O. Metod Dominik Trčka sa narodil 6. júla 1886 vo Frýdlante nad Ostravicí (dnešná Česká Republika) ako najmladší zo siedmich detí Františky Štěrbovej a Tomáša Trčku. Vyrastal v katolíckej rodine, kde dostal dobrú kresťanskú výchovu.
Dominik najprv navštevoval obecnú školu vo Frýdlante nad Ostravicí a po jej ukončení začal dochádzať do nižšieho gymnázia v Místku. V školskom roku 1902/1903 začal 6. ročník gymnázia v juvenáte redemptoristov na Červenke. Týmto sa dostal do radov synov sv. Alfonza.
Ďalšou etapou na ceste rehoľného povolania bol vstup do noviciátu v Bílsku, ktorý začal 25. augusta 1903. Magistrom novicov bol P. Jozef Loch a jeho sociom o. Ján Ev. Hradilák. Sľuby zložil 25. augusta 1904.
Po noviciáte pokračoval vo filozoficko-teologických štúdiách v seminári redemptoristov v Obořišti. Tu sa zapálil cyrilometodskými ideálmi a celým srdcom túžil pracovať na poli zjednotenia Cirkvi. Z jeho málo zachovanej korešpondencie je zjavné, že sa veľmi tešil na prijatie sviatosti kňazstva.
Po skončení štvrtého roku teológie bol 3. júla vysvätený na subdiakona, 10. júla na diakona a 17. júla 1910 spolu s troma spolubratmi vysvätený pražským arcibiskupom Leom kard. Skrbenským na kňaza.
Po primíciách, ktoré sa uskutočnili 18. júla u Sv. Kajetána v Prahe , sa o. Trčka vrátil do Obořišťa. Z Obořišťa bol preložený 17. júla 1911 do Prahy, kde začal pod vedením P. Františka Polepila druhý noviciát. Dokončili ho 3. januára 1912. Predstavení ho v správe do Ríma chválili hlavne za usilovnosť dodávajúc, že z neho bude dobrý misionár.
Po skončení Druhého noviciátu bol P. Václav Nekula preložený do Bílska. Tu prevzal funkciu sociusa v noviciáte a O. Až v decembri sa o. Trčka dozvedel, že bude musieť odísť z Prahy na Svatú Horu. Ako nasvedčuje obořišťská kronika študentátu, na Svatej Hoře sa dlho neohrial, lebo 25. júla 1913 pred svojím odchodom do Plzně sa bol rozlúčiť so študentmi v Obořišti a o tri dni odišiel do nového pôsobiska.
V decembri 1914 ho preložili na Sv. Horu, kde pôsobil ako misionár. Keď sa ukázalo, že jeho spolubrat P. Sorko už ďalej nemôže pre chatrné zdravie pracovať medzi chorvátskymi utečencami, ujal sa ich o. Trčka. Tí sa pre neho stali, tak ako predtým pre P. Sorka, najviac dušami opustenými, ktorým slúžil a ktorým sa snažil priblížiť obraz milujúceho Nebeského Otca. Katechizoval a slúžil bohoslužby pre Chorvátov, Slovincov i Rusínov, tak utečencov, ako aj vojakov v příbramskej nemocnici. Zdalo sa, že tam, kde sa čosi dialo medzi Slovanmi, bol vždy prítomný aj horlivý o. Trčka.
2. augusta 1918 nastala v komunite na Svaté Hoře ďalšia personálna zmena. O. Dominika preložili do Brna. Bola to veľká strata, pretože v ňom strácala komunitahorlivého pracovníka, keďže bol veľmi obľúbený, čo potvrdzujú aj slová kronikára: "odjížděl milý, horlivý, vždy veselý spolubratr a zdatný pracovník."
Podľa jeho vlastného svedectva sa až v Brne v marci 1919 dozvedel od pražského provinciála P. Františka Mezírku, že ho vybrali pre prácu medzi gréckokatolíkmi. Aj keď priebeh príprav na túto novú misiu nebol hladký, pretože zúrila Poľsko-ukrajinská vojna, nakoniec sa všetko šťastneskončilo. Podľa návrhu generálneho konzultora P. Hudečka, o. Trčka i o. Nekula sa nestali členmi belgickej provincie, ale naďalej zostali členmi pražskej provincie.
Ako sám o. Trčka spomína, na Halič sa spolu s o. Nekulom vydali pod ochranou Ružencovej Panny Márie. Do Ľvova dorazili vyčerpaní cestou, ale šťastní, že už sú doma. Belgickí otcovia boli veľmi radi, že prišli a len žasli nad rýchlosťou, s akou sa obaja učili novému jazyku, obradu a tradícii. Tu o. Dominik prijal meno Metod. Do všetkého ich zasväcoval predovšetkým o. Nikola Čarnecky, v tom čase novic.
Keď bol 8. januára 1920 založený nový kláštor redemptoristov v Stanislavove (dnes Ivanofrankivsk), medzi členov prvej komunity patril i o. Metod. Ako sám píše v liste predstaveným, práce mali veľa a to až toľko, že nebol čas na misie, s ktorými sa však do budúcnosti počítalo. Otcovia bývali v eparchiálnom seminári a o. Čarnecky v ňom dokonca vykonával funkciu špirituála.
V auguste 1921 sa zúčastnil na Velehradskom kongrese a na zjazde Mariánskych družín, kde sa pravdepodobne dozvedel o novom kláštore redemptoristov v Stropkove, ktorý predstavení prijali s myšlienkou, že tam budú pôsobiť redemptoristi obidvoch obradov, teda rímskokatolícki a gréckokatolícki.
Začiatkom októbra 1921 P. provinciál Mezírka stiahol o. Trčku a o. Nekulu z Haliče. Spočiatku slúžili sv. liturgie v chráme sv. Kajetána v Prahe, v kaplnke Matky Božej Bolestnej. Po mesačnom pražskom pobyte sa 22. decembra 1921 o. Trčka vydal nočným rýchlikom na cestu do Stropkova.
Po svojom príchode na východné Slovensko hneď videl, že sú tu iné podmienky ako očakával a na aké bol zvyknutý v Haliči. Hneď od začiatku bol ministrom stropkovského domu a zástupcom rektora. Darovaný kláštor a kostol však boli v dezolátnom stave, preto až do októbra 1922 trvala jeho rekonštrukcia.
Po Veľkej noci v roku 1922 o. Metod opisoval situáciu takto: "...na jak dlouho bude mím bydlištěm, nevím, poněvadž si máme - my ruského obřadu hledat svůj nový klášter. Misijná práca a modlitby prinášali dobré ovocie. Rozbiehali sa apoštolské činnosti v prešovskej eparchii, otvorili sa nové misijné polia pôsobnosti v užhorodskej a križevackej eparchii.
Slávnosť pri príležitosti 300. výročia mučeníckej smrti sv. Jozafáta, kult Matky ustavičnej pomoci, každoročný mariánsky odpust, Arcibratstvo Ruženca, misijná kniha "Spasy dušu svoju", duchovné cvičenia a obnovy pre bohoslovcov, kňazov, rehoľníčky, to boli apoštolské diela, ktoré sa diali pod vedením o. Metoda a ktorý bol od 1924 predstaveným kláštora.
Jeho snahou bolo slúžiť Božiemu ľudu, posilňovať zápas o mravnú i národnú obrodu, posilňovať katolícke povedomie medzi gréckokatolíkmi, pretože boli častokrát podceňovaní rímskokatolíkmi i pravoslávnymi veriacimi. Ľudové misie, apoštolát vlastný redemptoristom, ktoré konal o. Trčka, prinášali ovocie.
Po výhodnej kúpe pozemku v Michalovciach sa začalo so stavbou nového, čisto greckokatolíckeho kláštora, o čo sa o. Metod pokúšal od svojho príchodu do Stropkova a bol akoby dušou celého diela. Keď 7. septembra 1931 kapitulárny vikár Mons. Alexander Stojka posvätil kaplnku v novovybudovanom kláštore, o. Trčka zdôraznil vo svojom príhovore, že od tohto dňa chcú redemptoristi s najväčšou láskou slúžiť každému v duchovných dielach a zo všetkých síl sa budú usilovať šíriť Kráľovstvo Božie.
O desať dní neskôr posvätil o. Schrejvers, redemptorista z Ľvova, aj kláštor a v príhovore riekol: "Když P. Bůh dal tak velký monastýr, dá i členů do něho." Týmto sa začala nová kapitola v dejinách redemptoristov i v živote o. Metoda.
Hoci bol o. Metod menovaný za predstaveného, dlho úrad nezastával. Vyčerpaný výstavbou kláštora sa zriekol hodnosti a po nových nomináciách odišiel do stropkovského kláštora, kde slúžil sv. liturgie pre gréckokatolíkov až do 1. októbra 1934.
Za dva roky pobytu v Stropkove utužoval svoje zdravie. Slúžil pre gréckokatolíkov v Stropkove, ale chodil výpomáhať aj okolitým farárom. Za ten čas bol tiež spovedníkom novicov v Michalovciach a zástupcom rektora v Stropkove. Keď sa v roku 1934 vrátil do Michaloviec, stáva sa ministrom domu.
V júni 1936 sa stal opäť predstaveným v michalovskom kláštore a zostal ním až do apríla 1942. Pod jeho vedením sa kláštor stal ozajstnou baštou duchovného života na Zemplíne. Jeho ihumen hýril aktivitou. Dokončil Chrám Svätého Ducha, pomohol založiť kláštor Sestier Služobníc v Michalovciach, snažil sa založiť nový kláštor redemptoristov, ktorý by slúžil ako rekolekčný dom, ba aj dom v Chuste v Užhorodskej eparchii. Nezanedbával ani misijné dielo redemptoristov, i keď na misie už nechodil, mal stále oči otvorené pre najviac opustené duše.
Vojnová situácia však mnohé plány nedovoľovala realizovať, ba priam naopak, kládla neprekonateľné prekážky. Za Slovenského štátu michalovskí redemptoristi boli niektorými označovaní, napriek svojej českej národnosti, ako rusínski fanatikovia, iní ich zasa obviňovali z pročeskej agitácie. Čokoľvek robili, všetko bolo využívané a zneužívané proti ním.
Situácia sa ešte viac vyhrotila potom, čo v novembri 1940 prešovský vladyka Gojdič vydal pastiesky list pri príležitosti sčítania ľudu. O. Metoda polícia obviňovala, že tento list rozširuje a roznecuje národnostné nepokoje. 21. februára 1941 bol predvolaný pred súd v Michalovciach, ale po prešetrení sa muselo skonštatovať, že "obžaloba neobsahuje žádný protistátní čin" a preto bol o. Metod od obžaloby oslobodený.
Tento výrok však nezmenil negatívny postoj úradov voči redemptoristom a hlavne ich predstavenému -o. Metodovi. Nezmenil sa ani sám o. Metod, ktorý bol presvedčený o správnosti riadenia sa juliánskym liturgickým kalendárom a tiež, že gréckokatolíkom je potrebné kázať po rusínsky.
Keď bol 9. apríla 1942 oslobodený od úradu ihumena, nový predstavený mu poďakoval za jeho neoceniteľné služby. Uľavilo sa mu, lebo už nemusel verejne vystupovať a mohol sa stiahnuť do ústrania. Chodil aj na niekoľkotýždňové výpomoci k známym farárom a častokrát menil miesto svojho pobytu. V Michalovciach prebýval málo a ak aj bol v kláštore, verejne neslúžil. Z toho častého cestovania v októbri ťažko ochorel, takže lekár mu zakázal vychádzať vonku. Po uzdravení aj naďalej praktizoval nútený "túlavý spôsob života". Počas tohto obdobia však pomáhal akýmkoľvek spôsobom všetkým, ktorí ho o to poprosili.
Po prechode frontu sa o. Metod vrátil do Michaloviec, kde sa v októbri 1945 sa stáva opäť predstaveným. Vzťahy s úradmi sa vylepšili a on ako skúsený misionár a dlhoročný predstavený mohol na tomto poste pomôcť ešte viac rozvinúť apoštolské dielo medzi gréckokatolíkmi. Jeho zápal a nadšené úsilie o vznik novej samostatnej gréckokatolíckej viceprovincie redemptoristov boli korunované úspechom.
21. decembra 1945 bola v Ríme zriadená nová viceprovincia a jej promulgácia sa uskutočnila 23. marca 1946 v Michalovciach. Prvým protoihumenom sa stal o. Metod Dominik Trčka. Pri prijímaní funkcii medzi iným povedal: "...Kto je tá nová viceprovincia? To sme my tu prítomní. Od nás záleží ako ju vybudujeme. Či na tvrdom základe alebo na mäkkom - zlom základe...". Na konci príhovoru oddal novú viceprovinciu pod osobitnú ochranu Prečistej P. Márie.
To, že sa na túto úlohu skutočne hodil, tvrdí aj jeho spolubrat o. Štefan Lazor: "Viceprovinciálom sa stal O. Trčka, ako sa všeobecne očakávalo. Na túto úlohu bol skutočne najvhodnejší. Mal otcovskú autoritu a vážnosť všade na cirkevných i štátnych úradoch, mal veľké skúsenosti. Nebol diktátor, ktorý by presadzoval svoje, ale vždy mu bola na mysli svätá rehoľa." Vedel bez okolkov priamo povedať svoju mienku, bol veľkého srdca a mal porozumenie pre všetkých.
V rokoch 1946-48 o. Trčka venoval hlavnú pozornosť založeniu nových kláštorov v Stropkove a Sabinove, výstavbe stropkovského chrámu a rozvoju redemptoristického dorastu. Bolo to obdobie rozvoja a veľkých nádejí do budúcnosti. Ako sa po čase ukázalo, nie všetky plány mohol realizovať.
Keď sa k moci dostala komunistická strana, nevraživý postoj Štátu k Cirkvi narastal. Redemptoristi boli špehovaní, hlavne v chráme počas kázní.
