Obec Malý Cetín sa nachádza v okrese Nitra, v Nitrianskom kraji, v Slovenskej republike. Zaberá rozlohu 516 ha s nadmorskou výškou 133 m n. m., s rozlohou zastaveného územia 35,4 ha. Najbližšie mesto vzdialené 13 km je Nitra.
Podľa výsledkov dlhoročných archeologických a historických výskumov sú dejiny Malého Cetína bohaté. Archeologické výskumy dokazujú, že priestor medzi Čechyncami, Malým Cetínom až po Veľký Cetín je dlhodobo osídlený minimálne 3.500 rokov dozadu.
Zistili sa tu sídliská únětickej a maďarskej kultúry (t.j. zo staršej doby bronzovej), sídlisko halštatské (staršia doba železná), laténskej (mladšia doba železná), zvyšky viacerých slovanských sídlisk a nakoniec aj z doby veľkomoravskej (9. až 10. storočie).
Podľa mienky viacerých jazykovedcov, základom názvu Cetín je osobné meno Četa. Usudzuje sa, že niekedy počas ranného stredoveku musel vlastniť územie, na ktorom je dnešný Veľký a Malý Cetín nejaký príslušník rodiny Čatovcov, Četovcov a že ten dal dovtedy nepomenovaným usadlostiam svoje meno. Ďalej sa predpokladá, že asi v polovici 13. storočia sa toto meno prenieslo aj na riečku Cetínku, nazývanú do polovice 20.
V roku 1113 bola napísaná pre príslušníkov rádu sv. Benedikta, usídlených v opátstve sv. Hypolita na Zbore pri Nitre listina uhorského kráľa Kolomana. Miestni benediktíni vlastnili obrovské územie od Nitry až skoro po Trenčín, z ktorého získavali ohromné poddanské dávky. Pracovali pre nich obyvatelia desiatok obcí, ktoré sú podrobne vymenované v listine.
Termín Syrinc neoznačuje ešte obec Malý či Veľký Cetín, ale skôr ako doklad lokálneho názvu, než názvu obce. Pri stredovekom spôsobe písania dokumentov sa často zamieňali názvy geografických celkov, preto treba považovať termíny Syrinc a Cyrinc za rovnocenné, označujúce Cetínku, resp. ňou vytvorený ostrov.
V inej listine z roku 1239, v ktorej vtedajší uhorský kráľ Béla IV. oslobodil príslušníkov Ostrihomského arcibiskupstva od všetkých štátnych daní, dal arcibiskupovi obývané územia v dnešnej Pani, Úľanoch nad Žitavou a Starom Hrádku. Okrem iného sa tu spomína, že Paňa (villa Poonh) sa nachádza pri obci zvanej Cetín (villa Chethen).
Či pisateľ dokumentu pod 'villou Chethe' myslel Veľký či Malý Cetín sa nedá zistiť. Po roku 1239 sa zmienky o Cetínoch z dokumentov vytrácajú. To ale neznamená, že by tu bolo osídlenie úplne zaniklo.
Zdá sa, že Malý a Veľký Cetín mali v tomto smere viacej šťastia, lebo doteraz známe dokumenty nenasvedčujú, že by tu prebiehali nejaké intenzívnejšie nepokoje. Asi to súviselo s faktom, že hlavným zemepánom oboch obcí bolo benediktínske opátstvo na Zobore, resp. Nitrianske biskupstvo.
Vieme iba to, že v roku 1397 bola cetínska farnosť zapísaná úradníkmi ostrihomskej kapituly. Ďalší neskoro stredoveký dokument je až z roku 1403. V tomto roku si arcibiskup Ján nechal od vtedajšieho panovníka Žigmunda Luxemburského potvrdiť, že nielen Štúrovo, Salka, Vráble, Zbehy, Tvrdošovce atď. patria do jeho majetkovej sféry, ale aj dedina zvaná Cheten, a že obyvatelia týchto mestečiek a obcí sú povinní odovzdávať arcibiskupovi cirkevný desiatok, t.j. 1/10 z nadobudnutej úrody.
Je jednoznačné, že M. Cetín nemal v tejto dobe samostatný kostol, lebo farský chrám bol vo Veľkom Cetíne kam chodievali aj kresťania z Malého Cetína (tento sa uvádza už od roku 1285, keď sa spomína kňaz neznámeho mena v obci Cetín).
V auguste roku 1526 prehral vtedajších kráľ Ľudovít II. bitku s Turkami pri Moháči. Týmto činom prestala existovať regulárna uhorská armáda a preto nebolo vojenskej sily, ktorá by mohla zastaviť nápor Turkov. Našťastie Turci neprekročili Dunaj hneď v roku 1526, ale až začiatkom 30. rokov 16. storočia a priestor Zadunajska obsadzovali len postupne, v závislosti od ich bojových schopností.
Ešte v roku 1545 sa obe obce (nazývané však Alsov Czethen a Felsew Czethen, teda Horný a Dolný Cetín) uvádzajú ako súčasť majetkov ostrihomského arcibiskupa. Turci prišli do okolia Vrábiel až v roku 1554, pri tomto vpáde získali tiež oba Cetíny. Hneď ich zaradili do tureckej správy (sú tu uvádzané napr. v roku 1570), čím sa výrazne zmenili miestne pomery, lebo od tohto roku museli Cetínčania platiť dvojnásobné naturálne a peňažné dávky, arcibiskupovi aj Turkom.
Podľa súpisu majetkov Ostrihomského arcibiskupstva z roku 1572 v Malom Cetíne (Kis Chehten) trvalo žilo len asi 10-15 ľudí schopných platiť dane, celkový počet obyvateľov obce bol maximálne 20-25 ľudí. Na porovnanie vo Veľkom Cetíne vtedy žilo asi 55-60 dane platiacich ľudí, maximálne však 70-75 obyvateľov.
Turkom patrili oba Cetíny minimálne do začiatku 60. rokov 17. storočia. Preto sú aj uvedené v súpise Turkom podriadených obcí z rokov 1663 až 1664. Veľký Cetín bol vtedy obcou s 53 trvalo obývanými domami (kde žilo 59 rôznych rodín). Malý Cetín obcou so 6 trvalo obývanými domami, kde žilo 8 rodín.
Oslobodenie oboch Cetínov spod závislosti na Turkoch sa uskutočnilo až po rokoch 1683-1684. Vtedy Turci prehrali viacero rozhodujúcich bitiek (napr. pri Viedni), potom už bolo len otázkou času, kedy budú vytlačení nielen zo Slovenska, ale aj z ostatných častí Uhorska.
Vďaka priaznivejším spoločenským pomerom sa počas 1. polovice 18. storočia podarilo nahradiť úbytok obyvateľstva spôsobený od polovice 16. storočia do konca 17. storočia. V rámci obcí začala stabilnejšie pôsobiť aj miestna katolícka cirkev.
Od roku 1739 do 1740 pôsobil v miestnej farnosti Ján Gabriss, od roku 1741 do 1757 Ladislav Konkoly. Za neho došlo k prestavbe farského chrámu (asi v roku 1741), pričom bolo zmenené patrocínium starého kostola so sv. Jána Krstiteľa na Navštívenie Panny Márie.
Z roku 1755 je záznam o prvom učiteľovi v miestnej škole. Určite bola farská, teda pôsobila v rámci farnosti v miestnom chráme. V uvedenom roku na škole prednášal František Babák. Ďalší učiteľ je známy až z roku 1779 a to Matej Laczkovics. V roku 1766 sa mala v obci vybudovať neskorobaroková kaplnka sv.
Tak ako v celom Uhorsku aj v Malom Cetíne došlo v roku 1848 k zrušeniu poddanskej závislosti od cirkevných a svetských zemepánov. Mnohým ľuďom to však nepomohlo, lebo zostali aj naďalej chudobní a tak museli pracovať ako nájomní roľníci pre bohatých gazdov.
Socialistická prestavba poľnohospodárstva v Československu sa uskutočnila v rokoch 1948 až 1960, a to združstevňovaním roľníckej malovýroby, t. j. Jednotné roľnícke družstvo v Malom Cetíne bolo založené 5. októbra 1951.
V sobotu 12. augusta 2023 sa uskutočnila tradičná pešia púť z farnosti Kmeťovo - Michal nad Žitavou do Nitry. Tento rok sa konal už 35. ročník tejto púte. Púť má cca 25 km a vedie cez vinohrady, háj na Starej Hore, obce Vinodol, Malý a Veľký Cetín, popri rieke Nitra a cez Dolné Krškany až do Nitry.
Úcta k svätému Júliusovi v Janíkovciach sa začala písať v 18. storočí, kedy vtedajší pán farár a neskorší kanonik spišskej kapituly Andrej Rabček (Rabcsek) zaobstaral pre Farský kostol svätých Petra a Pavla od rakúsko-uhorskej panovníčky Márie Terézie relikviu sv. Júliusa mučeníka.
Keďže úcta k tomuto svätcovi rástla aj u ďalších veriacich, sa Andrej Rabček rozhodol založiť Bratstvo svätého Júliusa a svätej Anny. Cieľom Rabčekovho Bratstva bolo prehĺbiť vieru, zdokonaliť mravy, zvýšiť účasť na bohoslužbách, pomáhať blížnym v telesnej a v duchovnej núdzi, hlavne pomáhať chorým, v náboženstve a v kresťanských mravoch zaostalým.
Počet členov sa nedá zistiť. Rabček vo svojich zápiskoch do roku 1760 okrem Janíkoviec spomína aj tieto farnosti, kde boli zriadené odbočky Bratstva: Nitra, Pohranice, Kolíňany, Gýmeš, Veľké Chyndice, Veľký Cetín, Branč, Veľký Kýr, Ivanka pri Nitre, Komjatice, Šurany, Nové Zámky, Tvrdošovce, Vráble.
Dnes na túto úctu upozorňuje už len barokový kalich, ktorý bol darovaný pre potreby bratstva. Andrej Rabček napísal Pamätnú knihu, v ktorej opisuje celú históriu úcty ako aj bratstva. Napísal aj hymnus spolu a s novénou k tomuto svätcovi.
V posledných rokoch sa povedomie o sv. Júliusovi znova rozšírilo a 3. decembra 2022 sa konala púť z Janíkoviec do Viedne, kedy sa po stáročiach janíkovčania opäť modlili a vzdávali úctu ostatkom tohto veľkého svätca a mučeníka Júliusa.
Niekedy v rokoch 1914 až 1918 oproti dnešnému starému cintorínu sa nachádzal majer (súp. číslo 52). Po nej si majer vzal do árendy žid p. Schlezinger. Zamestnával tam deputátnikov - bírešov, ktorí mu na majeri pracovali, bývali vo dvore (dnešné číslo 35, 36, 37) a tiež oproti (dnes číslo 84 a 85). Po ňom majer obhospodarovala rodina Hečkových. Títo si vzali úver na majer, nesplácali ho a zadĺžili sa. Majer predali Nemcom, ktorí sem prišli z Veľkého Poľa. Boli to rodiny: Prekopových, Hollerových, Brigantových, Pallerových, Miklošových, Kobesových, ktorí museli splácať ich dlžobu.
Na dolnom konci bol iba dom Michala Javorčíka a manželky Julianny i jej matky p. Menší Kračoňových majer bol kde je dnes kultúrny dom. Po nich to kúpila rodina Emanuela Dutelbaumana [Tajtlbona] a manželky Heleny, ktorých 22. 9. 1942 zobrali do koncentračného tábora. Potom nakrátko to mal p. Hanák, ktorý prišiel s rodinou z Veľkého Cetína (vtedy patril V. Cetín do Maďarska).
Krčma bola, kde je dnes dom č. 21 a vlastnila ju vdova p. Babulíková. Tu mala aj malý obchod. Zrušil sa, keď otvorila obchod p. Lamka. Neskôr krčmu mala vdova p. Júlia Kecskeméthyová (súp. č. 5). Zrušila sa niekedy v 50. rokoch 20. storočia. Neskôr, v priestoroch dnešného pohostinstva, bol zriadený obchod s potravinami a viedol ho p. Ján Kubička s manželkou Gabrielou.
Od roku 1671 do 1692 ju spravoval Ondrej Ballady, v rokoch 1692-1696 Juraj Ján Torocsek, 1696-1698 Imrich Okolicsányi, 1698-1699 Ján Berneczy, 1699-1704 František Gyurcsányi, 1704-1704 František Petho, 1705-1711 Ján Zubrolanvoszky, 1711-1717 Anton Pesthy, 1715-1716 Žigmund Fiath, 1716-1717 Martin Tóth, 1717-1718 Ján Sass, 1718-1739 Štefan Becskerski.
Medzi kňazov, ktorí pôsobili vo farnosti, patria: Farár Daško Jozef, Mons., ICLic. Kaplán Vnuk Jaroslav, Mgr.
Najstarší záznam o primíciách v Ivanke pochádza z r. 1887. Dlhých 59 rokov čakala naša farnosť na ďalšiu primičnú slávnosť. 20. júna 1999 slúžil pri kaplnke sv. Rozálie primičnú sv. omšu ivanský farník Blažej Čaputa, ktorý bol vysvätený za kňaza 12. júna 1999 v Konkatedrále sv. Martina v Bratislave. Zatiaľ posledné primície v obci sa konali na sviatok sv. Cyrila a Metoda 5. júla 2007. Primičnú sv. omšu celebroval ivanský farník diakon Ján Polák, ktorý prijal sviatosť kňazstva 1. júla 2007 v Katedrálnom chráme sv.
Fary boli už od stredoveku samostatnými ekonomickými jednotkami, ktoré sa museli starať o svoje príjmy, potrebné na zabezpečenie prevádzky kostolov, cirkevných škôl, starobincov, bývanie a platy učiteľov, organistov a pod. Príjmom fár a farárov boli príjmy z vlastného majetku fary, príjmy od patrónov a dobrodincov, z daní a poplatkov. Osobitnou kapitolou hospodárenia bolo vyberanie cirkevných desiatkov, ktoré má dlhú históriu. Stretávame sa s nimi už v dekrétoch kráľa Štefana I.
Ivanský kostol a farnosť mali štedrých patrónov. Ako sa dozvedáme zo záznamov, na stavbu terajšieho kostola (1770) poskytol Anton Grasalkovič všetok materiál, Michal Obrenovič dal v 19. storočí kostol zvýšiť a pristaviť k nemu vežu.
Panoráma Nitry
Sviatosti a tradície: Sviatosť krstu mala veľký význam nielen pre samotného krstenca, ale aj pre jeho krstných rodičov, ktorí týmto aktom nadobudli výnimočné postavenie v príbuzenských vzťahoch. Sobáš sa začínal zásnubami, t. j. súhlasom rodičov z obidvoch strán so sobášom a pokračoval tzv.
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 1113 | Listina kráľa Kolomana o benediktínskom opátstve |
| 1239 | Listina kráľa Bélu IV. o oslobodení arcibiskupstva od daní |
| 1397 | Cetínska farnosť zapísaná úradníkmi ostrihomskej kapituly |
| 1554 | Turci získali Cetíny |
| 1741 | Prestavba farského chrámu |
| 1755 | Záznam o prvom učiteľovi v miestnej škole |
| 1848 | Zrušenie poddanskej závislosti |
| 1951 | Založenie Jednotného roľníckeho družstva |
| 2023 | 35. ročník pešej púte z Kmeťova do Nitry |
Prvé písomné záznamy o ivanskej farnosti sú v cirkevných listinách z roku 1324, kde sa spomína ako „ležiaca pri kráľovskej ceste“. Zmienky o kostole sú v listine z roku 1337 vystavenej v Győri a pojednávajúcej o vlastníctve pozemkov Bratislavskej kapituly.
Ďalšie informácie o existencii fary v obci Iványi sú z roku 1397, v neskorších vizitáciách a napokon aj v listine z roku 1727 bola znovu vybudovaná fara a opravený kostol. Definitívne obnovenie farnosti možno s určitosťou datovať do roku 1729, keď bola založená a odvtedy nepretržite písaná matrika, z ktorej sa dozvedáme aj mená kňazov pôsobiacich vo farnosti.