Najstaršou zachovalou budovou v Martine je rímskokatolícky kostol sv. Martina. Pochádza z 13. storočia, no presný rok jeho postavenia nie je jednoznačne určený. Mal vraj vzniknúť na mieste svojho dreveného predchodcu ešte pred rokom 1284, teda pred prvou písomnou zmienkou o meste Martin. Kostol bol zasvätený svätému Martinovi, po ktorom dostala meno celá obec rodiaca sa okolo neho.
Martinský kostol, zasvätený sv. Martinovi, je významnou sakrálnou pamiatkou. Predchodcom kamenných chrámov bol drevený, alebo dreveno - kamenný kostolík, ktorý podľa indícií musel byť postavený už v 10. storočí. Po ňom bola postavená rotunda, ktorá sa typologicky zaraďuje do „prechodného“ - protorománskeho obdobia . Hrúbka múru však poukazuje na genetickú blízkosť ku veľkomoravskému typu a môžeme ju teda jednoznačne datovať do obdobia 10. - 11. storočia. Nasledujúci románsky kostol bol malý, pozdĺžny, jednoposchodový a asi mal v západnej časti emporu.
Kostol bamberského typu, ktorý vidíme dnes, postavila premonštrátska huta pred rokom 1284 v štýle „turčianskej gotiky“. Z pôvodnej stavby sa dodnes zachovala svätyňa, sakristia, vchod, chór a čiastočne hlavná loď.
Kostol predstavuje dominantu centra mesta. Stojí v opevnenom ale prístupnom areáli. Kostol slúži ako farský chrám martinskej farnosti Rímskokatolíckej cirkvi a je v dobrom stave.
Architektonické prvky a vývoj kostola
Svätyňa štvorcového pôdorysu je zaklenutá rebrovou krížovou klenbou a je od lode oddelená lomeným víťazným oblúkom s nepatrnými stopami po maľbe. Na východnej stene je dvojica pozdĺžnych úzkych gotických okien vyplnených novodobou farebnou vitrážou. Pod gotickým oknom v interiéri južnej steny svätyne je v murive vsadená dvojica kamenných sedílií, ktoré slúžili pravdepodobne ako spovednice. Vľavo od nich je v murive zahĺbená jednoduchá štvorcová nika.
V severnom múre svätyne je gotický lomený portál do sakristie a z druhej polovice 13. storočia pochádzajú kované dvere z nitovaných železných plátov, na prednej strane vystužené krížením plochých železných pásov - jeden pás je vertikálny, jeden horizontálny a dva diagonálne. V priesečníku kríženia pásov je kruhové železné klopadlo. Zo strany sakristie boli v období baroka k dverám kovovým sekundárne pridané dvere drevené so skrinkovou zámkou. V severnej stene svätyne, vpravo od vchodu do sakristie je sanktuárium pochádzajúce z druhej polovice 13. storočia. Sakristia je zaklenutá krížovou rebrovou klenbou a má novodobý samostatný vchod z východnej strany.
Na západnej strane lode je murovaná empora s pôvodnou pozdĺžne valenou klenbou. Hlavná loď mala pôvodne rovný drevený trámový strop vyšší ako dnešné klenby z polovice 15. storočia a bola presvetlená štyrmi pomerne malými ranogotickými oknami s úzkou štrbinou.
Kostol spolu s mestom v minulých storočiach niekoľkokrát vyhorel, preto počas opráv nadobúdal nové podoby. V roku 1901 napríklad stratil štyri vežičky, ostala iba jedna plechová veža.
Fresky a umelecké diela
Niekedy v prvej polovici 14. storočia, bola svätyňa vyzdobená nástennou maľbou. Na severnej stene svätyne, úplne vľavo, Panna Mária drží za ruku dieťa Ježiša. Zľava pri jej nohách kľačí drobná postava donátora Donča (ktorý daroval v roku 1315 kostolu Riadok) s prázdnou nápisovou páskou. Východným smerom pokračuje maľba s dvojicou apoštolov. Svätý Pavol drží meč a knihu a svätý Peter veľký kľúč. Úplne vpravo sú dve stojace postavy apoštolov, ktoré sa však nedajú identifikovať.
Na južnej stene svätyne sa nachádzajú figurálne maľby predstavujúce troch apoštolov bez určujúcich atribútov. Po oboch stranách maľby sú dvojice drobných kľačiacich postáv donátorov v dobových stredovekých odevoch.
Vo svätyni kostola sa nachádzajú fresky zo začiatku 14. storočia, ku ktorým počas stáročí pribúdali ďalšie. Medzi nimi sú aj obrazy od Martina Benku, Fraňa Štefunku a niektoré návrhy vitráží pochádzajú od súčasného martinského akademického maliara Ladislava Záborského. Jeho syn Vladimír Záborský zas navrhol nový oltár.
História a vlastníctvo
V roku 1315 daroval magister Donč martinskej fare pozemky, na ktorých vyrástla farská obec Riadok. Tá sa neskôr stala súčasťou mesta a tvorila storočia jednu ulicu, ktorú lemovali po oboch stranách staré nízke domčeky. V takejto podobe existovala ešte v 19. storočí. Ulica Riadok sa zachovala doposiaľ, no na jej mieste z jednej strany je Námestie SNP a z druhej stojí mestská tržnica, ktorú od kostola oddeľuje hlavná cesta. Do 19. storočia sa do mesta vstupovalo cez dnešnú Kollárovu ulicu, ktorá viedla k Riadku.
Hoci je kostol sv. Martina katolícky, v čase reformácie sa striedavo stával stánkom aj pre evanjelikov. Definitívne bol vrátený katolíkom až v roku 1780. O štyri roky neskôr si evanjelici postavili vlastný kostol, ktorý smel stáť vtedy mimo mesta...
Počas reformácie a protireformácie dochádzalo k striedaniu vlasníkov kostola, ale Révayovci stále ostávali ako patróni. Pavol Révay potom v roku1767 daroval chrámu tri rokokové oltáre - do jahodníckej lode (sv. Pavla), priekopskej lode (sv. Petra) a do hlavnej lode pod kazateľnicu (sv. Jakuba). V roku 1921 vyzdobil bočné steny lode kresbami Jozef Hanula, vitráže vo svätyni vytvoril M. Tropp a v bočných lodiach Ladislav Záborský.
Náhrobky a cintorín
V kostole je niekoľko náhrobkov. Najstarší patrí Františkovi Révaiovi, turčianskemu županovi, ktorý zomrel v roku 1553. Odpočíva tu aj jeho vnuk Peter Révai, strážca kráľovskej koruny. Taktiež tu leží Gašpar Korbeľ, martinský mešťan, ktorého zabili cisárski vojaci v roku 1644. Okolo kostola sa rozprestieral cintorín, na ktorý sa dávali pochovávať aj evanjelici.
Ku kostolu patrí aj zvonica so štyrmi zvonmi z roku 1754.
Organ a súčasnosť
Na začiatku 20. storočia nahradil pôvodný organ nový od bratov Riegrovcov a ďalší bol inštalovaný v roku 1961. Následne farnosť odkúpila organ z Národného múzea v Prahe, ktorý opravili páni Baxa a Andrášik v roku 1983. Terajší nástroj od firmy Rieger bol požehnaný 12. mája 1991.
Na vonkajšej strane svätyne pod omietkou je obraz sv. Martina. A na konci pre zaujímavosť - kostol je postavený s konštrukčným modulom 2,6 (ako katedrála v Chartrés), v rozmeroch sa nachádza číslo zlatého rezu (ako u pyramíd) aj číslo 3,14 a výška svätyne má veľkost dĺžky rovnobežkového stupňa v Martine.
Bohoslužby: v pondelok až piatok o 6.00 a 18.00 hod., v sobotu o 7.00 a 18.00 hod.
Prechádzka po Martine
Prechádzka nám predstaví pamätihodnosti, pre ktoré sa Martin považuje za najslovenskejšie mesto a za kultúrnu metropolu Slovenska. Železničná stanica leží asi pol kilometra západne od centra Martina a vedie k nemu Ulica A. Kmeťa. Centrum nebude prvým cieľom našej prechádzky, a preto odbočíme na Kuzmányho ulici doľava, aby sme navštívili Múzeum Martina Benku. V dome popredného maliara dnes vystavujú jeho tvorbu a nedávno prešlo úplnou rekonštrukciou.
V Martine pôsobilo mnoho osobností slovenskej kultúry a z tohto dôvodu stojí v meste viacero pamätných domov. Na najbližšej križovatke nájdete napr. Po Kuzmányho ulici prídeme k súčasnému sídlu Matice Slovenskej. Vchod do budovy je z Memorandového námestia. V peknom parkovom prostredí nachádzame niekoľko objektov martinských evanjelikov, ktoré sú zároveň pripomienkou slovenských národných dejín. Centrálnou stavbou námestia je evanjelický kostol. Vo východnej časti sa nachádza historická budova jedného z prvých troch slovenských gymnázií a oproti nej stojí evanjelická fara. Na jej fasádu umiestnili pamätnú tabuľu s bronzovým reliéfom a nápisom pripomínajúcim, že na tomto mieste sa 6. a 7.
Na Ulici M. R. Štefánika, upravenej na pešiu zónu, minieme dve historické budovy z 19. storočia. Naľavo stojí dom rodiny Mudroňovcov, ktorá často hostila mnohých slovenských národovcov a do roku 1906 v nej sídlila redakcia Národných novín. Oproti stojí prvá historická budova Matice slovenskej, v ktorej je dnes sídlo Literárneho múzea Slovenskej národnej knižnice. V areáli budovy sa nachádza malý park s Pamätníkom Svetozára Hurbana Vajanského. Kým postavili túto budovu, Matica slovenská provizórne sídlila v neďalekom Beňuškovom dome na Divadelnej ulici. Táto ulica je západnou stranou centrálneho námestia v Martine.
Východnú stranu priestranstva v tvare pretiahnutého obdĺžnika tvorí ulica M. R. Názov Divadelnej ulice súvisí s tým, že sa na nej nachádza Slovenské komorné divadlo. Založili ho v Martine v roku 1944 ako druhé profesionálne divadlo na Slovensku. Dnes divadelníci využívajú priestory Národného domu z roku 1890 a susednú modernú budovu. Medzi divadlom a Beňuškovým domom sa nachádzajú pamätné domy Štefana Krčméryho a Andreja Kmeťa. Pamätný dom Svetozára Hurbana Vajanského nájdeme na južnom konci Ulice M. R.
Centrálne námestie nakrátko opustíme a odbočíme na Ulicu A. Kmeťa. V línii ulice sa nachádza schodisko pred vstupom do budovy Slovenského národného múzea, kde sa nachádza jeho etnografická expozícia. V parku pred múzeom stojí socha Andreja Kmeťa, všestranného vedca a nestora slovenského múzejníctva. Južne od múzea sa rozprestiera Národný cintorín so skutočnými aj symbolickými hrobmi mnohých významných slovenských osobností. Vchod do areálu nájdeme na rohu Šoltésovej a Sklabinskej ulice. Hľadanie hrobov uľahčuje orientačný plán.
Martin je mesto s pravidelným, pravouhlým pôdorysom ulíc a námestí. Jeho urbanistický ráz určili rovinatý terén a veľký požiar, ktorý v roku 1881 zničil značnú časť historickej zástavby a pripravil pôdu pre nové, modernejšie budovy.
V južnej časti moderného mestského centra nachádzame dve historické pamiatky spred požiaru. Župný dom z roku 1740 spomínaný živel síce poškodil, ale podarilo sa ho obnoviť. Dnes je sídlom Turčianskej galérie. Na neďalekom Námestí SNP stojí farský Kostol sv. Martina z 13.
V strede živého centrálneho námestia je okrem parku a modernej budovy Millénium so sklenenými fasádami aj blok domov, ktorý tvoria najmä dve pamiatkovo chránené domy. Vo veľkej dvorane severného domu sa 30. októbra 1918 odohrala martinská deklarácia vyjadrujúca súhlas Slovenskej národnej rady s vytvorením spoločného štátu Slovákov a Čechov. Modernejšiu južnú budovu postavili v roku 1940 pre Roľnícku vzájomnú pokladnicu. Autorom sgrafita na fasáde je Martin Benka. Dynamické súsošie pred budovou od martinského sochára Fraňa Štefunka je pravdepodobne najstarším externým vyobrazením zbojníka Juraja Jánošíka a jeho družiny.
Pri Národnom dome odbočíme do západnej časti Ulice A. Kmeťa, na ktorej stojí budova Múzea Andreja Kmeťa z roku 1907. Je najstaršou budovou Slovenského národného múzea a postavili ju na uloženie zbierok Slovenskej muzeálnej spoločnosti, ktorá tvorila základ zbierkového fondu Slovenského národného múzea. Prechádzku môžeme ukončiť návratom na námestie.
V Jahodníckych hájoch južne od mesta sa nachádza Múzeum slovenskej dediny - najväčší skanzen na Slovensku, prezentujúci ľudovú architektúru Turca, Oravy, Liptova a Kysúc. Na ploche takmer 28 ha je sústredených takmer 100 objektov.