Farnosť Lokca a jej filiálky: História a Vývoj

História rímskokatolíckej cirkvi a farnosti v Lokci je bohatá a siaha hlboko do minulosti. Tento článok poskytuje podrobný prehľad o vývoji farnosti, jej kostoloch, kňazoch a významných udalostiach, ktoré formovali jej identitu.

Kostol sv. Michala archanjela v Lokci

Počiatky a Vývoj Farnosti

V roku 1565 boli na Orave len tieto farnosti: Tvrdošín, Trstená, Sedliacka Dubová, Kubín, Veličná a Žaškov. Novozaložené obce za Oravskou Magurou dostali faru v Lokci v roku 1565.

Farnosť Tvrdošín

Štefan I. založil po roku 1000 ostrihomské arcibiskupstvo, ktoré sa takmer celé rozprestieralo na slovenskom etnickom území. Od Nitry smerom na Krakov ležal nitriansky archidiakonát, do ktorého bola začlenená farnosť Tvrdošín. Tvrdošínska farnosť preto odovzdávala desiatky zoborskému opátovi. Podľa Marsinu (1971) prvá zmienka o Tvrdošíne je v zoborskej listine z r. 1111. Podľa Šaškyho sa už v r. 1113 spomína, že na trase poľskej cesty bol majetok zoborských benediktínov v Kláštore pod Znievom a strážna veža v Tvrdošíne, pri ktorej sa vyberalo mýto. Šmálik z toho usudzuje, že už v tom období tu museli byť počiatky farnosti Tvrdošín. Zriadenie hlavnej colnej stanice, neskoršej tricezimy v Tvrdošíne, popri ostatných desiatich, ktoré boli v Uhorsku, sa predpokladá, že Tvrdošín bol už vtedy rozvinutou obcou.

Pápež Ján XXII. poslal v r. 1311 z Avignonu do Uhorska dvoch legátov - Raimunda de Bonofato a Jakuba Berengaria, aby vyberali štvrťročné desiatky z príjmov duchovných na pomoc Svätej zemi, ako aj na výdavky výprav podniknutých proti odporcom a nepriateľom viery. O svojom rozhodnutí upovedomil pápež kráľa Karola Róberta (1308 - 1342) a ostrihomského arcibiskupa Čanada (1330 - 1349). Raimund pochodil za dva roky (1332 - 1333) celé ostrihomské arcibiskupstvo, do ktorého patril aj Tvrdošín. Legát našiel na Orave dve farnosti, ktoré tu vtedy existovali a to farnosť Aravia (Oravský Podzámok) a farnosť Turdesen (Tvrdošín). V Aravii, na zámku bol farárom Martin (kostol bol tu vtedy podľa historických záznamov v najvyššej časti Oravského zámku). V Tvrdošíne bol kňaz Peter, ktorý mal príjem 1 hrivnu striebra a zaplatil 6 grošov. Keďže to boli desiatky z celej úrody, dá sa vypočítať, aká bola celková úroda v Tvrdošíne. Táto činila desať hrivien, čo bola hodnota, za ktorú bolo možné v tom období kúpiť 10 párov volov alebo 40 párov bravov. Podľa Pajdušáka a Buššu fara v Tvrdošíne sa uvádza v listinách až v roku 1397, ale - ako zdôrazňujú spomínaní autori - bezpečne možno tvrdiť, že bola zriadená už za Ľudovíta I.

Do farnosti Tvrdošín, okrem Štefanova, Ľavkova a Krásnej Hôrky a od r. 1567 i Zábiedova, patrila aj Nižná. Tu bol oddávna kostol. Tvrdošínska farnosť spravovala aj obce, ktoré vznikli pred r. 1556 (Podbiel a Oravský Biely Potok) a od r. 1593 aj Habovku a Zuberec. Juraj Thurzo založil preto farnosť v Nižnej, aby obce Studenej doliny mali bližšie do kostola.

V r. 1611 Láni navštívil Tvrdošín. V zápisnici z tejto vizitácie sa uvádza, že kostol na námestí má na dvoch vežiach po dva zvony, teda štyri zvony. V roku 1626 bol drevený kostol v strede mesta Tvrdošína poškodený. Preto v roku 1628 postavili murovaný kostol s vežou. Svedčí o tom udaný rok vo vchode kostola pod vežou. Z toho roku bol aj vzácny zvonec na rukoväti - “umieračik“, ktorý počas II. svetovej vojny zmizol. Mal nápis: “In omnem terram exuit sonus eorum 1628” (do celej Zeme vyšiel ich hlas, 1628). V r. 1637 kostol v Tvrdošíne zhorel aj so štyrmi zvonmi a vežovými hodinami.

Podľa Šmálika pri poslednej rekonštrukcii dreveného kostolíka v r. 1991 našli tesári vo vežičke kostolíka písomný záznam, ktorý bol uložený v kovovej schránke. Záznam s latinským textom: “Hovorí sa, že mesto Tvrdošín postavilo tento drevený kostol v r. 1390. Oprava kostola bola v rokoch 1550, 1654, a 1770. Najnovšie však v r. 1890. Kríž staviame však dnes 25.6. vo sviatok eucharistického Srdca Ježišovho roku 1936 … “

Ako uvádza Bušša z rokov 1653 - 1654 pochádza výzdoba kostolíka a prevažne aj základná zástavba obce.

Farnosť Novoť

Nemožno jednoznačne povedať akého vierovyznania boli zakladatelia obce Michal Jurčák a jeho spoločníci. Keďže Vasiľov, odkiaľ pochádzali bol v tom čase evanjelickou obcou, možno predpokladať, že aj zakladatelia našej obce sa, aspoň formálne hlásili ku evanjelickej viere.

Novoť od svojho založenia až do roku 1758 cirkevnoprávne patrila ku farnosti Lokca. V r. 1758 v Zákamennom bola zriadená farnosť a Novoť tam bola pričlenená ako filiálka. V tom čase v Novoti nebolo kostola, ani kaplnky. Veriaci ku spoločným pobožnostiam bez kňaza sa schádzali v dome Pavla Vlčáka, prispôsobeného na tento cieľ. Dom sa nachádzal na rozhraní rale Zimnicovej a Podkopca, vľavo od cesty smerom hore dedinou. Roku 1787 podľa dekrétu cisára Jozefa II. Novoť bola cirkevne odlúčená od Zákamenného Klina a stala sa samostatnou farnosťou.

Z devätnásteho a prvej polovice dvadsiatého storočia nemáme písomné záznamy o živote farnosti. Farári poväčšine neviedli iné písomné záznamy okrem matrík, tie však štát v r. 1949 znárodnil. Záznamy o živote farnosti HISTORIA DOMUS začal viesť až vdp. Štefan Šmiheľ, história bola totižto jedným z jeho koníčkov. Vďaka nemu sa nám zachovalo niekoľko záznamov z obdobia 1943-1958.

Ako príklad uvádzame záznám o udalostiach po tzv. „Víťaznom februári 1948". Keď 25.februára 1948 Komunistická strana uskutočniac politický prevrat prevzala všetku štátnu moc v Československej republike, bolo zrejmé, že Cirkev nebude môcť slobodne účinkovať, ale že sa dostane do područia štátnej správy. V máji a júni 1948 sa konali medzi predstaviteľmi Cirkvi a štátu rozhovory o vzájomnom spolunažívaní. Vyjednávania stroskotali. Biskupský zbor vydal niekoľko „Pastierskych listov", v ktorých oboznamoval veriacich s náboženskou situáciou u nás a dával pokyny, ako sa má veriaci ľud zachovať.

Po vydaní týchto „Pastierskych listov" pomer štátu ku Cirkvi sa ešte viac zhoršil. Viacerí kňazi boli zatknutí a niektorí biskupi internovaní vo svojich domoch. Štátna moc potom vytvorila organizáciu pod názvom „Katolícka akcia". Vstúpili do nej oklamaní alebo zastrašení niektorí kňazi a laici pochybného charakteru. Táto organizácia miesto biskupov mala „vyjednávať" so štátnou správou o usporiadaní náboženského života u nás. Táto falošná „Katolícka akcia" bola zvláštnym dekrétom Svätej stolice v Ríme odsúdená ako schizmatické hnutie v Československej republike a jej členovia boli exkomunikovaní - vylúčení z Cirkvi. Dekrét bol aj našim veriacim v Novoti prečítaný a vyvesený na vnútorných kostolných dverách. Medzi veriacimi katolíkmi bolo veľké rozhorčenie.

V našej farnosti sa stalo toto: Dňa 19.júna 1949, v nedeľu o 7. hodine ráno prišiel na faru žandár a žiadal, aby som mu odovzdal „Pastiersky list", ktorý som dostal z Biskupského úradu a mal byť o 10. hodine pri bohoslužbách veriacim prečítaný. Odoprel som, že pre neho nemám žiaden list. Keď neodchádzal, prosil, vyhrážal sa, aby som sa ho zbavil, dal som mu kópiu listu s poznámkou, že list veriacim prečítam. Odišiel. No pred 10. hod. znova prišiel, vystríhal ma, aby som list nečítal, že je to trestný čin, že to bude mať pre mňa zlé následky. List som veriacim prečítal. V júli prišli z Biskupského úradu ďalšie dva „Pastierske listy", v ktorých biskupi informovali veriacich o protináboženskom boji u nás a povzbudzovali ku vernosti Bohu a Cirkvi.

Dňa 17.júla 1949, v nedeľu pred 14. hod. prišli tu do fary z okresu: Ďurina - predseda Okresného národného výboru, Majtán - tajomník a Papák - bezpečnostný referent. Povedali, že prišli na rozhovor. Okrem iného sa pýtali, či som čítal Pastierske listy, aký mám postoj ku „Katolíckej akcii". Nakoniec vyrukovali s požiadavkou, aby som podpísal osvedčenie o vernosti Československej republike. Súhlasil som s dodatkom, že sa môj podpis nezneužije na tzv. Kat. akciu. Medzitým sa veriaci schádzali na litánie. Keď videli cudzie auto pred farou, nazdávali sa, že ma prišli zajať. Takéto prípady sa stali na mnohých miestach Slovenska. Preto nešli všetci so mnou do kostola na litánie, ale mnohí zostali pri fare. Keď spomínaní páni odchádzali, ľudia šli kameňmi na nich, odtrhávali laty z plota a hnali ich dolu briežkom. Našťastie prišiel Štefan Depeš, veliteľ pohraničnej stráže, požívajúci vážnosť medzi ľuďmi, on zadržal rozzúrených ľudí. Bezpečnostné orgány prípad potajomky vyšetrovali, ale nezistili vinníkov. Ja som bol potrestaný pokutou 10.000 Kčs. Cez mnohé dni po tejto udalosti veriaci vo dne - v noci strážili faru obávajúc sa únosu kňaza.

Kostoly a Zvony

Podľa Jána Vencku bol na Vyšnej Šuňave roku 1693 postavený murovaný kostol, sklepený (tvoriaci klenbu) a zasvätený sv. Mikulášovi, biskupovi a vyznávačovi. Dnešný kostol bol postavený roku 1832 na mieste starého. Hlavný - neskorobarokový z konca 18. st. zasvätený sv. Mikulášovi biskupovi. V strede stĺpovej architektúry tohto oltára sa nachádza plastika sv. Mikuláša z 19. st., po stranách plastiky sv. Petra a Pavla. V nadstavci je umiestnený obraz sv. Jozefa s Ježišom. Vo vrchole sa nachádza plastika sv. Michala. Bočné oltáre - Oltár neskorobarokový zasvätený Nepoškvrnenému počatiu Panny Márie, kde sa v nadstavci nachádza obraz Panny Márie a taktiež neskorobarokový oltár zasvätený sv. Na farskom úrade sa nachádza voľná plastika sv. Mikuláša z konca 14.

Pred prvou svetovou vojnou boli v kostole sv. Mikuláša dva zvony. Podľa ústnej tradície jeden z týchto dvoch pochádzal zo susednej dnes už zaniknutej osady Hrachovisko a v roku 1917 jeden vzali na vojnové účely. Podľa iného podania boli v lete 1917 zrekvirované dva zvony. Jeden veľký (600kg) a jeden malý (300 kg), ktorý bol puknutý a nebol v prevádzke. Menší zvon ponechali. V roku 1922 boli zakúpené dva bronzové zvony - veľký zvon Mikuláš, ktorý váži 385 kg a malý zvon s váhou 171 kg.

Podobne ako v Lučivnej, aj v Nižnej Šuňave sa spomína kostol v roku 1398, ktorý bol zasvätený svätým apoštolom Šimonovi a Júdovi. Tento kostol na jar v r. 1433 husiti zbúrali do základov. Vtedy vtrhli cez Poľsko na Slovensko údolím rieky Dunajec, dokončili úplné zničenie Červeného Kláštora, ktorý už predtým (pred dvomi rokmi) prepadli, vyrabovali a spálili všetky obce v Spišskej Magure, dobyli opevnený Kežmarok, zničili farský kostol sv. Kríža a kostol sv. Alžbety, spustošili aj iné spišské obce a ich kostoly.

Ťažko je zistiť, či bol pôvodný kostol na Nižnej Šuňave drevený alebo murovaný, keď ho natoľko zničili, že sa už nedal opraviť. Uhorský kráľ Leopold I. (1658 - 1705) daroval štiavnický kláštor aj s majetkami v roku 1689 vtedajšiemu ostrihomskému arcibiskupovi Jurajovi Szécsényimu, ktorý mu dal na vojnu proti Turkom 60000 zl. Arcibiskup Juraj Széncsényi testamentárne poručil štiavnický kláštor s jeho majetkami jezuitskému kolégiu v Jágri, ktoré založil r. 1689 pre výchovu mládeže a pre misionársku činnosť medzi inovercami. Po jeho smrti (+ 1698 v 103. roku svojho života) jágerskí jezuiti prevzali majetok štiavnického kláštora do svojich rúk a započali misionársku činnosť v okolí. Jezuiti v r. 1765 postavili v Nižnej Šuňave nový, pekný barokový kostol, ktorý dodnes stojí. Zasvätili ho úcte Všetkých svätých, kým pôvodný kostol bol zasvätený sv.

Pre kostol v Nižnej Šuňave dva roky po jeho postavení (1767) zadovážili Jezuiti zvon s nápisom: “In honorem Deti, B. V. Mariae, Reginae, Sanctorum Omnium pro Ecclesia A. Sunyaviensi in Scepusio Collegium Agriense Societatis Jesu curavit A. 1767.“ Zo starého zvona dal uliať druhý zvon vtedajší spišský biskup Ján Révay r. 1794 a venoval ho tunajšiemu kostolu s nápisom: „Joannes Episcopus Scepusiensis C. de Reva F. F. 1794.“

Protestantizmus a Rekatolizácia

Protestantizmus na Slovensku šírili nemeckí kolonizátori zakladajúci niektoré mestá, najmä na Spiši a podporovala ho aj uhorská šľachta. V prípade Tvrdošín a Oravy vôbec, to boli Thurzovci. Podľa Šmálika boli v r. 1560 na Orave len tieto farnosti: Tvrdošín, Trstená, Sedliacka Dubová, Kubín, Veličná a Žaškov. Novozaložené obce, za Oravskou Magurou, dostali faru v Lokci, v r. 1565.

Juraj Thurzo podľa zásady: “Cuius regio, eius religio“, teda koho kraj, toho náboženstvo za krátky čas obrátil celú Oravu na protestantizmus. Kazatelia obsadili katolícke fary a v obradoch ešte neboli veľké rozdiely. Diferenciácia vierovyznania obyvateľov medzi katolíkov a evanjelikov sa začala až okolo r. 1600.

Po potlačení Veselényiho sprisahania v r. 1674, Leopold I (1657 - 1705), odobral evanjelikom kostoly, lebo veľa kazateľov bolo zapletených do tohoto sprisahania a odchádzalo do vyhnanstva. V tom období začínajú katolícki kňazi opäť svoju pastoráciu. Rok 1674 je rokom rekatolizácie Oravy. Kostoly sa vrátili katolíkom, ale za Tökelyiho povstania v roku 1680 boli kostoly znova odobraté a definitívne boli katolíkom vrátene až v roku 1710, a tým bola umožnená rekatolizácia Oravy.

Hospodárska Rada Farnosti

V každej farnosti existuje „hospodárska rada farnosti“. Ustanovenie hospodárskej rady vo farnosti je povinné z nariadenia Kódexu kánonického práva (kán. Pod pojmom cirkevná obec sa v týchto stanovách rozumie spoločenstvo veriacich farnosti (bez filiálky), ako aj spoločenstvo veriacich filiálky (bez veriacich farnosti).

Hospodársku radu tvoria farár, volení členovia a menovaní členovia. Farár je zo svojho úradu predsedom hospodárskej rady. Počet členov hospodárskej rady určuje farár, berúc do úvahy početnosť cirkevnej obce; nemôže však stanoviť nižší počet, než sú traja členovia. Volených členov, ktorých musí byť aspoň o jedného viac, než menovaných členov, slobodne volia veriaci cirkevnej obce. Aktívne volebné právo i pasívne volebné právo má každý plnoletý člen cirkevnej obce. Volebnú komisiu menuje farár. Spomínaná komisia v nedeľu rozdá čisté volebné lístky opatrené pečaťou farského úradu a na nasledujúcu nedeľu ich pozbiera a spočíta hlasy.

Hospodárska rada celej farnosti sa skladá z farára a tajomníkov jednotlivých hospodárskych rád, existujúcich v rámci jednej farnosti. Každý člen hospodárskej rady sa môže dobrovoľne zrieknuť svojho členstva. Ak si niektorý Člen hospodárskej rady nezúčastní počas jedného roka na zasadaniach rady, môže ho farár odvolať. K platnosti odvolania sa však vyžaduje, aby si farár vypočul stanovisko ostatných členov hospodárskej rady a obdržal na tento úkon licenciu diecézneho biskupa.

Hospodárska rada zaniká po uplynutí piatich rokov. Pre nefunkčnosť alebo pre zneužívanie právomoci môže hospodársku radu rozpustiť diecézny biskup na návrh farára. Hospodárska rada rozhoduje na zasadaniach. Riadne zasadania hospodárskej rady sa konajú dva razy do roka. Mimoriadne zasadania sa konajú podľa potreby.

Ak sa v práve stanovuje, že farár je povinný si vypočuť stanovisko hospodárskej rady k určitej záležitosti, má zvolať zasadanie rady a vypočuť si stanovisko každého z prítomných členov (porov. kán. Ak sa v práve stanovuje, že farár je povinný k platnosti určitého úkonu mať súhlas hospodárskej rady, je povinný zvolať zasadanie hospodárskej rady a dať rade o záležitosti hlasovať. Za prijaté sa považuje to, že čo hlasuje nadpolovičná väčšina prítomných členov. Ak by pri hlasovaní došlo k rovnosti, rozhodne o veci svojim hlasom farár (porov. kán.

Zasadania hospodárskej rady celej farnosti sa koná podľa potreby. Členovia hospodárskej rady celej farnosti sa môžu vyjadrovať iba k tým záležitostiam, ku ktorým dostali mandát od hospodárskych rád, ktoré reprezentujú. Ekonómom, ktorý zastupuje farnosť a všetky filiálky vo všetkých právnických záležitostiach, je farár (kán. 532 CIC). Úlohou hospodárskej rady je pomáhať farárovi v hospodárskych záležitostiach.

Ak už vo farnostiach boli ustanovené hospodárske rady podľa Stanov z roku 1993, môžu pokračovať vo svojej činnosti až do svojho zákonitého zániku uplynutím ich funkčného obdobia.

Zoznam Kňazov Diecézy

Diecéza má rozsiahly zoznam kňazov, ktorí pôsobia v rôznych farnostiach. Medzi nich patria:

• Mgr. Andrej Adamčák
• Mgr. Radoslav Adámik (CSsR)
• prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak PhD. (OFS)
• Mgr. Jozef Anderák
• ThLic. Ladislav Árvai (SJ)
• PaedDr. Marcel Bača
• Mgr. Vladimír Bača
• Mgr. Martin Bakoš
• Stanislav Baldovský
• ICLic. Miroslav Baloga
• PhDr. Adam Baran (OFMConv.)
• Mgr. Jozef Barilla
• Mgr. Peter Barina (SDB)
• Mgr. Andrej Barnáš

A mnoho ďalších, ktorých mená sú uvedené v rozsiahlejšom zozname diecézy.

Farnosť Zákamenné

Dedinka Zákamenné bola od samého vzniku, čiže od roku 1615 až do roku 1748, filiálkou najstaršej hornooravskej farnosti Lokca. Farnosť Lokca bola založená v roku 1565. Od roku 1612 sa Námestovo stáva samostatnou farnosťou. Vtedy bol v Lokci farárom evanjelický kňaz Ladislav Lukáš. Po osamostatnení Námestova vo farnosti Lokca ostávajú tieto filiálky: Ťapešovo, Babín, Hruštín, Vaňovka, Breza, Vasiľovo, Krušetnica, Lomná a od roku 1615 aj Zákamenné.

Za pôsobenia farára Jána Jurčáka sa v roku 1748 osamostatňuje filiálka Zákamenné a stáva sa samostatnou farnosťou. V rokoch 1658 - 1748 nebol na Orave žiaden katolícky kňaz, pretože Thurzo obsadil všetky fary protestantskými duchovnými, ale obyvateľstvo bolo väčšinou katolícke. Obec Zákamenné patrila do farnosti Lokca, ktorá bola najstaršou farnosťou na Hornej Orave. Roku 1659 je v Zákamennom postavený prvý malý drevený kostolík. Stál na hore Kalvária. V tom čase žilo v Zákamennom 361 katolíkov a 52 evanjelikov.

Farnosť Zákamenné vznikla v máji roku 1748. K tejto novovzniknutej farnosti Zákamenné boli pridelené filiálky: Erdútka, Novoť, Krušetnica a Lomná. Štyria občania zo Zákamenného bolí presídlení do novovzniknutej dedinky Erdútka a z gazdovstiev, ktoré po nich zostali, bola dotovaná fara. 27. mája 1748 prichádza do novozaloženej farnosti prvý zákamenský fafár Matej Matiašovský. Pochádzal z Liptovských Matiašoviec.

Za farára Mateja Matiašovského bol zrenovovaný drevený kostol zasvätený Panne Márii Nanebovzatej a postavená drevená fara. Kostol bol vymaľovaný, mal tri oltáre a kazateľnicu. Po smrti farára Matiašovského prichádza do Zákamenného Juraj Horanský. Do Zákamenného prichádza ako farár 21. marca 1753. Tu pôsobí do 20. mája 1757. Zo Zákamenného odchádza za farára do Lokce a v roku 1762 za farára do Veličnej, kde zomiera l7.

V roku 1787 pribudlo k 17 oravským farám ďalších 20 nových. Vtedy sa osamostatnili od farnosti Zákamenné nové farnosti: Novoť, Krušetnica a Oravská Lesná. Preto boli na Orave vytvorene tri dištrikty - dekanáty. Zákamenné v tom čase patrilo do strednooravského dekanátu, ktorý mal vtedy 12 farnosti: Zákamenné, Erdútka, Hruštín, Lokca, Námestovo, Mutné, Novoť, Rabča, Rabčice, Oravské Veselé, Zubrohlava a Krušetnica.

V roku 1893 vyhorel drevený kostol, ktorý bol zapálený od blesku. Zachránil sa len jeden oltár a niekoľko sôch. V roku 1894 začala sa výstavba nového kostola. Kostol bol konsekrovaný 23. apríla 1921. Posvätil ho J. E.

Kalvária v Zákamennom

Za pôsobenia Juraja Ondriša v Zákamennom bola neďaleko fary v roku 1862 postavená Kalvária. Tvorí ju skupina štrnástich zastavení krížovej cesty s väčšou ústrednou kaplnkou, ktorá má podkovitý pôdorys. Nachádzajú sa tu aj iné vzácne sochy svätcov z polovice 19 storočia a rokokové svietniky z druhej polovice 18. Vedľa ústrednej kaplnky sa nachádzajú ešte dve menšie kaplnky s podkovitým pôdorysom. V jednej z nich je Boží hrob. Druhá kaplnka je kaplnka sv. Heleny. Vzácne sú ešte dve kaplnky : prvá kaplnka je pri ceste na Kalváriu kde sa nachádza socha Piety - ľudová práca z 19. storočia. Druhá kaplnka je pri kostole, kde sa nachádza socha Sv. Jána Nepomuckého. Je rokoková , z druhej polovice 18.

Kalvária v Zákamennom

Významné Osobnosti a Kňazi

Medzi významné osobnosti spojené s farnosťou Lokca patria:

• Mgr. Andrej Adamčák: Aktívny kňaz v diecéze.
• Mgr. Radoslav Adámik (CSsR): Kňaz pôsobiaci v ráde redemptoristov.
• prof. PhDr. ThDr. Amantius Akimjak PhD. (OFS): Profesor a teológ.

V Zákamennom pôsobili títo farári:

• Matej Matiašovský (1748)
• Juraj Horanský (1753-1757)
• Ján Jablonský (1757)
• Jakub Kadlubiak (1764)

Prehľad Farárov v Zákamennom

tags: #farnost #lokca #a #jej #filialky