Obec Dolné Dubové sa nachádza približne 15 kilometrov severne od Trnavy. V nasledujúcom článku sa dozviete o histórii farnosti Dolné Dubové a o vývoji a obnove kostola.
Vznik a vývoj kostola
Kostol postavili niekedy koncom 13. storočia vo vyvýšenej polohe ako pomerne veľkú jednoloďovú tehlovú stavbu s polygonálnym presbytériom a severnou sakristiou. Nie je celkom jasné, kto takýto pomerne veľký kostol dal v obci postaviť. Podobné, ale o niečo väčšie a staršie tehlové stavby nájdeme aj v okolí - románskogotické kostoly v Kaplne a Malženiciach (tu bol staviteľom Rád nemeckých rytierov). Vo všetkých prípadoch nachádzame románske lode a svätyne už gotické.
V priebehu 14. storočia bol kostol goticky upravený; z tohto obdobia pochádza východné okno presbytéria s kamennou kružbou. V tomto období už obec patrila klariskám z Budína, resp. Stiborovi zo Stiboríc.
V roku 1642 sa uskutočnila baroková prestavba objektu, v rámci ktorej dostala loď novú murovanú klenbu, ktorá prekryla románske okná. To si vyžiadalo prerazenie nových, nižšie umiestnených okien. Okná boli upravené aj na presbytériu. Fasády dostali jednotnú barokovú podobu.
Začiatkom 18. storočia bola obnovená tunajšia farnosť a v roku 1754 vybudovali v západnej časti lode novú murovanú tribúnu. V roku 1794 došlo k významnému rozšíreniu kapacity kostola, keď bola baroková veža i západné priečelie zbúrané a loď predĺžená západným smerom na takmer dvojnásobok.
Komplexná obnova kostola sa uskutočnila začiatkom 50. rokov minulého storočia, kedy okrem iného opravili strechu a dlažbu v kostole. Ďalšia oprava sa realizovala v roku 1968, kedy bola zväčšená sakristia, opravená strecha a interiér bol vymaľovaný. V rámci ďalších prác na kostole v 70.
V roku 2013 sa začala zatiaľ posledná komplexná obnova stavby, ktorej predchádzal výskum. Ten priniesol posun datovania vzniku kostola už do 13. Až donedávna bol považovaný za gotický objekt zo 14. storočia. V roku 2013 sa pri obnove zistilo, že kostol postavili ešte s využitím románskych prvkov. Niky na južnej strane lode boli identifikované ako zamurované románske štrbinové okná.
Kostol slúži ako farský chrám miestnej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi. V roku 2013 sa začala obnova spojená s výskumom kostola i celého areálu, v rámci ktorej bolo upravené aj okolie stavby. Fasády boli dokončené na jeseň 2015. Následne bola realizovaná aj obnova interiéru.
Kostol stojí v obci pri hlavnej ceste v otvorenom areáli.
Významné osobnosti farnosti
História farských oznamov v Dolnom Dubovom a Radošovciach je úzko spätá s bohatou históriou Kátloviec a okolitých obcí.
Msgr. C - pápežský prelát, 15 rokov jeden z nás Anton Richter
Anton Richter sa narodil 13.6.1899 v Štósi, okres Košice. 29.7.1922 bol Anton Richter v košickom Dóme svätej Alžbety vysvätený za kňaza. Dĺžka pôsobenia v tejto farnosti nie je jasne ohraničená. De facto tu pôsobil do roku 1950, de iure až do roku 1968. Prečo táto nejednoznačnosť? Anton Richter bol dňa 15. augusta 1950 odsúdený Štátnym súdom v Bratislave pre svoj „protištátny postoj“. Po odpykaní trestu bol preložený do Šiah, kde pôsobil do roku 1959. 28. októbra 1959 je menovaný správcom farnosti Pernek. Dlho obyvatelia Perneka nevedeli akého vzácneho človeka medzi sebou majú. Počas svojho pôsobenia v Perneku zabezpečil kompletne opravu kostola a farskej budovy. V roku 1969 bol Anton Richter oslobodený Krajským rehabilitačným súdom v Bratislave z obžaloby, na základe ktorej bol odsúdený v r. 1950. Toto súdne oslobodenie mu umožňovalo vrátiť sa do farnosti Topoľčany, kde bol de iure stále farárom. Pre pokročilý vek a veľký nárast obyvateľov v Topoľčanoch sa tejto možnosti vzdal. Prijal menovanie za kanonika Družnej kapituly v Bratislave, svoje miesto však pre rôzne príčiny nikdy nezastával. Naďalej zostal farárom Perneka. Anton Richter zomrel 20. júna 1975, vo veku 76 rokov. Pochovaný je na cintoríne v Perneku.
Získané hodnosti:
- 1925 Assesor
- 1937 Pápežský komorník, okresný dekan
- 1947 Apoštolský protonotár
- 1950 Tajne vysvätený biskup
- 1969 Bratislavský kanonik
O veľkosti človeka a kňaza Antona Richtera svedčí aj zápis v našej farskej kronike. „ Pán prelát, tak ho všetci nazývali, bol v dedine obľúbený, hlavne u staršej generácie, lebo bol kňaz horlivý, spravodlivý, mal dobré srdce.“
František Minarových - kňaz, pedagóg, robotník, Pernečan
František Minarových sa narodil 16.3.1912 v roľníckej rodine Kataríny a Františka Minarových. Kňazskú vysviacku má 17.5.1936, následne slúži medzi svojimi rodákmi v Perneku svoju prvú Svätú omšu. Ako mladý kaplán pôsobil v Čachticiach, Komjaticiach, Holíči, Smoleniciach. V roku 1945 sa stáva administrátorom (správcom farnosti) vo farnosti Dolné Dubové. František sa tomuto nariadenia vzoprel a za svoje presvedčenie a postoje sa dostal do vyšetrovacej väzby. Výsluchy boli neľudské a preto sa pokúsil v roku 1950 o ilegálny prechod štátnej hranice do Rakúska. Jeho pokus bol však neúspešný a v roku 1951 je odsúdený na 14 rokov väzenia za vlastizradu. Prešiel mnohými československými väznicami od Pankráca cez Mirov, Jáchymov, Ilavu. Amnestia politickým väzňom ho v roku 1962 zastihla v Leopoldove. Štátny súhlas dostáva v roku 1964, kedy nastupuje ako kaplán do Šamorína. Po 5-tich rokoch, v roku 1969 je preložený do farnosti Koválov, kde pôsobí ako administrátor až do svojho dôchodkového veku, do roku 1973. Od roku 1973 bol znova mimo pastorácie, znova mu bol odobratý štátny súhlas. Od tohto obdobia pracoval v civilnom sektore ako garážmajster vo firme Slovšport. Svoju jeseň života prežil v Senci u svojej sestry, odkiaľ bol so značne podlomeným zdravím v roku 1985 prevezený do nemocnice, kde po krátkom čase 30.7.1985 zomiera.
Jozef Karáč - jediný žijúci kňaz pochádzajúci z Perneka
Jozef Karáč sa narodil 30.3.1953 manželom Márií a Štefanovi Karáčovým. Po absolvovaní Strednej všeobecnovzdelávacej školy v Bratislave - Petržalke v roku 1971 sa rozhodol pre štúdium na Rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave, kde je 12.6.1977 vysvätený za kňaza. Prvú Svätú omšu slúžil v Perneku 19.6.1977. Ako kaplán pôsobil od roku 1977 v Šaštíne-Strážach. V roku 1985 nastupuje na desať rokov ako administrátor do Unína. Je mu zverená farnosť s filiálkou Radimov, i vedenie dvoch dekanátov - Skalica a Moravský Ján. Po návšteve pápeža je poverený vybudovať novovytvorenú farnosť Svätej rodiny v Petržalke. Počas náročných prípravách stavby kostola 8,5 roka slúžil sväté omše v kultúrnom dome. V betónovej sídliskovej komunite bolo treba na zelenej lúke budovať nielen kostol, ale hlavne vytvoriť farské spoločenstvo novovzniknutej farnosti Svätej Rodiny. Jozef Karáč bol vyzvaný, aby sa na nej podieľal. Návšteva sa konala v roku 2003 aj v jeho farnosti. Od roku 2007 sa na sedem rokov stali jeho pôsobiskom Radošovce, farnosť mala tri filiálky s piatimi kostolmi, za ktoré bol zodpovedný. V roku 2014 odchádza do Záhorskej Bystrice na výpomocnú pastoráciu. V roku 2014 bol vymenovaný za Osobnosť Petržalky.
Pamätná izba Jozefa Ignáca Bajzu
Vznik Pamätnej izby Jozefa Ignáca Bajzu má svoju históriu. Z historicko-kultúrneho hľadiska má Pamätná izba Jozefa Ignáca Bajzu veľký význam pre obec. Popri vzácnom kostole, fare a kamenných dielach (krížom), je najvzácnejšou stavbou a pamätihodnosťou v obci.
Do roku 1954 mala vlastnícke práva na budovu cirkev a po 29. septembri 1954 prešlo vlastníctvo do rúk československého štátu. Na základe delimitácií majetku prešlo v roku 1991 vlastníctvo budovy zo štátu na Obec Dolné Dubové. Posledným krokom bolo navrátenie budovy do majetku cirkvi podľa zákona č. 282/1993 Z.z. o zmiernení niektorých majetkových krívd spôsobených cirkvám a náboženským spoločnostiam. Navrátenie majetku sa uskutočnilo 11. júna 2001.
Prvou známou písomnosťou, ktorá sa zaoberá zriadením pamätnej izby je list správcu farnosti Petra Rajtara z 20. apríla 1983, ktorý bol adresovaný Rade MNV v Dolnom Dubovom. Z listu vyberáme: „Pred dvesto rokmi, 18. augusta 1783, na územie obce Dolné Dubové vstúpil slovenský národný buditeľ Jozef Ignác Bajza vo funkcii správcu katolíckej farnosti Dolné Dubové. Erudovaný spisovateľ J. I. K tomuto dvestoročnému výročiu by mala zaujať kladné stanovisko aj obec Dolné Dubové! Bolo by potrebné podniknúť v čase tohto výročia kroky na patričných správnych miestach okresu Trnava, zariadiť pamätnú izbu J. I. Bajzu a umiestniť pamätnú tabuľu na priečelí domu pod radovým číslom 35.“
V roku 2003 bol stav domu natoľko kritický, že jeho jedna časť vo dvore spadla a zvyšok sa musel čiastočne stabilizovať opornými prvkami. V auguste roku 2004 sa uskutočnilo rozhodnutie Jozefa Horvátika o nevyhnutnej rekonštrukcii domu č. 35. Prvé práce na rekonštrukcii začali 28. augusta 2004. Uskutočnil sa výkop a betónovanie základu už v spomínanej časti domu vo dvore, ktorého riešením bola budúca stabilizáciu objektu.
V roku 2005 sa robili dokončovacie práce. Práce začali v mesiaci apríl, išlo o drobné murárske práce pri dokončovaní interiéru budovy. Intenzívnejšie sa začalo pracovať až v mesiaci jún a júl. Začali sa realizovať práce na novom vchode do budovy a uskutočnila sa obnova fasády. Postupne sa dokončovali nátery stien a okien. V závere prišlo k osadeniu nových vchodových dverí a linolea.
Rekonštrukcia domu trvala desať a pol mesiaca, tu sú zarátané aj zimné mesiace, kedy sa na stavbe nepracovalo. Pozoruhodný je v tejto súvislosti fakt, za aký krátky čas sa podarilo rekonštrukciu zvládnuť.
Prvou a bezpochyby najzložitejšia úloha bola úspešne realizovaná. Druhou o nič menej podstatnou úlohou bolo zriadenie pamätnej izby J. I. Bajzu. Už v roku 1998 sa Jozef Horvátik vyjadruje, že je vlastníkom niekoľkých originálov, ktoré by v budúcnosti mohli byť umiestnené v pamätnej izbe. Možnosť umiestnenia dobových artefaktov, starožitností, predmetov, ktoré by poskytli aj občania obce, bola jasne definovaná.
V pamätnej izbe sa v súčasnej dobe nenachádza originál, ktorý by priamo pripomínal J. I. Bajzu. Avšak vo vedľajšej budove, čo je fara, sa nachádzajú originálne záznamy, ktoré sú písané J. I. Bajzom, ich historická hodnota je nezmazateľná, ale ich umiestnenie do priestorov pamätnej izby je z bezpečnostného hľadiska nemožné. Pamätná izba má muzeálny charakter, v ktorej si pripomíname miesto, kde pôsobil a tvoril J. I. Bajza.
Slávnostné otvorenie pamätnej izby zorganizoval Farský ...
História obce Chtelnica
S láskavým súhlasom p. Jaroslava Polakoviča boli, podľa knihy História Chtelnice, ktorej je pán Polakovič autorom, spracované na oficiálnej internetovej stránke Obce Chtelnica kapitoly HISTÓRIA, GEOGRAFIA, PAMIATKY, ZVYKY A TRADÍCIE a VÝZNAMNÍ RODÁCI. Touto elektronickou formou sa Obec Chtelnica rozhodla sprístupniť všetky informácie, ktoré sú uvedené v publikácii História Chtelnice, nielen tým, ktorí túto knihu nemajú k dispozícii, ale aj študentom k ich štúdiu, občanom, rodákom ale aj širokej verejnosti, tzn. všetkým, ktorí sa zaujímajú o bohatú históriu, o pamiatky našej Chtelnice, o zvyky a tradície, aj o významných chtelnických rodákov.
Chtelnica na začiatku historického obdobia
Počiatky histórie Chtelnice rovnako ako väčšiny našich miest a dedín nie sú presne určené rokom, ukryté sú v povestiach. Starí Chtelničania poznajú povesť o otcovi, ktorý delil majetok medzi troch synov, z ktorých najmladší si nevedel vybrať, preto mu zostala Chtelnica. Vznik obcí sa prevažne nedatuje rokom, z ktorého pochádza najstaršia písomná správa - s výnimkou zakladajúcej listiny.
V 11. - 12. st. chotár Chtelnice patril do sústavy obranného pásma, zvaného konfínium, ktoré malo chrániť uhorský štát zo západnej strany. Toto pásmo zaberalo územie od rieky Moravy po riečku Dudváh na východe, vrátane južných malokarpatských svahov. Toto územie bolo často dejiskom vojenských konfliktov medzi českou, uhorskou i rakúskou krajinou.
Územie medzi riekou Váh a Malými Karpatmi malo veľkú hustotu osídlenia aj v 11. - 12. st. v následnosti na slovanské sídla. Dokazujú to nielen bohaté archeologické nálezy, ale aj prvé písomné správy, najviac zoborská listina z roku 1113. V nej sú uvedené i osady ležiace v širšom okolí Chtelnice napr.: Bašovce, Kocurice, Krakovany, Stráže (dnes súčasť obce Krakovany) a Trebatice, ktoré ležali na západnej hranici územia patriaceho benediktínskemu kláštoru sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. O osadách nachádzajúcich sa na severozápad od tejto hranice sa písomné správy z 12. st. nezachovali, čo však nevylučuje možnosť osídlenia tohto územia.
V ranofeudálnom osídľovaní hrali veľmi dôležitú úlohu obchodné cesty. Neďaleko Chtelnice viedla trasa najdôležitejšej z nich, tzv. česká cesta. Označovala sa termínom via magna - veľká cesta, jej trasa viedla z Budína cez Ostrihom, Trnavu, priesmyk pri Bukovej, Hodonín, Brno, do Prahy. V Jablonici sa pripájala iná cesta, ktorá viedla cez Vrbové, Brezovú pod Bradlom a Hradište pod Vrátnom. Menej významná, ale pre Chtelnicu dôležitá cesta viedla z Hlohovca na hrad Dobrú Vodu od polovice 13. st. Spomenúť možno tiež cestu z Veľkých Kostolian do Čachtíc a na Považie a možno aj spojnicu Trstína cez Chtelnicu do Vrbového alebo Veľkých Kostolian.
Doteraz najstaršia písomná správa o Chtelnici je z rokov 1208 - 1209. Názov obce uvádza donačná listina uhorského panovníka Ondreja II, ktorý daroval svojmu služobníkovi komitátnemu hodnostárovi Sebešovi majetok terra Costulan, dnes Veľké Kostoľany. Majetok hraničil okrem iného s územím obce Wytelnize, čo je dnešná Chtelnica.
Skoro polstoročie písomné pramene mlčia o Chtelnici, ďalšia správa o nej je až z roku 1258, darovacej listine uhorského panovníka Bela IV., ktorou potvrdil vlastníctvo na zem Buguna, dnes Bohunice, časť Jaslovských Bohuníc v okrese Trnava komesovi Zochudovi a jeho bratovi Serafínovi. Táto zem hraničila na severe s chotárom Chtelnice.
Koncom 13. a na začiatku 14. st. ovládal západné Slovensko oligarcha Matúš Čák Trenčiansky, zaiste mu patrilo aj krátko predtým utvorené panstvo Dobrovodského hradu s Chtelnicou. Po Matúšovej smrti roku 1321 panstvo znova prešlo do vlastníctva uhorských panovníkov. Chtelnica sa vtedy rozvíjala rýchlejšie ako okolité dediny vďaka pomerne výhodnej polohe v blízkosti vtedajších obchodných ciest, ktoré napomáhali rozvoju miestnych trhových vzťahov.
Záznamy o vyberaní cirkevných poplatkov na začiatku 14. st. dokazujú v Chtelnici dobre fungujúcu cirkevnú organizáciu, teda existenciu fary aj kostola s patrocíniom sv. Jána Krstiteľa. Prvýkrát sa fara spomína v roku 1332 a v rokoch 1332 - 37. V nej pôsobil farár Henricus, parochus in Visencia. Latinský názov obce sa neskôr písal Vitencia.
Mestečko Chtelnica
Názov alebo titul mestečka dostávali v období feudalizmu dediny, ktoré spĺňali niektoré podmienky. Boli to dediny dosahujúce vyšší stupeň hospodárskeho rozvoja, mali rozvinuté remeslo a s ním spojené trhy, jarmoky, tieto obce mali výhodnú polohu na trasách obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obchodných ciest alebo v blízkosti hradu. Také obce mali obyčajne väčšie množstvo obyvateľov ako ostatné. Titul mestečka sa spájal s udelením niektorých výsad.
Veľkú časť týchto podmienok spĺňala v 14. st. už aj Chtelnica (Wythenche), ktorá v listinných správach z roku 1394 sa menuje oppidum - mestečko. Nachádza sa v darovacej listine panovníka Žigmunda vojvodovi Stiborovi I. zo Stiboríc a Beckova na panstvo hradu Dobrá Voda (Yokew). Vojvoda Stibor I. za svoje zásluhy u panovníka získal postupne na západnom Slovensku rozsiahle majetky - panstvá hradov Čachtice, Beckov, Branč, Dobrá Voda.
Najneskôr v roku 1394 začala Chtelnica písať svoju históriu ako stredoveké zemepánske mestečko. V uvedenej listine potvrdenej Nitrianskou kapitulou z júla 1394 na dobrovodské panstvo pre Stibora I. je spolu 10 obcí. Na prvom mieste sa menuje Chtelnica, ďalej dediny Kisvitencye (Dolná Chtelnica), Dolný Lopašov, Lančár atď. Darovaciu listinu kráľ Žigmud obnovil v roku 1398. Obe listiny posudzujú zaradenie Chtelnice medzi oppidá - mestečká už na konci 14. st.
Listiny a listy z 15. st. ju titulujú ako staršie privilegované mestečko so starou históriou. Okrem poľnohospodárstva sa miestni obyvatelia zaoberali postupne stále viac remeslami a obchodom. Obec spravoval richtár a rada mestečka, sídlila tu tiež správa dobrovodského panstva. Samosprávu dokladajú listy, mestské knihy, kúpnopredajné zmluvy a iné. Patrocínium horného kostola sv. Jána Krstiteľa sa hlási do včasnofeudálneho obdobia.