by to, čo Fokin hovoril, bola pravda.
Návrat Jozefa Zolotu
O pár hodín sme stále v márnici na cinteri pri otvorenej truhle. Jozefov otec a brat, doktor, po ktorého sme poslali z mesta a ktorý chcel ujsť, len čo sa dozvedel, čo sa chystá, farár, ktorý nesúhlasil s tým, čo ideme robiť a odmietol pri tom asistovať, ja a Štefko. Márnicou sa šíril neuveriteľný puch. Fokin nám zatiaľ rukami nohami vysvetľoval, ako sa po skončení vojny odhodlal splniť Jozefovo posledné želanie, že by chcel byť pochovaný doma.
Zajatecký tábor čiastočne rozpustili, čiastočne presunuli do iných, odľahlejších končín a pri tom zmätku sa zopár ľuďom podarilo ujsť. Fokin bol medzi nimi. Skrýval sa chvíľu v nepriechodných lesoch, objavil dedinu odrezanú od sveta a v nej bárišňu, ktorá akoby čakala na neho. Mal sa pri nej dobre, aj masielka, aj vodky aj horúcich objatí mal, čo hrdlo ráčilo. A pretože o chlapov bola po vojne núdza, nemusel sa nijako namáhať.
Možno z nudy, možno z pocitu povinnosti, vybral sa raz na miesta, kde stál tábor. Vedel, kde pochovali Jozefa, s ktorým sa delil o prikrývku a poslednú kôrku plesnivého chleba, veď sám musel ten hrob kopať. Keby Jozefa nebol pochytil amok, možno by prišiel domov sám. Ale on sa rozhodol, že zo zajatia ujde. Nestihol sa dostať ani k plotu a skosila ho dávka z automatu.
Fokin bil do zmrznutej zeme krompáčom, aby sa mu napokon podarilo vykopať akú takú jamku. Jozefa vyzuli a zakrútili do plachty. Nebolo jej dosť, tak ju museli aj zašiť, aby z nej nevykĺzol. Žiadna truhla, drevo bolo vzácne. Nemohol ho dať do truhly, napratal ho najprv do vreca a dovliekol ku svojej bárišni. Tá sa najskôr zľakla, zhíkla, začala sa prežehnávať, až robila prievan, ale predsa len súhlasila s tým, že s telom čosi treba urobiť. Vyhrabala starý vojenský drevený kufor a tak sa Fokin dozvedel, že aj ona mala svojho vojaka, lenže padol a jediné, čo jej po ňom zostalo, bol tento kufor. Prišiel prázdny, musela poň ísť kilometre k trati a potom ho vliecť domov.
Keď obsah kufra začal zapáchať, urobil Fokin jediné, čo mohol - ukradol päťlitorvý demižón s konvalinkovou voňavkou. Kde k nemu prišiel a ako sa mu to podarilo bolo jedno, dôležité bolo, že mu trvalo iba pár dní, kým prešiel tisíce kilometrov. Problém nastal na Ukrajine, vlaky začali kontrolovať, aby zabránili útekom. Fokin vymenil svoju uniformu za sedliacke šaty a toľko obsmŕdal pri lokomotívach, až sa mu podarilo, že ho najali ako kuriča.
A tak sme Jozefa Zolotu pochovali. Nie je o tom zápis v matrike, hocoi farár nakoniec súhlasil, vysvätil hrob a odslúžil za jeho dušu aj omšu. Doktor sa tváril, že o Šumnom jakživ nepočul. A na cmiteri pribudol nový hrob. Je tam meno aj dáta narodenia a smrti. Zuzka s Miškom a Julkou tam chodia každý rok na výročie smrti a aj na Všechsvätých je miesto pekne upravené. Len na obelisk sme mohli napísať iba to, že Jozef Zolota padol v boji a miesto jeho posledného odpočinku nie je známe. Kto by čo komu vysvetľoval a čo by vysvetlil…
A Fokin sem chodí na oslavy SNP. Stále sa dovrávame rukami nohami, ale pálenka nám rozviaže jazyky. A po Jožkovi je tu tento zošit. Otočil som stránku v dedovom zápisníku a našiel tam tenký zošitok. Niektoré strany boli vytrhané, ale nevedno, či to urobil Zolota, či niekto iný. Taký obyčajný zošit.
Poloha obce Šumná na mape Slovenska