Obyvatelia Dolného Badína vyznávali a dodnes vyznávajú katolícku vieru.
V obci sa nachádza kostol, ktorý je zasvätený sv. Michalovi Archanjelovi.
História kostola sv. Michala Archanjela
Pravdepodobne v 13. storočí bola v obci postavená väčšia kaplnka v gotickom slohu.
V roku 1781 bola kaplnka rozšírená a prestavaná do barokového slohu.
Neskôr sa kaplnka niekoľkokrát prestavala a v roku 1959 sa začalo s prístavbou veže ku kostolu, ktorý mal výšku 27m.
Vežu staval Okresný podnik, za účasti miestnych murárov.
Veža a prístavba sa budovala 2 roky a boli v nej umiestnené 2 zvony.
Jeden z dovtedajšej zvonice a druhý bol dovezený zo zvonice z kaplnky z Čabradu.
Od roku 1960 sa v kostole robili len úpravy a údržby. V roku 2009 boli v kostole vymenené okná a dvere (prispel na ne biskupský úrad) a v súčasnosti sa farnosť pripravuje na rekonštrukciu elektrických rozvodov a maľovanie kostola.
Zriadenie farnosti a významné udalosti
Dolnobadínska farnosť bola pravdepodobne zriadená v roku 1876 (prvé záznamy v cirkevnej kronike).
Ako prvý kňaz sa spomína vdp. Ján Dedinský.
Najdlhšie pôsobiacim kňazom vo farnosti bol rodák z Dojča vdp. Rudolf Gajar, ktorý pôsobil od augusta 1949 až do svojej smrti.
Veľkú udalosť naša farnosť zažila v máji 1947, keď sa v obci konali primície Pátra Metoda Janovského.
Sviatosť birmovania sa v tunajšej farnosti prvýkrát konala v roku 1950.
Bola to vtedy veľká udalosť.
Privítanie pána biskupa ThDr. Ambróza Lazíka bolo slávnostné a originálne.
Od roku 2006 - 2023 pôsobil vo farnosti vdp. Egid Matuševský rodák z Bardejova.
Súčasnosť farnosti
- Pôsobiaci kňaz vo farnosti Dolný Badín: Od 01.07.2023 Mgr. Ján Buzák
- Funkciu organistu vykonáva Ján Bartík z Dolného Badína.
- Adresa: Rím.-kat. farský úrad Dolný Badín 22 962 51 Čabradský Vrbovok
Základné rysy života svätej Rozálie sa dajú objasniť z tradícií, malieb a iných spisov. V dvanástom storočí žil na normandskom dvore istý gróf Sinibald, o ktorom staroveké kroniky uvádzajú, že bol potomkom Karola Veľkého.
Ťažko overovať genealógiu tých dávnych časov, avšak motív, prečo sa meno tohto kniežaťa uchovalo dodnes, nie je spätý s kráľovskými predkami ani tým, že jeho manželkou bola Mária Guiscardi, bezpochyby spriaznená s Normandskou dynastiou, ale s tajomným predurčením Boha, ktorý si zvolil jeho vznešenú rodinu, aby do nej presadil kvet raja.
Bola táto udalosť predpovedaná?
Snáď ide o zbožnú ľudovú legendu, ale nepochybne ju nemôžeme radiť medzi nemožné, lebo Pán môže dovoliť aj to, čo zarytí kritici neradi pripúšťajú a s prílišnou ľahkosťou to radia do ríše rozprávok, totiž zázračný nadprirodzený zásah do ľudského diania.
Či už predpovedaná alebo nie, ruža bez tŕňov sa skutočne narodila.
V roku 1128 žiaril Sinibaldov dom úsmevom dievčatka, ktorému dali nezvyklé, avšak veľmi významné meno Rozália.
Akoby sa v ňom snúbila ruža a ľalia (rosa-lia), a vskutku, ruža ak má byť bez tŕňov musí sa zaštepiť do ľalie, vyrastať z tej istej hladkej a vysokej stonky.
O detstve a mladosti Rozálie dejiny nehovoria nič, rovnako ako sú skúpe aj na ďalšie podrobnosti života svätice.
S ohľadom na neskoršie dianie sa však môžeme právom domnievať, že u Rozálie sa mimoriadna krása snúbila s obdivuhodnou dobrotou.
Len čo presiahla pokojné obdobie detstva a mladistvého veku, vykročila Rozália na žiarivú, ale zradnú cestu dospievania, keď ako čestná komorná kráľovnej vstúpila na kráľovský dvor.
V podobnom prostredí určite nedýcha duch vlastného rozkvetu ľalií a ruží.
Aj ten najsvätejší dvor (okrem toho nebeského) spočívali na márnosti a vnímali jej strach naháňajúci mrazenie.
Je pravdou, že v mystickom šere chrámov, pozvoľna zdobenom normandským umením, či v tichu izbičky, dozrieval v Rozálii doteraz nejasný zámer, v ktorom sa zračil príkry výstup na vrchol, ktorému vládol neodolateľný ideál obety a mučeníctva.
Okolo nej však žil kráľovský dvor s celou svojou vábivú príťažlivosťou.
Na dievčatko dýchajú okázalé salóny, kde dvorné dámy a rytieri zosobňujú uchvacujúce predstavenie krásy a sily.
Nemožno uniknúť skrytému bujneniu vášne, tej, ktorá sleduje zápal rytierskych turnajov na koňoch, tá, ktorá sa stáva stredom obdivných pohľadov pážat a dvoranov, uprených na ňu.
A potom sa hlboko zakoreňuje do jej mladého srdca nerozvážne velebenie krásy.
Rozália počula túto chválu opakovane, keď „dôstojne odetá skromnosťou“ prechádzala salóny palermského kráľovského dvora.
Vo vnútornom pohnutí pri tom zakúsila odpor aj zaľúbenie.
Prečo by nemohla triumfovať?
Ale čo potom jej predsavzatie?
Medzitým sa k nej upla pozornosť jedného dvorného šľachtica, ktorý sa volal Baldovino.
Tento predstúpil pred otca a žiadal o jej ruku.
Život volal Rozáliu svojím spevom sirény, a videnie kríža zostávalo v hmlistom opare, vystupujúcom zo snivého srdca dospievajúceho dievčaťa.
Dvor, okázalosť, turnaje, rytieri, trblietanie halapartní, kopije, to všetko sa mihalo pred očami dievčaťa a vyzývalo užívať všetkého, čo jej rozkvet života a privilegovaný stav mohli ponúknuť.
Zbožné dievča je zmätené.
Berie do rúk zrkadlo, aby si potvrdila obdiv a chválu, ktoré ju znepokojovali.
A je to pravda: hlboké a nežné oči, dokonalá tvár, akoby sa v nej snúbili ruže s ľaliami, koralové pery, žiarivé čelo, na ktorom sa skvie aureola zlatistých vlasov.
Ale k čomu nedôjde?
V zrkadle, žiariacom krásou tváre dospievajúceho dievčaťa, vystupuje stále zreteľnejšie živý, skormútený a prísny obraz; uprene na ňu hľadia dve bolestné oči, vidí tŕňovú korunu a tvár, zaliatu krvou …
Je to trpiaci Ježiš, ktorý akoby jej hovoril: „Ty ma teda opúšťaš?
To sú tvoje sľuby?
To je tvoja túžba po odriekaní?“
Zrkadlo Rozálii skĺzava z trasúcich rúk, rozplývajú sa vidiny svetských radostí a triumfov, padá vábny obraz ilúzií, rovnako ako krásne zlaté vlasy; prvé a okamžité darovanie sa panny Božskému Ženíchovi.
Keď sa ukázala po tejto noci rozhodného darovanie bez svojich bohatých zlatých vlasov, mali Sinibaldovu dcéru za blázna.
Gróf Baldovino musel zmiznúť, a s ním aj dvor a svet, lebo srdce dievčaťa patrilo od dneška iným ideálom.
Chcela byť pokorná ako Ježiš, ktorý hoci bol Boh, stal sa človekom, bohatý sa stal chudobným a opovrhovaným, opustil raj, aby zachránil ľudstvo.
Na dvore už ďalej zostať nemohla, pretože ideál obete nie je zlučiteľný s tým, ktorý sa tam vedie.
Ľalie nenachádzajú vhodnú pôdu v kráľovských salónoch.
Bolo preto treba utiecť.
Ako?
Kto by ju prijal?
Ani tu nás historické pamäti jasne neinformujú, ale s najväčšou pravdepodobnosťou našla Rozália odpoveď u baziliánskych rehoľníčok, ktorých kláštor sa nachádzal neďaleko od jej paláca.
Tak krásna šľachtičná mizne v širokom plášti, ako je predpísaný rehoľnými pravidlami, a jej hlavu, kedysi venčenú zlatom, halí hrubý , tmavý závoj.
Okázalé salóny otcovského hradu či kráľovského paláca, nahrádzajú strohé múry kláštora.
Ale pre Rozáliu je i toto útočisko príliš krásne a pohodlné.
Snáď si pomyslela: Ježiš mal na Kalvárii za lôžko kríž, bol tam sám a všetkými opustený.
Jedného dňa hovoril: „Líšky majú svoje brlohy a nebeské vtáky hniezda, ale Syn človeka nemá kde hlavu zložiť.“
Najvhodnejšie miesto, kde by mohla naplniť svoju túžbu po samote, vídavala Rozáliu už od svojho detstva, keď prechádzala otcovým územím v Quisquina.
Tam hore bola jaskyňa, ktorá akoby bola stvorená práve pre ňu.
Vypadala ako nora divého zvieraťa, a snáď aj názov miesta pochádzal práve z tohto, „coschin“ totiž v arabčine znamená temný.
Táto jaskyňa jej bola útočiskom pred nepriazňou počasia a v noci, a potom vychádzala k modlitbe pod šíru blankytnú oblohu, s horiacou pochodňou -slnkom, a pokojným svitom mesiaca a hviezd za jasných nocí.
Pre úbohé telo, aby ho udržala pri živote pokánia, tu boli plody a rastliny krajiny, a tiež chlieb, ktorý si pre lásku Božiu vyžobrala.
Nič jej nechýbalo: rozhodnutie teda bolo urobené a Sinibaldova dcéra sa stala pustovníčkou v jaskyni Quisquina.
Niektorí sa domnievajú, že pre Rozáliino rozhodnutie stať sa pustovníčkou bola rozhodujúca skutočnosť, že v kláštore baziliánok nemala pokoj zo strany otca a matky, rovnako ako od snúbenca, ktorí sa nedokázali zmieriť s tým, že ju stratili.
Existujú tiež tradície a legendy podľa ktorých Rozália utiekla z domu v predvečer svadby a preto nastalo horúčkovité hľadanie miesta, kam sa uchýlila.
Legenda hovorí, že Sinibaldov vyslanec (alebo sa aspoň za neho vydával) sa vyšplhal ku Quisquine a ľstivými presvedčivými slovami sa snažil dievča prinútiť, aby samotu opustila, aspoň pre potechu otca, ktorý srdcervúco plače v prázdnom dome.
Vtedy Rozália vzala do rúk kríž, svedka svojej kajúcnosti a svojich modlitieb a primkla sa k nemu ako ku kotve spásy.
Pri pohľade na kríž prepukol posol v rúhanie a zlorečenie, čo odhalilo jeho diabolskú identitu, zatiaľ čo anjel posilňoval Rozáliu v jej veľkorysom odhodlaní a pokušiteľa zahnal.
Napriek tomu, že o tejto udalosti nemáme dokumentáciu, ktorá by dokázala uspokojiť požiadavky modernej kritiky, môžeme ju s úplným pokojom pripustiť, ak spomenieme, že diabol, ktorý nenechal na pokoji dávnych Eremitov v Tebaide, keď videl dobro, ktoré z života tejto svätice bude prameniť, použil všetky prostriedky, aby zlomil pevné rozhodnutie princezničky, ktorá unikla lákadlám sveta.
Rozáliina duša vzlietala k najvyšším výšinám kontemplácie.
Boh sa k nej prihováral vo vetre a speve vtáctva, svedkom jej extáz, dával jej preniknúť do svojej vznešenosti za úsvitu aj súmraku, ale priamo a do hĺbky si získaval jej srdce opakovanými pozvaniami svojej Lásky.
Pustovník nehľadá samotu preto, že nenávidí ľudí; nikto dokonca nechce pre ľudí pravé dobro viac a lepšie ako on, ale preto, že skrze jeho modlitbu Pán vylieva hojné milosti na tých, ktorí zostávajú v ľudskom spoločenstve, aby viedli tvrdý a neľútostný boj o život, vystavení stálej hrozbe, že zablúdia.
Meditáciou nekonečnej Božej múdrosti a dobroty čerpajú zbožní pustovníci poklady múdrosti prezieravosti, o ktorých nemajú tušenie tí, ktorí ich tvrdohlavo hľadajú v knihách.
Skrytý príbytok pustovníkov bol preto často obliehaný ľuďmi, ktorí sa s nimi rozprávali, aby u nich hľadali vhodné a múdre rady tiež vo veciach pozemského rádu, a prosili ich o nevyhnutné príhovory účinnej modlitby za zdar svojich činov.
Neprekvapí teda, že sa uberali aj ku sv. Rozálii.
Len čo bola jej jaskyňa objavená, začal istý druh pútí tých, ktorí potrebovali morálnu pomoc, takže tam, kde panoval nebeský pokoj, prerušovaný len nárazmi vetra a spevom vtáctva dorazilo aj rušivé rečnenie ľudí.
Ak by išlo o pomoc blížnemu a preukázanie dobra, Rozálie by zostala.
Ale jej prezieravosť čoskoro spoznala v tomto prúdení ľudí nebezpečenstvo - bála sa totiž, že ju svet chce znovu uchvátiť a preto sa vzdialila.
Jedného dňa bola jaskyňa Quisquina nájdená opustená: múdra panna zmizla.
Nad Palermom sa vypína hora, ktorú Gréci nazývali „Ercta,“ Arabi „Gebelrin“ a ostrovania „Pellegrino“ (pútnik), ktorá vtedy mala oveľa drsnejší vzhľad než dnes a ktorá, uprostred tŕňového krovia a divokého porastu stromov, skrývala temnú a nehostinnú jaskyňu.
Pretože v nej neustále kvapkala voda, nehľadala v nej útočisko ani divá zver.
Rozália tu však našla vytúženú samotu a isté útočisko, v ktorom bola schopná ukojiť vriacu túžbu po tichu a spojení s Bohom.
Z tejto výšiny sa rysuje v diaľke silueta mesta, a keď zamyslené oči palermskej panny zaleteli k belasým radom domov, nahrnuli sa do nich slzy, pretože hlboký zármutok prenikal jej srdce.
Koľko tam dole bolo bláznovstva a koľko hriechu!
Pýcha, vášeň, závisť, všetky neresti úbohého ľudstva akoby z večernej hmly vystupovali z jedovatej nížiny k nebu.
Rozálii pripadalo, že je s Ježišom na Olivovej hore a na Kalvárii, preto sa tým vrúcnejšie stávalo jej mladosť obetou, ktorá tíšila Božiu spravodlivosť, jej pôsty boli prísnejšie a dlhšie, kajúce skutky príkrejšie a vzývanie Božieho milosrdenstva naliehavejšie.
Chcela prispieť k spáse ľudí tým, že sa stane malou ukrižovanou na Monte Pellegrino, rovnako ako jej milovaný Pán na Kalvárii.
Koľko rokov takto prežila?
Presne to nevieme, ale v starých kronikách sa uvádza rok 1165 ako dátum jej návratu z „exilu“ do nebeskej vlasti.
Pokiaľ je tento údaj presný, potom Rozálii mohlo byť asi tridsať rokov.
Boh chcel pravdepodobne ihneď presadiť k sebe tento vonný kvet svätosti, vydaný v obeť zmieru a lásky.
Na druhej strane aj oveľa silnejší človek by sa rýchlo vyčerpal pod ťarchou tak prísnych pokání.
Prirodzené dôvody sa takto snúbili s Božím zámerom preniesť túto krásnu dušu z krajiny do neba.
Keď skaly Monte Pellegrina zdolávali zbožní ctitelia, aby ju ako obvykle požiadali o modlitbu, našli sväticu spočívajúcu v tichom mieri smrti.
Dá sa predpokladať, že jej anjel predpovedal deň jej odchodu z tohto sveta, pretože božský Snúbenec mohol poslať svojho posla, aby ju pozval k nebeskej svadobnej hostine.
K opustenej jaskyni sa tak zniesli anjeli, aby vzali dušu vyvolenej pustovníčky a preniesli ju do jasu večných príbytkov, zatiaľ čo na jej panenské telo sa znášal ľahký dážď ľalií a ruží.
Rozália, úplne zoslabnutá, ale krásna, zomrela v Pánovi večer, 4. septembra, s hlavou zloženou na drsnom kameni, jedna ruka bola vankúšom jej svätej tváre, druhá potom spočívala na srdci, aby aj jeho posledný tlkot patril Bohu.
Ľud ju hneď, ešte pred kanonickým procesom uctieval ako sväticu, veď v prísnosti jej života a obety videli nezvratný dôkaz jej hrdinských cností.
Na miesta, kde žila, začali prúdiť zbožní pútnici, a k pocte tej, ktorú palermčania nazývajú jednoducho a vrúcne „Santuzza“, bolo postavených niekoľko kostolov.
I v niekoľkých starobylých formulároch modlitieb palermskej cirkvi, nachádzame meno svätej Rozálie.
Jej sviatok sa veľmi skoro začal sláviť 4. septembra, v deň jej zrodenia pre slávu nebies.
Príkre úbočia Monte Pellegrino začali po smrti svätice priťahovať zbožných pustovníkov, ktorí tam zostávali uchvátení jej obdivuhodným príkladom.
Nazývali sa „Pustovníci sv. Rozálie“.
Neskôr dokonca ich počet stúpol natoľko, že vytvorili komunitu, ktorá sa riadila regulou sv. Františka a bola schválená pápežom Júliusom III.
Tak vznikla jedna z toľkých obmien serafínskeho poriadku, v ktorej názve bolo meno Svätej Rozálie a Monte Pellegrino.
Po mnoho rokov bola jaskyňa na Monte Pellegrino cieľom množstva ľudových pútí.
Zvlášť 4. septembra sa vydávali celé zástupy z Palerma, aby si uctili svätú pustovníčku na mieste, kde zomrela.
Entuziazmus , ale časom poľavil, takže časom upadlo do zabudnutia i samotné miesto, kde spočívali jej telesné pozostatky, svojho času toľko uctievané.
Koľko udalostí sa odohralo na slnečnom ostrove, koľko z nich v pôsobivom Palerme!
Dosiahlo výšin takmer legendárnej prosperity, ale rovnako tak následne zakúsilo clivé dni úpadku a opustenosti.
Po normandskom Domíniu, ktoré z Palerma urobilo umelecké a obchodné centrum nesmierneho významu, prichádza anjouské panstvo a s ním dekadencia, umocnená za španielskej vlády, takže aj v týchto politických udalostiach je potrebné hľadať vysvetlenie a ospravedlnenie ochladnutia úcty palermčanov k ich svätici.
Po pravde povedané, rok čo rok sa slávil sviatok sv. Rozálie, pretože bol uvedený v kalendári, ale nadšenie prvých rokov vyprchalo, ochablo a jaskyňa na Monte Pellegrino upadla v zabudnutie.
Museli prejsť stáročia, aby dávny kult vzdávania úcty palermskej panne znovu ožili v obnovenom jase.
Ako k tomu došlo?
Písal sa rok 1623.
V palermskej nemocnici sa medzi hospitalizovanými nachádzala aj istá Gerolama Gatto.
Bola veľmi vážne chorá.
Prijala už aj poslednú sviatostnú útechu, viatikum.
Vysoká horúčka jej nedovolila zažmúriť oči.
Nadišla noc.
Olejové lampy prebleskovali svojím svetlom temnotu chodby.
Čas akoby sa zastavil.
Unavenými očami žena blúdila cez šerosvit, keď tu zrazu vidí, ako k nej prichádza nádherné dievča v žiarivom šate, dotýka sa smädom vyprahnutých pier a sladko jej šepká: „Neboj sa.
Ak urobíš sľub, že sa vydáš na cestu na vrch Monte Pellegrino, hneď sa uzdravíš.“
Nato videnie okamžite zmizlo.
Chorá pochopila, že touto belostne odetou dievčinou, ktorá zapálila v jej srdci už umierajúcu nádej, nemohla byť žiadna iná, než sv. Rozália.
Girolama Gatto bez váhania sľub urobila, a o niekoľko hodín nato opúšťala nemocnicu úplne zdravá.
Veľké starosti s dodržaním sľubu vybrať sa k pustovni si však nerobila.
Následne bola znovu postihnutá zimnicou, ale hoci musela v novom vypuknutí choroby vidieť pripomienku dodržania sľubu Rozálii, znovu naň zabúda.
Tak prešla zima, leto a nadišla slávnosť Zoslania Ducha Svätého: v tom roku - 1624, pripadla na 26. mája.
Pri tejto slávnostnej príležitosti sa konečne Gatto rozhodla vypraviť k jaskyni, aby splnila sľub.
Dve kamarátky - Francesca Anfuso a Giacomina Amato, ju sprevádzajú z Palerma na Monte Pellegrino.
Po úkonoch zbožnosti Girolama Gatto pristúpila k jaskyni, kde kedysi sv. Rozália bdela na modlitbách a v umŕtvovaní, a napila sa vody z prameňa, žblnkajúc...