Farnosť Čachtice a jej bohatá história

Čachtice, malebná obec s bohatou históriou, sa nachádza v oblasti stredného Považia. Táto oblasť patrí k najstarším sídliskovým územiam na Slovensku, s úrodnou nivou rieky Váh a miernou klímou, čo ju robilo atraktívnou pre osídlenie už od prehistorických čias. V nasledujúcom článku sa pozrieme na cirkevný život v Čachticiach a okolitých obciach, ako aj na historické udalosti, ktoré ovplyvnili náboženský vývoj v regióne.

Vďaka zmienke o podolskom kostole (dnes Podolie) sa dostáva do histórie aj táto obec. Samotný zápis v desiatkovom registri je veľmi skromný a obsahuje údaj o patrocíniu kostola (sv. Juraj), ktoré sa zachovalo až do dnešných čias. Ďalej sa dozvedáme o farárovi Mikulášovi a o výške cirkevného poplatku, ktorý predstavoval 6 grošov. Z výšky desiatku sa dá predpokladať, že vo farnosti žilo približne 130 cirkevníkov.

Desiatkový register sa písal v období, keď hrad Čachtice a tiež i obce, ktoré k nemu prináležali, patrili priamo kráľovi. V roku 1392 sa dostáva do rúk Stiborovcov a odvtedy cirkevný život v obciach panstva viac menej ovplyvňovali zemepáni.

Čachtický hrad

Dechtice a náboženské pomery

V Dechticiach boli pomery pred tlakom lutherskej reformácie sčasti odlišné. Opustené usadlosti boli sčasti kolonizované chorvátskymi utečencami pred inváziou a okupáciou Bosny a Chorvátska. Iné usadlosti zaujali koncom 16. a začiatkom 17. storočia anabaptisti - novokrstenci, habáni, ktorí svojím vierovyznaním predstavovali osobitný fenomén kresťanskej reformácie.

Pavel Jedlička v knihe Malokarpatské pamiatky uvádza, že podľa jedného svedectva bola v Dechticiach v polovici 16. storočia protestantská alebo anabaptistická obec. V liste grófa Tomáša, napísanom v Smoleniciach roku 1606, je aj údaj dechtického farára Alberta Bohdanovského (Bogdanócziho), že dávnejšie v čase „kacírskych farárov“ sedliaci odcudzili obom dechtickým kostolom niekoľko pozemkov. Pavel Jedlička údaj „dávnejšie“ interpretuje ako polovicu 16. storočia.

Podľa Květy Kučerovej „možno predpokladať, že Chorváti došli do Dechtíc v druhej polovici 16. storočia. Boli tu ešte aj na začiatku 17. storočia.“ Aj urbár z roku 1614 svedčí, že v obci boli aj Chorváti. Dechtická farnosť mala aj kňazov - farárov s chorvátskymi menami (Ján Turkovič, Matej Biskupič). V roku 1614 tu boli chorvátske rody: Dečanič, Demitrovič, Mikovič, Horvatič, Mancovič a iné. Väčšina mien však bola slovenská.

Práve prítomnosť chorvátskych kolonistov v dechtickej farnosti dosvedčuje, že lutherská reformácia tu nemohla mať väčší a trvalejší úspech.

Habáni pri Veľkých Levároch

Habáni v Dechticiach

O habánoch - anabaptistoch je napísaných viac štúdií a statí. Aj o anabaptistoch habánoch v Dechticiach. Dechtickí habáni sa zaoberali remeslom, ale aj roľníctvom. Pavel Jedlička podáva ich náboženský život takto:

„Anabaptisti, čiže opakujúci krst, žiadali od svojich príslušníkov opätovný krst, pretože podľa nich krst detí je neplatný. Vedúci tvrdili, že od Boha dostali bezprostredné zjavenie k viere, akú vyznávajú. V súlade s protestantmi učili, že zmysel Svätého písma vysvetlí Boh každému zvlášť. Hlásať slovo Božie a vysluhovať sviatosti mal každý brat, či každá sestra.

Ich učenie sa dostalo na Slovensko zo Švajčiarska a Holandska cez Čechy a Moravu. Hlásali zásadu spoločného majetku, čo podrývalo hospodárske ustanovizne. Z hľadiska školského a náboženského, chlapcov vyučovali muži, dievčatá ženy v oddelených školských miestnostiach. Keď sa deva vydala inam než do spoločného domu, do vena dostala iba šaty. V každej dedine mali hlásateľa Božieho slova, zvoleného spomedzi starších. Do kazateľského úradu ho uvádzali kladením rúk. Ten prijímal nových členov do náboženskej obce, krstil ich a starších z bratov poučoval o viere. Okrem nedele nemali iného sviatku.

Kolektívne hospodárenie habánskych dvorov sa začalo rozkladať v druhej polovici 17. storočia.

Podolie a jeho cirkevný život v priebehu storočí

Za posledného Orságovca - Krištofa Orsága, dochádza v cirkevných pomeroch Čachtického panstva k významnej zmene. Krištof Orság sa totiž prihlasuje k reformácii a už za jeho života (zomrel v roku 1567) predpokladáme v podolskej fare evanjelického kňaza. Noví majitelia panstva - Nádašdyovci boli tiež stúpencami reformácie a preto ju podporovali aj medzi svojimi poddanými.

Za reformácie sa podolská cirkev začlenila do Čachtického seniorátu, ktorý sa zriadil okolo roku 1604. Filiálkami boli už v tom čase Častkovce, Očkov a Korytné. Evanjelický kňaz Zachariáš Kašparides (Casparides), pôsobiaci v Podolí sa v roku 1610 spolu s Gašparom Očkajom (Očkay), zúčastnil ako vyslanec čachtického seniorátu významného podujatia evanjelikov - Žilinskej synody.

Už v tomto období na Slovensku silneli protireformačné snahy najmä zo strany niektorých zemepánov, ktorí boli rímskokatolíckeho vierovyznania. Pravdepodobne sa jednalo o Juraja Drugeta (Drugeth), Bátoričkinho zaťa, ktorý bol katolíkom a na svojich majetkoch realizoval zásadu, že tie kostoly, ktoré sa postavili pred reformáciou patria katolíckym veriacim. Podobne sa zachovali i Turzovci na Hlohoveckom panstve, keď v roku 1630 prinútili evanjelického kazateľa Jána Krmana, aby odišiel z hlohoveckej fary.

Krman z Hlohovca prišiel do Podolia (Lešetíc), kde žil rok v ústraní. Podolskí cirkevníci si ho v roku 1632 zvolili za farára a odvtedy, až do roku 1638, pôsobil v Podolí. Ďalším Krmanovým pôsobiskom boli do roku 1642 Čachtice. Jeho nedobrovoľný odchod z Čachtíc mu „zariadil" už spomínaný spolumajiteľ Čachtického panstva Juraj Druget. Po Krmanovi sa v Podolí stal kňazom Martin Škultéty, ktorý je písomne doložený v roku 1650.

V Uhorsku ani počas reformácie neprestala platiť zásada Cuius regio, eius religio (koho je panstvo, toho je aj náboženstvo), podľa ktorej sa riadili zemepáni vo vzťahu k poddaným. Tak ako sa o realizovanie reformácie medzi poddanými pričinili predovšetkým zemepáni evanjelického vierovyznania, tak to boli znova len páni, ktorí rozhodovali o konfesii svojich poddaných aj v čase protireformácie.

Nádašdy, jeden z hlavných vlastníkov Čachtického panstva, bol po predkoch evanjelik. V roku 1660, pod vplyvom svojej manželky Anny Esterháziovej, prestúpil na katolícku vieru a krátko potom vo všetkých kostoloch, ktoré sa nachádzali na jeho panstvách, vymenil evanjelických kňazov za katolíckych. Tak sa stalo aj vo farnostiach Čachtického panstva. Z kanonických vizitácií (18. storočie) sa dozvedáme mnohé o živote farnosti.

V roku 1661 registrujeme na fare v Podolí katolíckeho kňaza Michala Valkoviča. Do konca 17. stor. a v 18. stor. sa v Podolí menia kňazi pomerne často: Adam Magdolen (1690), Juraj Kruplanič (1691), Štefan Rankay (1692), Ján Vinczenty (1697), Imrich Maggaši (1707), Andrej Višňovič (1708), Pavol Herczeg (1713), Martin Solčík (1714), Juraj Urbanovský (1732), v r. 1740 je uvedený Martin Mikšič, Ján Kačinga (1745), Daniel Dlabač (1750), Juraj Štvrťecký (1769).

Kanonické vizitácie a ich význam

Veľmi dôležitým prameňom k cirkevným dejinám Podolskej farnosti sú kanonické vizitácie, prostredníctvom ktorých cirkevná vrchnosť zisťovala stav farnosti. Dňa 20. mája 1756 vizitoval farský kostol kanonik metropolitného kostola v Ostrihome, Anton Révai (Révay). Tento niekdajší novomestský prepošt bol vo funkcii delegovaného nitrianskeho dekana, neskôr však postupoval v cirkevných hodnostiach vyššie a v roku 1776 dosiahol hodnosť biskupa. V roku 1780 sa stal nitrianskym biskupom. Pretože dobre poznal pomery v Podolskej fare jeho vizitácia obsahuje veľa zaujímavých údajov.

Tak sa okrem iného dozvedáme, že bočný oltár sv. Martina dal postaviť bývalý farár Martin Mikšič. Kostol mal prednú časť drevenú, chór bol murovaný, s vežou, ktorá sa začala stavať v čase tejto vizitácie, teda okolo r. 1756 a vystavali ju až po strechu kostola. Pripravené mali už tri zvony, veľké, zdobené, zatiaľ viseli v drevenej zvonici, vybudovanej medzi chodníkmi cintorína. Cintorín, ktorý bol roztiahnutý okolo kostola je celý obohnaný múrom.

Vo vizitácii sa konštatuje, že kostol je vlastne novostavbou, pretože bol vystavený pred 8 rokmi a to čiastočne vlastným nákladom, čiastočne z peňazí, ktoré daroval gróf Juraj Erdôdy, spoločne s drevom, vápnom a tehlami. „Materiálnu pomoc" poskytol aj gróf Peter Révai, vlastník druhej, bývalej drugetovskej časti Podolia.

Pri vymenovávaní lúk a rolí patriacich ku kostolu sa stretneme aj s menami Podolských obyvateľov. Tak napr. jedna lúka o rozlohe 2 bratislavských meríc, susedila s lúkami Noskovými, druhá o výseve 3 bratislavské merice ležala pri lúke Adama Škudlu. Pôvodne k farským pozemkom patrili až tri lúky. Dve z nich boli premenené na role a jednu vymenili s mlynárom Michalom Čechvalom za malú rolu.

V podolských kopaniciach patrili ku kostolu tri role - jedna v susedstve poľa Juraja Horváta, druhá pri Uhlikovských roliach, tretia sa nachádzala pri riečke zvanej Barina, v susedstve Štefana Galičku. V chotári Korytnianskom patrilo fare pole vedľa Martina Moravanského, ďalšie v susedstve Jána Pavelku a medzi korytnianskymi vinicami. Jedno pole v korytnianskych klčoviskách (kopaniciach) zvané Papučkajovské, obrábal Juraj Gašpar, platil z neho jeden zlatý ročne.

Dôchodok kostola bol po odpočítaní výdavkov z úrody obilia okolo 15 florénov, sena 30 fl., vína 28 flór., niečo málo z ročných ofier, pohrebného zvonenia, z kasičiek. Tak celkový príjem mohol dosiahnuť okolo 100 florénov (zlatých). Stav hotových peňazí podľa farských účtov kontrolovaných pri tejto vizitácii bol 546 florénov, tieto všetky však boli zakrátko vydané na výstavbu strechy kostola.

V kanonickej vizitácii sa spomínajú všetky cennosti kostola - okrem iných napr. strieborná pozlátená monštrancia, dar osvieteného grófa Petra Revaia, ciborium, kalichy, svietniky. Nie všetky sakrálne objekty v Podolí patrili ku kostolu. Pri hlavnej hradskej ležiaca kaplnka Preblahoslavenej P. Márie Saštínskej, založená Františkom Stajderom a jeho manželkou Františkou Fôldôšyovou, bola obecná.

V čase konania vizitácie bol farárom v Podolí Daniel Dlabáč. Vedel dobre slovensky a nemecky, študoval v Trnave. V Podolí pôsobil piaty rok, predtým bol farárom v Naháči a v Turčianskom sv. Petri. Dôchodok farára činil: od každého domu, aj keď tam bývali viacerí, 1 čachtická merica, t. j. 48 holieb pšenice. Od želiarov (hoštákov), ktorí mali zasiate, polovicu merice, teda 24 holieb. Tí, ktorí nezasiali, museli dať 12 denárov. Od každého jedno kura a jeden voz palivového dreva. To sa týkalo aj mlynárov v Podolí, ktorí siali a mali dobytok na záprah. Farský dom bol pohodlný, čiastočne potreboval opravu, podobne i cirkevná škola v Podolí. Rektorom školy bol Jozef Sartor (Krajčír), dobre vyučoval, pekne spieval, pracovný úväzok mal i ako zvonár - zvonil ráno, napoludnie, večer a pred búrkou.

Filiálkami boli obce Korytné a Častkovce a taktiež určité kopanice Podolské a Korytnianske. Podľa dedičného práva patrila v tom období polovica farnosti rodine Erdôdy a druhá polovica rodine Forgáč a Révai. V Korytnom to bolo podobné - časť patrila Erdôdyovcom a časť grófom Revaiovcom. V častkov-skom kaštieli grófov Révaiovcov sa ešte nachádzala súkromná modlitebňa.

Počet duší v okruhu farnosti bol podľa tejto vizitácie 1278. Z nich na kopaniciach 82 katolíkov, traja konvertovali. Menovite sú vymenovaní tí, ktorí zabúdajú chodiť do kostola a nechodia na spoveď na Veľkú noc: Matej Hittinger, manželka Juraja Horvátha, manželka starca Okinkiána a pán Michal Fôldešy. Náboženská rehoľa ani špitál sa v obci nenachádzal, iba „Bratstvo sv. Františka Serafínskeho" - mužov a žien pri farskom kostole.

O tridsať rokov neskôr, bola napísaná tzv. Baťániovská vizitácia za prítomnosti: Juraja Hollósiho, ostrihomského kanonika a archidiakona, Juraja Rudnaiho, vrbovského farára a vicearchidiakona Čachtického dištriktu, Juraja Štvrteckého, miestneho farára, Jána Kôncôl, erdôdyovského správcu, Jozefa Kenešeyho, správcu gr. Jána Révaiho a farníkov. V tomto čase spravoval faru Juraj Štvrtecký. Teologické štúdiá absolvoval v Trnave, po nich bol ordinovaný biskupom grófom Antonom Révaiom, vtedy ešte sufragánom arcibiskupa. V Podolí pôsobil od roku 1769. Ovládal dva jazyky, nemecký a slovenský.

Vo vizitácii je pre Podolie zaujímavá stať, v ktorej sa uvádzajú povinnosti tzv. „kostolných sluhov" - podolských obyvateľov. Úrad kostolného otca zastával Adam Gúčik. Pretože poskytoval kostolu väčšie služby a práce ako sa mu určovali, ročne dostával 4 zlaté. Pavol Feisôlôši bol organistom aj rektorom školy zároveň. Obýval pri kostole dve izby. Hrobára v Podolí robil Ján Strbavý. Pochovával podľa určených zásad a vykopával jamy do hĺbky jednej siahy. Pôrodnou asistentkou v obci bola Anna Mamiča. Bola inštruovaná ako má v prípade potreby krstiť.

Podolskí farári a cirkevný život od 19. storočia

V 19. stor. na podolskej fare pôsobili viacerí kňazi dlhšiu dobu. Pri Jánovi Holečkovi, s ktorým sa tu stretávame v roku 1824 síce nevieme koľko rokov na fare pôsobil, ale Karol Slatký, ktorý do Podolia prišiel v roku 1863 viedol farnosť plných 24 rokov. Pôvodne bol vojenským duchovným. Patril medzi tých farárov, ktorých si pospolitý ľud veľmi obľúbil. Vplýval na veriacich aj výchovne a prejavil snahu naučiť ľud dobre hospodáriť. Mal rád deti a medzi svojimi cirkevníkmi nerobil sociálne rozdiely. O jeho dobrých skutkoch a ľudskom prístupe sa zachovali viaceré svedectvá. Pán farár, tak isto ako mnohí obyvatelia Podolia, mal rád kone. Jeho čierne koníky patrili medzi najkrajšie v dedine. Keď sa vracal na koči z Nového Mesta, jeho kone bolo vidno zďaleka, ale kočiša a malého zavalitého farára nie, pretože ich zakrývali deti, ženy, dokonca i cigáni, ktorých pobral cestou. Konečná bývala pred farou. Takéhoto žoviálneho si ho Podolčania pamätali. Zomrel 67-ročný 1. mája 1887.

Po ňom nastúpil Jozef Justín Bielický, pochádzal z Prietrže, v Podolí pôsobil 38 rokov. Nebol činný iba v pastoračnej službe, za 38 rokov pôsobenia hospodársky i kultúrne povzniesol obec, založil napr. Potravné a úverové družstvo, viedol spevokol a zorganizoval dychovú hudbu, sám bol veľmi dobrý hudobník. Po I. sv. vojne zariadil opravu kostola - dal vybudovať nové schody do kostola, zrekvírované zvony nahradili novými, organista dostal nový byt. Upravený bol i cintorín, ohradený od cesty. Zomrel vo veku 78 rokov na Nový rok 1925, pochovali ho na cintoríne pri kostole. Miestne potravné družstvá mu z vďaky vystavili pekný náhrobník s krížom. Po ňom bol farárom Augustín Pozdech, jezuita, horlivý administrátor, iniciatívny hospodár. Zorganizoval farský zosyp (cirkevný poplatok), ktorý sa mal splácať podľa majetku a nie od domov, ako dosiaľ. S tým-to demokratickým gestom si síce získal ešte väčšie sympatie medzi chudobnejšími ľuďmi, ale bohatších gazdov si pohneval a znepriatelil. Chcel postaviť v kostole nový organ, rozšíriť a zväčšiť plochu kostola zbúraním veže. Na tieto stavebné úpravy už začali farníci vyberať i financie. Takýto zásah do historickej barokovej pamiatky nedovolil štátny dozor - pamiatkový úrad v Bratislave.

Pozdech vo svojich kázňach ostro protestoval proti vzniku Sokolských jednôt a zoštátneniu školstva. „Len cez moju mŕtvolu sa bude stavať štátna meštianska škola," hovorieval. Tak sa dostal do nejedného sporu s agrárnikmi vo svojej farnosti. Z Podolia musel odísť v r. 1926 do Bratislavy. Podolčania boli v tomto dramatickom období rozdelení, jedni chceli starého pána farára Pozdecha, iní Františka Štefanca, ktorý bol v Podolí v rokoch 1920-1924 kaplánom.

Štefanec bol všestranne činným farárom, zaslúžil sa o to, aby každá obec farnosti mala cirkevný pozemok pre stavbu cirkevnej školy Povestný hostinec na „Palcútovci" zrušil odkúpením pre cirkevnú školu. Vyučovalo sa v dvoch triedach až dovtedy, kým sa pre deti nestala budova života nebezpečnou. Snažil sa o postavenie novej cirkevnej školy, bol podobne ako jeho predchodca proti štátnym meštianskym školám. Republikánska strana maloroľníckeho ľudu mala v ňom veľkého politického protivníka. Jeho zásluhou bol kostol zrenovovaný od základov, dal ho vymaľovať, rozšíril o kaplnku Sedembolestnej, zaviedol do kostola elektrinu, podobne do fary. Vo svojej záhrade pestoval mladé šľachtené vzorky ovocia. Po desiatich rokoch pôsobenia v Podolí odišiel do Modry, čo neskôr, ako sám tvrdil, trpko oľutoval.

Dňa 2. 2.1936 prišiel do Podolia nový duchovný - Ján Husár, predtým pôsobiaci 19 rokov vo Veľkých Levároch. O rok povolal do obce sestričky z Trnavy, ktoré vynovený kostol udržiavali, ale i učili deti v cirkevnej škole. Usadili sa v Korytnom, odkiaľ chodievali do Podolia na bohoslužby. Kým si na rehoľné sestry ľud zvykol boli menšie problémy medzi farníkmi. Ján Husár bol farárom v období Slovenskej republiky, okrem vojnových udalostí rozrušila Podolie krádež - v septembri 1939 mu neznámi páchatelia vykradli farskú kanceláriu, ušli cez farskú záhradu s písomnosťami i peniazmi s obnosom asi 16 tisíc korún, uloženými v „nedobytnej" pokladni klasickej Wertheimky.

V r. 1940 sa konala birmovka vo farnosti - prišiel Dr. Michal Buzalka, výpomocný biskup z Bratislavy. Cirkevný spev viedol už mladý novozvolený organista Štefan Dudáš, ktorý nastúpil namiesto kantora učiteľa Albína Bielického, pôsobiaceho vo funkcii viac ako 40 rokov. Bol mladším bratom nebohého farára Justína Bielického. V r. 1941 navštívili farnost' Redemptoristi z Kostolnej - konali sa sv. Misie. Pátri Redemptoristi, tentoraz zo Starých Hôr, zavítali do farnosti opäť po 60-tich rokoch, kedy viedli sv. Misie v dňoch 20.-28. januára 2001 v čase spravovania farnosti vdp. Štefanom Albertym.

29.6.1941 bola veľká slávnosť- primície podolského rodáka dp. Františka Kostolányho, ktorý začínal ako farský správca v Lančári, viac rokov bol kaplánom v Novom Meste nad Váhom. V r. 1942 boli druhé primície dp. Emila Bobockého, pôvodom z Korytného, konané z bezpečnostných dôvodov, v čase zúriacej vojny, v dome jeho rodičov.

V r. 1952 odišiel farár Ján Husár do Kátlova. Týmto sa končí jedna etapa cirkevného života v Podolí.

Prehľad kňazov pôsobiacich vo farnosti Podolie:

História farnosti Čachtice a okolitých obcí je bohatá a zložitá, ovplyvnená náboženskými, politickými a sociálnymi zmenami. Od stredovekých počiatkov, cez obdobie reformácie a protireformácie, až po moderné dejiny, cirkevný život v tomto regióne prešiel mnohými premenami, ktoré formovali jeho identitu a charakter.

Ak vás zaujíma táto téma viac, pozrite si aj video:

tags: #farnost #cachtice #omse